Ateizmus

Baron Paul d'Holbach – francúzsky filozof a spisovateľ 18 stor. je považovaný za jedného z prvých ateistov.

Richard Dawkins – evolučný biológ, profesor na Univerzite v Oxforde. V súčasnosti jeden z najznámejších aktivistov v boji proti náboženstvám.

Ateizmus (iné názvy: pejoratívne bezbožnosť; expresívne bohaprázdnosť, neznabožstvo, neznajbožstvo; z gr. atheos = bezbožný (a = ne- + theos = boh) môže byť:

• v najširšom zmysle absencia viery v existenciu boha alebo bohov
• v užšom zmysle odmietnutie viery, že Boh alebo bohovia existujú
• v najužšom zmysle presvedčenie, že žiaden boh/bohovia neexistujú
• slabá forma ateizmu zvykne byť zamieňaná s: nezastávaním žiadneho konkrétneho postoja ohľadom existencie boha či bohov (teda apateizmus), odmietaním možnosti dokázať alebo vyvrátiť existenciu boha (teda agnosticizmus), alebo s odmietaním zmysluplnosti vety „Boh existuje“ (teda ignosticizmus)
• pôvodne: popieranie uznávaných vládnucich bohov (napríklad keď prví kresťania odmietali vykonávať kult pohanských bohov)

Zástanca ateizmu sa nazýva ateista (iné názvy: neverec, neveriaci; pejoratívne bezbožník; expresívne bohaprázdnik, neznaboh, neznajboh). Za protiklad ateizmu sa najčastejšie považuje teizmus, čo je v najširšom zmysle viera, že existuje minimálne jeden boh.

Výraz ateizmus používali už grécki básnici v 5. storočí pred Kr., v zmysle ἄθεος (atheos) – "bez boha (bohov)". V staroveku mal viaceré použitie ako urážlivé označenie tých, ktorí odmietali bohov uctievaných väčšinovou spoločnosťou, ktorí boli bohmi opustení, alebo tých, ktorý neboli v žiadnom záväzku v zmysle viery/uctievania bohov. Pojem označoval sociálnu kategóriu vytvorenú ortodoxnými religionistami, do ktorej bol zaradený každý, kto nezdieľal ich náboženské predstavy. Obsahovo bližšie súčasnej podobe sa objavil prvý krát v 16. storočí. So šírením voľnomyšlienkárstva, vedeckého skepticizmu a následnému vzostupu kritiky náboženstva sa jeho použitie obsahovo postupne zužovalo. Prvé osobnosti, ktoré sa samé identifikovali ako ateisti žili v 18. storočí počas osvietenstva. Francúzska revolúcia, známa svojim "bezprecedentným ateizmom," bola prvou veľkou politickou zmenou v dejinách, ktorá obhajovala zvrchovanosť ľudského rozumu.

Argumenty podporujúce ateizmus sú široké: od vedeckých a filozofických až po sociálne či historické. Logické či rozumové dôvody pre nevieru v boha/bohov zahrňujú argumenty ako chýbanie empirických dôkazov, problém zla a ďalšie morálne argumenty, argument z nekonzistentných odhalení, odmietanie konceptov, ktoré nemôžu byť falzifikovateľné, či argument z neviery. Neveriaci tvrdia, že ateizmus lepšie prechádza testom Occamovej britvy ako teizmus a že každý sa narodí bez viery v božstvá; z tohto dôvodu argumentujú, že ťarcha dôkazu neleží na ateistoch, ktorý majú dokazovať neexistenciu božstiev, ale na teistoch, ktorí majú poskytnúť dôkazy pre ich existenciu. Hoci niektorí ateisti prijali sekulárne filozofie (napr. sekulárny humanizmus, naturalizmus alebo materializmus), neexistuje žiadna ideológia alebo spôsob správania, ku ktorému by sa všetci prikláňali. Podobne nemajú zástancovia ateistického svetonázoru žiadne inštitucionalizované rituály a správanie, ktoré by sa dalo porovnať s rôznymi náboženskými smermi. Ateizmus je inšpirovaný mnohými rozličnými zdôvodneniami, zahrňujúcimi osobné, vedecké, spoločenské, filozofické či historické názory a úvahy.

Keďže koncepcie ateizmu sú rôzne, určiť presné odhady počtu ateistov nie je jednoduché. Podľa medzinárodných prieskumov Win-Gallupovho inštitútu bolo v roku 2012 13% respondentov "presvedčených ateistov", v roku 2015 11%. Starší prieskum British Broadcasting Corporation (BBC) z roku 2004 uvádza zo svetovej populácie 8% ateistov. Ďalšie staršie odhady uvádzajú 2% svetovej populácie, kým nenáboženskí k nim pridávajú ďalších 12%. Podľa týchto prieskumov sú Európa a Východná Ázia oblasťami s najväčším výskytom ateistov. V roku 2015 sa 61% obyvateľov Číny označovalo za ateistov. Výsledky Eurobaromtra z roku 2010 v Európskej únii (EU) ukázali, že 20% jej populácie neverí "v žiaden druh ducha, Boha alebo životnej sily", na čele s Francúzskom (40%) a Švédskom (34%).

Definície a typy

Diagram ukazuje vzťah medzi definíciami slabého/silného a implicitného/explicitného ateizmu. Explicitne silní/pozitívni/tvrdí ateisti (fialová množina vpravo) tvrdia, že prehlásenie "minimálne jedno božstvo/boh existuje" je nepravdivé. Explicitne slabí/negatívni/mäkkí ateisti (modrá množina vpravo) odmietajú vieru v to alebo sa jej vyhýbajú, že akékoľvek božstvá/bohovia existujú, no zároveň sú bez postoja, že "minimálne jedno božstvo/boh existuje" je nepravdivé tvrdenie. Implicitne slabí/negatívni ateisti (modrá množina vľavo), podľa autorov ako George H. Smith, sú ľudia (malé deti a niektorí agnostici), ktorí neveria v božstvo/boha ale explicitne takúto vieru neodmietajú. (Veľkosti množín nezodpovedajú relatívnej sile jednotlivých skupín v populácii.)

Spisovatelia sa nezhodujú v tom, ako presne definovať a klasifikovať ateizmus; súperia v tom, či nadprirodzené bytosti možno považovať za bohov, či sa jedná o filozofický postoj sám o sebe alebo len o jeho absenciu, alebo či ateizmus potrebuje vedomé, explicitné odmietnutie. Ateizmus sa napríklad považoval za kompatibilný s agnosticizmom, ale tiež s ním bol z iného pohľadu v protiklade. Existujú preto viaceré spôsoby odlíšenia rôznych foriem ateizmu.

Škála

Časť nejednoznačnosti a kontroverzie ohľadne definície ateizmu je zapríčinená ťažkosťami s dosiahnutím konsenzu pri definovaní slov ako božstvo a boh. Rôznorodosť výrazne odlišných koncepcií Boha a božstiev vedie k odlišným predstavám toho, čo ateizmus predstavuje. Starovekí Rimania napríklad obviňovali kresťanov z ateizmu, pretože neuctievali pohanské božstvá. Ako sa postupne začal chápať teizmus ako viera v akékoľvek božstvo, tento pohľad postupne upadol do nemilosti.

Vzhľadom na rozsah zamietnutých javov, ateizmus môže popierať čokoľvek od existencie božstva po existenciu akýchkoľvek spirituálnych, nadprirodzených, či transcendentných konceptov, ako je budhizmus, hinduizmus, džinizmus a taoizmus.

Implicitný vs. explicitný

Definície ateizmu sa tiež rôznia v stupni stanoviska, ktoré osoba zaujíma voči myšlienke existencie boha/bohov. Ateizmus býva niekedy definovaný ako jednoduchá absencia viery v to, že nejaké božstvá/bohovia existujú. Takto široká definícia by zahŕňala aj novorodencov a všetkých ostatných ľudí, ktorí neboli vystavení teistickým myšlienkam. Už v roku 1772 Barón d'Holbach povedal, že "Všetky deti sa rodia ako ateisti; nemajú žiadnu predstavu Boha." Podobne sa George H. Smith (1979) domnieval, že: "Človek, ktorý je neznalý teizmu je ateista, pretože neverí v boha. Do tejto kategórie by malo patriť aj dieťa s konceptuálnou kapacitou uchopiť daný problém, ale ktoré si stále daný problém neuvedomuje. Fakt, že takéto dieťa neverí v boha ho kvalifikuje ako ateistu." Implicitný ateizmus je "chýbanie teistickej viery bez jej vedomého odmietnutia" a explicitný ateizmus je vedomé odmietnutie viery.

