Peter Handke

Peter Handke
Osobné informácie
Narodenie	6.12.19426. december 1942 (81 rokov)
	Griffen, Korutánsko, Rakúsko
Národnosť	rakúska
Zamestnanie	spisovateľ, prekladateľ, básnik
Dielo
Žánre	poviedka, román, novela, esej, poézia, dráma
Obdobie	povojnová generácia autorov
Debut	román „Sršne“
Podpis
Odkazy
	Peter Handke (multimediálne súbory na commons)
Literárny portál  Biografický portál

Peter Handke (* 6. december 1942 Griffen, Korutánsko, Rakúsko) je viacnásobne ocenený spisovateľ a prekladateľ a jeden z najznámejších súčasných rakúskych autorov. Po svojej kritike šablón reči a vedomia sa venoval Handke predovšetkým odcudzeniu subjektu a jeho okolia. Včasné diela ako „Publikumsbeschimpfung“ a „Die Angst des Tormanns beim Elfmeter“ sa stali vneskorých 60. rokoch 20. storočia veľmi rýchlo známymi. Handke obhajoval pozície Srbska proti antisrbskej väčšinovej mienke počas balkánskych vojen v 90. rokoch 20. storočia. Je to avantgardný spisovateľ, autor divadelných hier, románov, poézie a esejí. Písal aj poviedky, eseje, rozhlasové hry a autobiografické práce.

Mladosť 1942-1945

Peter Handke sa narodil v dome svojho starého otca Gregora Siutza. Bol pokrstený v katolíckej viere v kostole „Maria Himmelfahrt in Griffen“. Jeho matka Maria Handke rodená Sivec bola korutánska Slovinka. V roku 1942 sa zoznámila a otehotnela s bankovým úradníkom Erichom Schönemannom počas jeho vojenskej služby. Ešte pred pôrodom sa vydala za Adolfa Bruna Handkeho z Berlína, ktorý sa stal otčimom Petra Handkeho.

Do konca vojny bola rodina Handkeho vzdialená vojnovým dejom. Krátko pred koncom vojny boli však v Griffene bývajúci Slovinci poslaní do koncentračného tábora, ktorý sa stal cieľom slovinských partizánov. Padali aj bomby, pred ktorými sa obyvatelia dediny skrývali v protileteckých krytoch.

Berlín a návrat do Griffenu - obdobie 1945-1948

V období 1945-1948 odišla rodina Petra Handkeho do Berlína – Pankowa, kde našiel otčim Petra Handkeho byt a prácu. V dôsledku berlínskej blokády odišla však v 1948 už štvorčlenná rodina naspäť do Griffenu, pričom musela ilegálne prekročiť hranicu s Rakúskom. Toto dobrodružstvo znamenalo pre Petra jeden z najintenzívnejších zážitkov v živote, na ktoré neskôr spomínal v jednej školskej práci z roku 1957.

Prvé školské roky na vidieku 1948 - 1954

V Griffene si 6-ročný Peter len ťažko nachádzal kamarátov, možno kvôli svojmu berlínskemu dialektu. Dodnes rozpráva slabším korutánskym dialektom, väčšinou hovorí bez prízvuku. Otec dlhodobo živoriaci zo sociálnej podpory podľahol alkoholizmu a Peter Handke bol neskôr zaraďovaný ako „syn z malého domčeka“.

Napriek tomu však ako dieťa zažil idylický provinčný život. Dojmy z neho neskôr spracoval už ako autor vo svojich dielach, napríklad „Die Hornissen“. Základnú školu absolvoval od 13. septembra 1948 do 14. septembra 1952 v Griffene. Po 4. triede začal vzdelávanie na dvojročnej „Hlavnej škole pre chlapcov a dievčatá“. Ako výborný žiak nastúpil do kňazského semináru v Maria Saal a následne do gymnázia v Tanzenbergu ako dvanásťročný. Tu ho vzdelávali kňazi v kresťanskej humanistickej tradícii dva roky, na konci ktorých Handke neurobil skúšku z latinčiny. V tomto období si uvedomil svoju náklonnosť k literatúre a pokračoval v štúdiu na osemročnom gymnáziu, kde sa učil viacero cudzích jazykov vrátane slovinčiny. V siedmej triede gymnázia musel zmeniť kvôli majetkovým pomerom rodičov a obmedzujúcim študijným cirkevným pomerom školu a opustil internát. Začal študovať na gymnáziu v Klagenfurte, čo bolo 35 km od domova v Griffene. V roku 1961 zmaturoval s vyznamenaním. V tomto období mal už za sebou prvé literárne pokusy a literárny denník.

