Preskočiť na obsah

Mikojan-Gurevič MiG-23

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Verzia z 00:48, 13. október 2023, ktorú vytvoril 82.208.43.74 (diskusia)
(rozdiel) ← Staršia verzia | Aktuálna úprava (rozdiel) | Novšia verzia → (rozdiel)
MiG-23

Sovietsky MiG-23MLD („Flogger-K“)
Typprepadové stíhacie lietadlo (verzie M)
stíhací bombardér (verzie B)
VýrobcaMoskovské letecké výrobné združenie
Irkutský strojárenský závod
KonštruktérAnatolij Andrеjev
Prvý let10. júna 1967
Zavedenýmáj 1969
Vyradený1994 (Rusko)
Charakterv niektorých krajinách stále v službe
Hlavný používateľVojenské vzdušné sily ZSSR
Sýrske arabské vzdušné sily
Indické vzdušné sily
Bulharské vzdušné sily
Výroba1967 – 1985
Vyrobených5 047
Cena za kus3,6 až 6,6 milióna USD
VariantyMikojan-Gurevič MiG-27

Mikojan-Gurevič MiG-23 (rus. Микоян и Гуревич МиГ-23; v kóde NATO: „Flogger“) je prúdové stíhacie lietadlo s meniteľnou geometriou krídel vyvinuté v Sovietskom zväze v 60. rokoch 20. storočia. Spolu s podobne starým lietadlom MiG-25 bolo zamýšľané ako tretia generácia sovietskych stíhacích lietadiel. Lietadlo bolo aj prvým sovietskym pokusom o lietadlo so schopnosťou „look-down/shoot-down“ (možnosť útočiť z výšky na ciele proti pozadiu krajiny) a jedno z prvých so schopnosťou vzdušného boja za hranicou viditeľnosti. Sériová výroba začala v roku 1969 a bolo vyrobených vyše 5 000 lietadiel. V niektorých krajinách je MiG-23 ešte stále v službe.

Lietadlo tiež poslúžilo ako základ pre bojovú verziu MiG-27. Významným rozdielom u MiGu-27 bola výmena radarového systému v nose lietadla za TV kameru s laserovým diaľkomerom a značkovačom cieľov.

Vznik a vývoj

[upraviť | upraviť zdroj]
Pohľad do kokpitu MiGu-23
Radar Zafír-23D použitý na MiGu-23M a MiG-23MF

Počiatky vzniku MiGu-23 je možné nájsť už začiatkom 60. rokov 20. storočia. Vtedy bola konštrukčná kancelária MiG poverená vývojom stíhačky, ktorá by nahradila MiG-21. Prvotné požiadavky určovali použitie čo najväčšieho počtu dielov z MiGu-21. Prototyp tohoto stroja s označením Je-8 sa po prvýkrát vzniesol 17. apríla 1962, pilotovaný skúšobným pilotom Georgijom Mosolovom. Na dvoch prototypoch stroja Je-8 sa uskutočnilo množstvo letov, ale po havárii jedného z nich bol v septembri 1962 program ukončený a začalo sa s vývojom nového stroja. Za hlavného konštruktéra bol určený G. A. Sedov, pričom na projekt dohliadal Arťom Mikojan a po jeho smrti Rostislav Beľakov. Nový stroj mal dosahovať rýchlosť do 2 700 km/h a byť vybavený raketami R-23 stredného dosahu. Avšak zanedlho sa požiadavky zákazníka zmenili a bola vydaná podmienka, aby nový stroj bol schopný štartovať z malých a neupravených vzletových a pristávacích dráh. Rovnako ako pri vývoji MiGu-21, aj pri návrhu konštrukcie MiGu-23 bol zvolený dvojitý postup, pričom prototypy, ktoré z tohto vývoja vzišli, mali byť podrobené porovnávacím letovým skúškam. Model 23-01, známy aj ako MiG-23PD „Faithless“, sa vyznačoval delta krídlom a nezvyčajnou inštaláciou jedného hlavného a dvoch zdvihových motorov, ktoré mu umožňovali skrátenie vzletovej dráhy. Počas skúšobných letov bol pilotovaný Piotrom Ostapenkom.

