Wikipédia

Hard rock

štýl rockovej hudby
Verzia z 08:23, 18. júl 2012, ktorú vytvoril Alygator (diskusia | príspevky) (→História)

Šablóna:Pracuje sa2

Hard rock

Roger Glover a Steve Morse (Deep Purple)
Pôvod v štýlochBlues rock, garage rock, psychedelický rock, rock and roll a rhythm and blues
Kultúrne pozadiePolovica šesťdesiatych rokov – Spojené kráľovstvo a USA
Typické nástrojeElektrická gitara, Basová gitara, Spev, Bicie, občas klavír a Klávesy
Všeobecná popularitaOd konca 60. rokov veľká
Odvodené štýlyHeavy metal
Podštýly
Death 'n' roll, glam metal, post-grunge

Hard rock (alebo heavy rock) je voľne definovaný štýl rockovej hudby, ktorého korene vychádzajú z garážového rocku, blues rocku a psychedelického rocku polovice 60. rokov 20. storočia. Je charakteristický hojným využívaním skreslených elektrických gitár, basovou gitarou a bicími, často v sprievode klavíra a kláves.

V 70. rokoch 20. storočia sa hard rock, reprezentovaný skupinami ako Led Zeppelin, The Who, Deep Purple, Aerosmith, AC/DC a Van Halen, stal najdôležitejšou formou populárnej hudby, a v druhej polovici 80. rokov dosiahol vrchol popularity. Koncom 80. rokov nasledoval veľký úspech glammetalových skupín ako Bon Jovi a Def Leppard a drsnejšie znejúcich Guns N' Roses, avšak začiatkom 90. rokov nasledovala strata popularity na úkor nového, komerčne úspešného štýlu nazývaného grunge, a neskoršie tiež na úkor britpopu. Napriek tomu všetkému si mnohé post-grungeové skupiny osvojili hardrockový sound a v prvej dekáde 21. storočia znovu ožil záujem o zavedené kapely, nastáva pokus o revival scény a takisto sa objavujú nové hardrockové kapely, pochádzajúce z garážového rocku a scény post-punk revival.

Charakteristika

 
Notácia pre bicie zobrazujúca back beat.[1]

Hard rock je druh hlasitej, agresívnej rockovej hudby. Do popredia sa zväčša dostáva elektrická gitara, využívajúca skreslenie a iné efekty, jednak ako rytmický nástroj využívajúci opakujúce sa a rôzne komplexné riffy, a jednak ako sólový inštrument.[2] Bubnovanie je charakteristické tým, že sa zameriava na energické rytmy, silný basový bubon a backbeat na malom bubne, občas sa používajú na zdôraznenie cimbaly.[3] Basová gitara spolupracuje s bicími, občas hrá aj riffy, avšak obyčajne slúži len ako pozadie pre rytmickú a sólovú gitaru.[4] Vokály zväčša pozostávajú s vrčania, škrípania, kričania alebo kvílenia, občas vo vysokých výškach či dokonca vo falzete.[5] Hard rock býva občas označovaný ako „cock rock“ (doslova: „kohútí rock“), keďže kladie dôraz na prehnanú mužnosť a sexualitu a pretože historicky patrili medzi interpretov a poslucháčov tejto hudby predovšetkým muži – publikum pozostáva prevažne z bielych dospievajúcich mužov z pracujúcej triedy.[3]

Koncom 60. rokov 20. storočia sa pojmy hard rock a heavy metal vzájomne zamieňali, avšak postupom času sa každý pojem začal používal ako označenie špecifického druhu hudby.[6] Zatiaľ čo hard rock obsahuje prvky bluesu a rokenrolu, napríklad určité prvky swingu v back beate a riffy, ktoré majú vo svojich „chytľavých“ frázach tendenciu zdôrazňovať akordové progresie, heavymetalové riffy často pôsobia ako samostatné melódie a neobsahujú prvky swingu.[2] Po prelomovom úspechu Black Sabbath začiatkom 70. rokov heavy metal nadobudol „temnejšie“ vlastnosti, a v 80. rokoch sa rozvinul do množstva extrémnych štýlov, ovplyvnených hardcore punkom, čo ešte väčšmi oddialilo od seba hard rock a heavy metal.[4] Napriek všetkým rozdielom hard rock a heavy metal existovali bok po boku, a kapely nezriedka stáli na pomedzí žánrov, či obsahovali prvky obidvoch.[7]

