Narodil sa 5. februára1848 v Paríži ako Charles-Marie-Georges Huysmans v rodine litografa flámskeho pôvodu Godfrieda Huysmansa a jeho manželky učiteľky Malviny Badin Huysmans, ktorá bola Francúzka. Jeho otec zomrel 24. júna1856. Vdova Malvina sa presťahovala k jej rodičom na 11 Rue de Sèvres v 6. parížskom obvode.O rok neskôr sa Malvina vydá za podnikateľa v kníhviazačstve, protestanta Julesa Og. Medzi ním a Huysmansom neboli dobré vzťahy.[1] Počas detstva Huysmans zanevrel na svoju vieru, nebol spokojný so svojim štúdiom, no dokončil ho v roku 1866 a začal pracovať ako štátny úradník na francúzskom ministerstve vnútra. Prácu považoval za únavnú, no vytrval v nej celých 32 rokov.[1][2]
Portrét Huysmansa od Louisa Félixa Beschrera z roku 1886.
V roku 1881 trpel nervovým vyčerpaním a neuralgiou. Zotavoval sa vo Fontenay-aux-Roses neďaleko Paríža. Spolu s Annou Meunier a jej dcérami cestoval v roku 1885 do Lourps. Obe miesta boli neskoršou inšpiráciou pre jeho diela. Huysmans nebol nikdy ženatý ani nemal deti. Sám o sebe tvrdil, že nemá kvality na to, aby priťahoval ženy. S Annou Meunier však udržoval vzťah až do jej hospitalizácie na psychiatrickej liečebni.[3][4] V roku 1893 získal za svoju prácu v štátnom sektore Rad čestnej légie (fr. Légion d'honneur).[1] V roku 1896 zomreli jeho dvaja dlhoroční priatelia Paul Verlaine a Edmond de Goncourt. Huysmans bol jeden z vykonávateľov poslednej vôle Goncourta a podľa jej pokynov pomohol zriadiť Goncourtovu akadémiu (fr. Académie Goncourt), ktorej bol od roku 1900 prvým prezidentom.[1]
Hrob Huysmansa na cintoríne Montparnasse.
Venoval sa aj kritike literatúry a umenia. Svojou prácou kritika prispel k propagácií impresionistického umenia ako i symbolistického hnutia vo Francúzsku. Z ministerstva odišiel v roku 1898 po tom, čo jeho román Katedrála (fr. La cathédrale) zaznamenala úspech. Plánoval opustiť Paríž a usadiť sa v benediktínskom kláštore na západe Francúzska v meste Ligugé. V závere svojho života konvertoval na katolicizmus.[5] V roku 1901 podstúpi ceremoniál oblátstva v Ligugé a v septembri toho istého roku sa vracia naspäť do Paríža. V roku 1903 cestuje do Lúrd, avšak nie je z cesty moc nadšený. V septembri cestuje do Belgicka a Nemecka. V roku 1906 spísal Huysmans svoju poslednú vôlu, honoráre za svoje diela odkázal svojim dvom nevlastným sestrám a menoval Luciena Descavesa za jej vykonávateľa. Už štyri roky predtým sa u neho začala prejavovať rakovina, ktorú objavili počas operácie úst v roku 1906. Zomrel 12. mája1907. Pohreb mal 15. mája v Notre-Dame-des-Champs. Jeho truhlu nasledoval obrovský dav až na cintorín Montparnasse, kde je pochovaný v rodinnom hrobe.[1][5]
Huysmansove diela sú špecifické jeho osobitým používaním francúzštiny, rozsiahlou slovnou zásobou, podrobnými realisticko-naturalistickými opismi, satirickými komentármi. Jeho dielo pôsobí až takmer encyklopedicky, spája literárno-umeleckú kritiku na pozadí osudov svojich postáv. Huysmans v svojich dielach vyjadruje znechutenie z vtedajšej modernej spoločnosti, hlboký pesimizmus a odsudzenie človeka obdobia fin de siècle. V prvotných dielach badať vplyv filozofie Arthura Schopenhauera, neskôr Huysmans prechádza ku katolíckej filozofii.
