Wikipédia

Hard rock

štýl rockovej hudby
Verzia z 21:15, 25. júl 2012, ktorú vytvoril Alygator (diskusia | príspevky) (→Éra glam metalu (80. roky 20. storočia))

Šablóna:Pracuje sa2

Hard rock

Roger Glover a Steve Morse (Deep Purple)
Pôvod v štýlochBlues rock, garage rock, psychedelický rock, rock and roll a rhythm and blues
Kultúrne pozadiePolovica šesťdesiatych rokov – Spojené kráľovstvo a USA
Typické nástrojeElektrická gitara, Basová gitara, Spev, Bicie, občas klavír a Klávesy
Všeobecná popularitaOd konca 60. rokov veľká
Odvodené štýlyHeavy metal
Podštýly
Death 'n' roll, glam metal, post-grunge

Hard rock (alebo heavy rock) je voľne definovaný štýl rockovej hudby, ktorého korene vychádzajú z garážového rocku, blues rocku a psychedelického rocku polovice 60. rokov 20. storočia. Je charakteristický hojným využívaním skreslených elektrických gitár, basovou gitarou a bicími, často v sprievode klavíra a kláves.

V 70. rokoch 20. storočia sa hard rock, reprezentovaný skupinami ako Led Zeppelin, The Who, Deep Purple, Aerosmith, AC/DC a Van Halen, stal najdôležitejšou formou populárnej hudby, a v druhej polovici 80. rokov dosiahol vrchol popularity. Koncom 80. rokov nasledoval veľký úspech glammetalových skupín ako Bon Jovi a Def Leppard a drsnejšie znejúcich Guns N' Roses, avšak začiatkom 90. rokov nasledovala strata popularity na úkor nového, komerčne úspešného štýlu nazývaného grunge, a neskoršie tiež na úkor britpopu. Napriek tomu všetkému si mnohé post-grungeové skupiny osvojili hardrockový sound a v prvej dekáde 21. storočia znovu ožil záujem o zavedené kapely, nastáva pokus o revival scény a takisto sa objavujú nové hardrockové kapely, pochádzajúce z garážového rocku a scény post-punk revival.

Charakteristika

 
Notácia pre bicie zobrazujúca back beat.[1]

Hard rock je druh hlasitej, agresívnej rockovej hudby. Do popredia sa zväčša dostáva elektrická gitara, využívajúca skreslenie a iné efekty, jednak ako rytmický nástroj využívajúci opakujúce sa a rôzne komplexné riffy, a jednak ako sólový inštrument.[2] Bubnovanie je charakteristické tým, že sa zameriava na energické rytmy, silný basový bubon a backbeat na malom bubne, občas sa používajú na zdôraznenie cimbaly.[3] Basová gitara spolupracuje s bicími, občas hrá aj riffy, avšak obyčajne slúži len ako pozadie pre rytmickú a sólovú gitaru.[4] Vokály zväčša pozostávajú s vrčania, škrípania, kričania alebo kvílenia, občas vo vysokých výškach či dokonca vo falzete.[5] Hard rock býva občas označovaný ako „cock rock“ (doslova: „kohútí rock“), keďže kladie dôraz na prehnanú mužnosť a sexualitu a pretože historicky patrili medzi interpretov a poslucháčov tejto hudby predovšetkým muži – publikum pozostáva prevažne z bielych dospievajúcich mužov z pracujúcej triedy.[3]

Koncom 60. rokov 20. storočia sa pojmy hard rock a heavy metal vzájomne zamieňali, avšak postupom času sa každý pojem začal používal ako označenie špecifického druhu hudby.[6] Zatiaľ čo hard rock obsahuje prvky bluesu a rokenrolu, napríklad určité prvky swingu v back beate a riffy, ktoré majú vo svojich „chytľavých“ frázach tendenciu zdôrazňovať akordové progresie, heavymetalové riffy často pôsobia ako samostatné melódie a neobsahujú prvky swingu.[2] Po prelomovom úspechu Black Sabbath začiatkom 70. rokov heavy metal nadobudol „temnejšie“ vlastnosti, a v 80. rokoch sa rozvinul do množstva extrémnych štýlov, ovplyvnených hardcore punkom, čo ešte väčšmi oddialilo od seba hard rock a heavy metal.[4] Napriek všetkým rozdielom hard rock a heavy metal existovali bok po boku, a kapely nezriedka stáli na pomedzí žánrov, či obsahovali prvky obidvoch.[7]

História

Korene hard rocku ako aj heavy metalu siahajú až na počiatok 50. rokov 20. storočia. Začiatkom 50. rokov začali hudobníci hrajúci elektrický blues experimentovať s prvkami hard rocku ako sú energické rytmy, skreslené gitarové sóla a power akordy. Najevidentnejšie to bolo v práci memphiských bluesových gitaristov, medzi ktorých sa zaraďujú hudobníci ako Joe Hill Louis, Willie Johnson a predovšetkým Pat Hare,[8][9] ktorí zachytili svoj „ráznejší, hanebnejší, zúrivejší zvuk elektrických gitár“ na nahrávkach ako „Cotton Crop Blues“ z roku 1954 od Jamesa Cottona.[9] Medzi ďalšie skladby, ktoré možno označiť za predchodcov hard rocku, patrí inštrumentálna skladba „Rumble“ z roku 1958 od Linka Wraya.[10]

Počiatky (60. roky 20. storočia)

 
Cream svojou blues-rockovou improvizáciou veľkou mierou ovplyvnili rozvíjajúci sa hardrockový žáner.