Poľský MiG-23MF
Tretí prototyp 23-11/1 v leteckom múzeu Monino

Druhý stroj, model 23-11 mal namiesto troch motorov len jeden a na dosiahnutie potrebných vlastností STOL (krátky vzlet a pristátie), ktoré boli hlavnou požiadavkou kladenou na nový stroj, mal inštalované krídlo s meniteľnou geometriou. Počas letových skúšok ho pilotoval Alexandr Fedotov a po prvýkrát sa s nim vzniesol 10. júna 1967. Obidva stroje boli na verejnosti po prvýkrát predstavené na letisku Domodedovo v roku 1967 počas leteckej šou. Zatiaľčo pre model 23-01 to bol koniec jeho kariéry, pre model 23-11 len jej začiatok. Bol vybraný do sériovej výroby pod názvom MiG-23S („Flogger-A“) a pod týmto označením prvýkrát vzlietol v máji 1969. Avšak bolo postavených len 50 kusov tejto verzie, než sa v roku 1970 začala vyrábať vylepšená verzia MiG-23M („Flogger-B“).

Špeciálne pre nový MiG-23 bolo navrhnuté nové ovládanie zbraňových systémov S-23. Ten zabezpečoval detekciu a odpálenie riadených striel mimo priamej viditeľnosti. MiG-23 bol navrhnutý ako hornoplošník s meniteľnou geometriou krídla. Krídlo môže byť nastavené do troch polôh: 16°, 45° a 72°. Pod trupom je stabilizačný kýl, ktorý je pri pobyte lietadla na zemi sklopený na pravú stranu pod uhlom 95°. Podvozok je prispôsobený na štart z nespevnených a neupravených vzletových a pristávacích dráh. Pri konštrukcii trupu boli vo veľkom množstve použité oceľové zliatiny.

Sériová výroba nového jednomiestneho MiGu prebiehala v moskovskom závode Znamia Truda a jeho dvojmiestna verzia MiG-23UB bola vyrábaná v Irkutsku. Spolu bolo vyrobených 5 047 strojov, z toho 4 278 kusov v závode Znamia Truda a 768 kusov v Irkutsku. Sériová výroba bola ukončená v roku 1985.[1] MiG-23 znamenal radikálny odklon od predošlých návrhov konštrukčnej kancelárie MiG. Namiesto charakteristického nasávacieho otvoru v nose lietadla boli zvolené bočné nasávacie otvory. To uvoľnilo miesto pre inštaláciu rozmerného radaru Zafír-23. Použitie krídla s meniteľnou geometriou znamenalo vynikajúce letové vlastnosti pri vysokých rýchlostiach a ľahkú ovládateľnosť pri nízkych rýchlostiach. Ďalší vývoj vyústil do špecializovaných bojových a prepadových verzií.

Operačné nasadenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Blízky východ

[upraviť | upraviť zdroj]
Bývalý egyptský MiG-23 v múzeu v Číne
Zničený iracký MiG-23