História

Korene hard rocku ako aj heavy metalu siahajú až na počiatok 50. rokov 20. storočia. Začiatkom 50. rokov začali hudobníci hrajúci elektrický blues experimentovať s prvkami hard rocku ako sú energické rytmy, skreslené gitarové sóla a power akordy. Najevidentnejšie to bolo v práci memphiských bluesových gitaristov, medzi ktorých sa zaraďujú hudobníci ako Joe Hill Louis, Willie Johnson a predovšetkým Pat Hare,[8][9] ktorí zachytili svoj „ráznejší, hanebnejší, zúrivejší zvuk elektrických gitár“ na nahrávkach ako „Cotton Crop Blues“ z roku 1954 od Jamesa Cottona.[9] Medzi ďalšie skladby, ktoré možno označiť za predchodcov hard rocku, patrí inštrumentálna skladba „Rumble“ z roku 1958 od Linka Wraya.[10]

Počiatky (60. roky 20. storočia)

 
Cream svojou blues-rockovou improvizáciou veľkou mierou ovplyvnili rozvíjajúci sa hardrockový žáner.

V polovici 60. rokov začali americké a predovšetkým britské kapely modifikovať štandardný rokenrol, pridávajúc bluesové vplyvy, ťažší zvuk, tvrdšie gitarové riffy, pompézne bubnovanie a hlasitejší spev. Ranné verzie hard rocku možno počuť v tvorbe The Kingsmen, ktorých verzia hitu „Louie, Louie“ z roku 1963 vytvorila štandard pre garážový rock,[11] a v skladbách kapiel Britskej invázie ovplyvnených rhythm and blues,[12] medzi ktoré patria „You Really Got Me“ od The Kinks (1964),[13] „My Generation“ od The Who (1965)[2] a „(I Can't Get No) Satisfaction“ (1965) od The Rolling Stones.[14] Od konca 60. rokov začalo byť bežné, že komerčný rock, ktorý sa vyvinul z psychedélie, začal bývať rozdeľovaný na soft a hard rock. Soft rock prevažne preberal prvky folk rocku, ako akustické nástroje a tiež kládol dôraz na melodiku a harmóniu.[15] Naproti tomu hard rock zväčša preberal prvky blues-rocku a býval interpretovaný hlučnejšie a intenzívnejšie.[2]

Medzi blues-rockové kapely, ktoré patrili k priekopníkom hardrockového soundu, sa zaraďujú Cream, Jimi Hendrix Experience a The Jeff Beck Group.[2] Cream v piesňach ako „I Feel Free“ (1966) skombinovala blues-rock s popom a psychedéliou, predovšetkým čo sa riffov a gitarových sól Erica Claptona týka.[16] Jimi Hendrix stvoril formu bluesom ovplyvneného psychedelického rocku, v ktorej sa zlievali prvky džezu, bluesu a rokenrolu.[17] Počnúc rokom 1967, Jeff Beck vyniesol sólovú gitaru do nových výšin technickej virtuozity a so svojou kapelou, The Jeff Beck Group, posunul blues-rock smerom k tvrdému rocku.[18] Dave Davies zo skupiny The Kinks, Keith Richards z The Rolling Stones, Pete Townshend z The Who, Hendrix, Clapton a Beck patrili všetci k priekopníkom používania nových gitarových efektov ako fázovanie, spätná väzba a skreslenie.[19] Od albumu The Beatles (1968) (známy tiež ako „Biely album“) a počnúc skladbou „Helter Shelter“ sa dokonca aj The Beatles pokúšali vytvárať skladby v tomto novom hardrockovom štýle, pokúšajúc sa prekonať hlučnosťou The Who.[20] O „Bielom albume“ niektorí kritici napísali, že obsahuje „proto-metalové burácanie“,[21] avšak iní tvrdia, že „ich pokusy v heavymetalovom štýle boli bez výnimky trápne“.[20]

 
Led Zeppelin naživo na Chicagskom štadióne v januári 1975.

