Preskočiť na obsah

Peter Handke

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Verzia z 23:11, 30. apríl 2015, ktorú vytvorila Bubamara (diskusia | príspevky) ({{Na úpravu}} text vhodný ako kandidát do Kabinetu kuriozít . Palec hore! :-))
Peter Handke
Peter Handke
Osobné informácie
Narodenie6. december 1942 (81 rokov)
 Griffen, Korutánsko, Rakúsko
Národnosťrakúska
Zamestnaniespisovateľ, prekladateľ, básnik
Dielo
Žánrepoviedka, román, novela, esej, poézia, dráma
Obdobiepovojnová generácia autorov
Debutromán „Sršne“
PodpisPeter Handke, podpis
Odkazy
Spolupracuj na CommonsPeter Handke
(multimediálne súbory na commons)

Peter Handke (* 6. december 1942 Griffen, Korutánsko, Rakúsko) je viacnásobne ocenený spisovateľ a prekladateľ a jeden z najznámejších súčasných rakúskych autorov. Po svojej kritike šablón reči a vedomia sa venoval Handke predovšetkým odcudzeniu subjektu a jeho okolia. Včasné diela ako „Publikumsbeschimpfung“ a „Die Angst des Tormanns beim Elfmeter“ sa stali vneskorých 60. rokoch 20. storočia veľmi rýchlo známymi. Handke obhajoval pozície Srbska proti antisrbskej väčšinovej mienke počas balkánskych vojen v 90. rokoch 20. storočia[1]. Je to avantgardný spisovateľ, autor divadelných hier, románov, poézie a esejí. Písal aj poviedky, eseje, rozhlasové hry a autobiografické práce.

Mladosť 1942-1945

Peter Handke sa narodil v dome svojho starého otca Gregora Siutza. Bol pokrstený v katolíckej viere v kostole „Maria Himmelfahrt in Griffen“. Jeho matka Maria Handke rodená Sivec bola korutánska Slovinka. V roku 1942 sa zoznámila a otehotnela s bankovým úradníkom Erichom Schönemannom počas jeho vojenskej služby. Ešte pred pôrodom sa vydala za Adolfa Bruna Handkeho z Berlína, ktorý sa stal otčimom Petra Handkeho.

Do konca vojny bola rodina Handkeho vzdialená vojnovým dejom. Krátko pred koncom vojny boli však v Griffene bývajúci Slovinci poslaní do koncentračného tábora, ktorý sa stal cieľom slovinských partizánov. Padali aj bomby, pred ktorými sa obyvatelia dediny skrývali v protileteckých krytoch.

Berlín a návrat do Griffenu - obdobie 1945-1948

V období 1945-1948 odišla rodina Petra Handkeho do Berlína – Pankowa, kde našiel otčim Petra Handkeho byt a prácu. V dôsledku berlínskej blokády odišla však v 1948 už štvorčlenná rodina naspäť do Griffenu, pričom musela ilegálne prekročiť hranicu s Rakúskom. Toto dobrodružstvo znamenalo pre Petra jeden z najintenzívnejších zážitkov v živote, na ktoré neskôr spomínal v jednej školskej práci z roku 1957.

Prvé školské roky na vidieku 1948 - 1954

V Griffene si 6-ročný Peter len ťažko nachádzal kamarátov, možno kvôli svojmu berlínskemu dialektu. Dodnes rozpráva slabším korutánskym dialektom, väčšinou hovorí bez prízvuku. Otec dlhodobo živoriaci zo sociálnej podpory podľahol alkoholizmu a Peter Handke bol neskôr zaraďovaný ako „syn z malého domčeka“.

Napriek tomu však ako dieťa zažil idylický provinčný život. Dojmy z neho neskôr spracoval už ako autor vo svojich dielach, napríklad „Die Hornissen“. Základnú školu absolvoval od 13. septembra 1948 do 14. septembra 1952 v Griffene. Po 4. triede začal vzdelávanie na dvojročnej „Hlavnej škole pre chlapcov a dievčatá“. Ako výborný žiak nastúpil do kňazského semináru v Maria Saal a následne do gymnázia v Tanzenbergu ako dvanásťročný. Tu ho vzdelávali kňazi v kresťanskej humanistickej tradícii dva roky, na konci ktorých Handke neurobil skúšku z latinčiny. V tomto období si uvedomil svoju náklonnosť k literatúre a pokračoval v štúdiu na osemročnom gymnáziu, kde sa učil viacero cudzích jazykov vrátane slovinčiny. V siedmej triede gymnázia musel zmeniť kvôli majetkovým pomerom rodičov a obmedzujúcim študijným cirkevným pomerom školu a opustil internát. Začal študovať na gymnáziu v Klagenfurte, čo bolo 35 km od domova v Griffene. V roku 1961 zmaturoval s vyznamenaním. V tomto období mal už za sebou prvé literárne pokusy a literárny denník.

