Tchor škvrnitý
Tchor škvrnitý[1] (iné názvy: tchorík tigrovitý[1], tchor tigrovitý[2], previazka[3] (?)tigrovaná; lat. Vormela peregusna) je druh malého cicavca. Je to jediný recentný druh rodu Vormela z čeľade lasicovité.
| Tchor škvrnitý | |
 | |
| Stupeň ohrozenia | |
|---|---|
 | |
| Vedecká klasifikácia | |
| Vedecký názov | |
| Vormela peregusna Güldenstädt, 1770 | |
| Synonymá | |
| pôvodne ako Ursus meles | |
 Rozšírenie. | |
| Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |
Žije na suchších pastvinách od juhovýchodnej Európy po západ Číny. Podobne ako ostatný členovia čeľade lasice, aj tchor škvrnitý pri ohrození vylučuje silný sekrét.
Opis
Telo s hlavou je dlhé 29 až 35 cm a má výrazné uši. Končatiny sú krátke, pazúry na nich sú dlhé a silné. Zatiaľ čo na dlhom chvoste je srsť dlhá, na ostatku tela je krátka. Na tvári má čierne a biele škvrny s čiernym pásom cez oči bielou škvrnou na ústach. Srsť je žltá a husto strakatá s nepravidelnými červenými a hnedými škvrnami. Chvost je tmavo hnedý až nažltnutý. Brušná časť a končatiny sú tmavo hnedé.[4] Samice vážia 295 až 600 g, samce 320 až 715 g.[5][4]
Rozšírenie
Nachádza sa od juhovýchodu Európy k Rusku a Číne. To zahŕňa krajiny ako Bulharsko, Gruzínsko, Turecko, Rumunsko, Libanon, Sýria Jordánsko, Izrael, Palestína, Arménsko, Irán, Afganistan, severo-západný Pakistan, bývalé krajiny Juhoslávie, Mongolsko, Čína, Kazachstan a na sever do sibírskych stepí. V roku 1998 bol zaznamenaný na Sinajskom polostrove v Egypte.[6]
Etológia
Je aktívny najmä počas rána a podvečer.[7][8][9] Jeho zrak je slabý a spolieha sa najmä na lepšie vyvinutý čuch.[10] Nevydáva veľa zvukov, väčšinou ide o prenikavý výstražný výkrik, vrčanie a dlhý povoľný piskot.[7]
Sú to samotárske tvory a pohybujú sa najmä vo svojom 0,5 až 0,6 km² teritóriu. V úkryte ostávajú sami a keď sa niekde stretnú sú agresívni.[11] Je dobrý lezec.
Keď spozornie, postaví sa na svoje nohy, ohne chrbát a obkrúti cez neho chvost na ktorom zježí srsť. Tiež pozdvihne hlavu, obnaží zuby a vydá prenikavý a krátky sykot.[10][9] Ak sa cíti ohrozený, dokáže vylúčiť smradľavý sekrét z análnych žliaz pod chvostom.[9]
S prednými labami hrabú nory a na vyťahovanie prekážok, napr. koreňov, používajú zuby. [12]
Rozmnožovanie
Pária sa počas marca a začiatkom júna.[5][8] Tehotenstvo môže byť dlhé a premenlivé (od 243 do 327 dní).[5] Pôrod bol spozorovaný od konca januára do polovice marca.[5][9] Oneskorenie tehotenstva umožňuje samici zvoliť vhodný termín, napríklad pri hojnosti potravy.[5] Rodia 4 až 8 mláďat.[8][13][9] Stará sa o ne iba samica. Oči otvárajú približne po 38 – 40 dňoch, dojčené sú do 50 – 54 dní a matku opúšťajú v 61 – 68 dňoch. [5]
Ekológia
Habitát
Žijú v otvorených púšťach, polopúšťach, polovyprahnutých skalných územiach, vo náhorných údoliach a nížinných pohoriach, stepiach a suchých subtropických krovitých lesoch. Vyhýbajú sa hornatým územiam.[13][10][9] Boli spozorovaní aj v poľnohospodárskych oblastiach.[13]
Na oddych a rozmnožovanie používajú nory aj ostatných hlodavcov, napr. druhov Rhombomys opinus a Meriones libycus. Môžu si vyhrabať vlastné nory alebo prebývať v zavlažovacích tuneloch.[13][10] V zime si noru vystelú trávou.[7]
Potrava
Živia sa veveričkami, škrečkami, hrabošmi, krtkami, myšami domovými a ostatnými hlodavcami. Žerú aj malé zajace, vtáky, jaštery, ryby, žaby, slimáky, hmyz (napr. chrobáky a svrčky) ale pojedajú aj ovocie a trávu.[5][8][7][13][10] Boli zaznamenané aj prípady, keď brali domácu hydinu ako sliepky a holuby alebo brali údené mäso a syr.[8][14][15]
Referencie
- ↑ a b LUPTÁK, Peter. Slovenské mená cicavcov sveta. [1. vyd.] Bojnice : Zoologická záhrada, 2003. 218 s. ISBN 80-969059-9-6. S. 64.
