Peter Handke
| Peter Handke | |
 | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Narodenie | 6. december 1942 (81 rokov) |
| Griffen, Korutánsko, Rakúsko | |
| Národnosť | rakúska |
| Zamestnanie | spisovateľ, prekladateľ, básnik |
| Dielo | |
| Žánre | poviedka, román, novela, esej, poézia, dráma |
| Obdobie | povojnová generácia autorov |
| Debut | román „Sršne“ |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
 | Peter Handke (multimediálne súbory na commons) |
Peter Handke (* 6. december 1942 Griffen, Korutánsko, Rakúsko) je viacnásobne ocenený spisovateľ a prekladateľ a jeden z najznámejších súčasných rakúskych autorov. Po svojej kritike šablón reči a vedomia sa venoval Handke predovšetkým odcudzeniu subjektu a jeho okolia. Včasné diela ako „Publikumsbeschimpfung“ a „Die Angst des Tormanns beim Elfmeter“ sa stali vneskorých 60. rokoch 20. storočia veľmi rýchlo známymi. Handke obhajoval pozície Srbska proti antisrbskej väčšinovej mienke počas balkánskych vojen v 90. rokoch 20. storočia[1]. Je to avantgardný spisovateľ, autor divadelných hier, románov, poézie a esejí. Písal aj poviedky, eseje, rozhlasové hry a autobiografické práce.
Mladosť 1942-1945
Peter Handke sa narodil v dome svojho starého otca Gregora Siutza. Bol pokrstený v katolíckej viere v kostole „Maria Himmelfahrt in Griffen“. Jeho matka Maria Handke rodená Sivec bola korutánska Slovinka. V roku 1942 sa zoznámila a otehotnela s bankovým úradníkom Erichom Schönemannom počas jeho vojenskej služby. Ešte pred pôrodom sa vydala za Adolfa Bruna Handkeho z Berlína, ktorý sa stal otčimom Petra Handkeho.
Do konca vojny bola rodina Handkeho vzdialená vojnovým dejom. Krátko pred koncom vojny boli však v Griffene bývajúci Slovinci poslaní do koncentračného tábora, ktorý sa stal cieľom slovinských partizánov. Padali aj bomby, pred ktorými sa obyvatelia dediny skrývali v protileteckých krytoch.
Berlín a návrat do Griffenu - obdobie 1945-1948
V období 1945-1948 odišla rodina Petra Handkeho do Berlína – Pankowa, kde našiel otčim Petra Handkeho byt a prácu. V dôsledku berlínskej blokády odišla však v 1948 už štvorčlenná rodina naspäť do Griffenu, pričom musela ilegálne prekročiť hranicu s Rakúskom. Toto dobrodružstvo znamenalo pre Petra jeden z najintenzívnejších zážitkov v živote, na ktoré neskôr spomínal v jednej školskej práci z roku 1957.
Prvé školské roky na vidieku 1948 - 1954
V Griffene si 6-ročný Peter len ťažko nachádzal kamarátov, možno kvôli svojmu berlínskemu dialektu. Dodnes rozpráva slabším korutánskym dialektom, väčšinou hovorí bez prízvuku. Otec dlhodobo živoriaci zo sociálnej podpory podľahol alkoholizmu a Peter Handke bol neskôr zaraďovaný ako „syn z malého domčeka“.
Napriek tomu však ako dieťa zažil idylický provinčný život. Dojmy z neho neskôr spracoval už ako autor vo svojich dielach, napríklad „Die Hornissen“. Základnú školu absolvoval od 13. septembra 1948 do 14. septembra 1952 v Griffene. Po 4. triede začal vzdelávanie na dvojročnej „Hlavnej škole pre chlapcov a dievčatá“. Ako výborný žiak nastúpil do kňazského semináru v Maria Saal a následne do gymnázia v Tanzenbergu ako dvanásťročný. Tu ho vzdelávali kňazi v kresťanskej humanistickej tradícii dva roky, na konci ktorých Handke neurobil skúšku z latinčiny. V tomto období si uvedomil svoju náklonnosť k literatúre a pokračoval v štúdiu na osemročnom gymnáziu, kde sa učil viacero cudzích jazykov vrátane slovinčiny. V siedmej triede gymnázia musel zmeniť kvôli majetkovým pomerom rodičov a obmedzujúcim študijným cirkevným pomerom školu a opustil internát. Začal študovať na gymnáziu v Klagenfurte, čo bolo 35 km od domova v Griffene. V roku 1961 zmaturoval s vyznamenaním. V tomto období mal už za sebou prvé literárne pokusy a literárny denník.
Hneď v tom istom roku sa zapísal na štúdium práva v Grazi. V roku 1965 prerušil štúdium práva pred treťou štátnou skúškou, pretože sa chcel plne venovať tvorbe. Vtedy mal už rozpracovaný román Die Hornissen – Sršne.