Hneď v tom istom roku sa zapísal na štúdium práva v Grazi. V roku 1965 prerušil štúdium práva pred treťou štátnou skúškou, pretože sa chcel plne venovať tvorbe. Vtedy mal už rozpracovaný román Die Hornissen – Sršne.

Prelomový rok 1966

Na jar 1966 mu vyšla jeho prvotina román „Sršne“. Prerazil aj mediálne svojím vystúpením v Princetone na predstavení „Gruppe 47“, kde v urážlivej reči napadol tvorivú impotenciu známych autorov. V tom istom roku mala premiéru Handkeho jednoaktovka s názvom „Publikumsbeschimpfung“ v réžii Clausa Peymanna. Aj vďaka ďalším dvom divadelným hrám - jednoaktovkám - sa stal Handke provokatívnou popstar rakúskej literárnej scény. Hry ako „Weissagung“ a „Selbstbezichtigung“ režíroval Gunther Buch v divadle Oberhausen a tieto dosiahli pozitívne ohlasy kritiky.

Ešte v roku 1966 sa stretol s priateľkou a neskoršou manželkou herečkou Libgart Schwarz a dostal angažmán v „Düsseldorfer Kammerspielen“. V auguste 1966 sa presťahoval mladý pár do Düsseldorfu.

Medzi rokmi 1967 – 1970 sa pohyboval medzi Düsseldorfom, Parížom a Kronbergom. V roku 1967 v Düsseldorfe uverejnil svoj ďalší román „Der Hausierer“ a román „Kaspar“ v roku 1968. V roku 1969 sa mu narodila dcéra Amina, čo znamenalo pre Handkeho veľkú zmenu životného štýlu a stalo sa témou jeho diela „Kindergeschichte“ v roku 1981.

V roku 1970 sa presťahoval s rodinou do Paríža, kde má dodnes svoje hlavné sídlo. Pri Kronbergu v pohorí Taunus si kúpil dom, do ktorého sa nasťahoval na jeseň 1970 s celou rodinou. No matka dcérky, Libgart, sa po niekoľkých mesiacoch starostlivosti o dieťa rozhodla pokračovať v hereckej kariére a Handke sa o dcéru staral primárne, čo vyústilo nakoniec do rozvodu vo Viedni v roku 1994.

Parížske roky

V roku 1972 vydal „Wunschloses Unglück“ s témou samovraždy jeho matky, čo bolo sfilmované. V tom istom roku vyšiel aj ďalší román „Der kurze Brief zum langen Abschied“ (1972), ktorý sa inšpiroval cestou Handkeho a jeho rodiny spolu so spisovateľom Alfredom Koleritschom do USA. V novembri 1973 sa usídlil v Paríži a zostal tam do roku 1978 spolu s dcérou.

V Mannheime mu bola udelená „Schillerova cena“ (1972) a ocenenie „Georg-Büchner-Preis“ „Nemeckej akadémie literatúry“ v Darmstadte v 1973. V 1974 uverejnil divadelnú hru „Die Unvernünftigen sterben aus“ s premiérou v Zurichu. V tom istom čase sfilmoval Handkeho dlhoročný priateľ režisér Wim Wenders „Falsche Bewegung“ s premiérou v roku 1975.

„Der Ritt über den Bodensee“ (1971) bolo Handkeho najúspešnejšie dielo vo Francúzsku a získalo mu veľkú popularitu. V tomto roku sa spoznal so Jeanne Moreau [2]. O rok neskôr uverejnil „Die Stunde der wahren Empfindung“ (1975).

V roku 1976 mal zdravotné ťažkosti a ocitol sa v nemocnici. V nasledujúcom roku sfilmoval „Die linkshändige“ Frau. Počas tohto obdobia nestratil kontakt s vlasťou a zúčastňoval sa v rokoch 1973 - 1977 stretnutí autorov v Grazi.