Prvé MiGy-23 sa na Blízkom východe objavili v roku 1974. Išlo o verziu MiG-23MS a prvým zákazníkom bol Egypt. Onedlho ním bola vyzbrojená Líbya, Irak, Alžírsko a Sýria. Tieto krajiny však MiG-23 požadovali už začiatkom 70. rokov 20. storočia, čo však Sovietsky zväz odmietal z dôvodu obáv z možnej dezercie niektorého z arabských pilotov, čím by sa na Západ dostala najmodernejšia technológia používaná sovietskymi vzdušnými silami. Najväčšími používateľmi MiGu-23 v tomto regióne sa nakoniec stala Sýria a Líbya. Prvé boje s izraelským letectvom sa začali koncom 70. rokov 20. storočia. Tie sa odohrávali najmä nad Libanonom. Prvý doložený súboj sa odohral 19. septembra 1979, keď MiG-23MS napadol izraelský RF-4E Phantom II, pričom pilotovi Phantomu sa podarilo uniknúť vystrelenej rakete a z boja ušiel. Dňa 23. septembra 1979 pár sýrskych MiGov-23MS zaútočil na ďalší izraelský prieskumný RF-4E, pričom sa zopakoval predošlý scenár. Začiatkom roku 1981 Sýria prišla o svoj prvý MiG-23, kedy libanonská kresťanská milícia zostrelila MiG-23UB. Izraelskí piloti zostrelili MiG-23 po prvýkrát 21. apríla 1982, pričom išlo až o dva zostrely. Začiatkom 80. rokov 20. storočia, kedy sa situácia na Blízkom východe začala znovu vyostrovať, bolo Sýrii jasné, že sa bude musieť vysporiadať s novými stíhačkami F-15 Eagle a F-16 Fighting Falcon a lietadlami AWACS E-2C Hawkeye, ktoré v tom čase Izrael zakúpil od USA. Sýria vzniknutú situáciu riešila nákupom nových strojov MiG-21bis, MiG-25P a MiG-23MF. V tom čase celkovo zaobstarala 24 kusov MiG-23MF a 3 až 5 kusov MiG-23UB. Stroje sa dostali do výzbroje stíhacieho pluku 17. leteckej brigády, pričom zvyšné dva pluky tejto brigády boli vyzbrojené strojmi MiG-23BN. S novými stíhačkami prišli do Sýrie aj sovietski inštruktori, ktorých úlohou bolo vypracovať taktiku proti izraelskému letectvu. Avšak situácia bola pre sýrske arabské vzdušné sily nepriaznivá – proti 24 kusom MiG-23 stálo 25 lietadiel F-15A/B, pričom malo byť dodaných ďalších 26 kusov F-15C a začali sa tiež dodávky 75 kusov stíhačiek F-16. Sovietski inštruktori pri vypracovávaní taktiky považovali za najväčšie nebezpečenstvo stíhačky F-15, keďže predpokladali, že stroje F-16 budú nasadzované hlavne na pozemnú podporu vojsk. Pri strete s F-16 sa mal MiG-23MF spoľahnúť na výhodu väčšieho dosahu rakiet R-23R, ktoré mali byť odpálené skôr než sa do podobnej šance dostane aj F-16.

Izraelom ukoristený MiG-23ML v múzeu Chacerim

Problém nastal pri strete s F-15. Na boj s týmito stíhačkami bola zvolená taktika prečíslenia. MiGy-23 mali vzlietať v tesnej trojčlennej formácii, aby boli radarom vyhodnotené ako jeden stroj. Mali by tak číselnú prevahu nad dvojčlenným rojom F-15, ktoré Izrael v takýchto prípadoch nasadzoval. Po začatí boja mali MiGy-23 odlákať F-15 do hornatej oblasti Jabal Lubnan, kde mali lietadlá AWACS značne znížené schopnosti. Napriek značnému úsiliu sa sovietskym inštruktorom nepodarilo výcvik ukončiť, pretože začala nová vojna. Dňa 6. júna 1982 izraelská armáda začala operáciu Oranim a vstúpila do Libanonu. Letecké súboje sa začali na ďalší deň, kedy F-15 zostrelila jeden MiG-23MS. Na ďalší deň stíhačky F-15 a F-16 zostrelili štyri MiGy-23 a tri MiGy-21. Dňa 9. júna sa nad údolím Bikaa odohrala jedna z najväčších leteckých bitiek prúdových stíhačiek v histórii. Izrael vyslal skupinu viac než 90 lietadiel, ktoré mali za úlohu zničiť sýrske raketové komplexy. Sýria proti nim vyslala 54 stíhačiek MiG-21 a MiG-23. Stretnutie sa pre sýrske letectvo skončilo ťažkými stratami, keď izraelské F-15 zostrelili sedem MiGov-21 a štyri MiGy-23 a stíhačky F-16 zničili 16 nepriateľských strojov. Izrael pri tom údajne neutrpel žiadne straty, okrem jednej poškodenej F-15, ktorú zasiahla raketa R-23R vystrelená MiGom-23MF.

