Wikipédia

Joe Biden

46. prezident Spojených štátov

Joseph Robinette Biden Jr., BA, JD (* 20. november 1942, Scranton, Pensylvánia, Spojené štáty) je americký demokratický politik, od 20. januára 2021 46. prezident Spojených štátov. Počas funkčného obdobia Baracka Obamu v rokoch 2009 – 2017 pôsobil ako 47. viceprezident Spojených štátov a predtým ako senátor Spojených štátov za štát Delaware v rokoch 1973 – 2009.

Joe Biden
46. prezident Spojených štátov amerických
Biden v roku 2021
Biden v roku 2021
Joe Biden, podpis
46. prezident Spojených štátov
Momentálne v úrade
od 20. január 2021
ViceprezidentKamala Harrisová
Predchodca Donald Trump
47. viceprezident Spojených štátov
V úrade
20. január 2009 – 20. január 2017
PrezidentBarack Obama
Predchodca Dick Cheney Mike Pence Nástupca
Biografické údaje
Rodné menoJoseph Robinette Biden Jr.
Narodenie20. november 1942 (81 rokov)
Scranton, Pensylvánia, Spojené štáty
Politická stranaDemokratická strana
Alma materUniversity of Delaware (1965 BA)
Syracuse University (1968 JD)
ProfesiaPolitik, právnik
Vierovyznanierímskokatolík
Rodina
Manželka
Neilia Hunterová (1966 – 1972)
Jill Bidenová, rod. Jacobs (1977)
DetiBeau, Hunter, Naomi, Ashley
Odkazy
Joe Biden na joebiden.com
Spolupracuj na CommonsJoe Biden
(multimediálne súbory)

Vyrastal v Scrantone, v štáte Pensylvánia, a v New Castle County, v štáte Delaware. Študoval na University of Delaware a v roku 1968 získal právnický titul na Syracuse University. V roku 1970 bol zvolený za radného New Castle County a stal sa šiestym najmladším senátorom v amerických dejinách, keď bol v roku 1972 ako 29-ročný zvolený do Senátu Spojených štátov za štát Delaware. Bol dlhoročným členom senátneho výboru pre zahraničné vzťahy a nakoniec jeho predsedom. V roku 1991 sa postavil proti vojne v Perzskom zálive, podporil však rozšírenie aliancie NATO do východnej Európy a jej intervenciu v juhoslovanských vojnách v 90. rokoch. Podporil rezolúciu povoľujúcu vojnu v Iraku v roku 2002, ale postavil sa proti nárastu amerických vojsk v roku 2007. Predsedal tiež justičnému výboru Senátu v rokoch 1987 až 1995, ktorý sa zaoberal drogovou politikou, prevenciou kriminality a otázkami občianskych slobôd; viedol úsilie o prijatie zákona o kontrole a násilnom trestnom čine a zákone o násilí páchanom na ženách a dohliadal na šesť potvrdzovacích pojednávaní Najvyššieho súdu Spojených štátov vrátane sporných pojednávaní týkajúcich sa Roberta Borka a Clarenca Thomasa. O demokratickú prezidentskú nomináciu sa neúspešne uchádzal v roku 1988 a opäť v roku 2008.

Biden bol šesťkrát zvolený do Senátu a bol štvrtým najdlhšie pôsobiacim senátorom, keď rezignoval na funkciu viceprezidenta Baracka Obamu po tom, čo vyhrali prezidentské voľby v roku 2008. Obama a Biden boli znovu zvolení v prezidentských voľbách v roku 2012. Ako viceprezident dohliadal na výdavky na infraštruktúru v roku 2009 s cieľom čeliť veľkej recesii. Jeho rokovania s republikánmi v Kongrese pomohli prijať legislatívu vrátane zákona o oslobodení od daní z roku 2010, ktorý riešil patovú situáciu v zdaňovaní; zákon o kontrole rozpočtu z roku 2011, ktorým sa vyriešila kríza dlhového stropu; a americký zákon o oslobodení daňových poplatníkov z roku 2012, ktorý sa zaoberal blížiacim sa „fiškálnym útesom“. Podporil vojenskú intervenciu v Líbyi a pomohol sformulovať americkú politiku voči Iraku stiahnutím amerických vojsk v roku 2011. Po Útoku na základnej škole Sandy Hook viedol pracovnú skupinu Gun Violence Task Force. V januári 2017 ho Obama vyznamenal prezidentskou medailou slobody s vyznamenaním.

V apríli 2019 oznámil svoju kandidatúru v prezidentských voľbách v roku 2020 a v júni 2020 dosiahol hranicu delegátov potrebnú na zabezpečenie demokratickej nominácie. 11. augusta 2020 vyhlásil za svoju spolukandidátku na viceprezidentku senátorku Kamalu Harrisovú z Kalifornie. V prezidentských voľbách, ktoré sa konali 3. novembra 2020, dvojica zvíťazila[1] nad vtedajším prezidentom Donaldom Trumpom a viceprezidentom Mikeom Penceom. Biden sa tak stal len druhým bývalým viceprezidentom, ktorý bol zvolený za prezidenta Spojených štátov už po ukončení svojho funkčného obdobia, a prvým od Richarda Nixona v roku 1968.