V roku 1978 strávila dcéra Amina školský rok v Berlíne pri svojej matke. Handke vtedy absolval veľkú cestu na Aljašku a do New Yorku a domov. Cestovanie mu prerušila jeho kríza tvorby a existencie. Korešpondoval s Hermannom Lenzom, ktorému sa zveroval s pochybnosťami a spolu s ním vytvoril „Langsame Heimkehr.“

Návrat do Rakúska

Do Rakúska sa vrátil v 1979 a v Salzburgu strávil jeden rok. Počas neho podnikal krátke cesty a pripravoval na vydanie tetralógiu „Langsame Heimkehr“. V roku 1978 dostal cenu Franz Kafka ako jej prvý nositeľ.

Začiatkom 80. rokov začal prekladať do nemčiny neznámych autorov. Prekladal z angličtiny, francúzštiny, slovinčiny a starogréčtiny. Medzi rokmi 1987 – 1990 podnikol cestu okolo sveta.

V lete 1990 kúpil dom v Chaville pri Paríži, kde žije dodnes. Krátko po príchode sa zoznámil s francúzskou herečkou Sophie Semin, ktorá je dcérou parížskeho fabrikanta z Lotrinska. Rok po zoznámení sa narodila ich spoločná dcéra Leocadie. V roku 1994 sa Handke nechal rozviesť s prvou manželkou a oženil sa na jeseň so Sophie Semin. Manželia žijú spolu v okolí Paríža v dome v Chaville.

Medzi rokmi 2001 a 2006 bola jeho životnou družkou herečka Katja Flint.

Za rok 2008 dostal cenu „Deutsche Buchpreise“ za „Die morawische Nacht“. Román „Moravská noc“ bol ocenený ako najlepší román v nemeckej reči spomedzi 20 knižných titulov.

Zoznam diel

  • Die Hornissen, Román, 1966 , (slov. Sršne)
  • Der Jasager und der Neinsager 1966 premiéra, réžia Günther Büch, Theater Oberhausen
  • Weissagung und Selbstbezichtigung 1966 premiéra, réžia Günther Büch, Theater Oberhausen
  • Publikumsbeschimpfung und andere Sprechstücke, 1966, premiéra, réžia Claus Peymann v Theater am Turm
  • Begrüßung des Aufsichtsrates, 1967
  • Der Hausierer, 1967
  • Kaspar, 1967, premiéra 11. mája 1968 v Theater Oberhausen v réžii Günthera Bücha a v Theater am Turm v réžii Clausa Peymanna
  • Deutsche Gedichte, 1969
  • Die Innenwelt der Außenwelt der Innenwelt, 1969
  • Prosa, Gedichte, Theaterstücke, Hörspiele, Aufsätze, 1969
  • Das Mündel will Vormund sein, réžia Claus Peymann, Theater am Turm, 1969
  • Die Angst des Tormanns beim Elfmeter, 1970, sfilmované Wimom Wendersom, ORF, WDR, 1972
  • Wind und Meer. Vier Hörspiele, 1970
  • Chronik der laufenden Ereignisse, 1971
  • Der Ritt über den Bodensee, 1971
  • Der kurze Brief zum langen Abschied, 1972
  • Ich bin ein Bewohner des Elfenbeinturms, 1972
  • Stücke 1, 1972
  • Wunschloses Unglück, 1972
  • Die Unvernünftigen sterben aus, 1973, réžia Horst Zankl, Zürich: Theater am Neumarkt, 1974
  • Stücke 2, 1973
  • Als das Wünschen noch geholfen hat. Gedichte, Aufsätze, Texte, Fotos, 1974
  • Der Rand der Wörter. Erzählungen, Gedichte, Stücke, 1975
  • Die Stunde der wahren Empfindung, 1975
  • Falsche Bewegung, 1975
  • Die linkshändige Frau, 1976, verfilmt 1977
  • Das Ende des Flanierens. Gedichte, 1977
  • Das Gewicht der Welt. Ein Journal, 1977
  • Langsame Heimkehr, 1979 [= LH I]
  • Die Lehre der Sainte-Victoire, 1980 [= LH II]
  • Über die Dörfer, 1981 [= LH III]
  • Kindergeschichte, 1981 [= LH IV]
  • Die Geschichte des Bleistifts, 1982
  • Der Chinese des Schmerzes, 1983
  • Phantasien der Wiederholung, 1983
  • Die Wiederholung, 1986
  • Gedicht an die Dauer, 1986
  • Die Abwesenheit. Ein Märchen, 1987 (sfilmované v réžii autora 1992)
  • Der Himmel über Berlin, mit Wim Wenders, 1987
  • Nachmittag eines Schriftstellers, 1987
  • Das Spiel vom Fragen oder Die Reise zum sonoren Land, 1989
  • Versuch über die Müdigkeit, 1989
  • Noch einmal für Thukydides, 1990
  • Versuch über die Jukebox, 1990
  • Shakespeare: Das Wintermärchen, 1991, Übersetzung