Pre účely svojho článku o "filozofickom ateizme", Ernest Nagel namietal zaradenie jednoduchej absencie teistického pohľadu na svet ako typu ateizmu. Graham Oppy klasifikoval pojmom nevinní tých, ktorí nikdy túto otázku nezvažovali, pretože im chýbala schopnosť akéhokoľvek pochopenia čo je to boh. Podľa neho by sem mohli patriť jednomesační novorodenci, ľudia s ťažkým poranením mozgu alebo pacienti s rozvinutou demenciou.

Pozitívny vs. negatívny

Filozofi ako Antony Flew a Michael Martin rozlišovali pozitívny (silný/tvrdý) a negatívny (slabý/mäkký) ateizmus. Pozitívny ateizmus je výslovné presvedčenie, že bohovia neexistujú. Negatívny ateizmus zahŕňa všetky ostatné formy non-teizmu. Podľa tejto kategorizácie, každý kto nie je teista, je buď negatívny alebo pozitívny ateista. Termíny slabý a silný sú relatívne nové, kým termíny negatívny a pozitívny ateizmus sú historicky staršie; používali sa (mierne odlišnými spôsobmi) vo filozofickej literatúre a katolíckej apologetike. Podľa tohto vymedzenia ateizmu väčšina agnostikov patrí medzi negatívnych ateistov.

Kým Martin, napríklad, tvrdí, že agnosticizmus znamená negatívny ateizmus, mnoho agnostikov považuje svoj pohľad za odlišný od ateizmu. Na tvrdenie o nedosiahnuteľnosti poznania pre alebo proti existencii bohov sa niekedy hľadí ako na náznak, že ateizmus potrebuje "skok viery". Odpovede bežného ateistu na tento argument sú, že nedokázané náboženské tvrdenia vyžadujú rovnakú úroveň pochybností ako všetky ostatné nedokázané tvrdenia, a že nedokázateľnosť božej existencie neimplikuje jej rovnakú pravdepodobnosť alebo možnosť. Austrálsky filozof J.J.C. Smart dokonca tvrdí, že "niekedy osoba, ktorá je skutočným ateistom, sa môže opisovať, dokonca vášnivo, ako agnostik v dôsledku neprimerane zovšeobecnenému filozofickému skepticizmu, ktorý nám bráni povedať, že vieme čokoľvek, možno s výnimkou matematických dôkazov a formálnej logiky." Preto niektorí ateistickí autori, ako Richard Dawkins preferujú rozlišovanie teistických, agnostických a ateistických pozícií v rámci spektra teistickej pravdepodobnosti — pravdepodobnosti, ktorú dotyčný priradí tvrdeniu "Boh existuje".

Definícia ako neexistujúca alebo nestála

Pred 18. storočím bola existencia Boha v západnom svete akceptovaná v takej miere, že dokonca bola spochybňovaná možnosť pravého ateizmu. Označuje sa to ako teistický innatizmus — názor, že všetci ľudia veria v Boha od narodenia; z tohto pohľadu boli ateisti v podstate veriaci v popretí.

Existuje aj postoj, ktorý vyhlasuje, že ateisti veľmi rýchlo uveria v Boha v časoch krízy, že konvertujú na smrteľnej posteli, alebo že "v zákopoch niet ateistov". Existujú ale i opačné príklady, medzi nimi práve príklady "ateistov v zákopoch".

Niektorí ateisti namietajú potrebu termínu "ateizmus". Vo svojej kniheLetter to a Christian Nation, Sam Harris píše:

V skutočnosti je "ateizmus" termín, ktorý by ani nemal existovať. Nikto sa nikdy nepotreboval identifikovať ako "nie-astrológ" alebo "nie-alchymista". Nemáme slová pre ľudí, ktorí pochybujú, že je Elvis stále nažive alebo že mimozemšťania putujú galaxiou iba aby ubližovali rančerom a ich dobytku. Ateizmus nie je nič viac ako zvuk, ktorý vydávajú rozumní ľudia v prítomnosti neobhájiteľných náboženských tvrdení.

Pragmatický ateizmus

Pragmatický ateizmus je postoj, kedy osoba odmieta vieru v boha alebo bohov, pretože je nepotrebná pre pragmatický život. Tento postoj má blízko k apateizmu a praktickému ateizmu.

Argumenty

Paul Henri Thiry, Baron d'Holbach, obhajca ateizmu v 18.storočí."Zdrojom nešťastia človeka je jeho ignorovanie prírody. Tvrdohlavosť, s ktorou sa drží slepých názorov vstrebaných v detstve, a ktoré sa prelínajú jeho životom; následné predsudky kriviace jeho myseľ a brániace jej v rozlete; to z neho robí otroka fikcie a odsudzuje ho k neustálym chybám."

Epistemologické argumenty

Ateisti tvrdili, že ľudia nedokážu poznať Boha alebo dokázať jeho existenciu. Druhá téza sa označuje ako agnosticizmus, ktorý má mnoho foriem. Vo filozofii imanencie je božská podstata neoddeliteľná od samotného sveta, vrátane ľudskej mysle. Podľa tejto formy agnosticizmu následné obmedzenie perspektívy bráni objektívnej dedukcii viery v boha z tvrdení o jeho existencii. Racionalistický agnosticizmus Kanta a osvietenstvo akceptovali iba znalosti vyvodené ľudskou racionalitou; táto forma ateizmu tvrdí, že bohovia nie sú zo zásady rozpoznateľní a preto nie je možné dokázať, či existujú. Skepticizmus, založený na myšlienkach Davida Huma, tvrdil, že istota o čomkoľvek je nemožná, preto nikto nemôže s istotou vedieť či boh existuje alebo nie. Hume samotný však hlásal, že takéto nepozorovateľné metafyzické koncepty by mali byť odmietnuté ako "sofizmus a ilúzia". Vzťah agnosticizmu k ateizmu je predmetom diskusií; rovnako môže byť považovaný aj za nezávislý, základný svetonázor.

Ďalšie argumenty pre ateizmus, ktoré možno klasifikovať ako epistemologické alebo ontologické, zahrnujú ignosticizmus, hlásajúci nezmyselnosť a nepochopiteľnosť základných termínov ako "Boh" a tvrdení ako "Boh je všemocný." Teologický nonkognitivizmus tvrdí, že vyhlásenie "Boh existuje" nie je tvrdením, ale je nezmyselné alebo rozumovo bezvýznamné. Argumentovalo sa oboma smermi, či ľudia s takýmto svetonázorom môžu byť zaradení k nejakému typu ateizmu alebo agnosticizmu. Filozofi A.J. Ayer a Theodore M. Drange odmietajú obe kategórie, argumentujúc, že oba tábory "Boh existuje" akceptujú ako tvrdenie; namiesto toho považujú nonkognitivizmus za kategóriu samú o sebe.

Metafyzické argumenty

Filozofka Žofia Zdybicka píše:

„

"Metafyzický ateizmus... obsahuje všetky doktríny metafyzického monizmu (homogenita reality). Metafyzický ateizmus môže byť buď: a) absolútny — výslovné popieranie existencie Boha spojené s materialistickým monizmom (všetky materialistické trendy, v staroveku i súčasnosti); b) relatívny — implicitné odmietanie Boha vo všetkých filozofiách, ktoré, ak akceptujú existenciu absolútna, toto je chápané ako neobsahujúce žiadne atribúty vlastné Bohu: transcendenciu, osobnosť alebo jednotu. Relatívny ateizmus je spájaný s idealistickým monizmom (panteizmom, panenteizmom, deizmom)."

“

Epikourovi zo Samu sa pripisuje prvé nastolenie problému zla. David Hume vo svojej knihe Dialogues concerning Natural Religion (Rozhovory o prirodzenom náboženstve; 1779) Epikoura citoval v rámci nastolenia argumentu v podobe série otázok: "Chce Boh zabrániť zlu, ale nemôže? Potom je neschopný. Je schopný, ale nechce? Potom je zloprajný. Je schopný aj chce? Potom odkiaľ prichádza zlo? Nie je schopný ani ochotný? Potom prečo ho volať Boh?"