Líbyjský MiG-23 s americkým F-4J Phantom II nad zálivom Veľká Syrta, august 1981

Na druhej strane však sýrske zdroje uvádzajú stratu 12 lietadiel – šesť MiGov-23MS/MF a šesť MiG-21MF. Pritom sa im podľa ich vyhlásenia podarilo zostreliť sedem izraelských lietadiel – tri F-16, dve F-15, jeden F-4 a jeden Kfir. Letecké boje pokračovali aj ďalší deň, kedy mali podľa izraelských zdrojov stíhačky F-15 zostreliť dva MiGy-23, päť MiGov-21 a jeden vrtuľník SA 342 Gazelle. Stíhačky F-16 údajne v ten deň zostrelili 18 sýrskych lietadiel a 2 vrtuľníky. Do ukončenia bojov údajne izraelskí piloti zostrelili spolu 95 lietadiel a vrtuľníkov. Z tohto počtu bolo 36 kusov MiG-23MS/MF/BN/UB. Izrael pritom hlási stratu len 3 strojov – F-4E Phantom II, A-4M Skyhawk a UH-1N Twin Huey. Tieto údaje sú však spochybňované sovietskymi zdrojmi, ktoré tam v tom čase pôsobili. Podľa ich údajov dosiahli sýrski piloti 23 zostrelov izraelských lietadiel oproti 47 vlastným stratám. Sýria opisuje priebeh tohto konfliktu takto: Dňa 6. júna 1982 sýrske MiGy-23 zaznamenali svoj prvý úspech – kpt. Zakariyah na svojom stroji MiG-23MF zničil raketou R-23 bezpilotný stroj BQM-34. Na ďalší deň mala trojica MiGov-23MF napadnúť formáciu stíhačiek F-16. Prvú F-16 zničil údajne kpt. Merzah zo vzdialenosti 9 km za pomoci rakety R-23R a zo 7 km sa mu podarilo raketou R-60 zostreliť aj druhú F-16. O krátku chvíľu však bol sám v manévrovom boji zostrelený. Podarilo sa mu zachrániť a vrátiť sa na svoju základňu. Dňa 8. júna 1982 sa scenár opakoval. Pilot MiGu-23, mjr. Haw, zničil jednu F-16, ale rovnako ako jeho kolega bol zostrelený raketou AIM-9 Sidewinder. Dňa 9. júna 1982 sa malo sýrskym MiGom-23 podariť dosiahnuť opäť niekoľko zostrelov. MiG-23MF pilotovaný mjr. Deebom zničil raketou R-23 izraelskú F-16 a pilot ďalšieho MiGu-23MF zničil jednu F-16 pomocou rakety R-60. Zvyšné stíhačky F-16 ich ale oboch zostrelili. Úspešným bol aj pilot Hazah, ktorý v ten deň tiež zničil jednu F-16. Prvou obeťou na MiGu-23 v tejto vojne sa stal pilot Sofi, ktorého zostrelili stíhačky F-15 spolu s ďalším MiGom-23. Stíhačky MiG-23MS sa činili a dvojica týchto lietadiel zostrelila izraelský F-4 Phantom II, ale privolaná formácia F-15 obe MiGy zostrelila.

Dňa 11. júna 1982 malo dosiahnuť sýrske letectvo posledné zostrely izraelských lietadiel v tejto vojne. V ten deň mala byť skupina stíhačiek F-4 Phantom II napadnutá dvojicou MiGov-23MS a jeden z Phantomov mal padnúť za obeť rakete R-3S. Prítomné F-15 ale zostrelili aj tieto dva MiGy. Celková bilancia sýrskych zdrojov hovorí o 9 zničených izraelských lietadlách a desiatich stratách MiGov-23. Aj po uzatvorení prímeria však letecké súboje nad Libanonom pokračovali a izraelská F-15 zostrelila dňa 25. júna 1982 dvojicu MiGov-23.

V druhej polovici roku 1982 začal ZSSR dodávať nové stroje MiG-23, ktoré mali nahradiť straty utrpené vo vojne. Okrem iného bolo dodaných približne 50 stíhačiek MiG-23ML s novými raketami R-24. Tieto stroje boli onedlho nasadené a v boji sa opäť stretli s izraelským letectvom. Dňa 4. októbra 1982 mali sýrske MiGy-23 zničiť tri F-15 a jeden F-4E, čo však Izrael nepriznáva. Občasné šarvátky trvali až do novembra 1985, kedy boli dva MiGy-23 zostrelené stíhačkami F-15C/D.

Dňa 11. októbra 1989 o 11:10 na izraelské letisko Becet na Golanských výšinách dosadol mjr. Mohamed Abdul Bass, so svojim MiGom-23ML s číslom 2786 bez výzbroje. Štartoval zo základne Blai a jeho úlohou bol obyčajný cvičný let. MiG-23 bol Izraelčanmi podrobne preskúmaný a v roku 1990 bol verejnosti predvedený na leteckom dni vo formácii spolu s lietadlami F-15C a F-16D. V súčasnosti je vystavený v múzeu Chacerim.