V polovici 60. rokov začali americké a predovšetkým britské kapely modifikovať štandardný rokenrol, pridávajúc bluesové vplyvy, ťažší zvuk, tvrdšie gitarové riffy, pompézne bubnovanie a hlasitejší spev. Ranné verzie hard rocku možno počuť v tvorbe The Kingsmen, ktorých verzia hitu „Louie, Louie“ z roku 1963 vytvorila štandard pre garážový rock,[11] a v skladbách kapiel Britskej invázie ovplyvnených rhythm and blues,[12] medzi ktoré patria „You Really Got Me“ od The Kinks (1964),[13] „My Generation“ od The Who (1965)[2] a „(I Can't Get No) Satisfaction“ (1965) od The Rolling Stones.[14] Od konca 60. rokov začalo byť bežné, že komerčný rock, ktorý sa vyvinul z psychedélie, začal bývať rozdeľovaný na soft a hard rock. Soft rock prevažne preberal prvky folk rocku, ako akustické nástroje a tiež kládol dôraz na melodiku a harmóniu.[15] Naproti tomu hard rock zväčša preberal prvky blues-rocku a býval interpretovaný hlučnejšie a intenzívnejšie.[2]

Medzi blues-rockové kapely, ktoré patrili k priekopníkom hardrockového soundu, sa zaraďujú Cream, Jimi Hendrix Experience a The Jeff Beck Group.[2] Cream v piesňach ako „I Feel Free“ (1966) skombinovala blues-rock s popom a psychedéliou, predovšetkým čo sa riffov a gitarových sól Erica Claptona týka.[16] Jimi Hendrix stvoril formu bluesom ovplyvneného psychedelického rocku, v ktorej sa zlievali prvky džezu, bluesu a rokenrolu.[17] Počnúc rokom 1967, Jeff Beck vyniesol sólovú gitaru do nových výšin technickej virtuozity a so svojou kapelou, The Jeff Beck Group, posunul blues-rock smerom k tvrdému rocku.[18] Dave Davies zo skupiny The Kinks, Keith Richards z The Rolling Stones, Pete Townshend z The Who, Hendrix, Clapton a Beck patrili všetci k priekopníkom používania nových gitarových efektov ako fázovanie, spätná väzba a skreslenie.[19] Od albumu The Beatles (1968) (známy tiež ako „Biely album“) a počnúc skladbou „Helter Shelter“ sa dokonca aj The Beatles pokúšali vytvárať skladby v tomto novom hardrockovom štýle, pokúšajúc sa prekonať hlučnosťou The Who.[20] O „Bielom albume“ niektorí kritici napísali, že obsahuje „proto-metalové burácanie“,[21] avšak iní tvrdia, že „ich pokusy v heavymetalovom štýle boli bez výnimky trápne“.[20]

 
Led Zeppelin naživo na Chicagskom štadióne v januári 1975.

Medzi skupiny, ktoré sa v tej dobe vynorili z americkej psychedelickej scény, možno zaradiť Iron Butterfly, MC5, Blue Cheer a Vanilla Fudge.[22] Sanfranciská skupina Blue Cheer vydala na svojom debutovom albume Vincebus Eruptum (1968) surovú a skreslenú coververziu klasického hitu Eddieho Cochrana „Summertime Blues“, a načrtla tak v podstate podobu budúceho hardrockového a heavymetalového soundu.[22] Ten istý mesiac vydávajú Steppenwolf svoj debutový rovnomenný album, obsahujúci pieseň „Born to Be Wild“, v ktorej sa po prvýkrát spomína fráza „heavy metal“, a ktorá pomohla spopularizovať tento žáner, keď ju použili vo filme Easy Rider (1969).[22] Album In-A-Gadda-Da-Vida (1968) od Iron Butterfly s rovnomennou 17-minútovou titulnou skladbou, využívajúc organy a dlhé bubenícke sóla, takisto predznamenal neskoršie prvky tohto soundu.[22]

Ku koncu desaťročia začal vznikať odlišný štýl hard rocku, keď sa objavili kapely ako Led Zeppelin, ktorí začali mixovať hudbu ranných rokenrolových kapiel s náročnejšími formami blues rocku a acid rocku (predovšetkým na svojich prvých dvoch albumoch Led Zeppelin a Led Zeppelin II – obidva vydané 1969); a Deep Purple, ktorí prerazili so svojím štvrtým a jednoznačne tvrdším albumom In Rock (1970). Významný bol tiež Paranoid (1970) od Black Sabbath, ktorý kombinuje gitarové riffy s disonanciou, a tiež obsahuje otvorenejšie narážky na okultizmus a prvky gotického hororu.[23] Tieto všetky tri kapely mali nesmiernu zásluhu na rozvoji heavy metalu, ale keď začal metal ešte väčšmi zosilňovať intenzitu hudby, a kapely ako Judas Priest, ktoré prišli po Sabbatoch, smerovali do mnohokrát „temných a hrozivejších“ oblastí, hard rock ostával samopašnou a pohodovou muzikou.[2]

Rozmach (70. roky 20. storočia)

 
The Who na pódiu v roku 1975.

Na začiatku 70. rokov Rolling Stones vycibrili svoj hardrockový sound, čo sa prejavilo na albume Exile on Main St. (1972). Aj keď spočiatku bol tento album prijímaný s rozpačitými pocitmi, dnes je podľa kritika Steva Erlewina „vo všeobecnosti považovaný za jednu z najlepších platní Rolling Stones“.[24] Tento sound, založený na tvrdých riffoch, ďalej rozvíjali na albumoch It's Only Rock 'n' Roll (1974) a Black and Blue (1976).[25] Led Zeppelin začali na nahrávkach Led Zeppelin III (1970) a Led Zeppelin IV (1971) experimentovať s prvkami world music a folku. Na štvrtom albume sa nachádza skladba „Stairway to Heaven“, ktorá patrí k najhranejším piesňam v americkom rozhlase.[26] Deep Purple naďalej pomáhali definovať hard rock, predovšetkým svojím tretím albumom Machine Head (1972), ktorý obsahoval skladby „Highway Star“ a „Smoke on the Water“.[27] V roku 1975 z kapely odchádza gitarista Ritchie Blackmore a zakladá skupinu Rainbow, a rok nato, po rozpade Deep Purple, zakladá spevák David Coverdale skupinu Whitesnake.[28] V roku 1970 vydávajú The Who platňu Live at Leeds, ktorá býva považovaná za prototyp živých hardrockových nahrávok, a rok nato vydávajú svoj povestný album Who's Next, na ktorom skĺbili tvrdý rock a značné používanie syntetizátorov.[29] Nasledujúce albumy, Quadrophenia (1973) a The Who by Numbers (1975), Who Are You (1978), boli tiež založené na tomto sounde, posledne spomínaný bol zároveň posledným albumom, na ktorom účinkoval bubeník Keith Moon, ktorý skonal rok nato.[30]