Logické argumenty

Niektorí ateisti zastávajú názor, že rôznym predstavám boha, ako napríklad osobnému bohu kresťanstva, sú prisudzované logicky nekonzistentné vlastnosti. Predkladajú deduktívne argumenty proti existencii Boha, ktoré cielia na nekompatibilitu jednotlivých vlastností, ako je dokonalosť, status stvoriteľa, nemennosť, vševedúcnosť, všadeprítomnosť, všemohúcnosť, omnibenevolencia, transcendentálnosť, bytostnosť (samostatná bytosť), netelesnosť, spravodlivosť a milosrdenstvo.

Teodícejskí ateisti veria, že svet ako ho vnímajú nemôže byť uvedený do súladu s kvalitami, ktoré bežne pripisovujú bohu a bohom teológovia. Namietajú, že vševedúci, všemohúci a všeodpúšťajúci Boh nie je kompatibilný so svetom, kde je zlo a utrpenie, a kde je božia láska pred mnohými ľuďmi ukrytá. Podobný argument sa pripisuje aj Siddhárthovi Gautamovi, zakladateľovi budhizmu.

Reduktívne výstupy náboženstva

Filozof Ludwig Feuerbach a psychoanalytik Sigmund Freud tvrdili, že Boh a ostatné náboženské predstavy sú ľudským výtvorom, určeným na naplnenie rôznych psychologických a emocionálnych túžob alebo potrieb. S týmto názorom sa stotožňujú aj mnohí budhisti. Karl Marx a Friedrich Engels, ovplyvnení Feuerbachovým dielom, tvrdili, že viera v Boha a náboženstvo sú sociálne funkcie, používané tými pri moci na vykorisťovanie pracujúcej triedy. Podľa Michaila Bakunina "myšlienka Boha predstavuje vzdanie sa ľudského rozumu a spravodlivosti; je to najsilnejšie popretie ľudskej slobody a nevyhnutne končí teoretickým i praktickým zotročením ľudstva." Obrátil Voltairov aforizmus, že ak by Boh neexistoval, bolo by nevyhnutné si ho vymyslieť takto: "ak by Boh skutočne existoval, bolo by nevyhnutné s ním skoncovať."

Ateizmus, náboženstvá a spiritualita

Ateizmus sa vzájomne nevylučuje s niektorými náboženskými a spirituálnymi systémami viery, ako hinduizmus, džinizmus, budhizmus, synteizmus, raeliánske hnutie a novopohanstvo ako je Wicca. Āstické hinduistické školy považujú ateizmus za platnú, hoci veľmi ťažkú cestu k mókša, pretože ateista nemôže na svojej ceste očakávať žiadnu pomoc od božstva. Džinizmus verí, že vesmír je večný a nie je preto potrebný božský stvoriteľ, avšak tírthankarovia sú uctievané bytosti, ktoré dokážu prekročiť priestor a čas a majú väčšiu moc ako boh Indra. Sekulárny budhizmus neobhajuje vieru v bohov. Ranný budhizmus bol ateistický, keď cesta Gautamu Buddhu nespomínala žiadnych bohov. Neskoršie koncepcie budhizmu považujú Budhu samotného za boha, naznačujú, že jeho prívrženci môžu dosiahnuť božskosť a uctievajú Bódhisattvov a Večného Budhu.

Ateizmus a negatívna teológia

Apofatická (negatívna) teológia je často hodnotená ako verzia ateizmu alebo agnosticizmu, pretože nemôže skutočne skutočne povedať, že Boh existuje. "Porovnanie je však surové, pretože konvenčný ateizmus berie existenciu Boha ako predikát, ktorý môže byť popretý ("Boh neexistuje"), kým negatívna teológia popiera, že Boh má predikáty (vlastnosti)". "Boh alebo božstvo je" bez schopnosti prisúdiť mu vlastnosti (teda "čo Boh je") by bolo predpokladom pozitívnej teológie v negatívnej teológii, ktorý odlišuje teizmus od ateizmu. "Negatívna teológia je doplnkom, nie nepriateľom pozitívnej teológie".

Ateistické filozofie

Axiologický, alebo konštruktívny ateizmus odmieta existenciu bohov v prospech "vyššieho absolútna", ako je humanita. Táto forma ateizmu preferuje humanitu ako absolútny zdroj etiky a morálnych hodnôt, and umožňuje jedincom riešiť morálne problémy bez uchyľovania sa k Bohu. Marx a Freud používali tento argument na vyjadrenie posolstiev slobody, plného rozvoja a neobmedzeného šťastia. Jedna z najčastejších kritík ateizmu tvrdí opak: že popretie existencie boha vedie buď k morálnemu relativizmu a nechá jedinca bez morálnych alebo etických základov, alebo vedie k nešťastnému a bezcieľnemu životu. Blaise Pascal predložil tento názor v diele Myšlienky (Pensées).

Francúzsky filozof Jean-Paul Sartre sa sám identifikoval ako predstaviteľ "ateistického existencializmu;" menej znepokojený popieraním existencie Boha ako zistením, že "človek potrebuje ... nájsť znovu seba samého a pochopiť, že pred ním samým ho nedokáže zachrániť nič, dokonca ani platný dôkaz existencie Boha." Sartre uvádza, že dôsledkom jeho ateizmu bolo pochopenie, že "ak Boh neexistuje, existuje minimálne jedna bytosť, u ktorej existencia predchádza podstate, bytosť, ktorá existuje predtým ako môže byť definovaná akýmkoľvek konceptom, a ... tou bytosťou je človek." Praktický dôsledok takéhoto ateizmu opísal ako chápanie, že neexistujú a priori pravidlá alebo absolútne hodnoty, na ktoré sa možno dovolávať, aby riadili správanie ľudí, a že títo ľudia sú "odsúdení" k tomu, aby si ich pre seba vytvorili sami, čo robí "človeka" absolútne "zodpovedného za všetko, čo robí".

Náboženstvo a morálka

Spojenie s pohľadmi na svet a sociálnym správaním

Sociológ Phil Zuckerman analyzoval predchádzajúci sociálny výskum v oblasti sekularizmu a neviery a dospel k záveru, že úroveň spoločnosti má pozitívnu koreláciu s ireligiozitou. Zistil, že oveľa menší podiel ateizmu a sekularizmu je v chudobnejších, menej rozvinutých krajinách (najmä v Afrike a Južnej Amerike) ako v bohatších industrializovaných demokraciách. Jeho zistenia vzťahujúce sa špecificky k ateizmu v USA boli, že pri porovnaní s veriacimi ľuďmi v tejto krajine sú "ateisti a sekulárni ľudia" menej nacionalistickí, s menšími predsudkami, sú menší antisemiti, rasisti, dogmatici, etnocentrici, majú viac otvorenú myseľ a sú menej autoritatívni. V štátoch USA s najväčším podielom ateistov je počet vrážd nižší ako priemer. V najreligióznejších štátoch je naopak počet vrážd vyšší ako priemer.

Ireligiozita

Budhizmus je niekedy opisovaný ako neteistický pre chýbanie boha-stvoriteľa; to ale môže byť príliš zjednodušený pohľad.

Ľudia, ktorí a sami identifikujú ako ateisti sú často považovaní za ireligióznych, ale aj niektoré sekty v rámci veľkých náboženstiev odmietajú existenciu osobného božstva - stvoriteľa. V posledných rokoch určité náboženské denominácie zvýšili počet otvorene ateistických nasledovníkov; ako napríklad ateistický alebo humanistický judaizmus alebo kresťanský ateizmus.

V najprísnejšom zmysle pozitívny ateizmus nezahrňuje žiadne špecifické viery okrem neviery v akékoľvek božstvo; ateisti tak v podstate môžu nasledovať neobmedzený počet spirituálnych "ciest". Z toho istého dôvodu môžu ateisti zastávať široké spektrum etických postojov, od morálneho univerzalizmu humanizmu, ktorý hlása, že morálny kód by mal byť aplikovaný konzistentne na všetkých ľudí, po morálny nihilizmus, ktorý hlása, že morálka je bezvýznamná. Ateizmus je akceptovaný ako oprávnená filozofická pozícia v niektorých variantoch hinduizmu, džinizmu a budhizmu.

Filozofi ako Slavoj Žižek, Alain de Botton, Alexander Bard a Jan Söderqvist tvrdia, že ateisti by mali prevziať náboženstvo ako akt vzdoru proti teizmu, presnejšie nenechať náboženstvo ako monopol teistom.

