Klement V.

	Klement V.
	195. rímsky biskup
	; Portrait du pape Clément V, Henri Serrur, Pápežský palác v Avignone
Funkcie a tituly
Pontifikát
	5. jún 1305 – 20. apríl 1314
Biografické údaje
Rodné meno	Raymond Bertrand de Goth
Narodenie	okolo 1264; Villandraut, Francúzske kráľovstvo
Úmrtie	20. apríl 1314 (49 – 50 rokov); Roquemaure, Francúzske kráľovstvo
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Pápež
Voľba	5. jún 1305
Odkazy
	Klement V. na catholic-hierarchy.org angl. ; Klement V.
	Kompletný zoznam pápežov
	Vatikánsky portál; Historický portál; Biografický portál

Klement V. (lat. Clemens Quintus), vl. menom Raymond Bertrand de Goth (Guoth), (* okolo 1264, Villandraut, Francúzske kráľovstvo – † 20. apríl 1314, Roquemaure) bol francúzsky duchovný a 195. rímsky pápež v období rokov 1305 – 1314. Na pontifikáte zbožného a inteligentného, no slabého pápeža sa v plnej nahote ukázalo, kam vedie podriadenosť pápežského stolca svetskej moci. Všetky jeho dôležité rozhodnutia boli v úplnej réžii francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného. Klementovým pontifikátom začalo viac ako sedemdesiat rokov trvajúce obdobie pápežských dejín známe ako avignonské zajatie pápežov.

Pochádzal z juhofrancúzskeho Villandrautu z vplyvnej gaskonskej rodiny. Získal pomerne rozsiahle vzdelanie v oblasti cirkevného i občianskeho práva. V rámci cirkevnej kariéry zastával posty kanonika v Bordeaux a arcibiskupa v Lyone. V roku 1294 nastúpil do diplomatických služieb v Anglicku. V nasledujúcom roku ho pápež Bonifác VIII. vymenoval za biskupa v Comminges.

Konkláve 1304 - 1305

Začiatkom júna 1304, po pontifikáte trvajúcom sedem mesiacov, zomrel v Perugii pápež Benedikt XI. Európska politika prelomu 13. a 14. storočia bola poznamenaná mocenským vplyvom francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného. Vzhľadom na to sa voliči nového pápeža rozdelili do dvoch táborov – v jednom boli prívrženci francúzskeho panovníka, v druhom jeho odporcovia. Bolo otázkou, ktorá zo strán presadí svojho kandidáta. Napokon sa po jednaniach, trvajúcich nekonečných jedenásť mesiacov (od júla 1304 do júna 1305), dohodli obe strany na troch všeobecne prijateľných kandidátoch. Spomedzi nich napokon zvolili arcibiskupa z Bordeaux, Bertranda de Gotha, ktorý prijal meno Klement V. Zaujímavosťou je, že arcibiskup de Goth nebol na konkláve osobne prítomný.

Zvolenie Klementa V. sa napokon ukázalo ako víťazstvo profrancúzskej strany. Celý Klementov pontifikát sa totiž niesol v znamení nepretržitého tlaku chladne kalkulujúceho francúzskeho kráľa.

Na pápežskom stolci

Od prvých chvíľ Klementovho pontifikátu bolo jasné, že jeho úrad bude iba nástrojom politickej moci a osobných ambícií Filipa IV. Ukázalo sa to hneď pri Klementovej intronizácii, kedy bol nútený vyhovieť Filipovmu želaniu a nechal sa korunovať v Lyone (15. novembra 1305).