V roku 1867 publikoval svoj prvý článok o krajinomaľbe s názvom Des paysagistes contemporains v Revue mensuelle.[6] V roku 1874 publikoval vlastným nákladom svoju prvú zbierku básní v próze s názvom Le Drageoir à épices, v ktorej sa objavili prvky naturalistickej, dekadentnej a romantickejestetiky. Autor v nej vzdáva hold holandským a flámskym maliarom a poézii Françoisa Villona. Túto zbierku publikoval pod svojím pseudonymom Joris-Karl Huysmans.[1] V roku 1876 vyšiel jeho prvý románMarthe: histoire d’une fille, ktorého ústredným motívom je život a neúspechy mladej Parížanky, ktorú bezohľadná spoločnosť prinútila uchýliť sa k prostitúcii. Román je silne naturalistický, Huysmans sa ním prihlásil k odkazu Émila Zolu, s ktorým sa v tom istom roku spriatelil. Zo strachu pred cenzúrou, ktorá bola v tomto období vo Francúzsku rozšírená, musel román vydať v Bruseli.[4] O rok neskôr obhajoval Zolov najnovší román L’Assomoir v bruselskom časopise L’Actualité. Predstavuje v nich Zolu ako ukážkového spisovateľa a obhajuje jeho právo spracovať vo svojich knihách všetky aspekty vtedajšieho života. Článok zastáva v dejinách literatúry miesto jedného z prvých manifestov v prospech naturalizmu.[7]
V roku 1879 vychádza jeho druhý román Les Soeurs Vatard, ktorý venuje Zolovi, ktorého označoval ako svoj literárny vzor. Huysmansovi bol prisudzovaný sľubný talent. Dosiahol i istého uznania a začal patriť do malej skupiny spisovateľov, ktorých Zola prijal vo svojej vile v Médane. Zoznámil sa tam s Guyom de Maupassantom, Léonom Henniquem, Henrym Céardom a Paulom Alexisom. Spoločne pracovali na vydaní kolektívnej zbierky naturalistických poviedokLes Soirées de Médan pod záštitou Émila Zolu. Huysmans do zbierky prispel poviedkou Sac au dos, v ktorej čerpá zo svojich skúsenosti ako mobilizovaného civilistu počas prusko-francúzskej vojny v 1870.[4] Román En ménage, ktorý je inšpirovaný FlaubertovouCitovou výchovou (fr. 'Éducation sentimentale) vyšiel v roku 1881. O rok neskôr vychádza novelaÀ vau-l'eau, ktorá vykresľuje nudné existencie antihrdinov vyčerpaných krutým moderným životom. Novela je presiaknutá pesimistickými názormi Schopenhauera.[8] V roku 1883 publike L’Art moderne zbierku článkov o štyroch oficiálnych umeleckých salónoch, ktoré prebiehali medzi rokmi 1879 až 1882 a o troch neoficiálnych Expositions des Indépendents, ktoré prebiehali v rokoch 1880 až 1882.[1] V roku 1884 vyšiel prelomový román Naopak (fr. À rebours). Nasleduje román En rade z roku 1887, ktorý pôvodne vychádzal na pokračovanie v La Revue indépendante. Román sa nedočkal takého úspechu ako Naopak, pretože čitatelia ani kritici nedokázali pochopiť miešanie brutálneho realizmu a fantastických prvkov. En rade sa dočkal skutočného ocenenia až počas surrealistického hnutia. André Breton využil úseky z románu vo svojom diele Anthologie de l'humour noir. V rovnakom roku vyšla i novela Un dilemme. V roku 1889 vyšli kritické eseje pod názvom Certains, v ktorých Huysmans pojednával o maliaroch ako napríklad Degas, Moreau, Cézanne či Bartholomé.[1][9]
