Neomarxizmus

Herbert Marcuse

Predstavitelia Frankfurtskej školy

Neomarxizmus alebo kultúrny marxizmus je súbor smerov a škôl súčasnej filozofie a politickej novej ľavice, ktorý sa značne rozšíril po roku 1960 a pokúšal sa spojiť marxizmus so sociológiou, novohegelovstvom, nietzscheovstvom, filozofiou života, psychoanalýzou, existencializmom, anarchizmom atď. Kým klasický marxizmus analyzuje ekonomickú stránku kritiky kapitalizmu, neomarxistické smery sú zamerané na kritiku kultúry a mediálnej manipulácie, ktorá je zdrojom odcudzenia. Nastáva antropologický obrat (pozornosť na človeka) a dochádza najmä k re-interpretovaniu ranných Marxových myšlienok z diela Ekonomicko-filozofické rukopisy. Neomarxizmus nadväzuje na Wilhelma Reicha, Georga Lukácsa, Karla Korscha, Antonia Gramsci alebo socialistu Charlesa Fouriéra. Dôraz sa položil na kultúrnu a  ideologickú základňu, o ktorú sa opiera ekonomické a politické panstvo. Podľa teórie Erika Olina Wrighta je protichodné umiestnenie tried, ktoré sú začlenené do Weberovej sociológie, kritickej kriminológie a anarchizmu, čo je príkladom synkretizmu v neo-marxistickej teórii. Marxistickí teoretici sa snažia doplniť nedostatky ortodoxného marxizmu alebo dialektického materializmu. Neo-marxizmus patrí do širšieho rámca tzv. Novej ľavice. Korene neomarxizmu tvorí kritická teória, analytický marxizmus a francúzsky štrukturalistický marxizmus. V roku 1923 vzniká vo Frankfurte nad Mohanom Ústav pre sociálny výskum pod vedením Maxa Horkhermiera, ktorý združuje neomarxistických mysliteľov (Frankfurstká škola), ktorí rozvádzajú pod vplyvom Marxa a Freuda kritickú teóriu. Analyzujú kapitalistickú spoločnosť, masovú kultúru, kultúrny priemysel, mediálnu manipuláciu v podmienkach rastúcej industrializácie, monopolizácie a významu technológií. Neomarximus pristupuje kriticky i k samotnému marxizmus, hľadá alternatívy voči starej ľavici (pod vplyvom diskreditácie ľavicových myšlienok - stalinizmus, byrokracia, potlačenie maďarského povstania v roku 1956), polemizuje s neopozitivizmom (napr. problematika účelu technickej racionality, ktorú analyzuje Marcuse), psychoanalýzou Sigmunda Freuda (Fromm je zakladateľom kultúrnej psychoanalýzy), skúma Hegelovu dialektiku (najmä Horkheimer), Heideggerové a Husserlové myšlienkové koncepcie (najmä Marcuse).

Neomarxistické koncepcie obsahuje aj neskorá fáza Sartrovho existencializmu, sitoacionalizmus (Guy Debord), ale aj niektoré smery štrukturalizmu (Goldmanna, Althusser, Foucalt), anarchistických prúdov (Ernst Bloch, Noam Chomsky) a nadväzujú naň aj kultúrne štúdie (Richard Hoggart, Raymond Wiliams, E. P. Thompson), alterglobalisti (Antonio Negri, Michael Hardt) a post-marxisti (Slavoj Žižek).

Významné diela

• Horkheimer-Adorno: Dialektika osvietenstva
• Max Horkheimer: Ku kritike inštrumentálneho rozumu
• Herbert Marcuse: Jednorozmerný človek
• Theodor Adorno: Schéma masovej kultúry
• Erich Fromm: Obraz človeka u Marxa

Vplyv

Neomarxizmus sa dostáva do popredia v 60. rokoch, 20. storočia (revolučný rok 1968) počas študentských revolt vo Francúzsku, Západnom Nemecku a USA (najmä Marcusovo dielo Jednorozmerný človek). Má vplyv na feministické hnutia a s nimi súvisiacu emancipáciu a gendrové témy v politike, sexuálnu revolúciu, študentské hnutia a ich boj za sociálnu spravodlivosť, rasové zrovnoprávnenie v USA, rozvoj environmentalizmu a zelenej ľavice.

Praktické pokusy

Princípy reformovanej novej ľavice sa v praxi aplikovali v 60. rokoch, 20. storočia alternatívnym, komunitným životným štýlom, ktorý poprel tradičnú rodinu, fungoval v súlade s prírodou a stál v opozite voči konzervatívnemu modelu spoločnosti. Experimenty sa realizovali v komúnach v okolí San Francisca v USA alebo v NSR (kde vznikla Komunne 1) a ďalších miestach (buď v rámci miest alebo na vidieku). Dedičstvo týchto experimentov je tzv. squatterstvo, komunitný život, čí zakladanie permakultúrnych spoločenstiev.

Zdroje

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• Störig, H. J.: Malé dějiny filosofie. Praha: ZVON 1991.