Neomarxizmus

Herbert Marcuse

Predstavitelia Frankfurtskej školy

Neomarxizmus alebo kultúrny marxizmus je súbor smerov a škôl súčasnej filozofie a politickej novej ľavice, ktorý sa značne rozšíril po roku 1960 a pokúšal sa spojiť marxizmus so sociológiou, novohegelovstvom, nietzscheovstvom, filozofiou života, psychoanalýzou, existencializmom, anarchizmom atď. Kým klasický marxizmus analyzuje ekonomickú stránku kritiky kapitalizmu, neomarxistické smery sú zamerané na kritiku kultúry a mediálnej manipulácie, ktorá je zdrojom odcudzenia.

Nastáva antropologický obrat (pozornosť na človeka) a dochádza najmä k re-interpretovaniu ranných Marxových myšlienok z diela Ekonomicko-filozofické rukopisy. Neomarxizmus nadväzuje na Wilhelma Reicha, Georga Lukácsa, Karla Korscha, Antonia Gramsci alebo socialistu Charlesa Fouriéra. Dôraz sa položil na kultúrnu a  ideologickú základňu, o ktorú sa opiera ekonomické a politické panstvo.

Podľa teórie Erika Olina Wrighta je protichodné umiestnenie tried, ktoré sú začlenené do Weberovej sociológie, kritickej kriminológie a anarchizmu, čo je príkladom synkretizmu v neo-marxistickej teórii.Niektorí neomarxistickí teoretici sa snažia doplniť nedostatky ortodoxného marxizmu alebo dialektického materializmu. Podľa filozofa J. G. Murphyho neomarxisti plne rešpektujú slobody, ktoré sú spájané s liberálnou tradíciou slobodného slova, tlače a združovania a podľa prestaviteľa analytického marxizmu Johna Roemera sú ich koncepcie takmer totožné s teóriami egalitárneho liberalizmu (Johna Rawlsa, Amartyu Sena či Ronalda Dworkina).

Neo-marxizmus patrí do širšieho rámca tzv. Novej ľavice. Korene neomarxizmu tvorí kritická teória, analytický marxizmus a francúzsky štrukturalistický marxizmus. V roku 1923 vznikol vo Frankfurte nad Mohanom Ústav pre sociálny výskum pod vedením Maxa Horkhermiera, ktorý združuje neomarxistických mysliteľov (Frankfurtská škola), ktorí rozvádzajú pod vplyvom Marxa a Freuda kritickú teóriu. Analyzujú kapitalistickú spoločnosť, masovú kultúru, kultúrny priemysel, mediálnu manipuláciu v podmienkach rastúcej industrializácie, monopolizácie a významu technológií.

Neomarximus pristupuje kriticky i k samotnému marxizmu, hľadá alternatívy voči starej ľavici (pod vplyvom diskreditácie ľavicových myšlienok - stalinizmus, byrokracia, studená vojna a jadrová kríza, potlačenie maďarského povstania v roku 1956), polemizuje s neopozitivizmom (napr. problematika účelu technickej racionality, ktorú analyzuje Marcuse spolu s kritikou technokracie), psychoanalýzou Sigmunda Freuda (Fromm je zakladateľom kultúrnej psychoanalýzy), skúma Hegelovu dialektiku (najmä Horkheimer), Heideggerové a Husserlové myšlienkové koncepcie (najmä Marcuse). Od roku 1960 vychádza v Británii vedecký časopis New Left Review, do ktorého prispievajú filozofi novej ľavice a neomarxizmu.

Podľa politológa a filozofa Ľuboša Blahu sa neomarxisti delia sa na tzv. humanistických neomarxistov medzi ktorých patria John Roemer, G. A. Cohen. John Elster, Allen Buchanna, Rodney G. Peffer, Salma Avineri, Milton Fiska, Eric Olina Wright, Ziyda Husami, Richard Ameson a všetci predstavitelia Frankfurtskej školy (neakceptujú Marxov anti-moralizmus, pracujú s konceptom sociálne spravodlivosti a ľudských práv; patria sem prevažne analytickí marxisti) a neomarxistov rozvíjajúcich Marxov anti-moralizmus a ortodoxný marxizmus, medzi ktorých patrí Allen Wood, Robert Tucker, Richard Miller, Derek Allen a Louis Althusser (patrí sem aj tzv. Tucker-Woodova téza, ktorá je v rozpore s humanistickým neomarxizmom).

Neomarxistické koncepcie obsahuje aj neskorá fáza Sartrovho existencializmu (Sartre sa aktívne angažuje aj v revolučných hnutiach vo Francúzsku roku 1968), sitoacionalizmus (Guy Debord), ale aj niektoré smery štrukturalizmu (Goldmanna, Althusser, Foucalt), ľavicovo-liberálne (egalitárny liberalizmus) a anarchistických prúdov (Ernst Bloch, Noam Chomsky) a nadväzujú naň aj britské kultúrne štúdie (Richard Hoggart, Raymond Wiliams, E. P. Thompson), alterglobalisti (Antonio Negri, Michael Hardt) a post-marxisti (Slavoj Žižek, Jürgen Habermas, Alain Badiou, Tariq Ali, Ernesto Screpanti, Göran Therborn, Gregory Meyerson).