Medzi nové nádejné britské kapely patril počin Free so svojou jedinečnou skladbou „All Right Now“ (1970), ktorá sa zaradila medzi najhranejšie rádiové hity v Británii aj v Spojených štátoch.[31] Keď sa kapela roku 1973 rozpadla, spevák Paul Rodgers sa pridal k superskupine Bad Company, ktorá so svojím rovnomenným debutovým albumom (1974) zožala celosvetový úspech.[32] V roku 1970 debutovala škótska skupina Nazareth rovnomenným albumom, vytvoriac tak zmes hard rocku a popu, ktorú naplno zdokonalili na nesmierne populárnej platni Hair of the Dog, obsahujúcej prototyp power balady – pieseň „Love Hurts“.[32] Už Led Zeppelin a Deep Purple vnášali do svojej tvorby progresívne prvky, avšak za skutočne progresívno-hardrockové možno označiť skôr skupiny typu Uriah Heep a Argent.[33] Na počiatku 70. rokov si v Británii určitú priazeň publika vydobyla skupina Queen, avšak medzinárodné uznanie si kapela získala až s nahrávkami Sheer Heart Attack (1974) a A Night at the Opera (1975), ktoré boli charakteristické viachlasným spevom, zdvojenými gitarami a zmesou hard rocku s heavy metalom, progresívnym rockom a dokonca s operou.[34] A Night at the Opera obsahoval singel „Bohemian Rhapsody“, ktorý vydržal deväť týždňov na prvom mieste anglických hitparád.[35]

 
Kiss na pódiu v Bostone roku 2004.

Alice Cooper, americký priekopník strašidelného rocku, dosiahol úspech v strednom prúde populárnej hudby, keď sa so svojím albumom School’s Out (1972) dostal do prvej desiatky albumovej hitparády.[36] Rok nato vydávajú blues-rockeri ZZ Top svoju klasickú nahrávku Tres Hombres, Aerosmith svoj rovnomenný debut a s debutovými albumami prichádzajú taktiež južanskí rockeri Lynyrd Skynyrd a protopunkeri New York Dolls. Všetky tieto nahrávky jasne demonštrujú rozmanité vývojové trendy v hardrockovom žánri.[37] V roku 1973 vydáva svoj debut Montrose, kapela medzi ktorej členov patril talentovaný inštrumentalista Ronnie Montrose a spevák Sammy Hagar, a ktorá bola prvou americkou hardrockovou kapelou, ktorá preukázateľne narušila britskú dominanciu v tomto žánri.[38] Kiss, osvojac si teatrálnosť Alica Coopera a vzhľad New York Dolls, vytvoriac tak svoj svojrázny imidž, prerazili so svojím živým dvojalbumom Alive! roku 1975 a pomohli preniesť hard rock do epochy štadiónového rocku.[11] V polovici 70. rokov dosiahli Aerosmith veľký komerčný a umelecký úspech, keď vydali albumy Toys in the Attic (1975) a Rocks (1976), ktoré sa v americkej albumovej hitparáde dostali na 11. a 3. priečku.[39] Blue Öyster Cult, skupina založená koncom 60. rokov si osvojila niektoré prvky, ktoré zaviedli Black Sabbath; prerazila svojím živým albumom On Your Feet or on Your Knees (1975), za ktorý získala zlatú platňu, nato nasledoval platinový Agents of Fortune (1976), obsahujúci šláger „(Don't Fear) The Reaper“, ktorý sa dostal na 12. priečku v hitparáde Billboard.[40] Journey vydávajú svoj rovnomenný debut v roku 1975[41] a rok nato prichádza s nesmierne úspešným debutovým albumom skupina Boston.[42] V tom istom roku zažívajú úspech hardrockové kapely, ktoré majú ženských členov: Heart vydávajú nahrávku Dreamboat Annie a The Runaways debutujú s rovnomenným albumom. Zatiaľ čo Heart svoj hardrockový sound dopĺňali o prvky folk rocku, The Runaways sa väčšmi orientovali na mix punk rocku a hard rocku.[43] Z detroitskej garage-rockovej scény sa vynorila skupina The Amboy Dukes, ktorá sa preslávila psychedelickým hitom bodujúcim v Top 20 „Journey to the Centre of the Mind“ (1968). Ted Nugent, gitarista skupiny, po tom čo rozpúšťa kapelu, sa vydáva na vlastnú sólovú dráhu a medzi rokmi 1975 a 1978 získava multiplatinové ocenenia za všetky svoje po sebe nasledujúce albumy.[44]

 
Rush na pódiu v Miláne v roku 2004.

