Veronika Folentová
Stanislava Cifra Beňová žije v Bruseli. S manželom Tomášom vychováva trojročnú dcéru Sárku. V apríli Stanislava porodila syna Oscara. Narodil sa mŕtvy. Zhruba jedno z tisíc tehotenstiev sa končí stratou dieťaťa v deviatom mesiaci. Pri väčšine úmrtí sa nezistí príčina.
Mŕtvo narodené deti (stillbirths) Svetová zdravotnícka organizácia definuje ako narodené po 28. týždni tehotenstva bez známok života. Stanislava o strate Oscara napísala počas Dušičiek na sociálnej sieti status.
V rozhovore hovorí aj o tom:
- ako sa so stratou vyrovnáva,
- ako prežívala pôrod,
- ako sa rozprávať s ľuďmi, ktorí prišli o dieťa, aby ste im neublížili,
- ale aj to, ako dcére vysvetlili, že jej brat nežije.
Ako sa tieto dni cítite?
V tieto dni to je horšie, lebo sme si počas Dušičiek pripomínali smrť našich blízkych. Všetko to na mňa doľahlo. Cítila som sa smutnejšia, mala som aj depresívnejšie stavy. Prekvapilo ma to, lebo cez leto a v septembri a októbri som sa cítila omnoho lepšie. Nemyslela som si, že to na mňa príde znova.
Váš syn zomrel 18. apríla. Až teraz ste o tom dokázali hovoriť?
Som človek, ktorý veľmi otvorene hovorí o svojich pocitoch a o tom, čo sa mi stalo. Pomáha mi to sa s tým vyrovnávať. Ale nedávala som to na sociálne siete, nebola som pripravená zdieľať vnútornú bolesť so širokou verejnosťou.
Počas Dušičiek prišiel moment, keď som si chcela pripomenúť Oscarka. Pripomenúť ho aj ostatným, aby sa nezabudlo, že tu s nami bol. Chcela som rozšíriť povedomie, že narodenie mŕtvonarodených detí sa stáva, lebo sa o tom málo hovorí a v našej spoločnosti je to tabu. Chcela som vyjadriť súcit tým, ktorým sa to stalo. Ak zomrie niekto starší, spoločnosť to akceptuje, lebo si už niečo prežil. Keď sa to stane dieťaťu alebo bábätku, spoločnosť nevie reagovať na stratu. Preto som tento status na sociálne siete dala, treba o tom hovoriť.
Čo vám to dalo?
Ozvalo sa mi veľa ľudí. Mnohých som nepoznala, niektorí sa mi ozvali cez švagrinú Veroniku Ostrihoňovú, ktorá môj status zdieľala. Pomohlo mi to pochopiť, že v tom nie som sama. Keď som si písala s týmito ľuďmi, snažila som sa nájsť niečo spoločné. Vyjadrila som im súcit, niektorým sa stali aj horšie veci ako mne. Napríklad neprišli