Hneď v tom istom roku sa zapísal na štúdium práva v Grazi. V roku 1965 prerušil štúdium práva pred treťou štátnou skúškou, pretože sa chcel plne venovať tvorbe. Vtedy mal už rozpracovaný román Die Hornissen – Sršne.

Prelomový rok 1966

Na jar 1966 mu vyšla jeho prvotina román „Sršne“. Prerazil aj mediálne svojím vystúpením v Princetone na predstavení „Gruppe 47“, kde v urážlivej reči napadol tvorivú impotenciu známych autorov. V tom istom roku mala premiéru Handkeho jednoaktovka s názvom „Publikumsbeschimpfung“ v réžii Clausa Peymanna. Aj vďaka ďalším dvom divadelným hrám - jednoaktovkám - sa stal Handke provokatívnou popstar rakúskej literárnej scény. Hry ako „Weissagung“ a „Selbstbezichtigung“ režíroval Gunther Buch v divadle Oberhausen a tieto dosiahli pozitívne ohlasy kritiky.

Ešte v roku 1966 sa stretol s priateľkou a neskoršou manželkou herečkou Libgart Schwarz a dostal angažmán v „Düsseldorfer Kammerspielen“. V auguste 1966 sa presťahoval mladý pár do Düsseldorfu.

Medzi rokmi 1967 – 1970 sa pohyboval medzi Düsseldorfom, Parížom a Kronbergom. V roku 1967 v Düsseldorfe uverejnil svoj ďalší román „Der Hausierer“ a román „Kaspar“ v roku 1968. V roku 1969 sa mu narodila dcéra Amina, čo znamenalo pre Handkeho veľkú zmenu životného štýlu a stalo sa témou jeho diela „Kindergeschichte“ v roku 1981.

V roku 1970 sa presťahoval s rodinou do Paríža, kde má dodnes svoje hlavné sídlo. Pri Kronbergu v pohorí Taunus si kúpil dom, do ktorého sa nasťahoval na jeseň 1970 s celou rodinou. No matka dcérky, Libgart, sa po niekoľkých mesiacoch starostlivosti o dieťa rozhodla pokračovať v hereckej kariére a Handke sa o dcéru staral primárne, čo vyústilo nakoniec do rozvodu vo Viedni v roku 1994.

Parížske roky

V roku 1972 vydal „Wunschloses Unglück“ s témou samovraždy jeho matky, čo bolo sfilmované. V tom istom roku vyšiel aj ďalší román „Der kurze Brief zum langen Abschied“ (1972), ktorý sa inšpiroval cestou Handkeho a jeho rodiny spolu so spisovateľom Alfredom Koleritschom do USA. V novembri 1973 sa usídlil v Paríži a zostal tam do roku 1978 spolu s dcérou.

V Mannheime mu bola udelená „Schillerova cena“ (1972) a ocenenie „Georg-Büchner-Preis“ „Nemeckej akadémie literatúry“ v Darmstadte v 1973. V 1974 uverejnil divadelnú hru „Die Unvernünftigen sterben aus“ s premiérou v Zurichu. V tom istom čase sfilmoval Handkeho dlhoročný priateľ režisér Wim Wenders „Falsche Bewegung“ s premiérou v roku 1975.

„Der Ritt über den Bodensee“ (1971) bolo Handkeho najúspešnejšie dielo vo Francúzsku a získalo mu veľkú popularitu. V tomto roku sa spoznal so Jeanne Moreau . O rok neskôr uverejnil „Die Stunde der wahren Empfindung“ (1975).

V roku 1976 mal zdravotné ťažkosti a ocitol sa v nemocnici. V nasledujúcom roku sfilmoval „Die linkshändige“ Frau. Počas tohto obdobia nestratil kontakt s vlasťou a zúčastňoval sa v rokoch 1973 - 1977 stretnutí autorov v Grazi.