Ďalšie dôležité rozhodnutie súviselo s jeho sídlom. Od nástupu na pápežský stolec uvažoval o presídlení do Ríma; napokon aj tu zaňho rozhodol francúzsky panovník. Klement sa na jeho naliehanie usídlil na jar roku 1309 v Avignone. Tento krok poznamenal pápežské dejiny na nasledujúce desaťročia a obdobie pontifikátov Klementa V. a jeho ďalších šiestich nástupcov vládnucich z tohto mesta, dostalo nelichotivý prívlastok „avignonské zajatie pápežov“. Mesto nepatrilo pod jurisdikciu francúzskej koruny a pretože jeho majiteľmi boli anjouovskí králi, pápež tu bol iba „podnájomníkom“ (tento stav trval nasledujúce štyri desaťročia; až v roku 1348 mesto odkúpil štvrtý avignonský pápež Klement VI.). Na dôvažok pápežská rezidencia v čase Klementa V. mala charakter provizória a pápež bol nútený bývať v dominikánskom opátstve.

Aby sa zabezpečilo nástupníctvo "francúzskych" pápežov, Klement menoval desať nových kardinálov, z ktorých deväť bolo Francúzov.

Týmito opatreniami sa však Filipov nátlak na Klementa ani zďaleka neskončil. Čoraz ťaživejší dopad mali Filipove požiadavky sledujúce osobnú pomstu voči mŕtvemu pápežovi Bonifácovi VIII. Konflikt medzi Filipom a Bonifácom VIII. vznikol ešte v roku 1301 a tkvel v spore o presadenie cirkevnej slobody a pápežskej zvrchovanosti nad svetskou mocou. Vyvrcholením sporu bolo v novembri 1302 vydanie pápežskej buly Unam sanctam (Jedna svätá), ktorá sa týkala vzťahu cirkvi, ako nezávislej kresťanskej inštitúcie, a štátu, a so všetkou rozhodnosťou hlásala tézu o podriadenosti každého človeka najvyššiemu biskupovi, t. j. pápežovi. Bolo nespochybniteľné, že obsah buly bol hlavne adresovaný francúzskemu kráľovi. Dotknutý a urazený Filip pod vplyvom poradcov pristúpil k protiopatreniam. Nechal vydať zoznam obvinení proti pápežovi, v ktorom ho vinil z rôznych prečinov – od nelegitímnosti jeho postavenia cez cudzoložstvo až po herézu. Súčasne verejne presadzoval požiadavku zvolania všeobecnému snemu, na ktorom by bol Bonifác zosadený. Filipov odpor proti pápežovi dospel až tak ďaleko, že ho nechal najatými ľuďmi zatknúť. Starý a chorľavý Bonifác takéto poníženie neprežil.

Ani Bonifácova smrť neotupila Filipov hnev a vytrvalo tlačil na Klementa aby zvolal cirkevný snem, ktorý by mŕtveho pápeža odsúdil. V záujme toho Klement V. ako jeden z prvých krokov odvolal bulu Unam sanctam. Filipovi však nestačil tento pre neho iba formálny akt. Naliehal na Klementa V. aby Bonifáca VIII. vyhlásil za neprávoplatného pápeža. Na takúto požiadavku však žiaden pápež nemohol pristúpiť. Klement našiel odvahu vyjadriť svoju osobnú mienku, že Bonifác sa žiadnou herézou neprevinil a pretiahol vyšetrovanie o dva roky; do procesu napokon zasiahli politické udalosti a v apríli 1311 kráľ proces zastavil. Cena, ktorú musel Klement zaplatiť, však bola vysoká: zrušenie všetkých Bonifácových nariadení poškodzujúcich francúzske záujmy a v roku 1311 vydanie buly Rex gloriae (Chvála kráľa) chváliacej Filipa IV. Filip okrem toho predložil Klementovi druhú, oveľa závažnejšiu žiadosť: zrušiť templársky rád.