Ako prezident podpísal zákon o americkom záchrannom pláne v reakcii na pandémiu COVID-19 a následnú recesiu. Podpísal dvojstranné zákony o infraštruktúre a výrobe. Navrhol zákon Build Back Better Act, ktorý v Kongrese neprešiel, ale jeho aspekty boli zahrnuté do zákona o znížení inflácie, ktorý podpísal v roku 2022. Vymenoval Ketanji Brownovú Jacksonovú za členku Najvyššieho súdu. Spolupracoval s republikánmi v Kongrese na riešení dlhovej krízy Spojených štátov v roku 2023 vyjednaním dohody o zvýšení dlhového stropu. V zahraničnej politike obnovil členstvo Ameriky v Parížskej dohode. Dohliadal na úplné stiahnutie amerických vojsk z Afganistanu, ktoré ukončilo vojnu v Afganistane, počas ktorej sa afganská vláda zrútila a Taliban prevzal kontrolu. Na ruskú inváziu na Ukrajinu reagoval uvalením sankcií na Rusko a schválením civilnej a vojenskej pomoci Ukrajine. Počas vojny medzi Izraelom a Hamasom oznámil vojenskú podporu Izraelu a odsúdil akcie Hamásu a ďalších palestínskych militantov ako terorizmus. V apríli 2023 oznámil svoju kandidatúru na demokratickú nomináciu v prezidentských voľbách v roku 2024.

Raný život (1942 – 1965)

Joseph Robinette Biden Jr. sa narodil 20. novembra 1942 v nemocnici svätej Márie v Scrantone v Pensylvánii[2] Catherine Eugenii „Jean“ Bidenovej (rodenej Finneganovej) a Josephovi Robinettovi Bidenovi st.[3][4] Je najstarším dieťaťom v katolíckej rodine anglického, francúzskeho a írskeho pôvodu, pričom má sestru Valerie a dvoch bratov Francisa a Jamesa.[5]

Jeho otec bol bohatý a rodina si na jeseň roku 1946 kúpila dom na zámožnom predmestí Garden City na Long Islande,[6] ale približne v čase, keď mal Joe sedem rokov, sa mu nedarilo v podnikaní[7][8] a rodina niekoľko rokov žila u jeho starých rodičov z matkinej strany v Scrantone.[9] Scranton sa v 50. rokoch dostal do hospodárskeho úpadku a jeho otec si nemohol nájsť stálu prácu. Od roku 1953, keď mal desať rokov,[10] žila rodina v byte v Claymonte v štáte Delaware a potom sa presťahovala do domu v neďalekom Mayfielde.[11][12] Jeho otec sa neskôr stal úspešným predajcom ojazdených áut, čím udržal rodinu v strednej triede.[9]

Na akadémii Archmere v Claymonte[13] hral baseball a bol vynikajúcim halfbackom a wide receiverom v stredoškolskom futbalovom tíme.[9][14] Hoci bol slabým študentom, v nižších a vyšších ročníkoch bol predsedom triedy.[15][16] Maturoval v roku 1961.[15] Na Delawarskej univerzite v Newarku hral krátko americký futbal v prvom ročníku[17] a ako nevýrazný študent[18] získal v roku 1965 titul bakalára umenia s dvojitým zameraním na históriu a politológiu.[19][20]

Trpel koktavosťou, avšak od svojich dvadsiatich rokov ju zmierňoval.[21] Svoje úsilie o potlačenie koktavosti opísal tak, že recitoval poéziu pred zrkadlom.[16][22]

Je abstinent. Povedal, že sa zdržiava alkoholu, pretože „v mojej rodine bolo príliš veľa alkoholikov“.[23]

Manželstvo, štúdium práva a začiatky kariéry (1966 – 1973)

 
Neilia Hunterová, Joe, Hunter, Naomi Christina a Beau Biden, cca 1972

27. augusta 1966 sa oženil s Neiliou Hunterovou, študentkou Syrakúzskej univerzity,[19][24] keď sa mu podarilo prekonať odpor jej rodičov, aby sa vydala za katolíka. Ich svadba sa konala v katolíckom kostole v Skaneateles v štáte New York. Mali tri deti: Joseph R. „Beau“ Biden III, Robert Hunter Biden a Naomi Christina „Amy“ Bidenová.[19]

V roku 1968 získal titul Juris Doctor na právnickej fakulte Syrakúzskej univerzity. V ročníku s 85 študentmi sa umiestnil na 76. mieste po tom, ako neuspel z predmetu, pretože plagioval článok z právnickej revue pre prácu, ktorú napísal v prvom ročníku na právnickej fakulte.[18] V roku 1969 bol prijatý do advokátskej komory v štáte Delaware.