Okrem Británie a Spojených štátov sa hard rock rozvíjal aj v iných krajinách. Kanadské trio Rush vydalo v rokoch 1974-75 tri jednoznačne hardrockové albumy (Rush, Fly by Night a Caress of Steel), načo sa skupina vydala progresívnejším smerom.[45] Írska kapela Thin Lizzy, založená koncom 60. rokov, najväčšmi prerazila v roku 1976 so svojím hardrockovým albumom Jailbreak a celosvetovým hitom „The Boys Are Back in Town“, ktorý sa v britskom rebríčku vyšvihol na ôsmu priečku[46] a v USA na dvanástu. Ich štýl, charakteristický dvoma navzájom súperiacimi gitaristami nezriedka hrajúcimi harmonické sólové party, neskoršie značne ovplyvnil mnohé kapely. Komerčný a bezpochyby aj umelecký vrchol dosiahli s nahrávkou Black Rose: A Rock Legend (1979).[47] Príchod nemeckej skupiny Scorpions vypovedal o geografickej expanzii žánru.[23] V Austrálii založení AC/DC si svojím redukovaným, drsným štýlom, bohatým na riffy, obľúbeným taktiež u punkerov, začali získavať medzinárodné uznanie od roku 1976. Ich nahrávky Let There Be Rock (1977) a Highway to Hell (1979) získali multiplatinové ocenenia.[48] Punkovými ideálmi sa nechali inšpirovať tiež heavymetalové skupiny ako Motörhead, zatiaľ čo Judas Priest pominuli posledné prvky bluesu vo svojej tvorbe,[49] čím naďalej diferencovali hard rock a heavy metal a stáli pri zrode Novej vlny britského heavy metalu, zastúpenú kapelami Iron Maiden, Saxon a Venom.[50]

S narastajúcou obľubou disca v Spojených štátoch a punk rocku v Británii začína hard rock koncom desaťročia strácať svoje dominantné postavenie v strednom prúde. Disco si získalo rôznorodé publikum a punk očividne prebral rebelskú povahu, ktorá bola kedysi príznačná pre hard rock.[51] Ranné punkové kapely ako The Ramones boli kategoricky proti bubeníckych a dlhým gitarovým sólam, ktoré charakterizovali štadiónový rock, takže takmer všetky ich skladby nepresahovali dĺžku dvoch minút a gitarové sóla neobsahovali.[52] Napriek tomu sa neprestali objavovať nové rockové kapely a tržby nahrávacích spoločností ostali aj v 80. rokoch vysoké. V roku 1977 debutovala hviezdna kapela Foreigner, ktorá v období prvej polovice 80. rokov vydala niekoľko platinových albumov.[53] S pomocou kapiel z amerického stredozápadu ako Kansas, REO Speedwagon a Styx sa tvrdý rock na stredozápade udomácnil ako forma štadiónového rocku.[54] V roku 1978 vzišla s losangeleskej hudobnej scény skupina Van Halen, založená okolo talentovaného sólového gitaristu Eddieho Van Halena. Eddie spopularizoval gitarovú techniku obojručných príklepov a uvoľnení, zvanú tapping, čo predviedol v skladbe „Eruption“ na albume Van Halen. Tento album významne prispel k tomu, že z hard rocku sa, po explózii punku a disca, stal opäť populárny žáner, a taktiež znovu zadefinoval a vyzdvihol úlohu elektrickej gitary.[55]

Éra glam metalu (80. roky 20. storočia)

Bližšie informácie v hlavnom článku: Glam metal
Súbor:DefLeppardinDublin2009.png
Def Leppard na pódiu v Dubline roku 2009

Začiatok 80. rokov prináša so sebou významné zmeny v smerovaní a obsadení zavedených hardrockových kapiel: umierajú Bon Scott, spevák AC/DC, a John Bonham, bubeník Led Zeppelin.[56] Bezprostredne nato sa Zeppelin rozpadol, avšak AC/DC nahrávajú album Back in Black (1980) s novým spevákom, Brianom Johnsonom. Stal sa piatym najpredávanejším albumom všetkých čias v USA, a tretím najpredávanejším na svete.[57] V roku 1979 sa Black Sabbath rozišli s pôvodným spevákom Ozzym Osbournom a nahradili ho Ronniem Jamesom Diom, bývalým členom skupiny Rainbow, čo kapele dodalo nový sound a znamenalo obdobie tvorivého rozletu a popularity, počnúc albumom Heaven and Hell (1980). Osbourne začal svoju sólovú dráhu s albumom Blizzard of Ozz (1980), na ktorom účinkuje americký gitarista Randy Rhoads.[58] Niektoré kapely, napríklad Queen, sa odtrhli od svojich hardrockových koreňov a vydali sa smerom k pop rocku,[59][34] zatiaľ čo iné kapely, medzi inými napríklad Rush s albumom Moving Pictures (1981), sa k hard rocku začali vracať.[45] Vznik thrash metalu, ktorý skombinovaním heavy metalu s prvkami hardcore punku, niekedy okolo roku 1982 vytvorili skupiny ako Metallica, Anthrax, Megadeth a Slayer, napomohol k vzniku extrémneho metalu a k ďalšiemu odďaľovaniu heavy metalu od hard rocku, aj keď mnohé tieto skupiny alebo ich členovia neprestávali nahrávať niektoré skladby, ktoré mali bližšie k hardrockovému soundu.[60][61] Kiss sa vzdialili od svojich hardrockových koreňov a vydali sa smerom k pop metalu: v roku 1983 odhadzujú svoje masky a vydávajú album Lick It Up,[62] načo si osvojili vizuálne a zvukové prvky glam metalu, čo predviedli na albume Animalize (1984), ktorý spolu s predošlým albumom znamenal návrat ku komerčnému úspechu.[63] Pat Benatar bola jednou z prvých žien, ktoré v hard rocku dosiahli komerčný úspech; jej tri po sebe nasledujúce albumy vydané medzi rokmi 1980 a 1982 sa dostali do Top 5.[64]