V roku 1978 strávila dcéra Amina školský rok v Berlíne pri svojej matke. Handke vtedy absolval veľkú cestu na Aljašku a do New Yorku a domov. Cestovanie mu prerušila jeho kríza tvorby a existencie. Korešpondoval s Hermannom Lenzom, ktorému sa zveroval s pochybnosťami a spolu s ním vytvoril „Langsame Heimkehr.“

Návrat do Rakúska

Do Rakúska sa vrátil v 1979 a v Salzburgu strávil jeden rok. Počas neho podnikal krátke cesty a pripravoval na vydanie tetralógiu „Langsame Heimkehr“. V roku 1978 dostal cenu Franz Kafka ako jej prvý nositeľ.

Začiatkom 80. rokov začal prekladať do nemčiny neznámych autorov. Prekladal z angličtiny, francúzštiny, slovinčiny a starogréčtiny. Medzi rokmi 1987 – 1990 podnikol cestu okolo sveta.

V lete 1990 kúpil dom v Chaville pri Paríži, kde žije dodnes. Krátko po príchode sa zoznámil s francúzskou herečkou Sophie Semin, ktorá je dcérou parížskeho fabrikanta z Lotrinska. Rok po zoznámení sa narodila ich spoločná dcéra Leocadie. V roku 1994 sa Handke nechal rozviesť s prvou manželkou a oženil sa na jeseň so Sophie Semin. Manželia žijú spolu v okolí Paríža v dome v Chaville.

Medzi rokmi 2001 a 2006 bola jeho životnou družkou herečka Katja Flint.

Za rok 2008 dostal cenu „Deutsche Buchpreise“ za „Die morawische Nacht“. Román „Moravská noc“ bol ocenený ako najlepší román v nemeckej reči spomedzi 20 knižných titulov.

Zoznam diel

Die Hornissen, Román, 1966 , (slov. Sršne) Der Jasager und der Neinsager 1966 premiéra, réžia Günther Büch, Theater Oberhausen Weissagung und Selbstbezichtigung 1966 premiéra, réžia Günther Büch, Theater Oberhausen Publikumsbeschimpfung und andere Sprechstücke, 1966, premiéra, réžia Claus Peymann v Theater am Turm Begrüßung des Aufsichtsrates, 1967 Der Hausierer, 1967 Kaspar, 1967, premiéra 11. mája 1968 v Theater Oberhausen v réžii Günthera Bücha a v Theater am Turm v réžii Clausa Peymanna Deutsche Gedichte, 1969 Die Innenwelt der Außenwelt der Innenwelt, 1969 Prosa, Gedichte, Theaterstücke, Hörspiele, Aufsätze, 1969 Das Mündel will Vormund sein, réžia Claus Peymann, Theater am Turm, 1969 Die Angst des Tormanns beim Elfmeter, 1970, sfilmované Wimom Wendersom, ORF, WDR, 1972 Wind und Meer. Vier Hörspiele, 1970 Chronik der laufenden Ereignisse, 1971 Der Ritt über den Bodensee, 1971 Der kurze Brief zum langen Abschied, 1972 Ich bin ein Bewohner des Elfenbeinturms, 1972 Stücke 1, 1972 Wunschloses Unglück, 1972 Die Unvernünftigen sterben aus, 1973, réžia Horst Zankl, Zürich: Theater am Neumarkt, 1974 Stücke 2, 1973 Als das Wünschen noch geholfen hat. Gedichte, Aufsätze, Texte, Fotos, 1974 Der Rand der Wörter. Erzählungen, Gedichte, Stücke, 1975 Die Stunde der wahren Empfindung, 1975 Falsche Bewegung, 1975 Die linkshändige Frau, 1976, verfilmt 1977 Das Ende des Flanierens. Gedichte, 1977 Das Gewicht der Welt. Ein Journal, 1977 Langsame Heimkehr, 1979 [= LH I] Die Lehre der Sainte-Victoire, 1980 [= LH II] Über die Dörfer, 1981 [= LH III] Kindergeschichte, 1981 [= LH IV] Die Geschichte des Bleistifts, 1982 Der Chinese des Schmerzes, 1983 Phantasien der Wiederholung, 1983 Die Wiederholung, 1986 Gedicht an die Dauer, 1986 Die Abwesenheit. Ein Märchen, 1987 (sfilmované v réžii autora 1992) Der Himmel über Berlin, mit Wim Wenders, 1987 Nachmittag eines Schriftstellers, 1987 Das Spiel vom Fragen oder Die Reise zum sonoren Land, 1989 Versuch über die Müdigkeit, 1989 Noch einmal für Thukydides, 1990 Versuch über die Jukebox, 1990 Shakespeare: Das Wintermärchen, 1991, Übersetzung