Filipovi sa dostávali správy o činnosti príslušníkov rádu a o ich údajných nerestiach: modloslužobníctve, nemravnosti, bohorúhačstve a ďalších zločinoch. V roku 1307 dal všetkých francúzskych templárov uväzniť a krutým mučením si vynucoval priznania. Päťdesiatštyri templárskych bratov skončilo na hranici, ďalší vo väzení. Za ťažkými obvineniami rádových bratov sa ukrýval neskrývaný Filipov záujem na ich bohatstve, ktoré chcel získať pre seba. Získať ho mohol iba zrušením rádu a preto žiadal Klementa V. aby dal k zrušeniu súhlas. Slabý pápež sa dal zlomiť. Stále sa obával, že by svojím odporom kráľa podráždil. Preto v roku 1311 zvolal do Vienne všeobecný koncil. Filip, ktorý bol na koncile osobne prítomný, neustále na pápeža naliehal, aby vyhovel jeho žiadosti. Klement V. tlaku podľahol a výnosom Vox clamantis 22. marca 1312 templársky rád zrušil. Aby však majetky templárov neboli scudzené, pririekol ich johanitom a iným rytierskym rádom. S pápežským požehnaním boli templári prenasledovaní a väznení i v ďalších krajinách.

Klement V. v podriadenosti francúzskemu kráľovi išiel ešte ďalej. Vyhlásil, že konanie Filipa IV. v záležitosti zomrelého Bonifáca VIII. bolo správne. Zbavil Filipa Bonifácom uvalenej exkomunikácie a dal zničiť všetky dokumenty, ktoré akýmkoľvek spôsobom diskreditovali kráľa, dokonca Filipa označil za "popredného bojovníka náboženstva".

V oblasti zahraničnej politiky záujmy Klementa V. smerovali do Anglicka, Talianska ako aj Svätej rímskej ríše. V Anglicku sa jeho rozhodnutia týkali cirkevných záležitostí počas panovania kráľov Eduarda I. a Eduarda II. Po tragickej smrti rímskonemeckého cisára Albrechta I. Habsburského v máji 1308 súhlasil, napriek nevôli Filipa IV., s uznaním luxemburského grófa Henricha VII. za jeho nástupcu.

Ako vzdelaný muž sám podporoval rozvoj vzdelanosti – založil katedry orientálnych jazykov na univerzitách v Paríži, Oxforde, Bologni a v španielskej Salamanke. Je zakladateľom univerzít v Orléanse a Perugii.

V roku 1314 vydal zbierku svojich právnických dekretálov, známu ako Clementines.

Za pozitívum Klementovho pontifikátu možno považovať vydanie buly Pastoralis cura (v roku 1313), ktorou nadviazal na teologické myšlienky Bonifáca VIII. a potvrdil vládu pápežstva nad ríšou; súčasne prisúdil Svätej stolici právo vymenúvať ríšskych vikárov. Negatívnou stránkou bol jeho neskrývaný nepotizmus (medzi kardinálov povýšil piatich príslušníkov vlastnej rodiny) a šafárenie s prostriedkami pápežskej pokladnice.

20. apríla 1314 päťdesiatročný pápež Klement V. zomrel. Podľa jeho priania ho pochovali vo farskom kostole Notre-Dame v meste Uzeste v juhozápadnom Francúzsku. Asi 200 rokov po jeho smrti však protestanti kostol znesvätili a pápežove ostatky spálili.

Pozri aj

Zoznam kardinálov vymenovaných Klementom V.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Klement V.

Zdroje

KLEMENT V. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 171 – 172.
S. G. Lozinskij, Dějiny papežství, Horizont, Praha, 1989, ISBN 80-7012-000-2
J. Kadlec, Dějiny katolické církve, Univerzita Palackého, Olomouc, 1993, ISBN 80-7067-285-4
Farský chrám Notre-Dame v Uzeste Archivované 2013-07-04 na Wayback Machine

Predchodca:
Benedikt XI.