Medzi skupiny, ktoré sa v tej dobe vynorili z americkej psychedelickej scény, možno zaradiť Iron Butterfly, MC5, Blue Cheer a Vanilla Fudge.[22] Sanfranciská skupina Blue Cheer vydala na svojom debutovom albume Vincebus Eruptum (1968) surovú a skreslenú coververziu klasického hitu Eddieho Cochrana „Summertime Blues“, a načrtla tak v podstate podobu budúceho hardrockového a heavymetalového soundu.[22] Ten istý mesiac vydávajú Steppenwolf svoj debutový rovnomenný album, obsahujúci pieseň „Born to Be Wild“, v ktorej sa po prvýkrát spomína fráza „heavy metal“, a ktorá pomohla spopularizovať tento žáner, keď ju použili vo filme Easy Rider (1969).[22] Album In-A-Gadda-Da-Vida (1968) od Iron Butterfly s rovnomennou 17-minútovou titulnou skladbou, využívajúc organy a dlhé bubenícke sóla, takisto predznamenal neskoršie prvky tohto soundu.[22]

Ku koncu desaťročia začal vznikať odlišný štýl hard rocku, keď sa objavili kapely ako Led Zeppelin, ktorí začali mixovať hudbu ranných rokenrolových kapiel s náročnejšími formami blues rocku a acid rocku (predovšetkým na svojich prvých dvoch albumoch Led Zeppelin a Led Zeppelin II – obidva vydané 1969); a Deep Purple, ktorí prerazili so svojím štvrtým a jednoznačne tvrdším albumom In Rock (1970). Významný bol tiež Paranoid (1970) od Black Sabbath, ktorý kombinuje gitarové riffy s disonanciou, a tiež obsahuje otvorenejšie narážky na okultizmus a prvky gotického hororu.[23] Tieto všetky tri kapely mali nesmiernu zásluhu na rozvoji heavy metalu, ale keď začal metal ešte väčšmi zosilňovať intenzitu hudby, a kapely ako Judas Priest, ktoré prišli po Sabbatoch, smerovali do mnohokrát „temných a hrozivejších“ oblastí, hard rock ostával samopašnou a pohodovou muzikou.[2]

Rozmach (70. roky 20. storočia)

 
The Who na pódiu v roku 1975.

Na začiatku 70. rokov Rolling Stones vycibrili svoj hardrockový sound, čo sa prejavilo na albume Exile on Main St. (1972). Aj keď spočiatku bol tento album prijímaný s rozpačitými pocitmi, dnes je podľa kritika Steva Erlewina „vo všeobecnosti považovaný za jednu z najlepších platní Rolling Stones“.[24] Tento sound, založený na tvrdých riffoch, ďalej rozvíjali na albumoch It's Only Rock 'n' Roll (1974) a Black and Blue (1976).[25] Led Zeppelin začali na nahrávkach Led Zeppelin III (1970) a Led Zeppelin IV (1971) experimentovať s prvkami world music a folku. Na štvrtom albume sa nachádza skladba „Stairway to Heaven“, ktorá patrí k najhranejším piesňam v americkom rozhlase.[26] Deep Purple naďalej pomáhali definovať hard rock, predovšetkým svojím tretím albumom Machine Head (1972), ktorý obsahoval skladby „Highway Star“ a „Smoke on the Water“.[27] V roku 1975 z kapely odchádza gitarista Ritchie Blackmore a zakladá skupinu Rainbow, a rok nato, po rozpade Deep Purple, zakladá spevák David Coverdale skupinu Whitesnake.[28] V roku 1970 vydávajú The Who platňu Live at Leeds, ktorá býva považovaná za prototyp živých hardrockových nahrávok, a rok nato vydávajú svoj povestný album Who's Next, na ktorom skĺbili tvrdý rock a značné používanie syntetizátorov.[29] Nasledujúce albumy, Quadrophenia (1973) a The Who by Numbers (1975), Who Are You (1978), boli tiež založené na tomto sounde, posledne spomínaný bol zároveň posledným albumom, na ktorom účinkoval bubeník Keith Moon, ktorý skonal rok nato.[30]