V roku 1890 publikoval monografiuLa Bièvre, ktorá popisuju trasu rovnomennej rieky, ktorá sa stráca v dôsledku sanitačných prác (rieka v Paríži tečie sústavou parížskych stok). Rieka symbolizuje haussmannovský Paríž, kde sa roja chudobní a malí remeselnicí, ktorí sa eventuálne z Paríža tiež stratia.[10] V roku 1891 vychádzal na pokračovanie v L’Echo de Paris román Là-Bas. Knižne vyšiel v apríli toho istého roku. Po románe Naopak (fr. À rebours) je to Huysmansov najznámejší román. Vydanie spôsobilo kontroverziu. Mnohí konzervatívnejší čitatelia L’Echo de Paris boli románom šokovaní a naliehali na redakciu aby zastavili publikovanie románu v novinách. Dielo rozoberá satanizmus vo vtedajšom Francúzsku. Je to prvý z románov, kde sa objavuje postava Durtala, ktorý sa stáva hlavným hrdinom všetkých nasledujúcich Huysmanových románov. Dej opisuje čiernu omšu - satanistický rituál, ktorého sa samotný Huysmans zúčastnil. Možno kvôli kontroverznému námetu, možno kvôli vierohodnému zachyteniu doby sa Là-Bas stal komerčne úspešným.[4][11][1] V roku 1895 vyšiel román En route, ktorý je oproti temnému Là-Bas "bielou knihou". Dielo pojednáva o Durtalovom utiahnutí sa do kláštora Rádu cisterciánov prísnej observancie. Je to Huysmansovo prvé výrazne katolícke dielo. V tom istom roku vyšla publikácia Le Satanisme et la magie od Julesa Boisa, ku ktorej Huysmans napísal predhovor.[1]
Román LaCathédrale vyšiel v roku 1898. Dielo sleduje duchovnú cestu Durtala. Okrem toho je hlavnou témou katedrála Notre-Dame v Chartres. Huysmans podrobne popisuje architektúru katedrály a tiež sochársku a glazurovanú výzdobu, najmä z kresťanského symbolického uhla. Ústami Durtela kritizuje kolínsku školu, ktorej diela sa mu zdajú pozbavené skutočného náboženského cítenia, zároveň však venuje nadšený článok o diele Korunovanie panny Márie od maliara a dominikánaFra Angelica. Tento článok i viaceré pasáže diela sú prevzaté z rôznych kritík, ktoré Huysmans predtým publikoval.[12] V roku 1901 vyšla hagiografiaSainte Lydwine de Schiedam a o rok neskôr zbierka článkov De tout o rôznych miestach a pamiatkách. V rovnakom roku vyšiel aj biografický náčrt Dom Bosco. Posledný román L'Oblat, zároveň zakončenie tetralógie sledujúcej Durtalovu konverziu, vyšiel v roku 1903. V tomto diele sa Durtal stáva oblátom, čo odzrkadľuje autorove vlastné skúsenosti z benediktínskeho kláštora v Ligugé, kde sa stal oblátom. V knihe sú opisy katolíckej liturgie a Huysmansove myšlienky o vtedajšom katolicizme vo Francúzsku, premýšľa nad otázkou utrpenia, ktorú reflektuje cez obraz Getsemanskej záhrady. V roku 1906 vyšla esej Les Foules de Lourdes. Posmrtne v roku 1908 vydal Lucien Descaves monografiu spolu s umeleckými kritikami Huysmansa v súbornom diele Trois églises et trois primitifs.[1]
Huysmans na tomto románe pracoval niekoľko rokov a podnikol hlboké bádanie, o ktorom písal v dopise v roku 1882 básnikovi Stéphanovi Mallarméovi. Spisovateľ uviedol, že očakáva pochopenie románu iba od úzkej skupiny ľudí, no v korešpondencii potvrdil, že svojmu textu verí a musí ho napísať, lebo v jeho literárnej kariére bude znamenať zásadný prelom. V priebehu písania zmenil pôvodný názov diela, ktorý bol Jedinečný (fr. Seul).[13]