Pápež
Klement V.
(zoznam)

Nástupca:
Ján XXII.

z d u Rímski pápeži
1. – 4. storočie	Peter Linus Kletus Kliment I. Evarist Alexander I. Sixtus I. Telesfor Hyginus Pius I. Anicet Soter Eleutér Viktor I. Zeferinus Kalixt I. Urban I. Poncián Anter Fabián Kornel Lucius I. Štefan I. Sixtus II. Dionýz Félix I. Eutychián Kajus Marcelín Marcel I. Eusébius Melchiades Silvester I. Markus Július I. Libérius Damazus I. Siricius Anastáz I.
5. – 8. storočie	Inocent I. Zosimus Bonifác I. Celestín I. Sixtus III. Lev I. Hilarius Simplicius Félix III. Geláz I. Anastáz II. Symachus Hormizdas Ján I. Félix IV. Bonifác II. Ján II. Agapet I. Silverius Vigilius Pelagius I. Ján III. Benedikt I. Pelagius II. Gregor I. Sabinián Bonifác III. Bonifác IV. Adeodat I. Bonifác V. Honorius I. Severín Ján IV. Teodor I. Martin I. Eugen I. Vitalian Adeodat II. Donus Agato Lev II. Benedikt II. Ján V. Konon Sergius I. Ján VI. Ján VII. Sisin Konštantín I. Gregor II. Gregor III. Zachariáš Štefan II. Pavol I. Štefan III. Hadrián I. Lev III.
9. – 12. storočie	Štefan IV. Paschal I. Eugen II. Valentín Gregor IV. Sergius II. Lev IV. Benedikt III. Mikuláš Hadrián II. Ján VIII. Marinus I. Hadrián III. Štefan V. Formozus Bonifác IV. Štefan VI. Roman Teodor II. Ján IX. Benedikt IV. Lev V. Sergius III. Anastáz III. Lando Ján X. Lev VI. Štefan VII. Ján XI. Lev VII. Štefan VIII. Marinus II. Agapet II. Ján XII. Benedikt V. Lev VIII. Ján XIII. Benedikt VI. Benedikt VII. Ján XIV. Ján XV. Gregor V. Silvester II. Ján XVII. Ján XVIII. Sergius IV. Benedikt VIII. Ján XIX. Benedikt IX. Silvester III. Gregor VI. Klement II. Damazus II. Lev IX. Viktor II. Štefan IX. Mikuláš II. Alexander II. Gregor VII. Viktor III. Urban II. Paschal II. Gelasius II. Kalixt II. Honorius II. Inocent II. Celestín II. Lucius II. Eugen III. Anastáz IV. Hadrián IV. Alexander III. Lucius III. Urban III. Gregor VIII. Klement III. Celestín III. Inocent III.
13. – 16. storočie	Honorius III. Gregor IX. Celestín IV. Inocent IV. Alexander IV. Urban IV. Klement IV. Gregor X. Inocent V. Hadrián V. Ján XXI. Mikuláš III. Martin IV. Honorius IV. Mikuláš IV. Celestín V. Bonifác VIII. Benedikt XI. Klement V. Ján XXII. Benedikt XII. Klement VI. Inocent VI. Urban V. Gregor XI. Urban VI. Bonifác IX. Inocent VII. Gregor XII. Martin V. Eugen IV. Mikuláš V. Kalixt III. Pius II. Pavol II. Sixtus IV. Inocent VIII. Alexander VI. Pius III. Július II. Lev X. Hadrián VI. Klement VII. Pavol III. Július III. Marcel II. Pavol IV. Pius IV. Pius V. Gregor XIII. Sixtus V. Urban VII. Gregor XIV. Inocent IX. Klement VIII.
17. – 21. storočie	Lev XI. Pavol V. Gregor XV. Urban VIII. Inocent X. Alexander VII. Klement IX. Klement X. Inocent XI. Alexander VIII. Inocent XII. Klement XI. Inocent XIII. Benedikt XIII. Klement XII. Benedikt XIV. Klement XIII. Klement XIV. Pius VI. Pius VII. Lev XII. Pius VIII. Gregor XVI. Pius IX. Lev XIII. Pius X. Benedikt XV. Pius XI. Pius XII. Ján XXIII. Pavol VI. Ján Pavol I. Ján Pavol II. Benedikt XVI. František