Afganistan

[upraviť | upraviť zdroj]
Sovietsky MiG-23M v šedej kamufláži pre vybojovanie vzdušnej nadvlády

V roku 1979 sa začala sovietska intervencia v Afganistane. Medzi lietadlami, ktoré ZSSR vyslal boli aj MiGy-23. Boli umiestnené na leteckých základniach v Kábule a Bagrame. Okrem svojej prvotnej úlohy, ktorou bola ochrana pred možným zásahom pakistanských vzdušných síl, boli MiGy-23MLD hojne používané na útoky na pozemné ciele. Straty zo strany nepriateľských protilietadlových riadených striel boli minimálne, vďaka vysokému ťahu motora MiGu-23, ktorý mu umožňoval okamžite po štarte prudko stúpať a uniknúť tak z dostrelu týchto rakiet. Úspešnému nasadeniu MiGu-23 napomáhali aj skvelé vzletovo-pristávacie vlastnosti, ktoré mu dávala meniteľná geometria krídel. Vo vzdušných bojoch zostrelili sovietske MiGy-23MLD pakistanskú F-16A, pričom pakistanským pilotom sa podarilo zničiť dva MiGy-23 patriace afganským vzdušným silám.

Iracko-iránska vojna

[upraviť | upraviť zdroj]
Iracký MiG-23MLA

Irak aktívne nasadzoval stíhačky MiG-23MF a MiG-23MS vo vojne s Iránom v rokoch 1980 – 1988. Ich hlavnou úlohou bolo vybojovanie nadvlády vo vzduchu, ničenie iránskych lietadiel a útoky na pozemné ciele. Údaje o stratách a víťazstvách irackých MiGov sú málo známe. Podľa niektorých zdrojov iracký MiG-23 poškodil dňa 21. apríla 1981 iránsky F-14 Tomcat paľbou z palubného kanónu. Ďalšie úspechy dosiahol MiG-23ML dňa 11. augusta 1984 a 17. januára 1987, kedy zostrelil ďalšie stroje F-14.[2]

Angola

[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalším dejiskom vojnových udalostí, do ktorých sa MiG-23 zapojil bola Angola. Vládne vojská tam v tom čase bojovali s rebelmi z organizácie UNITA, ktorých neskrývane podporovala aj Južná Afrika. Na pomoc vládnym vojskám prišli v roku 1985 Kubánci pod patronátom Sovietskeho zväzu, aj s približne 50 kusmi MiG-23ML a MiG-23UB, ktoré pilotovali takzvaný „kubánski dobrovoľníci“. Ich hlavnou úlohou bola ochrana životne dôležitých oblastí krajiny a najmä hlavného mesta. Po eskalácii konfliktu v roku 1987 boli MiGy-23 premiestnené na juh. Jedna z eskadier sa usídlila na letisku Namibe, približne 170 km od hraníc s Namíbiou. V tom čase sa na juhu uskutočnilo niekoľko súbojov medzi kubánskymi MiGmi-23 a juhoafrickými stíhačkami Mirage F1, ktoré skončili zostrelením troch MiGov-23MF. Avšak onedlho pocítili prvé straty aj juhoafrické stíhačky. Začiatkom roku 1987 bol nad územím severnej Namíbie zostrelený Mirage F1AZ. O niekoľko mesiacov sa scenár opakoval, pričom pilotovi Mirage sa podarilo preletieť hranicu a tam sa katapultovať, ale lietadlo bolo zničené.