Éra glam metalu (80. roky 20. storočia)

Po osudnej smrti bubeníka Johna Bonhama sa rozpadla roku 1980 skupina Led Zeppelin. Spevák Bon Scott zo skupiny AC/DC zomrel tiež v roku 1980. Smrťou týchto osobností končila éra klasických hardrockových skupín. Niektoré skupiny ako napríklad Queen sa štýlovo viac priblížili k popu. AC/DC nahrali s novým spevákom Brianom Johnsonom album Back in Black, ktorý sa stal piatym najpredávanejším albumom všetkých čias[31]. Po tomto úspechu sa rozhodol aj Van Halen vydávať albumy v hardrockovom štýle, ktorý je viac prijateľnejší pre rádiá.

V roku 1981 americká skupina Mötley Crüe vydala album Too Fats For Love, ktorý sa stal základom pre vznikajúci žáner nazvaný glam metal. O rok neskôr s týmto žánrom úspešne prerazili skupiny Twisted Sister a Quiet Riot. Album Metal Health skupiny Quiet Riot je prvým heavy metalovým albumom, ktorý dosiahol prvú priečku rebríčka Bilboard v Spojených Štátoch.

Anglická hard rocková skupina Def Leppard vydala album Pyromania, ktorý dosiahol druhú priečku v amerických rebríčkoch. Ich štýl bol mixom glam rocku, heavy metalu a klasického rocku nahraných tak, aby boli prijateľné pre rádiá. Tento spôsob mixovania štýlov potom ovplyvnil veľa hard rockových a glam rockových skupín osemdesiatych rokov.

V roku 1983 Mötley Crüe vydali album Shout at the Devil, ktorý sa stal obrovským hitom. Album 1984 od Van Halena dosiahol obrovský úspech druhou priečkou v albumovom rebríčku Bilboardu. Skladba "Jump" dosiahla v singlovom rebríčku prvé miesto a je považovaná za jeden z najpopulárnejších rockových songov, ktorý bol kedy skomponovaný. Na rozdiel od predošlých klasických gitarových skladieb Van Halen použil v albume 1984 klávesy a syntetizátory.

Pozoruhodný úspech v rebríčkoch popularity v roku 1987 dosiahli aj Guns N’ Roses albumom Appetite For Destruction a Def Leppard dosiahli prvé miesto v rebríčku albumov Billboardu s albumom Hysteria, Mötley Crüe albumom Girls, Girls, Girls, Whitesnake vydali v roku 1987 svoj prvý úspešný album.

Skupiny Dinosaur Jr. a Sonic Youth dosiahli prvé úspechy pre underground v USA, ktorý sa stal hlavným prúdom vývoja rockovej hudby deväťdesiatych rokov.

Roku 1988 skupina Skid Row nahrala svoj debutový album nazvaný jednoducho Skid Row vydaný roku 1989. Skupina Mother Love Bone mala na konci osemdesiatych rokov krátky oslnivý úspech v kariére pred svojou premenou na skupinu Pearl Jam.

Grunge a Britpop (90. roky 20. storočia)

Roku 1991 deň pred svojou smrťou oznámil Freddie Mercury, že má AIDS. Roku 1991 zomrel Eric Carr bubeník skupiny KISS.