Božské velenie

Podľa Platónovho Eutyfrona je úloha bohov v určení toho, čo je dobré a zlé buď nepotrebná alebo arbitrárna (absolutistická). Argument, že morálka musí byť odvodená od Boha a nemôže existovať bez múdreho tvorcu, bol pretrvávajúcim znakom filozofickej i politickej diskusie. Morálne imperatívy ako "vražda je zlo" sú chápané ako božie zákony, vyžadujúce božského tvorcu zákonov a sudcu. Avšak mnoho ateistov namieta, že zákonné chápanie morálky je falošnou analógiou, a že morálka nezávisí na tvorcovi zákonov rovnakým spôsobom ako na ňom závisia zákony. Friedrich Nietzsche veril v morálku nezávislú od teistickej viery a postuloval, že morálka založená na Bohu "má pravdu iba ako Boh je pravda — stojí a padá na viere v Boha". Pre Immanuela Kanta dôvod na prispôsobenie sa pravidlám má svoju hodnotu v zmysle 'kategorických imperatívov', ktoré samy v sebe obsahujú zmysel svojho dodržiavania.

Existujú normatívne etické systémy, ktoré nepotrebujú princípy a pravidlá dané božstvom. Niektoré obsahujú etiku cnosti, spoločenskú zmluvu, Kantovu etiku, utilitarizmus a objektivizmus. Sam Harris navrhol, že recept na morálku (etické pravidlá) nie sú iba záležitosť vhodná ako objekt filozofie, ale že môžme zmysluplne praktizovať vedu o morálke. Každý takýto vedecký systém však musí odpovedať na kritiku stelesnenú v naturalistickom omyle.

Filozofi Susan Neiman a Julian Baggini (okrem iných) tvrdia, že chovať sa eticky iba pre božský mandát nie je skutočné etické správanie, ale len slepá poslušnosť. Baggini argumentuje, že ateizmus je pre etiku vyššia báza, vyhlasujúc, že morálny základ mimo náboženských imperatívov je nevyhnutný pre prieskum morálnosti samotných imperatívov — byť schopný rozlíšiť, napríklad, že "zabiješ" je nemorálne aj keď to nejaké náboženstvo prikazuje — a preto sú ateisti vo výhode, lebo sú k týmto posúdeniam náchylnejší. Súčasný britský politický filozof Martin Cohen ponúkol viac historicky zameraný príklad Biblických príkazov v prospech mučenia a otroctva ako dôkaz toho, ako náboženské príkazy nasledujú politické a sociálne zvyky a nie naopak.

Kritika náboženstva

Niektorí významní ateisti — v súčasnosti najmä Christopher Hitchens, Daniel Dennett, Sam Harris a Richard Dawkins, nasledujú takých mysliteľov ako Bertrand Russell, Robert G. Ingersoll, Voltaire a spisovateľ José Saramago — kritizovali náboženstvá, citujúc škodlivé aspekty náboženských praktík a doktrín.

Karl Marx

Politický teoretik a sociológ 19. storočia Karl Marx nazýval náboženstvo "vzdychom utláčaného stvorenia, srdcom bezcitného sveta a dušou bezduchých podmienok. Je to ópium ľudstva." Pokračoval: "Zrušenie náboženstva ako iluzórneho šťastia ľudí je požiadavkou pre ich skutočné šťastie. Vyzvať ich, aby sa vzdali svojich ilúzií o svojom stave, je vyzvať ich, aby sa vzdali stavu, ktorý vyžaduje ilúzie. Kritika náboženstva je preto v zárodku kritikou toho údolia sĺz, ktorého svätostánkom je náboženstvo." Lenin povedal, že "každá náboženská myšlienka a každá idea Boha je nevyčísliteľná špinavosť ... toho najhoršieho druhu, 'infekcia' toho najodpornejšieho druhu. Milióny hriechov, špinavé skutky, akty násilia a fyzické nákazy... sú oveľa menej nebezpečné ako rafinovaná, spirituálna idea Boha navlečená do najmúdrejších ideologických kostýmov ..."

Sam Harris kritizuje závislosť západných náboženstiev na božskej autorite ako prepožičiavanie sa autoritarizmu a dogmatizmu. Existuje korelácia medzi náboženským fundamentalizmom a náboženskou orientáciou (keď sa náboženstvo vyznáva preto, lebo slúži skrytým záujmom) a autoritárstvom, dogmatizmom a predsudkami. Tieto argumenty — spojené s historickými udalosťami, ktoré demonštrujú hrozby plynúce z náboženstva, ako sú križiacke výpravy, inkvizícia, čarodejnícke procesy a teroristické útoky — sa používali ako reakcie na tvrdenia o pozitívnych efektoch náboženskej viery. Veriaci reagujú, že aj režimy, ktoré sa hlásia k ateizmu, ako napr. Sovietsky zväz, sú tiež vinné z masového vraždenia. Na tieto tvrdenia odpovedajú ateisti ako Sam Harris a Richard Dawkins, že Stalinove zverstvá neboli ovplyvnené ateizmom, ale dogmatickým marxizmom, a že Stalin a Mao síce boli ateisti, no svoje činy v mene ateizmu nepáchali.

Etymológia

Grécke slovo αθεοι (atheoi), ako sa objavuje v Liste Efezanom na začiatku 3. storočia v Papyruse 46. Obyčajne sa prekladá ako "[tí ktorí sú] bez Boha".

V ranom starovekom Grécku znamenalo prídavné meno ἄθεος (z alfa privatíva ἀ- + θεός "boh") "bezbožný". Prvýkrát bol použitý ako termín na vyslovenie nedôvery, zhruba znamenajúc „bezbožný“ alebo „bohapustý“. V 5. storočí pred n.l. začalo slovo indikovať zámernejšiu a aktívnejšiu bezbožnosť v zmysle "porušenia vzťahov s bohmi" alebo "odmietanie bohov". Termín ἀσεβής ('asebēs') sa potom začal používať na označenie tých, ktorí bezbožne popierali alebo znevažovali miestnych bohov, aj keď verili v iných bohov. Moderné preklady klasických textov niekedy prekladajú 'átheos' ako "ateistický". Ako abstraktné podstatné meno existovalo tiež slovo ἀθεότης ('atheotēs'), "ateizmus". Cicero prepísal grécke slovo do latinského átheos. Termín sa často používal v polemike medzi ranými kresťanmi a Helénmi, kedy ho každá zo strán používala pejoratívne na označenie tej druhej.

Použitie termínu atheist (z fr. athée), v zmysle "ten, kto ... odmieta existenciu Boha alebo bohov", v angličtine predchádzalo použitiu termínu atheism; prvé známe použitie je z roku 1566 a 1571. Atheist ako označenie praktickej bezbožnosti bolo použité v roku 1577. Termín atheism bol odvodený z francúzskeho athéisme a v angličtine sa objavil okolo roka 1587. Staršia práca z roku 1534 použila termín atheonism. Príbuzné slová sa objavili neskôr: deist v roku 1621, theist v 1662, deism v 1675 a theism v roku 1678. V tom čase "deista" a "deizmus" už mali svoj súčasný význam. Termín teizmus sa dostal do kontrastu s deizmom.

Karen Armstrong píše, že "počas 16. a 17. storočia bolo slovo ateista stále rezervované pre polemiku ... Termín 'ateista' bola urážka. Nikoho ani nenapadlo sa označovať za ateistu."

Ateizmus bol prvý krát použitý na opis vlastného svetonázoru v Európe koncom 18. storočia, špecificky v zmysle neviery v monoteistického abrahámovského boha. V 20. storočí sa vplyvom globalizácie tento termín obsahovo rozšíril v zmysle neviery vo všetky božstvá, hoci v Západnom svete zostáva bežné popisovať ateizmus ako jednoducho "nevieru v Boha".

Dejiny

Kým najranejšie použite termínu ateizmus je z Francúzska 16. storočia, myšlienky dnes považované za ateistické sú dokumentované už od Védskeho obdobia a antiky.