V roku 1968 pracoval ako koncipient v právnickej firme vo Wilmingtone, ktorú viedol významný miestny republikán William Prickett, a ako neskôr povedal, „považoval sa za republikána“.[25] Nepáčila sa mu konzervatívna rasová politika súčasného demokratického guvernéra štátu Delaware Charlesa L. Terryho a podporoval liberálnejšieho republikána Russella W. Petersona, ktorý v roku 1968 Terryho porazil. Miestni republikáni sa pokúšali Bidena získať do svojich radov, ale on sa zaregistroval ako nezávislý, pretože sa mu nepáčil republikánsky prezidentský kandidát Richard Nixon.

 
Biden v ročenke 1968

V roku 1969 vykonával právnickú prax, najprv ako verejný obhajca a potom v právnickej firme vedenej miestnym aktívnym demokratom, ktorý ho vymenoval do Demokratického fóra, skupiny snažiacej sa reformovať a oživiť štátnu stranu;[26] Biden sa následne znovu zaregistroval ako demokrat. Spolu s ďalším advokátom založil právnickú firmu. Právo obchodných spoločností ho nelákalo a trestné právo nebolo dobre platené.[9] Svoj príjem si dopĺňal správou nehnuteľností.[27]

V roku 1970 kandidoval na poslanca 4. obvodu v okresnej rade New Castle County na základe liberálnej platformy, ktorá zahŕňala podporu verejného bývania na predmestiach.[28][29] Toto miesto dovtedy zastával republikán Henry R. Folsom, ktorý kandidoval v 5. obvode po prerozdelení obvodov rady.[30] Biden vyhral všeobecné voľby, porazil republikána Lawrencea T. Messicka a 5. januára 1971 sa ujal funkcie.[31][32] Funkciu vykonával do 1. januára 1973 a jeho nástupcom sa stal demokrat Francis R. Swift.[33][34] Počas svojho pôsobenia v okresnej rade sa staval proti veľkým diaľničným projektom, ktoré by podľa neho mohli narušiť okolie Wilmingtonu.[34]

Otvorene nepodporoval ani nevystupoval proti vojne vo Vietname, kým nekandidoval do Senátu a nevystúpil proti vedeniu vojny Richardom Nixonom.[35] Počas štúdia na Delawarskej univerzite a Syrakúzskej univerzite získal päť študentských povolávacích rozkazov v čase, keď väčšina povolancov bola poslaná do vojny. Na základe lekárskeho vyšetrenia dostal v roku 1968 podmienečný zdravotný odklad; v roku 2008 jeho hovorca uviedol, že dôvodom odkladu bolo to, že ako tínedžer mal „astmu“.[36]

Kariéra

 
Joe Biden v Bielom dome v roku 1987

Členstvo v Senáte

V roku 1972 uspel v senátnych voľbách v štáte Delaware a stal sa šiestym najmladším senátorom v histórii USA. V spojitosti s ohlásením kandidatúry do senátu povedal: „Príliš dlho sme dovoľovali, aby medzi nami víťazili naše odlišnosti. Príliš často sme umožnili ambicióznym mužom využívať tieto odlišnosti za účelom politického zisku. Príliš často sme ustupovali našim odlišnostiam, pričom nikto z nás sa nepokúsil preniesť nás cez ne“.[37]

Prvé roky Joea Bidena v senáte sa sústredili na ochranu práv v oblasti spotreby, enviromentalistiky a snahu zvyšovať zodpovednosť vlády.[38]

V roku 1986 bojoval za ukončenie apartheidu v Južnej Afrike. Bol za zavedenie ekonomických sankcií voči štátu, kvôli čomu sa dostal do sporu s vládou prezidenta Reagana.[39]

Joe Biden bol prvým politickým predstaviteľom Spojených štátov, ktorý predložil v Kongrese návrh zákona týkajúci sa klimatických zmien. Jeho návrh zákona z roku 1987 sa sústredil na to, aby primäl vládu Ronalda Regana založiť v Bielom dome početnú pracovnú skupinu zaoberajúcu sa klimatickými zmenami. Tieto kroky boli prijaté až počas prezidencie Billa Clintona.[40]

V rokoch 1987 až 1995 Joe Biden zastával tiež funkciu predsedu justičného výboru Senátu, kde sa venoval otázkam protidrogovej politiky, prevencie kriminality a občianskych slobôd. Vo funkcii sa snažil presadiť zákon o kontrole násilných trestných činov a vynútiteľnosti práva a zákon proti násiliu páchanému na ženách. Z tejto pozície zastavil sporné nominácie Jeffa Sessionsa a Roberta Borka na sudcov Najvyššieho súdu Spojených štátov.[37]

