Slobodná strana Rakúska
| Slobodná strana Rakúska | |
 | |
| Základné informácie | |
|---|---|
| Skratka | FPÖ |
| Založenie | 7. apríl 1956 |
| Predseda | Herbert Kickl |
| Poslancov | Národná rada 58 / 183
16 / 61
6 / 20 |
| Ideológie | národný konzervativizmus pravicový populizmus euroskepticizmus |
| Politické spektrum | pravica až krajná pravica |
| Zakladateľ | Anton Reinthaller |
| Počet členov | 60 000 (2017) |
| Hymna | "Immer wieder Österreich" |
| Medzinárodné organizácie | |
| Skupina Európskeho parlamentu | Patrioti pre Európu |
| Európska politická strana | Identita a demokracia |
| Ďalšie informácie | |
| Mládežnícka organizácia | Ring slobodnej mládeže |
| Študentská organizácia | Ring slobodných študentov |
| Sídlo | Theobaldgasse 19/4 A-1060 Viedeň |
| Farby | Modrá |
| Web | fpoe.at |
Slobodná strana Rakúska (nem. Freiheitliche Partei Österreichs, FPÖ) je národno-konzervatívna politická strana v Rakúsku.[1] Od roku 2021 je jej predsedom Herbert Kickl. S 58 poslancami je najväčšiou z piatich strán v národnej rade. Na európskej úrovni je jedna zo zakladajúcich členov strany Identita a demokracia, a jej šiesti poslanci sedia vo frakcii Patrioti pre Európu.
História
[upraviť | upraviť zdroj]FPÖ bola založená v roku 1956 pretvorením zo Zväzu nezávislých (VdU). Dlhú dobu bola vnímaná ako strana bývalých nacistov, čo jej znemožňovalo vstup do vlády. To sa zmenilo v roku 1983, kedy pod vedením liberálneho krídla na čele s Norbertom Stegerom vstúpila v roku 1983 do vlády so sociálnymi demokratmi (SPÖ). V roku 1986 sa však vedenia strany chopil Jörg Haider, pod ktorého vedením sa strana transformovala na nacionalistickú stranu, čo viedlo k rozpadu koalície s SPÖ, aj k uplatňovaniu tzv. Vranitzkej doktríny (t.j., že SPÖ nemohla ísť do koalície s FPÖ,[2] neskôr bola zrušená pod vedením sociálnodemokratického kancelára Christiana Kerna pred parlamentnými voľbami v roku 2017).[3][4] FPÖ postupne silnela, a to aj napriek tomu, že sa od nej v prvej polovici 90. rokov odtrhlo Liberálne fórum. Postupne slobodní zosilneli v roku 1999 až na 26,9% a zaistili si účasť vo vláde Wolfganga Schüssela s rakúskymi ľudovcami (ÖVP). Haider po zostavení vlády odišiel z čela strany.
Vládna koalícia sa v roku 2002 predčasne rozpadla a strana pod vedením Herberta Haupta následne v predčasných voľbách drasticky poklesla na 10%. Začiatkom roku 2003 však opäť vstúpila do Schüsselovej vlády. Po ďalšej sérii oslabení a vnútrostraníckych sporov sa krídlo okolo korutánskeho hajtmana Haidera odštiepilo a vytvorilo novú stranu: Zväz pre budúcnosť Rakúska. Do nej prešlo 16 z vtedajších 18 poslancov FPÖ a všetci traja doterajší ministri za FPÖ. Zdecimovaní slobodní si zvolili na konci apríla za svojho predsedu Heinza-Christiana Stracheho, pod ktorého vedením zaznamenala FPÖ opäť vzostup v parlamentných voľbách roku 2006, kde skončila štvrtá a podarilo sa jej získať 11% a 21 mandátov.
Po ďalších predčasných voľbách v roku 2008, spôsobených rozpadom veľkej koalície SPÖ a ÖVP, posilnila už na 17,54%. FPÖ od roku 2008 pozvoľna posilňuje aj v krajinských voľbách, a to najmä na úkor sociálnych demokratov. V roku 2013 získala 20,5% hlasov a 40 mandátov v Národnej rade.