Rané indické náboženstvá

Ateistické školy je možno nájsť v ranej indickej filozofii a existovali od čias Védskeho náboženstva. Medzi šesť ortodoxných škôl hinduistickej filozofie patrí Sánkhja, najstaršia filozofická škola myslenia, ktorá neakceptuje Boha; aj raná Mímánsa odmietala predstavu Boha. Úplne materialistická a anti-teistická filozofická škola Lókájata, pochádzajúca z Indie obdobia 6. storočia p.n.l., je pravdepodobne najexplicitnejšia ateistická filozofická škola v Indii, podobná gréckej Kyrénskej škole. Táto vetva indickej filozofie je klasifikovaná ako heterodoxná pre svoje odmietanie autority Véd a nie je preto považovaná za súčasť šiestich ortodoxných škôl hinduizmu; je ale pozoruhodná ako dôkaz materialistického hnutia v rámci hinduizmu. Chatterjee a Datta ale vysvetľujú, že naše porozumenie filozofie Lókájata je neúplné, založené zväčša na kritike myšlienok ostatných škôl; a že sa nejedná o živú tradíciu:

"Hoci materializmus v takej či onakej forme v Indii vždy existoval, a občasné odkazy možno nájsť vo Védach, budhistickej literatúre, eposoch i v neskorších filozofických dielach, nenašli sme žiadnu systematickú prácu o materializme, ani žiadnu organizovanú školu nasledovníkov, ako je to u ostatných filozofických škôl. Ale takmer každá práca ostatných škôl uvádza materialistické názory, ktoré sa snaží vyvracať. Naša znalosť indického materializmu je postavená predovšetkým na nich."

Medzi ďalšie indické filozofie všeobecne považované za ateistické patrí klasická Sánkhja a Mímánsa. Odmietnutie osobného Boha-stvoriteľa sa tiež objavuje v indickom džinizme a budhizme.

Antika

V Platónovej Obrane Sokrata bol Sokrates (na obrázku) obvinený Melétom z neviery v bohov.

Západný ateizmus má svoje korene v predsokratovskej gréckej filozofii, ale ateizmus v súčasnom zmysle slova bol v starovekom Grécku mimoriadne vzácny. Predsokratovskí atomisti ako Démokritos sa pokúšali vysvetliť svet čisto materialistickým spôsobom a interpretovali náboženstvo ako ľudskú reakciu na prírodný fenomén, no explicitne neodmietali existenciu boha. Anaxagoras, ktorého Irenej z Lyonu nazýva "ateistom", bol obvinený z bezbožnosti a odsúdený za výrok, že "Slnko je druh rozžeraveného kameňa", prehlásenie, ktorým sa pokúsil odmietnuť božskosť nebeských telies. Na konci 5. storočia pred n.l. bol grécky lyrický básnik Diagoras z Mélu v Aténach obvinený ako "bezbožná osoba (ἄθεος)" a odsúdený na smrť po tom, čo sa posmieval Eleusínskym mystériám. Podarilo sa mu však z mesta utiecť a uniknúť tak poprave. Neskorší spisovatelia citovali Diagora ako "prvého ateistu", ale pravdepodobne nebol ateistom v modernom zmysle toho slova.

Fragment zo stratenej satyrovej hry Sisyphus, ktorý je pripisovaný Kritiovi a Euripidovi, prehlasuje, že múdry muž vymyslel "strach z bohov" aby vydesil ľudí aby sa správali morálne. Toto konštatovanie ale v skutočnosti neznamená, že bohovia samotní neexistujú, ale skôr to, že ich moc je vymyslená. Ateistické vyhlásenia sa tiež pripisujú filozofoviProdikovi. Prótagoras sa tiež niekedy považuje za ateistu, ale zastával skôr agnostický svetonázor, hovoriac, že "pokiaľ ide o bohov, nie som schopný objaviť či existujú alebo nie, alebo akej forme sú podobní; lebo existuje veľa prekážok v poznaní, nejasností ohľadne subjektu a ľudský život je krátky."

Aténska verejnosť spájala Sokrata (cca 470–399 pred n.l.) so smerovaním predsokratovskej filozofie k skúmaniu prírody a odmietaniu nadprirodzených vysvetlení javov. Aristofanova komédia Oblaky (hraná v 423 pred n.l.) zobrazuje Sokrata ako učí svojich študentov, že tradičné grécke božstvá neexistujú. Sokrates bol neskôr súdený a popravený za obvinenie, že neverí v bohov štátu a namiesto nich vyznáva cudzích bohov. On samotný počas súdu obvinenia z ateizmu vehementne odmietal a všetky zachované zdroje o ňom naznačujú, že bol veľmi zbožný muž, ktorý sa modlil k vychádzajúcemu Slnku a veril, že orákulum v Delfách reprodukuje slová Apolóna. Euhémeros (cca 300 pred n.l.) publikoval svoj pohľad, že bohovia sú len zbožštení vládcovia, dobyvatelia a zakladatelia z minulosti, a že ich kulty a náboženstvá boli v jadre pokračovaním zaniknutých kráľovstiev a raných politických štruktúr. Hoci nebol striktný ateista, neskôr ho kritizovali za "šírenie ateizmu po obývanej zemi, z ktorej odstránil bohov".

Najvýznamnejší grécky mysliteľ v oblasti rozvoja ateizmu bol Epikouros zo Samu (cca 300 rokov pred n.l.). Čerpajúc z myšlienok Démokrita a atomistov, zastával materialistickú filozofiu, podľa ktorej vesmír riadili zákony náhody, bez potreby božského zásahu (pozri vedecký determinizmus). Hoci Epikouros naďalej zastával názor, že bohovia existujú, veril, že sa nezaujímajú o záležitosti ľudí. Snahou epikurejcov bolo dosiahnuť ataraxiu ("pokoj duše") a dôležitou cestou k tomu bolo odhaliť strach z božieho hnevu ako iracionálny. Epikurejci tiež odmietali existenciu posmrtného života a nutnosť strachu z božieho utrpenia po smrti.

V 3. storočí pred n.l. grécki filozofi Teodóros z Kyrény a Stratón z Lampsaku neverili v existenciu bohov.

Pyrrhonický filozof Sextos Empeirikos zhrnul veľké množstvo dávnych argumentov proti existencii bohov a doporučoval, aby sa človek v tejto veci zdržal rozhodnutia. Jeho relatívne veľké množstvo preživších prác malo pretrvávajúci vplyv na neskorších filozofov.

Význam termínu "ateista" sa v priebehu antiky menil. Raní kresťania boli široko označovaní ako "ateisti", pretože neverili v existenciu grécko-rímskych božstiev. V časoch Rímskeho cisárstva boli kresťania popravovaní za svoje všeobecné odmietanie rímskych bohov, no najmä cisárskeho kultu starovekého Ríma. Existoval veľký konflikt medzi kresťanmi a pohanmi, v ktorom každá skupina obviňovala tú druhú z ateizmu, keďže nepraktikovala náboženstvo, ktoré tá druhá považovala za správne. Keď sa kresťanstvo stalo za vlády Theodosia I. v roku 381 štátnym náboženstvom Ríma, heréza sa stala zločinom.

Raný stredovek a renesancia

Počas včasného stredoveku zažíval islamský svet svoj zlatý vek. Spoločne s pokrokmi vo vede a filozofii produkovali arabské a perzské územia otvorených racionalistov a ateistov, ako Abu Isa al-Warraq (9. storočie), Ibn ar-Ráwandí (827–911), Abú Bakr Mohammed ibn Zakaríja ar-Rází (854–925) a Abú al-Aláʾ al-Maʾarrí (973–1058). Al-Ma'arrí písal a učil, že náboženstvo samotné bolo "bájkou vymyslenou predkami" a že ľudia boli "dvojakého typu: tí s mozgom, ale bez náboženstva, a tí s náboženstvom, ale bez mozgov." Napriek tomu, že boli pomerne plodnými autormi sa z ich práce zachovalo málo, hlavne vo forme citácií a úryvkov v neskorších dielach moslimských apologétov, ktorí sa ich pokúšali vyvracať. Ďalší prominentní učenci zlatého veku boli takisto spájaní s racionalistickým myslením a ateizmom, hoci súčasná intelektuálna atmosféra v islamskom svete a mizivé dôkazy, ktoré prežili z tých čias do súčasnosti, spôsobila, že toto tvrdenie je dnes považované za kontroverzné.