V roku 1994 bol prijatý Zákon o kontrole násilných trestných činov a presadzovaní práva, ktorého bol Joe Biden spolutvorcom. Tento zákon sa tiež nazýva Clintonov zákon o zločine[41] alebo Bidenov zákon o zločine.[42] Uvedený zákon o trestnej činnosti, ktorého dĺžku historicky žiaden iný zákon Spojených štátov nepresiahol, má 365 strán. Jeho schválenie si vynútilo nábor 100 000 nových policajných príslušníkov, vynaloženie 9,7 miliardy amerických dolárov na financovanie väzení a 6,1 miliardy amerických dolárov na programy prevencie, pri návrhu ktorých boli prítomní aj skúsení policajti.[43] Súčasťou tohto zákona bol tiež Federálny zákaz útočných zbraní, ktorý zakázal verejnú dostupnosť zásobníkov s vysokým počtom nábojov. Tento zákaz bol prijatý na 10 ročné obdobie a po skončení jeho platnosti v roku 2004 už nebol obnovený.[44][45]

 
Joe Biden hovorí pri príležitosti podpisu Zákona o kontrole násilných trestných činov a presadzovaní práva v roku 1994.

Súčasťou prijatého zákona bol tiež zákon o násilí páchanom na ženách obsahujúci mnohé opatrenia, ktoré majú obmedziť domáce násilie a bojovať proti nemu.[46] V spojitosti s prijatím tohto zákona Joe Biden povedal: „Zákon o násilí páchanom na ženám považujem za najdôležitejšiu legislatívu, ktorú som počas svojho 35-ročného pôsobenia v Senáte vypracoval.“[47] V rokoch 2004 a 2005 Joe Biden zabezpečil podporu významných amerických technologických spoločností pre diagnostiku problémov Priamej telefonickej kontaktnej linky Národného centra domáceho násilia v Austine, venoval vybavenie a poskytol odborné znalosti v rámci snahy o zlepšenie ich služieb.[48]

Joe Biden bol tiež predsedom Medzinárodného výboru pre kontrolu narkotík a v rokoch 2003 a 2004 napísal viaceré zákony súvisiace s dohľadom a koordináciou národnej politiky kontroly drog.[49]

Legislatíva angl. „Kids 2000“, ktorú vypracoval Joe Biden vytvorila partnerstvo medzi verejným a súkromným sektorom za účelom poskytnúť počítačové centrá, učiteľov, prístup na internet a technické školenia mladým ľuďom, najmä tým s nízkym príjmom a mladým ľuďom v hmotnej núdzi.[50]

Senátny výbor pre zahraničné vzťahy

Joe Biden bol počas 12 ročného obdobia členom a istú dobu predsedom Senátneho výboru pre zahraničné vzťahy. Výboru predsedal v januári 2001 a od júna 2001 do roku 2003 a opäť po voľbách do senátu v roku 2006.[51] Zohrával kľúčovú rolu vo formovaní zahraničnej politiky Spojených štátov a presadzoval Rozhovory o obmedzení strategických zbraní [52][53]

V Senáte bol tiež spolupredsedom pozorovateľskej skupiny NATO a trojnásobným predsedom podvýboru pre Európske záležitosti.[54][55][56] K 23. septembru 2008 sa Joe Biden stretol s asi 150 predstaviteľmi štátov, území a medzinárodných organizácií.[54]

V roku 1991 Joe Biden spolu so 44 ďalšími demokratickými senátormi hlasoval proti vojenskému zásahu v Perzskom zálive.[57]

 
Barack Obama a Joe Biden v roku 2012

Joe Biden sa tiež snažil zabezpečiť mier a stabilitu počas konfliktu v oblasti Balkánu, pričom v apríli 1993 túto oblasť na týždeň navštívil a stretol sa aj so srbským prezidentom Slobodanom Miloševićom, ktorému vtedy podľa vlastných slov povedal: „Myslím si, že ste vojnový zločinec a mali by ste za to byť odsúdený.“[58][59] V roku 1992 napísal doplňujúci pozmeňovací návrh, ktorý mal primäť vládu prezidenta Busha zabezpečiť výzbroj pre obyvateľov Bosny a Hercegoviny. V roku 1994 tento svoj návrh pozmenil na trochu miernejšiu formuláciu, čo vláda prezidenta Billa Clintona uprednostňovala. Nakoniec bol tento návrh s niekoľkými ďalšími zmenami od senátorov Boba Dolea (R-Utah) a Joea Liebermana (D-Connecticut) v nasledujúcom roku prijatý. Táto angažovanosť viedla k úspechu mierového úsilia NATO a Joe Biden nazval jeho rolu pri ovplyvňovaní politiky v oblasti Balkánu za „moment, na ktorý je vo svojom verejnom živote v spojitosti so zahraničnými vzťahmi najviac hrdý“[57]

Do Senátu Spojených štátov bol Biden zvolený spolu 7 krát, v rokoch 1972, 1978, 1984, 1990, 1996, 2002 a 2008, pričom v hlasovaniach získaval priemerne okolo 60 % hlasov. Bol najdlhšie pôsobiacim senátorom štátu Delaware v jeho histórii a osemnástym najdlhšie pôsobiacim senátorom v histórii Spojených štátov vôbec.[60][61]

V senáte pôsobil do 15. januára 2009, kedy na pozíciu rezignoval vzhľadom na svoju nomináciu na viceprezidenta USA. V tom čase bol jedným zo služobne najstarších senátorov USA.