Skupina Def Leppard, často krát zaraďovaná do Novej vlny britského heavy metalu, v roku 1981 vydala svoj druhý album High 'n' Dry, kombinujúci glam rock s heavy metalom, čím definovali hardrockový sound nasledujúceho desaťročia.[65] Nasledujúca nahrávka Pyromania (1983) sa v americkým rebríčkoch vyšvihla na druhé miesto a single „Photograph“, „Rock of Ages“ a „Foolin’“ sa s pomocou nastupujúcej MTV dostali do Top 40.[65] Album znamenal silný zdroj inšpirácie pre mnohé, predovšetkým kalifornské, glammetalové skupiny, ktoré ho napodobňovali. Nasledoval úspech ďalších amerických skupín ako Mötley Crüe s nahrávkami Too Fast for Love (1981) a Shout at the Devi (1983) a, ako štýl naberal na význame, tiež ďalších skupín ako Ratt,[66] White Lion,[67] Twisted Sister a Quiet Riot.[68] Metal Health (1983) od Quiet Riot bol jedným z prvých glammetalových albumov, a bezpochyby prvých heavymetalovým albumom vôbec, ktorý sa dostal na prvé miesto v albumovej hitparáde Billboard, čím sa otvorila cesta pre komerčný úspech nasledujúcich kapiel.[69]

 
Poison, tu na koncerte v roku 2008, patrili medzi najúspešnejšie kapely glammetalových 80. rokov.

V polovici 80. rokov nastáva určitá obroda zavedených kapiel. Po osemročnom odlúčení sa dávajú znovu dohromady Deep Purple v klasickej zostave ako na albume Machine Head a vydávajú album Perfect Strangers (1984), ktorý sa dostal na piate miesto v anglickej hitparáde, na druhé v Nórsku a v rebríčku Billboard 200 v USA obsadil 17. priečku.[70] Po neuspokojivom predaji svojho štvrtého albumu Fair Warning sa Van Halen v roku 1982 opäť dostávajú do Top 5 s nahrávkou Diver Down a s nasledujúcou platňou, 1984, dosahujú vrchol svojho komerčného úspechu: album sa umiestnil na druhej priečke v albumovej hitparáde Billboardu a singel „Jump“ dosiahol prvé miesto v rebríčku Billboard Hot 100 a vydržal tam sedem týždňov.[55] Nastupujúci fenomén hudobných televízií dopomohol k značnému úspechu kapelám založeným v predošlých desaťročiach. Medzi prvé takéto kapely patrili ZZ Top, ktorí pridali do svojho blues rocku prvky Novej vlny, a nahrali niekoľko veľmi úspešných šlágrov, počnúc skladbou „Gimme All Your Lovin’“ (1983), čo napomohlo ich albumom Eliminator (1983) a Afterburner (1985) dosiahnuť diamantovú a multiplatinovú platňu.[71] Ďalší interpreti si opätovne vydobyli úspech v singlových rebríčkoch s power baladami, napríklad REO Speedwagon zabodovali s „Keep on Loving You“ (1980) a „Can't Fight This Feeling“ (1984), Journey s „Don't Stop Believin‘“ (1981) a „Open Arms“ (1982),[41] Foreigner mali hity ako „I Want to Know What Love Is“,[72] Scorpions zase „Still Loving You“ (obe 1984), Heart mali úspech so skladbami „What About Love“ (1985) a „These Dreams“ (1986), a Boston vydali pieseň „Amanda“ (1986).[73]

Tretí album Bon Jovi, Slippery When Wet (1986), sa vyznačoval zmesou hard rocku a popovej senzitívnosti a vydržal na čele rebríčka Billboard 200 osem týždňov. Predalo sa z neho 12 miliónov kópií a tiež sa stal prvým hardrockovým albumom, ktorý mal tri single v rebríčku top 10 – dva z nich sa dostali dokonca na prvé miesto.[74] Albumu sa pripisuje zásluha na tom, že žáner si získal nových poslucháčov, predovšetkým ženy, i keď muži naďalej ostávali prevažnými poslucháčmi a interpretmi tejto hudby, a tiež vydláždil cestu do MTV a dopomohol ku komerčnému úspechu mnohých kapiel koncom desaťročia.[75] Hymnický album The Final Countdown (1986) švédskej skupiny Europe sa stal medzinárodným hitom, keď sa vyšvihol na ôsmu priečku v amerických rebríčkoch a v ďalších deviatich krajinách sa dostal do prvej desiatky.[76] V tomto období sa začali dostávať do popredia americké hardrockové partie väčšmi ovplyvnené glamom, keď v roku 1986 Poison i Cinderella vydávajú svoje multiplatinové debutové nahrávky.[77][78] V roku 1986 Van Halen prichádza s nahrávkou 5150, prvým albumom s novým spevákom Sammym Hagarom – na čele americkej hitparády sa udržal tri týždne a predalo sa z neho viac než 6 miliónov kópií.[55] V druhej polovici 80. rokov sa v Spojených štátoch hard rock stal najvýnosnejšou formou komerčnej populárnej hudby.[79]

 
Izzy Stradlin, pôvodný člen skupiny Guns N’ Roses, počas koncertu v roku 2006.