Abschied des Träumers vom Neunten Land, 1991 Versuch über den geglückten Tag. Ein Wintertagtraum, 1991 Die Stunde, da wir nichts voneinander wußten. Ein Schauspiel, 1992, premiéra v réžii Clausa Peymanna, Wien, Burgtheater, 1992 Die Theaterstücke, 1992 Drei Versuche. Versuch über die Müdigkeit. Versuch über die Jukebox. Versuch über den geglückten Tag, 1992 Langsam im Schatten. Gesammelte Verzettelungen 1980–1992, 1992 Die Kunst des Fragens, 1994 Mein Jahr in der Niemandsbucht. Ein Märchen aus den neuen Zeiten, 1994 Eine winterliche Reise zu den Flüssen Donau, Save, Morawa und Drina oder Gerechtigkeit für Serbien, 1996 Sommerlicher Nachtrag zu einer winterlichen Reise, 1996 Zurüstungen für die Unsterblichkeit. Königsdrama, Regie: Claus Peymann, Wien, Burgtheater, 1997 In einer dunklen Nacht ging ich aus meinem stillen Haus, 1997 Am Felsfenster morgens. Und andere Ortszeiten 1982–1987, 1998 Ein Wortland. Eine Reise durch Kärnten, Slowenien, Friaul, Istrien und Dalmatien mit Liesl Ponger, 1998 Die Fahrt im Einbaum oder Das Stück zum Film vom Krieg, 1999, premiéra vo Wiener Burgtheater Lucie im Wald mit den Dingsda. s 11 skicami autorov, 1999 Unter Tränen fragend. Nachträgliche Aufzeichnungen von zwei Jugoslawien-Durchquerungen im Krieg, März und April 1999, 2000 Der Bildverlust oder Durch die Sierra de Gredos, 2002 Mündliches und Schriftliches. Zu Büchern, Bildern und Filmen 1992–2000, 2002 Rund um das Große Tribunal, 2003 Untertagblues. Ein Stationendrama, 2003 Warum eine Küche? (frz./dt.), 2003 Sophokles: Ödipus auf Kolonos, 2003, Übersetzung[29] Don Juan (erzählt von ihm selbst), 2004 Die Tablas von Daimiel, 2005 Gestern unterwegs. Aufzeichnungen November 1987 bis Juli 1990, 2005 Spuren der Verirrten, uraufgeführt unter der Regie von Claus Peymann am BE 2007 Kali. Eine Vorwintergeschichte, 2007 Leben ohne Poesie. Gedichte, 2007 Meine Ortstafeln. Meine Zeittafeln. Essays 1967–2007, 2007 Die morawische Nacht. Erzählung, 2008 Bis daß der Tag euch scheidet oder Eine Frage des Lichts, Lesung in Salzburg 2008 Die Kuckucke von Velika Hoca. 2009 Ein Jahr aus der Nacht gesprochen. Jung und Jung, Salzburg 2010, 216 S., ISBN 978-3-902497-80-2. Immer noch Sturm. Suhrkamp, Berlin 2010, ISBN 978-3-518-42131-4. als Theaterstück: UA 2011 Salzburger Festspiele Der große Fall. Suhrkamp, Berlin 2011, ISBN 978-3-518-42218-2. Die Geschichte des Dragoljub Milanović, Jung u. Jung, Salzburg 2011, ISBN 978-3-902497-93-2. Die schönen Tage von Aranjuez. Ein Sommerdialog. Suhrkamp, Berlin 2012, ISBN 978-3-518-42311-0.ako divadelná hra v 2012: Wiener Festwochen Versuch über den Stillen Ort. Suhrkamp, Berlin 2012, ISBN 978-3-518-42317-2. Versuch über den Pilznarren. Eine Geschichte für sich. Suhrkamp, Berlin 2013, ISBN 978-3-518-42383-7.

Zdroj

• Britannica
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Peter Handke na nemeckej Wikipédii.

Literárny portál