Viceprezident Spojených štátov

 
Oficiálny portrét viceprezidenta, 2013

V roku 2009 sa Joe Biden stal 47. viceprezidentom Spojených štátov. Vo funkcii sa sústredil najmä na to, aby bola zvýšená životná úroveň Američanov strednej vrstvy, znížené násilie spôsobené strelnými zbraňami a snažil sa prispieť k riešeniu problémov súvisiacich s násilím páchaným na ženách. Prezident Barack Obama tiež Bidenovi dal za úlohu pomôcť s implementáciou plánu zameraného na obnovu ekonomiky, ktorého súčasťou bol aj záväzok týkajúci sa obnoviteľnej energie.[59] Joe Biden bol tiež aktívnym poradcom prezidenta Baracka Obamu a zaujal aktívnu rolu vo formovaní zahraničnej politiky Spojených štátov k Iraku a Afganistanu, pričom Irak navštevoval asi každé dva mesiace.[58][59][62]

Barack Obama a Joe Biden v marci 2010 so svojou vládou zabezpečili prijatie zákona o cenovo dostupnej zdravotnej starostlivosti známy tiež pod názvom Obamacare, vďaka ktorému bol počet nepoistených Američanov zredukovaný o 20 miliónov a vďaka ktorému poisťovne nemohli ďalej odopierať krytie kvôli už existujúcim ochoreniam.[59]

Joe Biden tiež zohral rolu pri rokovaniach, ktoré pomohli administratíve prezidenta Baracka Obamu prijať legislatívu v oblasti daňových úľav, prijať zákon o vytvorení pracovných miest a zákon, ktorý mal znovu povoliť poistenie v nezamestnanosti.[63] Jeho rokovacie schopnosti pomohli tiež prijať zákon o kontrole rozpočtu z roku 2011, ktorý pomohol v riešení krízy dlhového stropu[64] a zákon o úľavách daňových poplatníkov z roku 2012, ktorý sa zaoberal hroziacim fiškálnym útesom angl. fiscal cliff.[65]

V rokoch 2012 a 2013 bol Joe Biden tiež súčasťou diskusie o kontrole zbraní na celom území Spojených štátov a k tejto téme pripravil 19 opatrení.[58][59]

Kampaň za ľudské práva angl. The Human Rights Campaign, ktorá je najväčšou organizáciou pracujúcou na dosiahnutí rovnosti občianskych práv LGBT v Spojených štátoch sa hlási k podpore Joea Bidena za prezidenta Spojených štátov. Prezident tejto organizácie Alphonso David v interview povedal: „Joe Biden bol počas veľkej časti svojej politickej kariéry vytrvalým zástancom otázok LGBTQ a rovnosti“...„V skutočnosti vcelku pomáhal pri zmene verejnej mienky o mnohých otázkach, aj v oblasti rovnosti manželstiev.“[66][59]

8. decembra 2015 mal Joe Biden príhovor v Ukrajinskom parlamente v Kyjeve, ktorého úlohou bolo určiť mieru pomoci od Spojených štátov a určiť, akým spôsobom budú Spojené štáty politicky pristupovať k Ukrajine.[67][68]

Po odchode z pozície viceprezidenta v roku 2017 začal Joe Biden vyučovať na Pensylvánskej univerzite v pozícii angl. Benjamin Franklin Presidential Practice professor, kde sa sústredil na zahraničnú politiku, diplomaciu a národnú bezpečnosť. Počas tohto obdobia tiež viedol angl. Penn Biden Center for Diplomacy and Global Engagement.[69]

Prezidentská kandidatúra v 2020

Joe Biden kandidoval za demokratickú stranu na post prezidenta v prezidentských voľbách v roku 2020, v ktorých zvíťazil[1] nad bývalým prezidentom, republikánom, Donaldom Trumpom. 14. decembra 2020 bol právoplatne zvolený Zborom voliteľov, a za prezidenta bol inaugurovaný 20. januára 2021.[70][71]

Prezident Spojených štátov (2021 – súčasnosť)

V prvý deň svojej funkcie podpísal 15 exekutív, v ktorých zaviedol povinné nosenie rúšok vo federálnych budovách a priestranstvách, zrušil proces vystúpenia Spojených štátov zo Svetovej zdravotníckej organizácie, opäť sa pridal k parížskej klimatickej dohode, zrušil zákaz vstupu do Spojených štátov pre cestujúcich z prevažne moslimských krajín a nariadil zastavenie výstavby múru na hraniciach s Mexikom.[72]