Začiatok deväťdesiatych rokov bol v znamení skupín Guns N’ Roses a Metallica. V roku 1991 vyšli ich multiplatinové albumy: Black Album skupiny Metallica a Use Your Illusion I a II od Guns N’ Roses. Tieto albumy boli poznačené úpadkom a vtieravosťou publiku.

Túto situáciu zachránilo nové smerovanie hardrockového štýlu, ktoré bolo pomenované grunge.

Hlavnými predstaviteľmi štýlu grunge boli skupiny Nirvana, Pearl Jam, Soundgarden a Alice in Chains. I keď sa úspech týchto skupín prirovnával k efektu reakcie publika na punk rockový rebelujúci smer tieto skupiny boli silne proti heavy metalu. Skupiny Soundgarden a Nirvana boli skôr ovplyvnené metalovou hudbou sedemdesiatych a osemdesiatych rokov.

Skupina Alice in Chains mala svoj vlastný heavy metalový štýl.

Do tohto prúdu sa začlenili aj skupiny The Screaming Trees, Mudhoney a zopár skupín, ktoré nemali korene v Seattli ako napríklad Stone Temple Pilots, Nudeswirl, Prong a Hum.

V Spojenom Kráľovstve to boli skupiny Swervedriwer, Catherine Wheel a Ride, ktoré demonštrovali gitarovú hudbu hardrockových kapiel sedemdesiatych a osemdesiatych rokov.

Keďže popularita skupín z osemdesiatych do deväťdesiatych rokov ako napríklad Metallica pretrvávala naďalej, niektoré ďalšie skupiny začali opäť hrať mix metalu s ďalšími elektrickými nástrojmi. Tieto skupiny boli známe pod názvom alternatívni metaloví hudobníci, odnož alternatívneho rocku. Niektorí ako Primus, Red Hot Chili Peppers, Rage Against the Machine, Living Colour a White Zombie spájali funky s metalovým štýlom.

Faith No More, Mr. Bungle spojili s hardrockom ešte viac žánrov od rapu po soul.