Kubánsky MiG-23BN

Angolským vzdušným silám sa nakoniec s kubánskou pomocou podarilo vybojovať nadvládu vo vzduchu. Jeden z nemnohých vzdušných súbojov sa odohral aj koncom septembra 1987. Vtedy dva kubánske MiGy-23 vzlietli na prieskum počasia. Vedúcim dvojice bol mjr. Alberto Ley Rivas a kryl ho poručík Chao Gondin. Po vystúpaní do výšky im bolo pozemným riadiacim strediskom oznámené, že sa vo vzduchu nachádzajú dva rýchlo letiace ciele neznámeho pôvodu a naviedli ich na stretávací kurz. Onedlho sa im ciele objavili aj na obrazovkách palubných radarov. Rivas prikázal druhému pilotovi zaujať polohu za narušiteľmi, nakoľko čelný odpal rakety R-23R v danej rýchlosti nebol možný. Čoskoro piloti MiGov spoznali svojich protivníkov – išlo o juhoafrické stíhačky Mirage F1. Major Rivas odpálil zo vzdialenosti 800 m raketu R-60 a zničil jeden Mirage F1. Na druhý Mirage F1 boli odpálené dve rakety R-60, ale len jedna z nich ho čiastočne poškodila.[3] Podarilo sa mu z boja ujsť, ale jeho pilot bol pri pristávaní vážne poranený, keď zistil že mu zlyhala hydraulika a rozhodol sa katapultovať v malej výške. V dôsledku toho utrpel vážne poranenia chrbtice.[4] Tieto straty však juhoafrické letectvo nepriznáva. V opise udalostí z toho dňa Juhoafričania uvádzajú, že zostrelená nebola žiadna ich stíhačka, ale len poškodený stroj kpt. Arthura Pierceyho. Niektoré zdroje uvádzajú, že MiGy-23 zostrelili počas tohto konfliktu vrtuľník SA 330 Puma, lietadlo Atlas Impala a dopravný C-130 Hercules. Po ukončení bojov sa všetky zvyšné kubánske MiGy-23 vrátili domov a jeden z nich je v súčasnosti vystavený v havanskom múzeu ako „Angolský veterán“.

Verzie lietadla

[upraviť | upraviť zdroj]
MiG-23UB
  • MiG-23S („Flogger-A“) – prvá sériová verzia vyrábaná od roku 1969 do roku 1970 v počte 50 kusov.
  • MiG-23SM („Flogger-A“) – verzia S vybavená štyrmi zbraňovými pylónmi.
  • MiG-23M („Flogger-B“) – verzia s novým motorom Tumanskij R-27 s ťahom 120 kN.
  • MiG-23MF („Flogger-B“) – exportný variant verzie M určený pre členské krajiny Varšavskej zmluvy, Kubu a Angolu. V Česko-Slovensku slúžil od 24. augusta 1978.
  • MiG-23MS („Flogger-E“) – exportná verzia do ostatných krajín.
  • MiG-23ML („Flogger-G“) – verzia z roku 1976 bola vybavená novým motorom R-35-300 s ťahom 130 kN. Znížila sa hmotnosť lietadla, rozšírená výzbroj.
  • MiG-23P (MLA) („Flogger-G“) – prepadový stíhač z roku 1977. Od verzie M sa líšil iba elektronikou. Vyrábal sa len pre potreby sovietskej protivzdušnej obrany.
  • MiG-23MLD („Flogger-K“) – modifikácia verzie P; prepadový stíhač so zlepšenou manévrovateľnosťou.
  • MiG-23UB – dvojmiestna verzia odvodená od MiGu-23MF určená pre výcvik, úplne bojaschopná.
  • MiG-23B/BN/BK/BM („Flogger-F/H“) – taktická bombardovacia verzia lietadla bez palubného rádiolokátora určená na boj s pozemnými cieľmi.

Používatelia

[upraviť | upraviť zdroj]
Používatelia lietadiel MiG-23 (bývalí používatelia sú vyznačení červenou farbou)

Súčasní používatelia

[upraviť | upraviť zdroj]
Angola Angola
Etiópia Etiópia
  • Etiópske vzdušné sily majú v prevádzke 10 kusov MiG-23BN/UB pre útoky na pozemné ciele. Prepadová stíhacia verzia MiG-23ML bola vyradená.
Kazachstan Kazachstan
Konžská demokratická republika Konžská demokratická republika
KĽDR Kórejská ľudovodemokratická republika
Kuba Kuba
Líbya Líbya
  • Líbyjské vzdušné sily spočiatku prevádzkovali najmenej päť lietadiel MiG-23ML/UB, ktoré boli rozdelené medzi rôzne frakcie. Štyri stroje boli stratené v bojoch. V súčasnosti sú štyri lietadlá v prevádzke.
Sudán Sudán
  • Sudánske vzdušné sily majú v prevádzke tri kusy MiG-23MS/UB. Štyri lietadlá boli v roku 2016 zrekonštruované potom, čo boli takmer 20 rokov odstavené. Jedno lietadlo bolo stratené počas skúšok.
Sýria Sýria