Významné diela

• Horkheimer-Adorno: Dialektika osvietenstva
• Max Horkheimer: Ku kritike inštrumentálneho rozumu
• Herbert Marcuse: Jednorozmerný človek
• Theodor Adorno: Schéma masovej kultúry
• Erich Fromm: Obraz človeka u Marxa

Vplyv

Protesty proti vojne vo Vietname v roku 1967.

Simone de Beauvoir, J. P. Sarte a Che Guevara na Kube v roku 1969.

Woodstock festival v roku 1969

Neomarxizmus a nová ľavica sa dostáva do popredia a praktického využitia v kontrakultúre 60. rokov, 20. storočia (revolučný rok 1968) - počas študentských revolt vo Francúzsku, Západnom Nemecku a USA (vplyv má najmä Marcusovo dielo Jednorozmerný človek). Neomarixmus ovplyvnil feministické hnutia a s nimi súvisiacu emancipáciu a gendrové témy v politike, sexuálnu revolúciu, študentské hnutia a ich boj za sociálnu spravodlivosť v rámci protestov na univerzitách v Nemecku, Francúzsku, Taliansku, Španielsku a USA (dôvody protestov bola byrokracia, uprednostňovanie bohatších študentov, názorová nesloboda, prepojenosť autorít univerzít s liberálno-trhovým spoločenským systémom, protesty proti vojne vo Vietname), rasové zrovnoprávnenie v USA (nadväznosť na Martina Luthera Kinga a Malcolma X; vznik maoistickej Black Panther Party), rozvoj environmentalizmu a zelenej ľavice. Významnú úlohu v prepojení teórie a šírenia ideí novej ľavice a neomarxizmu zohrali aktivisti Rudi Dutschke a Bernd Rabehl (SDS v NSR), členovia anarchistického hnuta RAF v NSR; Fritz Teufel a Dieter Kunzelmann (Komúna 1 v NSR), Abbie Hoffman a Mário Savio (Free Speech Movement v USA), Bill Ayers (Weather Underground v USA), Yippies v USA (psychedelicko-ľavicové hnutie vedené Abbie Hoffmanom), Tariq Ali (politický aktivista v Británii) a taktiež hudobníci ako Bob Dylan a Joan Baezová. V umení sa prejavili myšlienky komunitarizmu a zdieľania prostredníctvom masových free festivalov ako Monterrey a Woodstock (ktoré nadviazali na vznik komún a psychedelického hnutia). organizovaním happeningov, protestných akcií a perfrormance (napríklad avantgardné hnute Fluxus). V 60. rokoch sa stáva tiež populárnym model socializmu na Kube (ikona Che Guevarru a Fidela Castra), Juhoslávii (Tito) a Číne (Mao). Medzi študentskými hnutiami boli výrazné sympatie s anarcho-komunizmom (Bakunin, Kropotkinom), maoizmom a trockizmom. Po vražde Che Guevarru v Bolívii, "špinavej vojne" v Argentíne a Pinochetovej diktatúre v Chille sa výrazne zosilnil vplyv novej ľavice v Južnej Amerike, ktorý trvá dodnes (Evo Morales, Hugo Chávez).

Koncom 70. rokov, 20. storočia sa pod vplyvom hospodárskej krízy objavujú anarcho-komunistické texty v punkovej hudbe.

Niektoré libertariánske myšlienky typické pre novú ľavicu a neomarxizmus a post-marxizmus využili vo svojich kampaniach pravicovo-liberálne politické strany (genderové témy, legalizácia marihuany, odluka cirkvi od štátu a pod.).

Praktické pokusy

Princípy reformovanej novej ľavice (v kontexte oslobodenia sa od konzumnej spoločnosti, popretia individualizmu, tradicionalizmu, konzervativizmu) sa v praxi aplikovali v 60. rokoch 20. storočia alternatívnym, komunitným životným štýlom, ktorý poprel tradičnú rodinu, fungoval v súlade s prírodou a bol protikladom konzervatívneho modelu spoločnosti. Experimenty sa realizovali v komúnach v okolí San Francisca v USA alebo v NSR (kde vznikla Komunne 1) a ďalších miestach (buď v rámci miest, alebo na vidieku). Dedičstvo týchto experimentov je tzv. squatterstvo, komunitný život, či zakladanie permakultúrnych spoločenstiev.

Zdroje

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• Störig, H. J.: Malé dějiny filosofie. Praha: ZVON 1991.