Referencie

  1. ↑ a b The Associated Press: Joe Biden wins White House [online]. [Cit. 2020-11-13]. Dostupné online.
  2. ↑ WITCOVER, Jules. Joe Biden : a life of trial and redemption. [s.l.] : New York : William Morrow/HarperCollins, 2010. Dostupné online. ISBN 978-0-06-179198-7. S. 5.
  3. ↑ Vice President Biden's Mother, Jean, Dies at 92 [online]. web.archive.org, 2020-05-20, [cit. 2024-04-27]. Dostupné online. Archivované 2020-05-20 z originálu.
  4. ↑ BY. Joseph Biden Sr., 86, the father of… [online]. 2002-09-03, [cit. 2024-04-27]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. ↑ WITCOVER, Jules. Joe Biden : a life of trial and redemption. [s.l.] : New York : William Morrow/HarperCollins, 2010. Dostupné online. ISBN 978-0-06-179198-7. S. 8-9.
  6. ↑ ENTOUS, Adam. The Untold History of the Biden Family. The New Yorker, 2022-08-15. Dostupné online [cit. 2024-04-27]. ISSN 0028-792X. (po anglicky)
  7. ↑ RUSSELL, Katie. Joe Biden’s family tree: how tragedy shaped the president and America's First Family. The Telegraph, 2021-01-22. Dostupné online [cit. 2024-04-27]. ISSN 0307-1235. (po anglicky)
  8. ↑ WITCOVER, Jules. Joe Biden : a life of trial and redemption. [s.l.] : New York : William Morrow/HarperCollins, 2010. Dostupné online. ISBN 978-0-06-179198-7. S. 7-8.
  9. ↑ a b c d BRODER, John M.. Father’s Tough Life an Inspiration for Biden. The New York Times, 2008-10-24. Dostupné online [cit. 2024-04-27]. ISSN 0362-4331. (po anglicky)
  10. ↑ FARZAN, Antonia Noori. Trump says Biden ‘deserted’ Pennsylvania. In Scranton, he’s a ‘hometown boy.’. Washington Post, 2019-05-21. Dostupné online [cit. 2024-04-27]. ISSN 0190-8286. (po anglicky)
  11. ↑ EBERT, Chiana Dickson published Contributions from Jennifer. Joe Biden's houses – explore the real estate portfolio of the POTUS [online]. homesandgardens.com, 2022-11-09, [cit. 2024-04-27]. Dostupné online. (po anglicky)
  12. ↑ NEWMAN, Meredith. How Joe Biden went from 'Stutterhead' to senior class president [online]. The News Journal, [cit. 2024-04-27]. Dostupné online. (po anglicky)
  13. ↑ WITCOVER, Jules. Joe Biden : a life of trial and redemption. [s.l.] : New York : William Morrow/HarperCollins, 2010. Dostupné online. ISBN 978-0-06-179198-7. S. 27, 32.
  14. ↑ The News Journal: Archives [online]. web.archive.org, 2013-06-01, [cit. 2024-04-27]. Dostupné online. Archivované 2013-06-01 z originálu.
  15. ↑ a b WITCOVER, Jules. Joe Biden : a life of trial and redemption. [s.l.] : New York : William Morrow/HarperCollins, 2010. Dostupné online. ISBN 978-0-06-179198-7. S. 40-41.
  16. ↑ a b TAYLOR, Paul. See how They Run: Electing the President in an Age of Mediaocracy. [s.l.] : Knopf, 1990. Google-Books-ID: JMxWRDTR_sMC. Dostupné online. ISBN 978-0-394-57059-4. S. 99. (po anglicky)
  17. ↑ Fact Check: Biden's too tall football tale? [online]. NBC News, 2012-10-16, [cit. 2024-04-27]. Dostupné online. (po anglicky)
  18. ↑ a b JR, E. J. Dionne; TIMES, Special To the New York. Biden Admits Plagiarism in School But Says It Was Not 'Malevolent'. The New York Times, 1987-09-18. Dostupné online [cit. 2024-04-27]. ISSN 0362-4331. (po anglicky)
  19. ↑ a b c Timeline of Biden's life and career [online]. web.archive.org, 2008-09-25, [cit. 2024-04-27]. Dostupné online. Archivované 2008-09-25 z originálu.
  20. ↑ TAYLOR, Paul. See how They Run: Electing the President in an Age of Mediaocracy. [s.l.] : Knopf, 1990. Google-Books-ID: JMxWRDTR_sMC. Dostupné online. ISBN 978-0-394-57059-4. S. 98. (po anglicky)
  21. ↑ Wayback Machine [online]. web.archive.org, [cit. 2024-04-27]. Dostupné online. Archivované 2011-07-28 z originálu.
  22. ↑ Joe Biden's childhood struggle with a stutter: How he overcame it and how it shaped him [online]. Los Angeles Times, 2019-09-16, [cit. 2024-04-27]. Dostupné online. (po anglicky)
  23. ↑ Riding the Rails With Amtrak Joe - The New York Times [online]. web.archive.org, 2017-09-28, [cit. 2024-04-27]. Dostupné online. Archivované 2017-09-28 z originálu.