V Európe včasného a klasického stredoveku bolo hájenie ateistického svetonázoru vzácne (pozri heslo Stredoveká inkvizícia); metafyzika a teológia boli čo sa týka náboženstva dominantnými oblasťami záujmu. V tomto období tu však boli aktivity, ktoré podporovali heterodoxné koncepcie kresťanského boha, vrátane rôznych pohľadov na prírodu, transcendenciu a poznateľnosť Boha. Jednotlivci a skupiny, ako Johannes Scotus Eriugena, Dávid z Dinantu, Amalrich z Bene a Bratia a sestry slobodného ducha podporovali kresťanský svetonázor s panteistickými tendenciami. Mikuláš Kuzánsky sa držal formy fideizmu, ktorú volal docta ignorantia ("naučená ignorancia"), tvrdiac, že Boh sa ľuďmi nedá kategorizovať a preto je naša vedomosť o ňom obmedzená len na dohady. Viliam z Ockhamu svojou nominalistickou limitáciou ľudských znalostí na jednotlivé objekty podnietil anti-metafyzické tendencie a tvrdil, že božská podstata nemôže byť intuitívne alebo racionálne ľudským intelektom uchopená. Viliamovi nasledovníci, ako Ján z Mirecourtu a Mikuláš z Autrecourtu tento pohľad podporovali. Následné rozdelenie viery a rozumu ovplyvnilo neskorších radikálnych a reformných teológov, ako John Wycliffe, Jan Hus a Martin Luther.

Počas renesancie došlo k rozšíreniu spektra a pôsobnosti slobodného myslenia a skeptického prístupu. Jednotlivci ako Leonardo da Vinci videli experiment ako spôsob vysvetlenia a stáli proti argumentom z náboženskej autority. Ďalší kritici náboženstva a cirkvi z tohto obdobia boli napríklad Niccolò Machiavelli, Bonaventure des Périers, Michel de Montaigne a François Rabelais.

Skorý moderný vek

Historik Geoffrey Blainey napísal, že reformácia vydláždila cestu ateistom tým, že útočila na autoritu katolíckej cirkvi, čo zas "potichu inšpirovalo iných mysliteľov k útoku na autoritu nových protestantských cirkví". Deizmus získal vplyv vo Francúzsku, Prusku a Anglicku. Filozof Baruch Spinoza bol podľa Blaineyho "pravdepodobne prvý veľmi známy 'semi-ateista' v katolíckych krajinách modernej éry". Spinoza veril, že prírodné zákony vysvetľujú fungovanie vesmíru. V roku 1661 publikoval svoje Krátke pojednanie o Bohu.

Kritika kresťanstva začala byť v 17. a 18. storočí čoraz častejšia, najmä vo Francúzsku a Anglicku, kde sa zdalo, že podľa vtedajších zdrojov došlo k náboženskej únave. Niektorí prostestantskí myslitelia, ako Thomas Hobbes, zastávali materialistickú filozofiu a skepticizmus voči nadprirodzeným úkazom, zatiaľčo Spinoza odmietol božiu prozreteľnosť v prospech panenteistického naturalizmu. Koncom 17. storočia začal byť deizmus otvorenie podporovaný intelektuálmi ako John Toland, ktorý vytvoril termín "panteista".

Prvý známy explicitný ateista bol nemecký kritik náboženstva Matthias Knutzen, autor troch prác z 1674. Bol nasledovaný dvomi ďalšími explicitne ateistickými autormi; poľským ex-jezuitom a filozofom Kazimierzom Łyszczyńskim a v roku 1720 francúzskym kňazom Jeanom Meslierom. V priebehu 18. storočia nasledovali ďalší otvorene ateistickí myslitelia, ako Baron d'Holbach, Jacques-André Naigeon a ďalší francúzski materialisti. John Locke, na rozdiel od nich, hoci obhajca tolerancie, vyzýval autority aby ateizmus netolerovali; veril, že odmietnutie existencie Boha by podkopalo sociálny poriadok a viedlo k chaosu.

Filozof David Hume vytvoril skeptickú epistemológiu založenú na empiricizme, a filozofia Immanuela Kanta tvrdo spochybňovala samotnú možnosť metafyzickej znalosti. Obaja filozofi podkopali metafyzickú bázu prírodnej teológie a kritizovali klasické argumenty pre existenciu Boha.

Das Weſen des Chriſtenthums Ludwiga Feuerbacha (1841) významne ovplyvnila filozofov ako Engels, Marx, David Strauss, Nietzsche a Max Stirner. Považoval Boha za ľudský výtvor a náboženské aktivity za uspokojovanie vnútorných túžob a predstáv. Preto je považovaný za otca zakladateľa modernej antropológie náboženstva.

Blainey poznamenáva, že hoci je Voltaire široko považovaný za človeka, ktorý výrazne prispel k ateistickému mysleniu v čase Revolúcie, rovnako zvažoval strach z Boha ohľadom odstrašenia od stupňovania deštrukcie. Hovoril, že "ak by Boh neexistoval, bolo by nutné ho vymyslieť." V pamflete Reflections on the Revolution in France (1790) odsúdil filozof Edmund Burke ateizmus, píšuc o "tajnom spolku", ktorý "pred niekoľkými rokmi sformoval niečo ako profesionálny plán na zničenie kresťanského náboženstva. Tento cieľ sledovali s oduševnením, ktoré bolo predtým známe iba u propagátorov zbožnosti ... Títo otcovia ateizmu boli bigotní svojim vlastným spôsobom ...". Burke tvrdil, že "človek je zo svojej podstaty náboženské zviera" a "ateizmus je proti nielen nášmu rozumu, ale aj inštinktom; a ... nemôže pretrvať dlho".

Baron d'Holbach bol významná postava francúzskeho osvietenstva, známy predovšetkým vďaka svojmu ateizmu a rozsiahlemu písomnému protináboženskému dielu. Najznámejšie z nich je Système de la nature (1770) a Le Christianisme dévoilé. Jeden z cieľov Francúzskej revolúcie bola reštrukturalizácia a podriadenie kléru štátnej moci prostredníctvom Občianskej ústavy duchovenstva. Pokusy ju presadiť viedli k protináboženskému násiliu a vyhosteniu časti duchovenstva z Francúzska, ktoré trvalo až do Termidorskej reakcie. V roku 1793 sa dostali k moci radikálni jakobíni a zaviedli tzv. vládu teroru. Jakobíni boli deisti a zaviedli Kult Najvyššej bytosti ako nové francúzske štátne náboženstvo. Niektorí ateisti v okolí Jacquesa Héberta sa namiesto toho pokúšali založiť Kult Rozumu, formu ateistického pseudonáboženstva s bohyňou zosobňujúcou rozum. Napoleonská éra ďalej inštitucionalizovala sekularizáciu francúzskej spoločnosti.

V druhej polovici 19. storočia získaval ateizmus na sile pod vplyvom racionalistických a voľnomyšlienkárskych filozofov. Mnoho významných nemeckých filozofov tejto doby odmietalo existenciu božstiev a kritizovali náboženstvo, vrátane mien ako Ludwig Feuerbach, Arthur Schopenhauer, Max Stirner, Karl Marx a Friedrich Nietzsche.

George Holyoake bol poslednou osobou (1842) uväznenou vo Veľkej Británii za ateistické názory. Law poznamenáva, že mohol byť tiež prvým uväzneným s takýmto obvinením. Stephen Law vyhlasuje, že Holyoake "prvý zaviedol termín 'sekularizmus'".

Od roku 1900

Ateizmus sa, najmä vo svojej praktickej podobe, rozšíril v mnohých spoločnostiach až v 20. storočí. Ateistické myšlienky našli podporu v širokom spektre iných, širších filozofií ako existencializmus, objektivizmus, sekulárny humanizmus, nihilizmus, anarchizmus, logický pozitivizmus, marxizmus, feminizmus a všeobecne vo vede a racionalizme.

Obal sovietskeho časopisu Zväzu militantných ateistov z roku 1929, zobrazujúci bohov abrahámovských náboženstiev rozdrvených komunistickou 5-ročnicou.

Navyše sa v tomto období objavil vo východnej Európe a Ázii štátny ateizmus, najmä v Sovietskom zväze pod V. I. Leninom a J. V. Stalinom, a v Čínskej ľudovej republike pod Mao Ce-tungom. Ateistická a protináboženská politika v Sovietskom zväze obsahovala početné zákony a založenie Zväzu militantných ateistov. Po Maovi zostala Komunistická strana Číny ateistickou organizáciou a reguluje, ale nezakazuje praktizovanie náboženstva v pevninskej Číne.

Kým Geoffrey Blainey písal, že "najneľútostnejší vodcovia 2. svetovej vojny boli ateisti a sekularisti, ktorí boli silno nepriateľskí voči judaizmu a kresťanstvu", Richard Madsen upozorňoval, že Hitler a Stalin otvárali a zatvárali chrámy v mene politickej účelnosti, a Stalin zmiernil svoju opozíciu voči kresťanstvu s cieľom zlepšiť postoj verejnosti k jeho vláde počas vojny. Blackford a Schüklenk uviedli, že "Sovietsky zväz bol nesporne ateistický štát, rovnako ako Maova Čína a Pol Potova fanatická vláda v Kambodži v 70-tich rokoch 20. storočia. To samozrejme nedokazuje, že zverstvá páchané týmito totalitnými diktatúrami boli výsledkom ateistického svetonázoru, konané v mene ateizmu či spôsobené primárne ateistickými aspektmi relevantných foriem komunizmu."