Najznámejší interpreti hardrockovej hudby

Svet

 accept
 airbourne

Slovensko a Česko

Referencie

  1. ↑ D. Anger, "Introduction to the 'Chop'", Strad (0039-2049), 10. január 2006, zv. 117, vydanie 1398, str. 72-7.
  2. ↑ a b c d e f Hard Rock. Allmusic. Dostupné online. . Chyba citácie Neplatná značka <ref>; názov „AllMusicHard“ je použitý viackrát s rôznym obsahom
  3. ↑ a b R. Shuker, Popular Music: the Key Concepts, (Abingdon: Routledge, 2. vyd., 2005), ISBN 0-415-34770-X, str. 130–1.
  4. ↑ a b V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 1332–3.
  5. ↑ E. Macan, Rocking the Classics: English Progressive Rock and the Counterculture (Oxford: Oxford University Press, 1997), ISBN 0-19-509887-0, str. 39.
  6. ↑ P. Du Noyer, ed., The Illustrated Encyclopedia of Music (Flame Tree, 2003), ISBN 1-904041-70-1, str. 96.
  7. ↑ R. Walser, Running With the Devil: Power, Gender, and Madness in Heavy Metal Music (Middletown, CT: Wesleyan University Press, 1993), ISBN 0-8195-6260-2, str. 7.
  8. ↑ MILLER, Jim. The Rolling Stone illustrated history of rock & roll. New York : Rolling Stone, 1980. Black country bluesmen made raw, heavily amplified boogie records of their own, especially in Memphis, where guitarists like Joe Hill Louis, Willie Johnson (with the early Howlin' Wolf band) and Pat Hare (with Little Junior Parker) played driving rhythms and scorching, distorted solos that might be counted the distant ancestors of heavy metal.. Dostupné online. ISBN 0394513223.
  9. ↑ a b Robert Palmer, „Church of the Sonic Guitar“, str. 13-38 in Anthony DeCurtis, Present Tense (Durham NC: Duke University Press, 1992), ISBN 0-8223-1265-4, str. 24-27.
  10. ↑ J. Simmonds, The Encyclopedia of Dead Rock Stars: Heroin, Handguns, and Ham Sandwiches (Chicago Il: Chicago Review Press, 2008), ISBN 1-55652-754-3, str. 559.
  11. ↑ P. Buckley, The Rough Guide to Rock (London: Rough Guides, 2003), ISBN 1-84353-105-4, str. 1144.
  12. ↑ R. Unterberger, "Early British R&B", in V. Bogdanov, C. Woodstra a S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 1315-6.
  13. ↑ "Review of 'You Really Got Me' ", Denise Sullivan, Allmusic, All Music.com
  14. ↑ P. Prown and H. P. Newquist, Legends of Rock Guitar: the Essential Reference of Rock's Greatest Guitarists (Milwaukee, WI: Hal Leonard Corporation, 1997), ISBN 0-7935-4042-9, str. 29.
  15. ↑ J. M. Curtis, Rock Eras: Interpretations of Music and Society, 1954–1984 (Madison, WI: Popular Press, 1987), ISBN 0-87972-369-6, str. 447.
  16. ↑ R. Unterberger, "Song Review: I Feel Free", Allmusic. Dátum prístupu: 22. február 2010.
  17. ↑ D. Henderson, Scuse Me While I kiss the Sky: the Life of Jimi Hendrix (London: Omnibus Press, 2002), ISBN 0-7119-9432-3, str. 112.
  18. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra, S. T. Erlewine, eds, All Music Guide to the Blues: The Definitive Guide to the Blues (Backbeat, 3. vyd., 2003), ISBN 0-87930-736-6, str. 700–2.
  19. ↑ P. Prown and H. P. Newquist, Legends of Rock Guitar: the Essential Reference of Rock's Greatest Guitarists (Milwaukee, WI: Hal Leonard Corporation, 1997), ISBN 0-7935-4042-9, str. 59–60.
  20. ↑ a b I. Macdonald, Revolution in the Head: The Beatles Records and the Sixties (London: Vintage, 3. vyd., 2005), str. 298.
  21. ↑ S. T. Erlewine, "Beatles: 'The White Album", Allmusic. Dátum prístupu: 3. august 2010.
  22. ↑ a b c d R. Walser, Running With the Devil: Power, Gender, and Madness in Heavy Metal Music (Middletown, CT: Wesleyan University Press, 1993), ISBN 0-8195-6260-2, str. 9–10.
  23. ↑ Chyba citácie Neplatná značka <ref>; nebol zadaný text pre referencie s názvom Walser1993p10
  24. ↑ S. T. Erlewine, "Rolling Stones: Exile on Mainstreet", Allmusic. Dátum prístupu: 3. august 2010.
  25. ↑ S. T. Erlewine, "The Rolling Stones", Allmusic. Dátum prístupu: 3. august 2010.
  26. ↑ S. T. Erlewine, "Led Zeppelin", 'Allmusic. Dátum prístupu: 27. september 2010.
  27. ↑ R. Walser, Running With the Devil: Power, Gender, and Madness in Heavy Metal Music (Middletown, CT: Wesleyan University Press, 1993), ISBN 0-8195-6260-2, str. 64.
  28. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 292–3.
  29. ↑ C. Charlesworth and E. Hanel, The Who: the Complete Guide to Their Music (London: Omnibus Press, 2nd edn., 2004), ISBN 1-84449-428-4, str. 52.
  30. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3rd edn., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 1220–2.
  31. ↑ http://www.riaa.com/goldandplatinumdata.php?table=tblTop100

Externé odkazy

Šablóna:Link GA

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Hard_rock&oldid=4635513“