  24. ↑ ADMIN. THE ONE: Joe Biden's 1st wife Neilia Biden shaped his life, career while at Syracuse [online]. The Daily Orange, 2022-02-24, [cit. 2024-04-27]. Dostupné online. (po anglicky)
  25. ↑ Campaign Portrait, Joe Biden: Orator for the Next Generation - TIME [online]. web.archive.org, 2020-11-13, [cit. 2024-04-27]. Dostupné online. Archivované 2020-11-13 z originálu.
  26. ↑ WITCOVER, Jules. Joe Biden : a life of trial and redemption. [s.l.] : New York : William Morrow/HarperCollins, 2010. Dostupné online. ISBN 978-0-06-179198-7. S. 86.
  27. ↑ Joe Biden: “Everyone Calls Me Joe” - Washingtonian [online]. 2009-02-01, [cit. 2024-04-27]. Dostupné online. (po anglicky)
  28. ↑ WITCOVER, Jules. Joe Biden : a life of trial and redemption. [s.l.] : New York : William Morrow/HarperCollins, 2010. Dostupné online. ISBN 978-0-06-179198-7. S. 59.
  29. ↑ Nov 11, 1970, page 3 - The News Journal at Newspapers.com [online]. Newspapers.com, [cit. 2024-04-27]. Dostupné online. (po anglicky)
  30. ↑ Housing Code - Newspapers.com [online]. web.archive.org, 2021-01-15, [cit. 2024-04-27]. Dostupné online. Archivované 2021-01-15 z originálu.
  31. ↑ Council Oath - Newspapers.com [online]. web.archive.org, 2021-01-15, [cit. 2024-04-27]. Dostupné online. Archivované 2021-01-15 z originálu.
  32. ↑ Lucky Omen. The News Journal (Wilmington, Delaware), 1971-01-06, s. 3. Dostupné online [cit. 2024-04-27].
  33. ↑ GOP Decade. The News Journal (Wilmington, Delaware), 1972-11-08, s. 3. Dostupné online [cit. 2024-04-27].
  34. ↑ a b WITCOVER, Jules. Joe Biden : a life of trial and redemption. [s.l.] : New York : William Morrow/HarperCollins, 2010. Dostupné online. ISBN 978-0-06-179198-7. S. 52-64.
  35. ↑ WITCOVER, Jules. Joe Biden : a life of trial and redemption. [s.l.] : New York : William Morrow/HarperCollins, 2010. Dostupné online. ISBN 978-0-06-179198-7. S. 50, 75.
  36. ↑ CALDERA, Camille. Fact check: Biden, like Trump, received multiple draft deferments from Vietnam [online]. USA TODAY, [cit. 2024-04-27]. Dostupné online. (po anglicky)
  37. ↑ a b Joe's Story. [online]. www.joebiden.com, [cit. 2020-10-05]. Dostupné online. Archivované 2020-10-03 z originálu.
  38. ↑ Special Section: 200 Faces for the Future [online]. www.time.com, 15.7.1974, [cit. 2020-10-07]. Dostupné online. Archivované 2013-08-13 z originálu.
  39. ↑ Current Biography Yearbook, 1987. New York : H.W. Wilson, 1988. Str. 45. ISBN 9789997450333. S. 680.
  40. ↑ KRUZEL, John. Was Joe Biden a climate change pioneer in Congress? History says yes [online]. www.politifact.com, 8.5.2019, [cit. 2020-10-07]. Dostupné online.
  41. ↑ LUSSENHOP, Jessica. Clinton crime bill: Why is it so controversial? [online]. BBC News, 18.4.2016, [cit. 2020-10-08]. Dostupné online.
  42. ↑ Biden faces key role in second term [online]. FINANCIAL TIMES, [cit. 2020-10-08]. Dostupné online.
  43. ↑ Violent Crime Control and Law Enforcement Act of 1994 U.S. Department of Justice Fact Sheet [online]. 24.10.1994, [cit. 2020-10-08]. Dostupné online.
  44. ↑ Biden faces key role in second term [online]. FINANCIAL TIMES, [cit. 2020-10-08]. Dostupné online.
  45. ↑ SCHERER, Michael. America’s New Gunfight: Inside the Campaign to Avert Mass Shootings [online]. TIME, 16.1.2013, [cit. 2020-10-08]. Dostupné online.
  46. ↑ FINLEY, Bruce. Biden: Men who don’t stop violence against women are “cowards” [online]. THE DENVER POST, 19.9.2014, [cit. 2020-10-08]. Dostupné online.
  47. ↑ Domestic Violence [online]. [Cit. 2020-10-08]. Dostupné online. Archivované 2008-08-22 z originálu.
  48. ↑ CATES, Sheryl. Making Connections To End Domestic Violence Technology can play a crucial role in helping to protect battered women and children. [online]. Microsoft, 05.05.2004, [cit. 2020-10-08]. Dostupné online. Archivované 2008-04-30 z originálu.