Bývalí používatelia

[upraviť | upraviť zdroj]
MiG-23BN českých vzdušných síl
Česko-Slovenský MiG-23ML
Líbyjský MiG-23
MiG-23MF Maďarských vzdušných síl na základni Pápa, september 1991
MiG-23UB Vzdušných síl Národnej ľudovej armády na základni Drewitz, august 1990
MiG-23MF poľských vzdušných síl na základni Gdyňa, júl 1995
Sovietsky MiG-23MLD počas letu, 1986
Ukrajinský MiG-23MLD v leteckom múzeu vo Vinnycii
Afganistan
  • Afganské vzdušné sily mohli mať v prevádzke od roku 1984 lietadlá MiG-23BN/UB. Nie je jasné, či išlo len o sovietske lietadlá s afganským farbami.
Alžírsko Alžírsko
Bielorusko Bielorusko
Bulharsko Bulharsko
  • Bulharské vzdušné sily mali v službe celkovo 90 lietadiel MiG-23 od roku 1976 do ich vyradenia z prevádzky v roku 2004. Išlo presne o: 33 kusov MiG-23BN, 12 MiG-23MF, 1 MiG-23ML, 8 MiG-23MLA, 21 MiG-23MLD and 15 MiG-23UB.
Česko Česko
Česko-Slovensko Česko-Slovensko
  • Česko-slovenské vojenské letectvo používalo MiGy-23 od roku 1978 do zániku Česko-Slovenska. Všetky stroje získali české vzdušné sily, keďže slovenská strana MiGy-23 odmietla.
Egypt Egypt
India India
  • Indické vzdušné sily získali celkovo 40 MiGov-23MF a 95 MiGov-23BN, pričom iba 15 MiGov-23UB bolo odstavených. Prepadové stíhacie MiGy-23MF boli vyradené v roku 2007 a bojové MiGy-23BN dňa 6. marca 2009.
Irak
Irán Irán
  • Deväť lietadiel preletelo z Iraku v roku 1991, ktoré zostali v Iráne odstavené.
Jemen Jemen
Líbya
  • Líbyjské vzdušné sily disponovali 130 kusmi MiG-23MS/ML/BN/UB (väčšina lietadiel ale bola odstavená) do občianskej vojny v roku 2011. To, čo z týchto strojov zostalo, bolo odovzdané nástupníckej vláde.
Maďarsko Maďarsko
  • Maďarské vzdušné sily mali v službe celkovo 16 MiGov-23, ktoré boli vyradené v roku 1997. Išlo o 12 MiGov-23MF a 4 MiGy-23UB (jeden z nich bol v roku 1990 zakúpený od sovietskych vzdušných síl).
Namíbia Namíbia
Nemecká demokratická republika Nemecká demokratická republika
Nemecko Nemecko
  • Luftwaffe získali MiGy-23 po zjednotení oboch nemeckých štátov v roku 1990. Išlo o 9 lietadiel MiG-23MF, 28 MiG-23ML, 8 MiG-23UB a 18 MiG-23BN.
Pobrežie Slonoviny Pobrežie Slonoviny
Poľsko Poľsko
  • Vzdušné sily Poľskej republiky získali v rokoch 1979 až 1982 celkovo 36 prepadových stíhacích MiGov-23MF a šesť cvičných/stíhacích MiGov-23UB. Posledné z nich boli vyradené zo služby v septembri 1999. Počas tohto obdobia boli pri nehodách stratené štyri lietadlá.
Rumunsko Rumunsko
  • Rumunské vzdušné sily používali celkovo 46 MiGov-23 od roku 1979. Išlo o 36 prepadových stíhacích MiGov-23MF a 10 cvičných/stíhacích MiGov-23UB. Lietadlá boli vyradené zo služby v roku 2003.
Rusko Rusko
Somálsko Somálsko
Sovietsky zväz Sovietsky zväz
Srí Lanka Srí Lanka
Turkménsko Turkménsko
Uganda Uganda
Ukrajina Ukrajina
  • Vzdušné sily Ozbrojených síl Ukrajiny získali po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 celkovo 159 prepadových stíhacích MiGov-23MLD a 13 cvičných/stíhacích MiGov-23UB. Lietadlá boli vyradené z výzbroje v roku 2001. Časť lietadiel bola predaná do zahraničia a niekoľko strojov zostalo uložených alebo v múzeách.
Uzbekistan Uzbekistan
Zambia Zambia
Zimbabwe Zimbabwe