V prezidentských voľbách v apríli roku 2016 kandidoval za stranu Norbert Hofer, ktorý zvíťazil v prvom kole s výsledkom 36,4%, doposiaľ najlepším výsledkom pre stranu, a postúpil tak do druhého kola, v ktorom sa stretol s Alexanderom Van der Bellenom.[5] V napínavom druhom kole v máji roku 2016 dostal Norbert Hofer 49,7% hlasov a teda nebol zvolený rakúskym prezidentom.[6] Avšak Ústavný súd voľbu zrušil a došlo k opakovaniu druhého kola. Van der Bellen však v opakovaní vyhral s ešte väčším náskokom.[7]
V parlamentných voľbách v roku 2017 získala FPÖ 26% hlasov a 51 mandátov, čím dosiahla svoj najlepší výsledok od volieb v roku 1999.[8] V prieskumoch viedla FPÖ nad každou stranou pokiaľ sa Sebastian Kurz nestal predsedom ÖVP, ale aj potom prieskumy strane naznačovali druhé miesto. Napriek poklesu podpory pre FPÖ v kampani sa jej podarilo presadiť ideologickú zmenu vo vládnucich stranách, keď sa najmä ÖVP pod vedením Kurza[8], ale aj SPÖ[9] posunuli viacej politicky doprava a prisvojili si veľa politík FPÖ.[9]
FPÖ vstúpila do koaličných vyjednávaní s ÖVP a v decembri 2017 sa tieto strany dohodli na zložení novej vlády. FPÖ získala 6 ministerstiev, vrátane vnútra, obrany a zahraničných vecí.[10]
V piatok 17. mája 2019 informovali nemecký denník Süddeutsche Zeitung a časopis Der Spiegel o kontroverznej videonahrávke z hotela na ostrove Ibiza, na ktorom sa pár týždňov pred rakúskymi parlamentnými voľbami dohováral s nastraženou provokatérkou predseda FPÖ Heinz-Christian Strache o mediálnej podpore v parlamentných voľbách na stránkach najčítanejšieho rakúskeho denníka Kronen Zeitung. Malo to byť výmenou za pridelenie štátnych zákaziek v prospech údajnej investorky, ktorá sa vydávala za neter rusko-turkménskeho oligarchu Igora Makarova, s ktorou Strache a jeho spolupracovník Gudenus viedli tajne natáčaný rozhovor. Žena počas schôdzky fingovane tvrdila, že plánuje kúpiť denník Kronen Zeitung a investovať v Rakúsku v prepočte viac ako 200 miliónov eur. Počas schôdzky tiež opakovane naznačila, že ide o čierne peniaze.[11]
Kauza vyvolala okamžitú rezignáciu rakúskeho vicekancelára a predsedu FPÖ Heinza-Christiana Stracheho, rozpad rakúskej vládnej koalície ÖVP a FPÖ a usporiadanie predčasných parlamentných volieb.
Podnikateľ Igor Makarov sa od nahrávky dištancoval a uviedol, že žiadnu neter nemá. K videonahrávke sa neskôr prihlásil v Iráne narodený viedenský právnik Ramin Mirfakhrai.[12]
V predčasných voľbách v roku 2019 klesla podpora strany na 16%. Po voľbách klesla podpora na rekordne nízkych 10% v apríli 2020, odvtedy sa však jej preferencie stabilizovali na úrovni okolo 25%. Norbert Hofer vystriedal tesne pred voľbami Stracheho ako predsedu FPÖ, neskôr odstúpil 1. júna 2021. 7. júna 2021 ho nahradil Herbert Kickl, ktorý bol zvolený za predsedu centrálnym straníckym výborom.