Zavedené kapely profitovali z komerčného úspechu žánru. S rovnomenného albumu Whitesnake sa predalo viac než 17 miliónov kópií, čím prekonal akýkoľvek album Coverdale alebo Deep Purple, aký bol či už predtým alebo potom vydaný. Nachádzala sa na ňom rocková hymna „Here I Go Again ‘87“, ktorá sa zaradila do anglického rebríčku top 20. Nasledujúci album Slip of the Tongue (1989) získal platinové ocenenie, avšak kritici Steve Erlwine a Greg Prato vyhlásili, že, „po nesmiernom úspechu albumu Whitesnake išlo o obrovské sklamanie.“[80] Comebackovým albumom Aerosmith, Permanent Vacation (1987), sa v histórii kapely začalo obdobie znovu získanej popularity, ktoré malo trvať nasledujúce desaťročie.[39] Crazy Nights (1987) od Kiss bola najúspešnejšia nahrávka skupiny v USA od roku 1979, a v Británii išlo o vôbec najúspešnejšiu nahrávku v celej histórii kapely.[81] Albumom Girls, Girls, Girls (1987) pokračoval komerčný úspech Mötley Crüe[82] a Def Leppard svojím Hysteria (1987) dosiahli komerčný vrchol svojej kariéry, keď sedem skladieb s tohto albumu dobylo špičky hitparád (v rámci hard rocku ide o rekord).[65] Guns N’ Roses vydali svoj debutový album Appetite for Destruction (1987), ktorý sa stal najlepšie sa predávajúcim debutovým albumom všetkých čias. Z tohto albumu, ktorý sa oproti väčšine glammetalových albumov vyznačoval „ráznejším“ a „surovejším“ soundom, sa tri single dostali do top 10, vrátane skladby „Sweet Child O’ Mine“, ktorá obsadila prvú priečku rebríčku Billboard Hot 100.[83] V tomto období prežívajú niektoré glamrockové kapely založené v polovici 80. rokov, ako White Lion a Cinderella, svoj najväčší úspech; albumy týchto dvoch kapiel, Pride (1987) a Long Cold Winter (1988), získali multiplatinové ocenenia a vyprodukovali celý rad hitov.[67][78] Medzi zvlášť úspešné nahrávky konca 80. rokov patrili albumy ako New Jersey (1988) skupiny Bon Jovi,[84] OU812 (1988) od Van Halen,[55] Open Up and Say... Ahh! (1988) od Poison,[77] Pump (1989) od Aerosmith,[39] a Dr. Feelgood, komerčne najúspešnejší album Mötley Crüe.[82] Z albumu New Jersey sa päť singlov dostalo do top 10, čo bol v rámci hard rocku rekord. Koncom 80. rokov sa objavila posledná vlna glamrockových kapiel, reprezentovaná kapelami ako Extreme,[85] Warrant[86] Slaughter[87] a FireHouse.[88], ktorá si vydobyla úspech multiplatinovými nahrávkami a hitmi. Taktiež Skid Row vydáva svoj rovnomenný debutový album (1989), ktorý sa v hitparáde Billboard 200 umiestnil na 6. priečke, avšak patrili medzi posledné veľké kapely, ktoré sa objavili v ére glam rocku.[89]

Grunge a Britpop (90. roky 20. storočia)

Roku 1991 deň pred svojou smrťou oznámil Freddie Mercury, že má AIDS. Roku 1991 zomrel Eric Carr bubeník skupiny KISS.

Začiatok deväťdesiatych rokov bol v znamení skupín Guns N’ Roses a Metallica. V roku 1991 vyšli ich multiplatinové albumy: Black Album skupiny Metallica a Use Your Illusion I a II od Guns N’ Roses. Tieto albumy boli poznačené úpadkom a vtieravosťou publiku.

Túto situáciu zachránilo nové smerovanie hardrockového štýlu, ktoré bolo pomenované grunge.

Hlavnými predstaviteľmi štýlu grunge boli skupiny Nirvana, Pearl Jam, Soundgarden a Alice in Chains. I keď sa úspech týchto skupín prirovnával k efektu reakcie publika na punk rockový rebelujúci smer tieto skupiny boli silne proti heavy metalu. Skupiny Soundgarden a Nirvana boli skôr ovplyvnené metalovou hudbou sedemdesiatych a osemdesiatych rokov.

Skupina Alice in Chains mala svoj vlastný heavy metalový štýl.

Do tohto prúdu sa začlenili aj skupiny The Screaming Trees, Mudhoney a zopár skupín, ktoré nemali korene v Seattli ako napríklad Stone Temple Pilots, Nudeswirl, Prong a Hum.

V Spojenom Kráľovstve to boli skupiny Swervedriwer, Catherine Wheel a Ride, ktoré demonštrovali gitarovú hudbu hardrockových kapiel sedemdesiatych a osemdesiatych rokov.

Keďže popularita skupín z osemdesiatych do deväťdesiatych rokov ako napríklad Metallica pretrvávala naďalej, niektoré ďalšie skupiny začali opäť hrať mix metalu s ďalšími elektrickými nástrojmi. Tieto skupiny boli známe pod názvom alternatívni metaloví hudobníci, odnož alternatívneho rocku. Niektorí ako Primus, Red Hot Chili Peppers, Rage Against the Machine, Living Colour a White Zombie spájali funky s metalovým štýlom.

Faith No More, Mr. Bungle spojili s hardrockom ešte viac žánrov od rapu po soul.