Výskumní používatelia

[upraviť | upraviť zdroj]
MiG-23MS patriaci 4477. skúšobnej a hodnotiacej letke Vzdušných síl Spojených štátov
Čína Čína
  • MiGy-23 boli získané z Egypta, pričom Číňania sa pokúsili z nich spätným inžinierstvom vyvinúť lietadlo Nan-čchang Q-6. Vývoj lietadla bol nakoniec neúspešný, pretože Číňanom sa nepodarilo spätným inžinierstvom vyvinúť spoľahlivý dvojprúdový motor R-29. Niektoré prvky z MiGu-23 ale boli aplikované na prepadové stíhacie lietadlá Šen-jang J-8II. MiGy-23 sú v súčasnosti vystavené v niekoľkých čínskych leteckých múzeách.
Izrael Izrael
  • Jeden bývalý sýrsky MiG-23ML, s ktorým pilot kvôli neúmyselnej chybe pristál v Izraeli.
Juhoslávia Juhoslávia
  • Niekoľko bývalých irackých MiGov-23 bolo na začiatku 90. rokov použitých na letové skúšky.
USA Spojené štáty
  • Lietadlá získané z Egypta boli väčšinou umiestnené na Nellisovej leteckej základni. Vzdušné sily Spojených štátov používali v rokoch 1977 až 1988 malé množstvo MiGov-23, oficiálne označovaných ako YF-113, ako skúšobné a hodnotiace lietadlá a tiež ako lietadlá v úlohe agresora pri výcviku stíhacích pilotov v programe s kódovým označením „Constant Peg“.

Civilní používatelia

[upraviť | upraviť zdroj]
USA Spojené štáty
  • Podľa FAA je v Spojených štátoch 11 súkromných MiGov-23.

Špecifikácie (MiG-23MLD)

[upraviť | upraviť zdroj]
MiG-23MLD („Flogger-K“) 833. stíhacieho leteckého pluku ruských vzdušných síl pristáva na základni Jüterbog-Altes Lager v Nemecku, 5. máj 1992

Technické údaje

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Posádka: 1
  • Dĺžka: 15,65 m
  • Rozpätie: 13,965 m (šíp 72°)
  • Plocha krídel: 37,35 m²
  • Výška: 4,82 m
  • Hmotnosť prázdneho lietadla: 9 595 kg
  • Vzletová hmotnosť: 14 700 kg
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 18 030 kg
  • Pohonná jednotka: 1 × prúdový motor Chačaturov R-35-300 s prídavným spaľovaním
    • Ťah bez prídavného spaľovania: 83,6 kN
    • S prídavným spaľovaním: 127 kN

Výkony

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Maximálna rýchlosť:
    • V letovej hladine: 2 450 km/h (vo výške 12 500 m)
    • Na úrovni hladiny mora: 1 396,55 km/h
  • Dolet: 1 150 km
  • Akčný rádius: 600 km (so štyrmi bombami s hmotnosťou 250 kg)
  • Preletový dolet: 2 820 km
  • Dostup: 18 500 m
  • Stúpavosť: 240 m/s
  • Plošné zaťaženie: 476,6 kg/m²
  • Ťah/hmotnosť: 0,88
  • Maximálne preťaženie: 8,5 g

Výzbroj

[upraviť | upraviť zdroj]
MiG-23M („Flogger-B“) vyzbrojený raketami R-23 a R-60

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ АвиаПорт.Ru Справочник [online]. aviaport.ru, [cit. 2018-03-02]. Dostupné online.
  2. ↑ Chronological Listing of Iranian Air Force Grumman F-14 Tomcat [online]. ejection-history.org.uk, [cit. 2018-03-02]. Dostupné online.
  3. ↑ Кубинские МиГи. МиГ-23 [online]. airwar.ru, [cit. 2018-03-02]. Dostupné online.
  4. ↑ МиГ-23 в Анголе [online]. airwar.ru, [cit. 2018-03-02]. Dostupné online.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • March, Peter R., Directory of military aircraft of the world, Cassel&Co, ISBN 1-85409-527-7.
  • Letectví a Kosmonautika LXXVII, ročník 2001, č.6. ISSN 0024-1156.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]
Portal Letecký portál
Ruský portál
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Mikojan-Gurevič_MiG-23&oldid=7685651“