Román predstavuje zásadný rozchod Huysmansa s estetikou naturalizmu. I keď spisovateľ ostal naďalej priateľ so Zolom, jeho následný umelecký a myšlienkový vývoj sa zásadne líšil. Väčšina tém v diele je spojená so symbolizmom a vrcholí až v dekadentnom poňatí. Hlavný hrdina des Esseintes, typický antihrdina, muž bez života, ktorého akékoľvek snahy troskotajú na fyziologických príčinách. Tento hrdina sa javí ako archetyp mladého Európana, dandyho, svojej doby trpiaci akousi "chorobou storočia" (fr. fin de siècle). Možno tvrdiť, že Huysmans vníma dekadenciu a akýsi dekadentný záver tohto diela ako prekonanie romantizmu, ale i naturalizmu.[4][13]
V roku 2015 vyšiel román Podvolenie (fr. Soumission) od spisovateľa Michela Houellebecqa. Hlavná postava, univerzitný profesor François, sa vo svojom akademickom bádaní venuje tvorbe a dielu Huysmansa. Houellebecqov výber nebol náhodný, napriek tomu, že v kritike býva práve táto stránka diela marginalizovaná.[13] Život Françoisa zrkadlí život Huysmansa - únavná práca, sklon utiekať sa k prostitútkam či rezignované prijatie viery. Tak ako Huysmans vložil autobiografické prvky do hrdinu des Esseintesa, tak François je akousi sebakarikatúrou Houellebecqa. Literárny kritik Gollner tvrdí, že François je Houellebecqovou verziou samého seba, keby žil Huysmansov život v 21. storočí.[3] Zároveň výberom Huysmansa ako objektu bádania hlavnej postavy reflektuje Houellebecq existenciálny pocit súčasného človeka, pocit osamotenia spojený s nemožnosťou východiska z tejto situácie a neschopnosť nájsť vytúženú izoláciu - idea úniku je jedným zo základných motívov oboch diel, pričom oba romány končia bezvýchodne.[13]
V slovenskom preklade vyšiel román v roku 1971 v preklade Júliusa Lenka a Jána Belnaya.
↑Le forçat de la vie : épisode • 1/4 du podcast Joris-Karl Huysmans [online]. France Culture, [cit. 2024-02-03]. Dostupné online. (po francúzsky)
↑ abGOLLNER, Adam Leith. What Houellebecq Learned from Huysmans. The New Yorker, 2015-11-12. Dostupné online [cit. 2024-02-04]. ISSN0028-792X. (po anglicky)
↑ROUSSEL, Frédérique. Le pessimisme est un humanisme : Huysmans en Pléiade [online]. Libération, [cit. 2024-02-05]. Dostupné online. (po francúzsky)
↑JEANNEROD, Aude. Le genre de la critique d'art chez J.-K. Huysmans : fiction ou non-fiction ? [online]. Revue d'histoire littéraire de la France, 2011, [cit. 2024-02-06]. S. 341-356. Dostupné online. (po francúzsky)
↑ abcdePECHAŘ, Jíři; URBAN, Otto M.. Naruby. [s.l.] : Dokořán, 2022. ISBN 978-80-7363-848-1. Kapitola Kánon dekadence, s. 9-47. (po česky)
Joris-Karl Huysmans
Huysmans so svojou mačkou, pred rokom 1907.
Huysmans odfotený Dornacom.
Fotografia z roku 1904 od Frédérica Boissonnasa et André Taponiera.
Huysmansov dom v Ligugé.
Plaketa na rodnom dome Huysmansa na 9 rue Suger v 6. parížskom obvode.
Drevorytina od anonyma.
Román En rade z roku 1887.
Román Là-Bas z roku 1891.
Román En Route z roku 1895.
Román La Cathédrale z roku 1898.
Pamätná doska na dome na 31 rue Saint-Placide v 6. parížskom obvode, kde Huysmans dožil.