V parlamentných voľbách v roku 2024 stúpla podpora strany zo 16% na 29%, čím sa strana umiestnila na prvom mieste a dosiahla najlepší výsledok vo svojej histórii.[13]
Volebné výsledky
[upraviť | upraviť zdroj]Voľby do národnej rady
[upraviť | upraviť zdroj]| Volebný rok | Celkový počet hlasov | Hlasy v % | Počet mandátov |
|---|---|---|---|
| 1956 | 283 749 | 6,5 % | 6 |
| 1959 | 336 110 | 7,7 % | 8 |
| 1962 | 313 895 | 7,0 % | 8 |
| 1966 | 242 570 | 5,4 % | 6 |
| 1970 | 253 425 | 5,5 % | 6 |
| 1971 | 248 473 | 5,5 % | 10 |
| 1975 | 249 444 | 5,4 % | 10 |
| 1979 | 286 743 | 6,1 % | 11 |
| 1983 | 241 789 | 5,0 % | 12 |
| 1986 | 472 205 | 9,7 % | 18 |
| 1990 | 782 648 | 16,6 % | 33 |
| 1994 | 1 042 332 | 22,5 % | 42 |
| 1995 | 1 060 175 | 22,0 % | 41 |
| 1999 | 1 244 087 | 26,9 % | 52 |
| 2002 | 491 328 | 10,0 % | 18 |
| 2006 | 519 598 | 11,0 % | 21 |
| 2008 | 857 028 | 17,5 % | 34 |
| 2013 | 962 313 | 20,5 % | 40 |
| 2017 | 1 316 442 | 26,0 % | 51 |
| 2019 | 772 666 | 16,2 % | 31 |
| 2024 | 1 375 464 | 29,2 % | 58 |
Voľby do Európskeho parlamentu
[upraviť | upraviť zdroj]| Volebný rok | Celkový počet hlasov | Hlasy v % | Počet mandátov |
|---|---|---|---|
| 1996 | 1 044 604 | 27,53 % | 6 |
| 1999 | 655 519 | 23,40 % | 5 |
| 2004 | 157 722 | 6,31 % | 1 |
| 2009 | 364 207 | 12,71 % | 2 |
| 2014 | 556 835 | 19,72 % | 4 |
| 2019 | 650 114 | 17,2 % | 3 |
| 2024 | 893 754 | 25,36 % | 6 |
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ STOLZ, Joëlle. Rakousko opět brojí proti Turkům - VoxEurop [online]. 2010-04-06, [cit. 2023-11-11]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ . Dostupné online.
- ↑ Rakouští socialisté otevřeli cestu ke koalici s populisty z FPÖ [online]. TÝDEN.cz, 2017-06-14, [cit. 2023-11-16]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ Nach 30 Jahren: Ende für SPÖ-"Vranitzky-Doktrin" [online]. Kronen Zeitung, 2017-06-13, [cit. 2023-11-16]. Dostupné online. (po nemecky)
- ↑ FRANCE-PRESSE, Agence. Austrian far-right party wins first round of presidential election. The Guardian, 2016-04-25. Dostupné online [cit. 2023-11-16]. ISSN 0261-3077. (po anglicky)
- ↑ Austria far right thwarted, Van der Bellen elected president. BBC News, 2016-05-23. Dostupné online [cit. 2023-11-16]. (po anglicky)
- ↑ OLTERMANN, Philip. Austria rejects far-right candidate Norbert Hofer in presidential election. The Guardian, 2016-12-04. Dostupné online [cit. 2023-11-16]. ISSN 0261-3077. (po anglicky)
- ↑ a b BARKIN, Noah. What Austria's election says about Europe's political landscape. Reuters, 2017-10-15. Dostupné online [cit. 2023-11-16]. (po anglicky)[nefunkčný odkaz]
- ↑ a b MURPHY, Francois. Win or lose, Austrian far right's views have entered government. Reuters, 2017-07-16. Dostupné online [cit. 2023-11-16]. (po anglicky)[nefunkčný odkaz]
- ↑ 'Nothing to fear' as Austrian far-right enters government [online]. TheLocal.at, 2017-12-16, [cit. 2023-11-16]. Dostupné online.
- ↑ Austrian far-right leader filmed offering public contracts for campaign support [online]. 2019-05-17, [cit. 2023-11-16]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ K pořízení videa se Strachem se přihlásil vídeňský právník [online]. ČT24 - Česká televize, [cit. 2023-11-16]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ TASR; ČTK. Voľby v Rakúsku vyhrala krajne pravicová FPÖ. Prezident už predtým vyhlásil, že by jej lídra za kancelára nevymenoval [online]. spravy.rtvs.sk, 2024-09-29, [cit. 2024-09-30]. Dostupné online.
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Svobodná strana Rakouska na českej Wikipédii a Freedom Party of Austria na anglickej Wikipédii.