  49. ↑ The Almanac of American Politics 2008. [s.l.] : National Journal Group, 2007. Str. 364. ISBN 9780892341177.
  50. ↑ BIDEN’S “KIDS 2000" PROGRAM GETS $100 MILLION BOOST FROM MICROSOFT [online]. 04.12.2000, [cit. 2020-10-08]. Dostupné online. Archivované 2007-12-23 z originálu.
  51. ↑ R. GORDON, Michael. In Biden, Obama chooses a foreign policy adherent of diplomacy before force [online]. The New York Times, 24.8.2008, [cit. 2020-10-09]. Dostupné online.
  52. ↑ The Almanac of American Politics 2008. [s.l.] : National Journal Group. Str. 365. ISBN 9780892341177.
  53. ↑ RICHTER, N. LEVEY, Paul, Noam. On foreign policy, he’s willing to go his own way [online]. Los Angeles Times, 24.8.2008, [cit. 2020-10-09]. Dostupné online.
  54. ↑ a b KESSLER, Glenn. Meetings with Foreign Leaders? Biden's Been There, Done That [online]. The Washington Post, [cit. 2020-10-14]. Dostupné online. Archivované 2012-01-12 z originálu.
  55. ↑ 'Strategic empathy': A look at how presidential candidate Joe Biden's informal diplomacy shaped US foreign relations [online]. www.firstpost.com, 06.07.2020, [cit. 2020-10-14]. Dostupné online.
  56. ↑ R. GORDON, Michael. In Biden, Obama chooses a foreign policy adherent of diplomacy before force [online]. The New York TImes, 24.8.2008, [cit. 2020-10-14]. Dostupné online.
  57. ↑ a b RICHTER, N. LEVEY, Paul, Noam. On foreign policy, he’s willing to go his own way [online]. Los Angeles TImes, 24.8.2008, [cit. 2020-10-14]. Dostupné online.
  58. ↑ a b c BIOGRAPHY.COM EDITORS. Joe Biden Biography [online]. www.biography.com, 16.4.2018, [cit. 2020-10-05]. Dostupné online.
  59. ↑ a b c d e f BATTLE for the SOUL of the NATION [online]. www.joebiden.com, [cit. 2020-10-06]. Dostupné online.
  60. ↑ Obama introduces Biden as running mate [online]. CNN, [cit. 2020-10-19]. Dostupné online.
  61. ↑ Longest-Serving Senators [online]. www.senate.gov, [cit. 2020-10-19]. Dostupné online.
  62. ↑ TRAUB, James. After Cheney [online]. The New York Times, 24.11.2009, [cit. 2020-10-14]. Dostupné online.
  63. ↑ The Tax Relief, Unemployment Insurance Reauthorization, and Job Creation Act of 2010: Win for Women, Mothers and Working Families [online]. obamawhitehouse.archives.gov, 10.12.2010, [cit. 2020-10-15]. Dostupné online.
  64. ↑ STEINHAUER, Jennifer. Debt Bill Is Signed, Ending a Fractious Battle [online]. The New York Times, 2.8.2011, [cit. 2020-10-15]. Dostupné online.
  65. ↑ WEISMAN, Jonathan. Senate Passes Legislation to Allow Taxes on Affluent to Rise [online]. The New York Times, 1.1.2013, [cit. 2020-10-15]. Dostupné online.
  66. ↑ MUCHA, Sarah. Human Rights Campaign endorses Biden on anniversary of his support for same-sex marriage [online]. CNN politics, 7.5.2020, [cit. 2020-10-15]. Dostupné online.
  67. ↑ Remarks by Vice President Joe Biden to The Ukrainian Rada [online]. obamawhitehouse.archives.gov, 09.12.2015, [cit. 2020-10-16]. Dostupné online.
  68. ↑ BAKER, Peter. In Ukraine, Joe Biden Pushes a Message of Democracy [online]. The New York Times, 08.12.2015, [cit. 2020-10-16]. Dostupné online.
  69. ↑ MERICA, LIPTAK, Dan, Kevin. Biden to split time between Delaware, Pennsylvania universities [online]. CNN politics, 7.2.2017, [cit. 2020-10-26]. Dostupné online.
  70. ↑ Zbor voliteľov potvrdil výsledky volieb [online]. 15.12.2020, [cit. 2020-12-24]. Dostupné online. Archivované 2021-04-14 z originálu.
  71. ↑ VASILKO, Tomáš. Biden je americkým prezidentom. Začať chce aj rušením niektorých nariadení Trumpa [online]. Denník N, 2021-01-20, [cit. 2021-01-21]. Dostupné online.
  72. ↑ Joe Biden podpísal 15 nariadení: USA sa vracajú ku klimatickej dohode a do WHO [online]. Aktuality.sk, 2021-01-21, [cit. 2021-01-21]. Dostupné online.

Iné projekty

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Joe Biden

Externé odkazy

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Joe Biden na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Joe_Biden&oldid=7940753“