- ↑ REICHHOLF J. Cicavce. (preklad Peter Ľupták) Bratislava: Ikar, 1996 ISBN 80-7118-236-2, S. 156
- ↑ lasicovité. In: Pyramída
- ↑ a b Gorsuch, W.; Larivière, Serge (2005). "Vormela peregusna". Mammalian Species 779: 1–5. doi:10.1644/779.1.
- ↑ a b c d e f g Ben-David, M. (1998). "Delayed implantation in the marbled polecat, Vormela peregusna syriaca (Carnivora, Mustelidae): evidence from mating, parturition, and post-natal growth". Mammalia 62 (2): 269–283. DOI:10.1515/mamm.1998.62.2.269. Archivované 2020-07-25 na Wayback Machine
- ↑ Saleh, M. A., and M. Basuony (1998). "A contribution to the mammalogy of the Sinai Peninsula". Mammalia 62 (4): 557–575. DOI:10.1515/mamm.1998.62.4.557. Archivované 2020-07-25 na Wayback Machine
- ↑ a b c d MacDonald, D.; Barrett, P. (1993). Mammals of Britain and Europe. New York: Harper Collins Publishers. ISBN 0002197790.
- ↑ a b c d e Harrison, D. (1968). Mammals of Arabia Volume 2. London: Ernest Benn Limited.
- ↑ a b c d e f Stroganov, S.U. (1969). Carnivorous mammals of Siberia. Jerusalem, Israel: Israeli Program of Scientific Translation. ISBN 0706506456.
- ↑ a b c d e Roberts, T.J. (1977). The mammals of Pakistan. England: Ernest Benn Limited. ISBN 0195795687.
- ↑ Ben-David, M. (1988). The biology and ecology of the Marbled polecat, Vormela peregusna syriaca, in Israel. Israel: Tel-Aviv University.
- ↑ Akhtar, S. A. (1945). "On the habits of the marbled polecat, Vormela peregusna". Journal of Bombay Natural History Society 45: 142.
- ↑ a b c d e Novikov, G.A. (1962). Carnivorous mammals of the fauna of the USSR. Jerusalem: Israeli Program of Scientific Translation,. ISBN 0706501691.
- ↑ Milenković; M. Pavnović, H. Abel, and H. J. Griffiths. "The marbled polecat, Vormela peregusna (Güldenstaedt 1770) in FR Yugoslavia and elsewhere". In H. J. Griffiths. Mustelids in a modern world: management and conservation aspects of small carnivore and human interactions. Leiden, Netherlands: Backhuys Publishers. pp. 321–329.
- ↑ Rifai, L. B., D. M. Al Shafee, W. N. Al Melhim, and Z. S. Amr (1999). "Status of the marbled polecat, Vormela peregusna (Gueldenstaedt, 1770) in Jordan". Zoology in the Middle East 17: 5–8.
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tchor škvrnitý
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Tchor škvrnitý
Zdroj
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Marbled polecat na anglickej Wikipédii.
- Tikhonov, A., Cavallini, P., Maran, T., Krantz, A., Herrero, J., Giannatos, G., Stubbe, M., Conroy, J., Kryštufek, B., Abramov, A. & Wozencraft, C. 2008. Vormela peregusna. In: IUCN 2011. IUCN Red List of Threatened Species. Version 2011.2. <www.iucnredlist.org>. Prístup 21. november 2011.