The British philosopher Bertrand Russell

Logický pozitivizmus scientizmus vydláždil cestu pre neopozitivizmus, analytickú filozofiu, štrukturalizmus a naturalizmus. Neopozitivizmus a analytická filozofia sa zbavili klasického racionalizmu a metafyziky v prospech striktného empiricizmu a epistemologického nominalizmu. Proponenti ako Bertrand Russell empaticky odmietli vieru v Boha. Vo svojej ranej práci sa Ludwig Wittgenstein pokúsil oddeliť metafyzický a nadprirodzený jazyk od racionálneho diskurzu. A.J. Ayer presadzoval nedokázateľnosť a nezmyselnosť náboženských tvrdení, citujúc svoj vzťah k empirickým vedám. Podobne aplikovaný štrukturalizmus Lévi-Straussa vzťahoval náboženský jazyk k ľudskému podvedomiu, odmietajúc tak jeho nadprirodzený zmysel. J.N. Findlay a J.J.C. Smart argumentovali, že existenica Boha nie je logicky potrebná. Naturalisti a materialistickí monisti ako John Dewey považovali svet prírody za základ všetkého, popierajúc existenciu Boha či nesmrteľnosti.

Ďalší vývoj

K mimoeurópskym osobnostiam patril Erode Venkatappa Ramasamy, prominentný indický ateistický líder, ktorý bojoval proti hinduizmu a brahmanom proti ich diskriminácii a rozdeľovaniu ľudí v mene kasty a náboženstva.

Ateistka Vashti McCollumová bola žalobca v prelomovom prípade Najvyššieho súdu Spojených štátov z roku 1948, ktorý zakázal náboženské vzdelávanie v amerických verejných školách. Madalyn Murrayová O'Hairová bola pravdepodobne jedna z najvplyvnejších amerických ateistiek; jej zásluhou Najvyšší súd v roku 1963 v prípade Murrayová versus Curlett zakázal povinnú modlitbu v štátnych školách. V roku 1966 sa magazín 'Time' v reakcii na Nietzcheho filozofiu pýtal "Je Boh mŕtvy?", citujúc odhad, že takmer polovica ľudí na planéte žije v protináboženských politických systémoch a milióny ďalších v Afrike, Ázii a Južnej Amerike nemajú vedomosť o kresťanskom pohľade na teológiu.. V roku 1976 bola v Spojených štátoch Anne Nicol Gaylorovou a jej dcérou Annie Laurie Gaylorovou založená nadácia Freedom From Religion Foundation. Podporovala odluku cirkvi od štátu.

Od pádu Berlínskeho múra počet aktívne protináboženských vlád významne klesol. V roku 2006 zaznamenal Timothy Shah z Pew Research Center "celosvetový trend vo všetkých hlavných náboženských skupinách, kedy hnutia založené na viere a Bohu globálne získavali väčšiu sebadôveru a vplyv voči sekulárnym hnutiam a ideológiám." Avšak Gregory S. Paul a Phil Zuckerman to považujú za mýtus a domnievajú sa, že súčasná situácia je oveľa komplexnejšia.

Prieskum z roku 2010 ukázal, že tí, ktorí sa identifikujú ako ateisti alebo agnostici sú v priemere nábožensky vzdelanejší ako vyznavači veľkých náboženstiev. Neveriaci dosiahli lepšie výsledky v otázkach o kľúčových zásadách viery protestantov a katolíkov. Iba mormóni a židia boli v testoch rovnako úspešní ako ateisti a agnostici.

V roku 2012 sa v Arlingtone vo Virginii konala prvá konferencia "Ženy v sekularizme". Secular Woman (Sekulárna žena) bola založená v roku 2012 ako štátna organizácia zameraná na ženy bez vyznania. Hnutie ateistického feminizmu sa v rámci samotného ateistického hnutia začalo viac zameriavať na boj proti sexizmu a sexuálnemu obťažovaniu. V auguste 2012 založila Jennifer McCreightová (organizátorka Boobquake) hnutie v rámci ateizmu známe ako Ateizmus Plus, alebo A+, ktoré "aplikuje skepticizmus na všetko, vrátane sociálnych problémov ako sexizmus, rasizmus, politiku, chudobu a kriminalitu".

V roku 2013 bol historicky prvý krát odhalený ateistický monument na pozemku/nehnuteľnosti patriacej americkej vláde; v budove súdu Bradford County na Floride: cca 500 kg lavička z granitu s podstavcom, na ktorom sú citáty Thomasa Jeffersona, Benjamina Franklina a Madalyn Murray O'Hairovej.

Nový ateizmus

"Štyria jazdci Non-apokalypsy" (v smere hodinových ručičiek z ľavého rohu): Richard Dawkins, Christopher Hitchens, Daniel Dennett a Sam Harris

"Nový ateizmus" je názov, ktorým sa označuje hnutie niekoľkých ateistických intelektuálov začiatku 21. storočia, ktorí obhajovali názor, že "náboženstvo by nemalo byť jednoducho tolerované, ale malo by byť konfrontované, kritizované a vystavené racionálnej argumentácii všade, kde jeho vplyv rastie." Hnutie sa obyčajne spája s osobnosťami ako Sam Harris, Daniel C. Dennett, Richard Dawkins, Victor J. Stenger, Christopher Hitchens a do určitej miery s Ayaan Hirsi Ali. Viaceré knižné bestsellery týchto autorov, publikované medzi rokmi 2004 a 2007, vytvorili základ väčšiny "nového ateizmu". Noví ateisti a najmä Dawkins boli obviňovaní z "klamu slameného panáka" a z vytvorenia nového náboženstva: scientizmu.

V týchto knihách autori uvádzajú nábožensky motivované teroristické útoky, čiastočne úspešné pokusy Discovery Institute zmeniť vedecké curriculum USA aby zahŕňalo kreacionistické myšlienky, spolu s podporou týchto ideí prezidentom George W. Bushom v roku 2005, ako dôkazy toho, že je nutné sa posunúť k sekulárnejšej spoločnosti.

Dôvody pre ateizmus

Hoci nie všetci ateisti tvrdia, že majú racionálne dôvody pre svoj svetonázor, väčšina trvá na tom, že ich ateizmus je založený na rozumových a racionálnych dôvodoch. Veľa ateistov zastáva taktiež názor, že keďže ich postoj nevyžaduje žiadnu vieru okrem viery v to, čo je možné pozorovať priamo našimi zmyslami, je teda bremeno dôkazu existencie boha (bohov) na teistoch, a nie na ateistoch dôkaz jeho neexistencie. Častým argumentom v prospech tohto postoja je, že principiálne je možné veriť v čokoľvek (čarodejnice, vlkodlaci, upíri, morské panny, mimozemské bytosti, atď.), a preto je úlohou toho, kto tvrdí, že daná entita či schopnosť existuje, túto existenciu dokazovať a oddeľovať fakty od rôznych mýtov a legiend.

Filozofické dôvody

Niektorí ateisti zakladajú svoj postoj na racionálnych alebo filozofických základoch, tvrdiac, že ich postoj je založený na logickej analýze a následnom odmietnutí teistických a náboženských predstáv. Tieto argumenty proti existencii boha vychádzajú z veľkého počtu rôznych problémov spojených s náboženskými vierami.

Hlavným problémom je absencia akéhokoľvek dôkazu podporujúceho náboženské tvrdenia. Taktiež namiesto zjednodušenia vysvetlenia fungovania sveta, náboženské predstavy toto vysvetlenie naopak komplikujú, a tým prinášajú celý rad nových otázok, ktoré treba zodpovedať. Napríklad: aký je pôvod boha (bohov), kde sídlia, akými pravidlami sa riadia, aký je vzťah Boha (bohov) a známych prírodných zákonov, atď.