Najznámejší interpreti hardrockovej hudby

Svet

 accept
 airbourne

Slovensko a Česko

Referencie

  1. ↑ D. Anger, "Introduction to the 'Chop'", Strad (0039-2049), 10. január 2006, zv. 117, vydanie 1398, str. 72-7.
  2. ↑ a b c d e f Hard Rock. Allmusic. Dostupné online. . Chyba citácie Neplatná značka <ref>; názov „AllMusicHard“ je použitý viackrát s rôznym obsahom
  3. ↑ a b R. Shuker, Popular Music: the Key Concepts, (Abingdon: Routledge, 2. vyd., 2005), ISBN 0-415-34770-X, str. 130–1.
  4. ↑ a b V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 1332–3.
  5. ↑ E. Macan, Rocking the Classics: English Progressive Rock and the Counterculture (Oxford: Oxford University Press, 1997), ISBN 0-19-509887-0, str. 39.
  6. ↑ P. Du Noyer, ed., The Illustrated Encyclopedia of Music (Flame Tree, 2003), ISBN 1-904041-70-1, str. 96.
  7. ↑ R. Walser, Running With the Devil: Power, Gender, and Madness in Heavy Metal Music (Middletown, CT: Wesleyan University Press, 1993), ISBN 0-8195-6260-2, str. 7.
  8. ↑ MILLER, Jim. The Rolling Stone illustrated history of rock & roll. New York : Rolling Stone, 1980. Black country bluesmen made raw, heavily amplified boogie records of their own, especially in Memphis, where guitarists like Joe Hill Louis, Willie Johnson (with the early Howlin' Wolf band) and Pat Hare (with Little Junior Parker) played driving rhythms and scorching, distorted solos that might be counted the distant ancestors of heavy metal.. Dostupné online. ISBN 0394513223.
  9. ↑ a b Robert Palmer, „Church of the Sonic Guitar“, str. 13-38 in Anthony DeCurtis, Present Tense (Durham NC: Duke University Press, 1992), ISBN 0-8223-1265-4, str. 24-27.
  10. ↑ J. Simmonds, The Encyclopedia of Dead Rock Stars: Heroin, Handguns, and Ham Sandwiches (Chicago Il: Chicago Review Press, 2008), ISBN 1-55652-754-3, str. 559.
  11. ↑ a b P. Buckley, The Rough Guide to Rock (London: Rough Guides, 2003), ISBN 1-84353-105-4, str. 1144. Chyba citácie Neplatná značka <ref>; názov „P. Buckley, 2003“ je použitý viackrát s rôznym obsahom
  12. ↑ R. Unterberger, "Early British R&B", in V. Bogdanov, C. Woodstra a S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 1315-6.
  13. ↑ "Review of 'You Really Got Me' ", Denise Sullivan, Allmusic, All Music.com
  14. ↑ P. Prown and H. P. Newquist, Legends of Rock Guitar: the Essential Reference of Rock's Greatest Guitarists (Milwaukee, WI: Hal Leonard Corporation, 1997), ISBN 0-7935-4042-9, str. 29.
  15. ↑ J. M. Curtis, Rock Eras: Interpretations of Music and Society, 1954–1984 (Madison, WI: Popular Press, 1987), ISBN 0-87972-369-6, str. 447.
  16. ↑ R. Unterberger, "Song Review: I Feel Free", Allmusic. Dátum prístupu: 22. február 2010.
  17. ↑ D. Henderson, Scuse Me While I kiss the Sky: the Life of Jimi Hendrix (London: Omnibus Press, 2002), ISBN 0-7119-9432-3, str. 112.
  18. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra, S. T. Erlewine, eds, All Music Guide to the Blues: The Definitive Guide to the Blues (Backbeat, 3. vyd., 2003), ISBN 0-87930-736-6, str. 700–2.
  19. ↑ P. Prown and H. P. Newquist, Legends of Rock Guitar: the Essential Reference of Rock's Greatest Guitarists (Milwaukee, WI: Hal Leonard Corporation, 1997), ISBN 0-7935-4042-9, str. 59–60.
  20. ↑ a b I. Macdonald, Revolution in the Head: The Beatles Records and the Sixties (London: Vintage, 3. vyd., 2005), str. 298.
  21. ↑ S. T. Erlewine, "Beatles: 'The White Album", Allmusic. Dátum prístupu: 3. august 2010.
  22. ↑ a b c d R. Walser, Running With the Devil: Power, Gender, and Madness in Heavy Metal Music (Middletown, CT: Wesleyan University Press, 1993), ISBN 0-8195-6260-2, str. 9–10.
  23. ↑ a b R. Walser, Running With the Devil: Power, Gender, and Madness in Heavy Metal Music (Middletown, CT: Wesleyan University Press, 1993), ISBN 0-8195-6260-2, str. 10.
  24. ↑ S. T. Erlewine, "Rolling Stones: Exile on Mainstreet", Allmusic. Dátum prístupu: 3. august 2010.
  25. ↑ S. T. Erlewine, "The Rolling Stones", Allmusic. Dátum prístupu: 3. august 2010.
  26. ↑ S. T. Erlewine, "Led Zeppelin", 'Allmusic. Dátum prístupu: 27. september 2010.
  27. ↑ R. Walser, Running With the Devil: Power, Gender, and Madness in Heavy Metal Music (Middletown, CT: Wesleyan University Press, 1993), ISBN 0-8195-6260-2, str. 64.
  28. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 292–3.
  29. ↑ C. Charlesworth and E. Hanel, The Who: the Complete Guide to Their Music (London: Omnibus Press, 2nd edn., 2004), ISBN 1-84449-428-4, str. 52.
  30. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3rd edn., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 1220–2.
  31. ↑ Paul Rodgers: Biography, iTunes
  32. ↑ a b V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 52–3. Chyba citácie Neplatná značka <ref>; názov „AllmusicNazareth“ je použitý viackrát s rôznym obsahom
  33. ↑ E. Macan, Rocking the Classics: English Progressive Rock and the Counterculture (Oxford: Oxford University Press, 1997), ISBN 0-19-509887-0, str. 138.
  34. ↑ a b S. T. ERLEWINE. Queen. Allmusic. Dostupné online. .
  35. ↑ Queen — Bohemian Rhapsody [online]. Chart Stats. Dostupné online.
  36. ↑ R. Harris and J. D. Peters, Motor City Rock and Roll:: The 1960s and 1970s (Charleston CL., Arcadia Publishing, 2008), ISBN 0-7385-5236-4, str. 114.