  • Abschied des Träumers vom Neunten Land, 1991
  • Versuch über den geglückten Tag. Ein Wintertagtraum, 1991
  • Die Stunde, da wir nichts voneinander wußten. Ein Schauspiel, 1992, premiéra v réžii Clausa Peymanna, Wien, Burgtheater, 1992
  • Die Theaterstücke, 1992
  • Drei Versuche. Versuch über die Müdigkeit. Versuch über die Jukebox. Versuch über den geglückten Tag, 1992
  • Langsam im Schatten. Gesammelte Verzettelungen 1980–1992, 1992
  • Die Kunst des Fragens, 1994
  • Mein Jahr in der Niemandsbucht. Ein Märchen aus den neuen Zeiten, 1994
  • Eine winterliche Reise zu den Flüssen Donau, Save, Morawa und Drina oder Gerechtigkeit für Serbien, 1996
  • Sommerlicher Nachtrag zu einer winterlichen Reise, 1996
  • Zurüstungen für die Unsterblichkeit. Königsdrama, Regie: Claus Peymann, Wien, Burgtheater, 1997
  • In einer dunklen Nacht ging ich aus meinem stillen Haus, 1997
  • Am Felsfenster morgens. Und andere Ortszeiten 1982–1987, 1998
  • Ein Wortland. Eine Reise durch Kärnten, Slowenien, Friaul, Istrien und Dalmatien mit Liesl Ponger, 1998
  • Die Fahrt im Einbaum oder Das Stück zum Film vom Krieg, 1999, premiéra vo Wiener Burgtheater
  • Lucie im Wald mit den Dingsda. s 11 skicami autorov, 1999
  • Unter Tränen fragend. Nachträgliche Aufzeichnungen von zwei Jugoslawien-Durchquerungen im Krieg, März und April 1999, 2000
  • Der Bildverlust oder Durch die Sierra de Gredos, 2002
  • Mündliches und Schriftliches. Zu Büchern, Bildern und Filmen 1992–2000, 2002
  • Rund um das Große Tribunal, 2003
  • Untertagblues. Ein Stationendrama, 2003
  • Warum eine Küche? (frz./dt.), 2003
  • Sophokles: Ödipus auf Kolonos, 2003, Übersetzung[29]
  • Don Juan (erzählt von ihm selbst), 2004
  • Die Tablas von Daimiel, 2005
  • Gestern unterwegs. Aufzeichnungen November 1987 bis Juli 1990, 2005
  • Spuren der Verirrten, uraufgeführt unter der Regie von Claus Peymann am BE 2007
  • Kali. Eine Vorwintergeschichte, 2007
  • Leben ohne Poesie. Gedichte, 2007
  • Meine Ortstafeln. Meine Zeittafeln. Essays 1967–2007, 2007
  • Die morawische Nacht. Erzählung, 2008
  • Bis daß der Tag euch scheidet oder Eine Frage des Lichts, Lesung in Salzburg 2008
  • Die Kuckucke von Velika Hoca. 2009
  • Ein Jahr aus der Nacht gesprochen. Jung und Jung, Salzburg 2010, 216 S., ISBN 978-3-902497-80-2.
  • Immer noch Sturm. Suhrkamp, Berlin 2010, ISBN 978-3-518-42131-4. als Theaterstück: UA 2011 Salzburger Festspiele
  • Der große Fall. Suhrkamp, Berlin 2011, ISBN 978-3-518-42218-2.
  • Die Geschichte des Dragoljub Milanović, Jung u. Jung, Salzburg 2011, ISBN 978-3-902497-93-2.
  • Die schönen Tage von Aranjuez. Ein Sommerdialog. Suhrkamp, Berlin 2012, ISBN 978-3-518-42311-0.ako divadelná hra v 2012: Wiener Festwochen
  • Versuch über den Stillen Ort. Suhrkamp, Berlin 2012, ISBN 978-3-518-42317-2.
  • Versuch über den Pilznarren. Eine Geschichte für sich. Suhrkamp, Berlin 2013, ISBN 978-3-518-42383-7.

Referencie

Zdroj