Veľa ateistov zastáva názor, že ich svetonázor je iba absenciou určitej viery, a teda že jedinou obranou, ktorú ateizmus potrebuje, je neustála konštruktívna kritika náboženských téz. Ak budú všetky argumenty teistov vyvrátené, nonteizmus, ako jediná možnosť, sa stane všeobecne platnou. Po stáročia mnoho zástancov ateizmu oponovalo a vyvracalo takzvané dôkazy božskej existencie. Či však všetky argumenty v prospech náboženstiev boli vyvrátené, je naďalej predmetom debaty. Vo všeobecnosti ateisti tvrdia, že všetky dôkazy boli úspešne vyvrátené.

Existuje taktiež množstvo ateistov, ktorí napadajú špecifické formy teizmu kvôli ich vnútornej rozporuplnosti. Jeden z najbežnejších argumentov proti existencii boha je takzvaný problém zla (teodicea).

Problém zla je pravdepodobne najpretrvávajúcejší a najsilnejší argument ateistov proti rôznym náboženským vieram. Kresťanský apologéta William Lane Craig ho priliehavo nazval ateistický smrtiaci argument (atheist's killer argument). V skratke tento problém je, že existencia zla vo svete je logicky nezlučiteľná s existenciou dobrotivého Boha, a že je teda rozumnejšie usudzovať, že žiaden Boh neexistuje, ako to, že jestvuje, ale nerobí nič, aby zlo na Zemi zastavil.

Vedecké dôvody

Väčšina náboženstiev učí, že ľudstvo a vesmír boli stvorené jedným či viacerými bohmi určitým, viac či menej presným spôsobom. Veľa ľudí, tak ateistov ako i nábožensky založených ľudí, vníma takéto náuky v príkrom protiklade s poznatkami modernej vedy, najmä teoretickej fyziky, astronómie a evolúcie. Pre väčšinu ateistov je toto postačujúci dôvod na odmietnutie týchto náboženstiev. Na druhej strane niektorí veriaci z tohto protikladu vyvodzujú opačný záver – že evolúcia je mylná – a zastávajú kontroverzný a pseudovedecký kreacionizmus, navzdory prakticky absolútnemu konsenzu medzi vedcami ohľadne pravdivosti evolučnej teórie. Iní teisti akceptujú evolúciu ako vedecký fakt, ale nevidia rozumné dôvody pre to, že by medzi učením ich náboženstva a evolúciou bol rozpor.

Je známym faktom, že ľudia zdieľajú 98 % svojho genetického kódu so šimpanzmi, 90 % s myšami, 21 % s hlístou a 7 % s baktériou E. coli. Takáto perspektíva ale nie je celkom odlišná od väčšiny náboženstiev, ktoré prisudzujú človeku jedinečné a centrálne postavenie vo vesmíre. Napríklad podľa učenia kresťanstva, islamu a judaizmu bol človek stvorený na Obraz Boží, aby stál na kvalitatívne vyššej úrovni ako zvyšok tvorstva Zeme, pretože na Boží obraz bola stvorená najmä jeho duša.

Podobne skutočnosť, že naše Slnko je len jedinou z miliárd hviezd v Galaxii, ktorá samotná je nepatrná medzi miliardami iných galaxií v nami pozorovateľnom vesmíre, a fakt, že ľudia obývajú vesmír len po zhruba 0,0015 % doby jeho existencie, považuje väčšina ateistov za dostatočný na odmietnutie myšlienky, že vesmír bol stvorený, aby mu vládol človek.

V zásade je západná veda založená na predpoklade, že vesmír je riadený nemennými prírodnými zákonmi, ktoré je možné určiť pomocou experimentov. Tie následne tvoria spoľahlivý základ pre všetky technické disciplíny, ktoré predpokladajú absenciu božích alebo nadprirodzených zásahov. Úspech moderných vedeckých a technických disciplín svedčí pre absenciu nadprirodzených bytostí alebo ich neochotu so svetom akokoľvek interagovať. Veľa ateistov je preto presvedčená, že najjednoduchším vysvetlením je, že žiadne božstvá neexistujú.

Evolučná teória

Evolučná teória, ktorej základy postavil Charles Darwin, vyvracia dogmatické učenie prakticky každého náboženstva. Vznik života sa v rôznych náboženstvách spája s bohmi a nadprirodzenými bytosťami v rôznych náboženských knihách, bájach a povestiach. Naproti tomu Darwinova evolúcia ukazuje postupný vznik zložitejších foriem života z jednoduchších, adaptovanie sa na nové prostredie. Napríklad z niektorých rýb sa postupne stali obojživelníky po tom, čo sa určitý čas prispôsobovali životu v pobrežných vodách a mali potrebu pohybovať sa v zmenených podmienkach. Predstava, že sa aj moderný človek vyvinul zo svojich predkov (Homo Sapiens, Homo Erectus, Homo Habilis a ďalšie vývojové stupne) však nie je pre každé náboženstvo neprijateľná; Boh mohol evolúciu použiť ako nástroj na vznik človeka a celého stvorenia.

Samotný Charles Darwin nebol ateista, sám sa považoval za agnostika.

Osobné dôvody

Rovnako ako ateisti s filozofickým odôvodnením existujú aj ateisti, ktorí ako dôvod uvádzajú spoločenské, psychologické, praktické a iné odôvodnenia svojho postoja.

Niektorí ateisti usudzujú, že ľudský život je lepší a užitočnejší s ateistickým ako teistickým pohľadom na svet. Na podporu tohto názoru napríklad uvádzajú, že je omnoho prospešnejšie pre spoločnosť hľadať odpovede na otázky pomocou prírodných vied než pomocou nadprirodzených síl a viery. K morálnym dôvodom pre ateizmus často argumentujú tým, že sú mnohé prípady, kedy urobiť to čo je správne, je možné len s pohľadom na svet aký zastáva ateista, pretože nie je viazaný prikázaniami svojho učenia. Praktické dôvody pre ateizmus zahrnujú dôvody, kedy uprednostnenie ateistického svetonázoru pred teistickým prináša pozitívne dôsledky pre osobný život.

Argumenty, že náboženstvá šíria nemorálnosť sa často opierajú o fakt, že množstvo násilia a vojen vzniklo len kvôli náboženským vieram a rituálom.

Niektorí ľudia prijímajú ateistický postoj pretože vyrastali v prostredí, kde je ateizmus relatívne bežným, alebo boli vychovaní ateistickými rodičmi. Väčšina ateistov tvrdí to isté o absolútnej väčšine veriacich. Napríklad ľudia, ktorí vyrástli v prostredí obývanom prevažne židovskou, hinduistickou, moslimskou alebo kresťanskou kultúrou, príjmu náboženstvo tejto prevládajúcej kultúry, alebo krajiny.

Kresťanský psychológ Paul Vitz (1999) tvrdí, že „Veľa ľudí má psychologické dôvody pre ateizmus“ a „neuro-psychologické bariéry pre vieru v boha hrajú v tomto významnú úlohu.“ (Vitz (1999) a Rizzuto (1998)).

Emócie a pocity hrajú dôležitú úlohu nielen v živote teistov ale i ateistov. V každom prípade, pochopenie psychologického pôvodu pre vieru v Boha môže prispieť k posilneniu ateistického presvedčenia proti náboženským vieram. Pozri aj syndróm pravého veriaceho a psychológia náboženstva.

Historické dôvody

Veľa náboženstiev vytvorilo vieru v mnohých bohov alebo nadprirodzené mocnosti, z ktorých každý bol spojovaný s určitým nevyjasneným fyzikálnym javom. Napríklad v starovekom Grécku bol Hádes boh mŕtvych, Helios boh slnka, Zeus boh bleskov a Poseidón boh mora a zemetrasenia. V dobách keď nebola dostupná žiadna vedecká teória, ktorá by mohla vysvetliť dané prírodné javy, ľudia hľadajúci vysvetlenia ich pripisovali nadprirodzeným silám. Drvivá väčšina týchto javov bola dnes už vedeckým spôsobom objasnená. Niektorí ateisti argumentujú, že všetky náboženské viery majú rovnaký alebo podobný základ, a teda že sú všetky obdobne prekonané a zastarané.

Zaujímavosti

Krajina s najvyšším podielom ateistov v Európe je Česko. Podľa sčítania ľudu v roku 2001 tvoria 59 % populácie.

Na Slovensku bol podiel ateistov v roku 2011 13%. Podľa sčítania obyvateľov sa tento podiel zvýšil na 23,8%.

Najvyšší podiel ateistov na svete je podľa sčítania ľudu vo Vietname, kde tvoria takmer 81%.

Iné projekty

Wikicitáty

Commons

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Ateizmus
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ateizmus