Domínium
Domínium (často aj Dominium[chýba zdroj]; anglicky Dominion – Samospráva) je samosprávna krajina s rôznym stupňom autonómie v rámci Britského impéria medzi rokmi 1907 – 1948. Britskými domíniami boli Kanada, Austrália, Nový Zéland, Juhoafrická únia, Newfoundland a Írsky slobodný štát. Označenie domínium sa ďalej vzťahuje na tieto štáty, ktoré získali nezávislosť po druhej svetovej vojne: India, Pakistan, Cejlón (Srí Lanka) a Keňa.
História
[upraviť | upraviť zdroj]
Domínium, ako označenie poloautonómneho štátu, bolo Britmi prvýkrát použité v zákone o Britskej Severnej Amerike, ktorý bol prijatý v roku 1867 a vyhlasoval „nezávislosť“ Kanady. Zákon uvádzal:
Berte na vedomie, že provincia Kanada, Nové Škótsko a Nový Brunswick vyjadrili prianie spojiť sa do jednotného federatívneho domínia pod korunou Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska, ktoré má ústavu v podstate zhodnú s ústavou Spojeného kráľovstva... Buď teda preto ustanovené a vyhlásené Jej Veličenstvom kráľovnou Viktóriou, že provincie Kanada, Nové Škótsko a Nový Brunswick vytvoria jednotné domínium pod názvom Kanada.
Termín domínium bol prevzatý z náboženského žalmu a znamenal panstvo. Rozhodnutie nazvať nový štát takto mal dvojité odôvodnenie. Súhlasiť s návrhom Sira Johna Macdonalda, ktorý odporúčal názov kanadské kráľovstvo, aby bolo možné otvorene proklamovať monarchistické zriadenie, britská Dolná snemovňa neriskovala, pretože by to mohlo popudiť Spojené štáty. Termín domínium teda naznačoval, že sa na politickej mape Severnej Ameriky objavil ešte nie úplne nezávislý štát, ale polosuverénny, poloautonómna federácia bývalých koloniálnych provincií.
Kolónie, kde prevažovali britskí kolonisti nad domorodým obyvateľstvom, obdržali status domínia a právo na samosprávu: Kanada (1867), Austrália (1901), Nový Zéland (1907), Newfoundland (1907) a Juhoafrická únia (1910). Predstavitelia týchto štátov sa schádzali s britskými politikmi na pravidelných imperiálnych konferenciách. Prvá sa konala v roku 1887 v Londýne.
Domínia boli relatívne nezávislé, zahraničná politika napriek tomu zostávala pevne v britských rukách a na týchto územiach platilo neobmedzené britské právo. Keď bola v roku 1914 vyhlásená vojna Nemecku, vojnový stav automaticky platil aj pre všetky domínia. Po prvej svetovej vojne sa zmenilo postavenie domínií. Každé domínium malo už na Versailleskej zmluve svoj vlastný podpis, odpor domínií voči ťaženiu proti Turecku v roku 1922 viedol k rokovaniam o zmene ich statusu.
Najväčším zástancom nezávislej zahraničnej politiky domínií bola Kanada (ktorá si najprv vymohla nezávislú politiku voči USA). Kulminačným bodom sa stala imperiálna konferencia krajín britského impéria v roku 1926, skupina domínií, vrátane Kanady, požadovala na tejto konferencii formálne uznanie samostatnosti, vo vnútornej a zahraničnej politike. Británia musela ustúpiť. V tzv. Balfourovej deklarácii z roku 1926 bolo zafixované právo domínií na nezávislú zahraničnú politiku a vyhlasovalo:
Tieto (domínia) autonómne celky sú si v podstate rovné, žiadny nie je podriadený druhému, ak ide o akúkoľvek vnútornú záležitosť alebo o zahraničnú politiku, hoci sú spojené spoločným poddanstvom Korune a sú združené ako členovia britského impéria.
Na konferencii krajín britského impéria v roku 1930 v Ottawe bol schválený text Westminsterského štatútu, ktorý sa stal v roku 1931 britským zákonom a vzťahoval sa na všetky domínia, ktoré existovali pred rokom 1931. Westminsterský štatút konečne uznal domínia za úplne rovnoprávne a nezávislé štáty, ktoré sú spojené spoločným poddanstvom korune a sú združené ako členovia Britského spoločenstva národov, na ktoré bolo pretvorené bývalé britské impérium. Jednotlivé domínia prijali Westminsterský štatút každé po inej dobe, Kanada ihneď, Austrália v roku 1942, Nový Zéland v roku 1947 a Newfoundland ho nikdy neprijal, v roku 1934 mu bolo odobraté postavenie domínia a opäť sa stal britskou kolóniou a označenie domínium mu zostalo iba v názve. V roku 1949 bol pripojený ku Kanade ako jej 10. provincia.
V roku 1949 sa konala v Londýne konferencia členov Britského spoločenstva národov, s dvoma hlavnými dôsledkami. Ten prvý bol, že pripustila členstvo v Spoločenstve ako monarchiám v zväzku s Britániou (popr. monarchiám s vlastnou dynastiou), tak aj republikám. Ten druhý bol, že premenovala Britské spoločenstvo národov na Spoločenstvo národov (Commonwealth of Nations). Štáty Spoločenstva, ktoré v tej dobe mali štatút domínia alebo štáty, ktoré neskôr vyhlásili nezávislosť a zostali v personálnej únii s Veľkou Britániou, sú od tej doby nazývané Commonwealth realms. Plánovaná funkcia hlavy Commonwealthu bola vyhradená pre britského monarchu.
Domínia
[upraviť | upraviť zdroj]- Austrália - od 1901 do 1986 (Australia Act), od 1949/86 Commonwealth Realm
- Kanada - od 1867 do 1982 (Canada Act), od 1949/82 Commonwealth Realm
- India - 1947 - 1950
- Írsky slobodný štát - 1922 - 1949 (1936)
- Juhoafrická únia - 1910 - 1961
- Newfoundland - 1907 - 1934
- Nový Zéland - od 1907 do 1949 (New Zealand Constitution Act), od 1949 Commonwealth Realm
- Pakistan - 1947 - 1956
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- VALKOUN, Jaroslav. Na cestě k westminsterskému statutu. Velká Británie, dominia a proměna Britského impéria v letech 1907-1931. Praha : Univerzita Karlova v Praze, Filozofická fakulta, 2015. 315 s. ISBN 978-80-7308-557-5 (print), ISBN 978-80-7308-630-5 (online: pdf)
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dominium na českej Wikipédii.