  37. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 9–11, 681–2, 794 and 1271-2.
  38. ↑ E. Rivadavia, "Montrose", Allmusic. Dátum prístupu: 2. august 2010.
  39. ↑ a b c S. T. Erlewine, "Aerosmith", Allmusic. Dátum prístupu: 27. september 2010.
  40. ↑ The History of BÖC [online]. Blue Oyster Cult.com, [cit. 2008-09-14]. Dostupné online.
  41. ↑ a b W. Ruhlmann, "Journey", Allmusic. Dátum prístupu: 20. jún 2010.
  42. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 132.
  43. ↑ M. J. Carson, T. Lewis and S. M. Shaw, Girls Rock!: Fifty Years of Women Making Music (University Press of Kentucky, 2004), ISBN 0-8131-2310-0, str. 86–9.
  44. ↑ RIAA Gold and Platinum Search for albums by Ted Nugent
  45. ↑ a b V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 966.
  46. ↑ http://chartarchive.org/r/6879
  47. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 1333–4.
  48. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 3–5.
  49. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 605–6.
  50. ↑ S. Waksman, This Ain't the Summer of Love: Conflict and Crossover in Heavy Metal and Punk (Berkeley CA: University of California Press, 2009), ISBN 0-520-25310-8, str. 146–71.
  51. ↑ R. Walser, Running With the Devil: Power, Gender, and Madness in Heavy Metal Music (Middletown, CT: Wesleyan University Press, 1993), ISBN 0-8195-6260-2, str. 11.
  52. ↑ Independent Lens. End of the Century:The Ramones [online]. PBS, [cit. 2009-11-07]. Dostupné online.
  53. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 425–6.
  54. ↑ R. Kirkpatrick, The Words and Music of Bruce Springsteen (Greenwood Publishing Group, 2007), ISBN 0-275-98938-0, str. 51.
  55. ↑ a b c d V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 1182–3.
  56. ↑ C. Smith, 101 Albums That Changed Popular Music (Oxford: Oxford University Press, 2009), ISBN 0-19-537371-5, str. 135.
  57. ↑ Gold & Platinum – Top 100 Albums [online]. [Cit. 2009-05-28]. Dostupné online.
  58. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 105–6.
  59. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 903–5.
  60. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, p. 1332.
  61. ↑ R. Walser, Running with the Devil: Power, Gender, and Madness in Heavy Metal Music (Wesleyan University Press, 2003), ISBN 0-8195-6260-2, str. 11–14.
  62. ↑ S. T. Erlewine and G. Prato, "Kiss", Allmusic. Dátum prístupu: 18. september 2010.
  63. ↑ G. Prato, "Kiss: Animalize", Allmusic. Dátum prístupu: 18. september 2010.
  64. ↑ David Kent. Australian Chart Book 1970 - 1992. [s.l.] : Australian Chart Book, St Ives, N.S.W., 1993. ISBN 0-646-11917-6.
  65. ↑ a b c V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 293–4.
  66. ↑ S. T. Erlewine & G. Prato, "Ratt", Allmusic. Dátum prístupu: 19. jún 2010.
  67. ↑ a b G. Prato, "White Lion", Allmusic. Dátum prístupu: 19. jún 2010.
  68. ↑ R. Moore, Sells Like Teen Spirit: Music, Youth Culture, and Social Crisis (New York, NY: New York University Press, 2009), ISBN 0-8147-5748-0, str. 106.
  69. ↑ E. Rivadavia, "Quiet Riot", Allmusic. Dátum prístupu: 7. júl 2010.
  70. ↑ Deep Purple Essential Collection – Planet Rock
  71. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 1271–2.
  72. ↑ S. Frith, "Pop Music" in S. Frith, W. Straw and J. Street, eds, The Cambridge Companion to Pop and Rock (Cambridge: Cambridge University Press), ISBN 0-521-55660-0, str. 100–1.
  73. ↑ P. Buckley, The Rough Guide to Rock: the Definitive Guide to more than 1200 Artists and Bands (Rough Guides, 2003), ISBN 1-84353-105-4.
  74. ↑ L. Flick, "Bon Jovi bounce back from tragedy", Billboard, 28. september 2002, zv. 114, č. 39, ISSN 0006-2510, str. 81.
  75. ↑ D. Nicholls, The Cambridge History of American Music (Cambridge: Cambridge University Press, 1998), ISBN 0-521-45429-8, str. 378.
  76. ↑ RIAA – Gold & Platinum [online]. RIAA, [cit. 2008-06-24]. Dostupné online.
  77. ↑ a b B. Weber, "Poison", Allmusic. Dátum prístupu: 19. jún 2010.
  78. ↑ a b W. Ruhlmann, "Cinderella", Allmusic. Dátum prístupu: 19. jún 2010.
  79. ↑ "The Pop Life" – New York Times By Stephen Holden. Published: Wednesday, 27. december 27 1989. Dátum prístupu: 25. október 2009.
  80. ↑ S. T. Erlewine and G. Prato, "Whitesnake", Allmusic. Dátum prístupu: 27. september 2010.
  81. ↑ J. Tobler, M. St. Michael and A. Doe, Kiss: Live! (London: Omnibus Press, 1996), ISBN 0-7119-6008-9.
  82. ↑ a b V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 767–8.
  83. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 494–5.
  84. ↑ S. T. Erlewine, "Bon Jovi", Allmusic. Dátum prístupu: 20. jún 2010.
  85. ↑ S. T. Erlewine, "Extreme", Allmusic. Dátum prístupu: 10. február 2011.
  86. ↑ S. T. Erlewine, "Warrant", Allmusic. Dátum prístupu: 10. február 2011.
  87. ↑ S. Huey, "Slaughter", Allmusic. Dátum prístupu: 10. február 2011.
  88. ↑ S. T. Erlewine, "Firehouse", Allmusic. Dátum prístupu: 10. február 2011.
  89. ↑ V. Bogdanov, C. Woodstra and S. T. Erlewine, All Music Guide to Rock: the Definitive Guide to Rock, Pop, and Soul (Milwaukee, WI: Backbeat Books, 3. vyd., 2002), ISBN 0-87930-653-X, str. 1018–9.

Externé odkazy

Šablóna:Link GA

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Hard_rock&oldid=4656567“