Prelomový rok 1966
Na jar 1966 mu vyšla jeho prvotina román „Sršne“. Prerazil aj mediálne svojím vystúpením v Princetone na predstavení „Gruppe 47“, kde v urážlivej reči napadol tvorivú impotenciu známych autorov. V tom istom roku mala premiéru Handkeho jednoaktovka s názvom „Publikumsbeschimpfung“ v réžii Clausa Peymanna. Aj vďaka ďalším dvom divadelným hrám - jednoaktovkám - sa stal Handke provokatívnou popstar rakúskej literárnej scény. Hry ako „Weissagung“ a „Selbstbezichtigung“ režíroval Gunther Buch v divadle Oberhausen a tieto dosiahli pozitívne ohlasy kritiky.
Ešte v roku 1966 sa stretol s priateľkou a neskoršou manželkou herečkou Libgart Schwarz a dostal angažmán v „Düsseldorfer Kammerspielen“. V auguste 1966 sa presťahoval mladý pár do Düsseldorfu.
Medzi rokmi 1967 – 1970 sa pohyboval medzi Düsseldorfom, Parížom a Kronbergom. V roku 1967 v Düsseldorfe uverejnil svoj ďalší román „Der Hausierer“ a román „Kaspar“ v roku 1968. V roku 1969 sa mu narodila dcéra Amina, čo znamenalo pre Handkeho veľkú zmenu životného štýlu a stalo sa témou jeho diela „Kindergeschichte“ v roku 1981.
V roku 1970 sa presťahoval s rodinou do Paríža, kde má dodnes svoje hlavné sídlo. Pri Kronbergu v pohorí Taunus si kúpil dom, do ktorého sa nasťahoval na jeseň 1970 s celou rodinou. No matka dcérky, Libgart, sa po niekoľkých mesiacoch starostlivosti o dieťa rozhodla pokračovať v hereckej kariére a Handke sa o dcéru staral primárne, čo vyústilo nakoniec do rozvodu vo Viedni v roku 1994.
Parížske roky
V roku 1972 vydal „Wunschloses Unglück“ s témou samovraždy jeho matky, čo bolo sfilmované. V tom istom roku vyšiel aj ďalší román „Der kurze Brief zum langen Abschied“ (1972), ktorý sa inšpiroval cestou Handkeho a jeho rodiny spolu so spisovateľom Alfredom Koleritschom do USA. V novembri 1973 sa usídlil v Paríži a zostal tam do roku 1978 spolu s dcérou.
V Mannheime mu bola udelená „Schillerova cena“ (1972) a ocenenie „Georg-Büchner-Preis“ „Nemeckej akadémie literatúry“ v Darmstadte v 1973. V 1974 uverejnil divadelnú hru „Die Unvernünftigen sterben aus“ s premiérou v Zurichu. V tom istom čase sfilmoval Handkeho dlhoročný priateľ režisér Wim Wenders „Falsche Bewegung“ s premiérou v roku 1975.
„Der Ritt über den Bodensee“ (1971) bolo Handkeho najúspešnejšie dielo vo Francúzsku a získalo mu veľkú popularitu. V tomto roku sa spoznal so Jeanne Moreau [2]. O rok neskôr uverejnil „Die Stunde der wahren Empfindung“ (1975).
V roku 1976 mal zdravotné ťažkosti a ocitol sa v nemocnici. V nasledujúcom roku sfilmoval „Die linkshändige“ Frau. Počas tohto obdobia nestratil kontakt s vlasťou a zúčastňoval sa v rokoch 1973 - 1977 stretnutí autorov v Grazi.
V roku 1978 strávila dcéra Amina školský rok v Berlíne pri svojej matke. Handke vtedy absolval veľkú cestu na Aljašku a do New Yorku a domov. Cestovanie mu prerušila jeho kríza tvorby a existencie. Korešpondoval s Hermannom Lenzom, ktorému sa zveroval s pochybnosťami a spolu s ním vytvoril „Langsame Heimkehr.“
Návrat do Rakúska
Do Rakúska sa vrátil v 1979 a v Salzburgu strávil jeden rok. Počas neho podnikal krátke cesty a pripravoval na vydanie tetralógiu „Langsame Heimkehr“. V roku 1978 dostal cenu Franz Kafka ako jej prvý nositeľ.
Začiatkom 80. rokov začal prekladať do nemčiny neznámych autorov. Prekladal z angličtiny, francúzštiny, slovinčiny a starogréčtiny. Medzi rokmi 1987 – 1990 podnikol cestu okolo sveta.
V lete 1990 kúpil dom v Chaville pri Paríži, kde žije dodnes. Krátko po príchode sa zoznámil s francúzskou herečkou Sophie Semin, ktorá je dcérou parížskeho fabrikanta z Lotrinska. Rok po zoznámení sa narodila ich spoločná dcéra Leocadie. V roku 1994 sa Handke nechal rozviesť s prvou manželkou a oženil sa na jeseň so Sophie Semin. Manželia žijú spolu v okolí Paríža v dome v Chaville.
Medzi rokmi 2001 a 2006 bola jeho životnou družkou herečka Katja Flint.
Za rok 2008 dostal cenu „Deutsche Buchpreise“ za „Die morawische Nacht“. Román „Moravská noc“ bol ocenený ako najlepší román v nemeckej reči spomedzi 20 knižných titulov.
Zoznam diel
|
|
Referencie
Zdroj
- Britannica
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Peter Handke na nemeckej Wikipédii.
