Gelasius II.

	Gelasius II.
	161. rímsky biskup
Funkcie a tituly
Pontifikát
	24. január 1118 – 29. január 1119
Biografické údaje
Narodenie	okolo 1060; Gaeta, Taliansko
Úmrtie	29. január 1119; Cluny, Francúzsko
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Pápež
Voľba	24. január 1118
Odkazy
	Gelasius II. na catholic-hierarchy.org angl. ; Gelasius II.
	Kompletný zoznam pápežov
	Vatikánsky portál; Historický portál; Biografický portál

Gelasius II., vlastným menom Giovanni Caetani (* okolo 1060, Gaeta, Taliansko – † 29. január 1119^[1] Cluny, Francúzsko), bol pápež od 24. januára 1118 až do svojej smrti.

Hneď po zvolení ho prepadol procisársky ladený Lucius Fragipani, ale Rimania ho oslobodili.

V roku 1118 cisár Henrich V. dobyl Rím. Pápež pred ním utiekol do Gaety. Henrich vymenoval arcibiskupa z Bragy za vzdoropápeža s menom Gregor VIII. Po odjazde cisára sa Gelasius vrátil späť do Ríma. Fragipaniovci na neho začali opäť útočiť a tak utiekol do Francúzska, kde onedlho zomrel.

Mladosť

Jeho otec bol Coniolo, obchodník v meste Gaetano (odtiaľ Kajetán). Meno matky nepoznáme. Ján (Giovanni) sa narodil niekedy medzi rokmi 1060 - 1064. V mladosti bol prijatý do kláštornej školy v Monte Casine na odporúčanie opát Desideria. Tu vynikal svojím nadaním a pamäťou. Tu napísal životopisy sv. Erazma, sv. Anatólie a sv. Caesarea.^[2]

Konkláve a pontifikát

Po smrti Paschala mal Ján Kajetán asi 60 rokov. Na prianie kardinálov bol povolaný do Ríma a ubytoval sa v dome pri kostole Panny Márie (kostol sv. Sebastiana) v meste Pallaro. V tomto kostole sa zišli kardináli na konkláve a 24. januára 1118 bol Ján jednohlasne zvolený. Voľbu však neakceptoval, ale kardináli trvali na svojom a dali mu meno Gelasius II. Voľba bola tajná, ale vplyvný rod Frangipane sa o konkláve dozvedel a vrazil s ozbrojeným ľudom do chrámu. Zmocnili sa nového pápeža a začali ho surovo biť a kopať, až tiekla krv. Vyviedli ho von ťahajúc za vlasy. Censius Frangipane dal pápeža spútať reťazami a uvrhol ho do svojho väzenia. Rod Frangipane bol ešte nedávno dlho opora pápežstva. Keď sa dozvedel rímsky ľud, povstal proti rodu Frangipane. Na čelo sa postavil prefekt Peter, hoci sám nebol predtým prívržencom pápeža. Prišiel pred pevnosť, ktorá patrila roku Frangipane a dožadovali sa aby im bol vydaný pápež. Cenzius keď videl, že je v obkľúčení, padol k nohám Jána a prosil ho o zmilovanie. Keď mu Ján odpustil, Cencius ho vydal zástupu. Gelasius so slzami v očiach ďakoval davu a pobral sa do Lateránskeho paláca.

Gelasius bol však len diakon a bolo nutné počkať na vysvätenie do pôstneho kvatembru. To využil Frangipane a poslal správu cisárovi do severného Talianska, že v Ríme zvolili nového pápeža. 1. marca 1118 bolo Gelasiovi oznámené, že cisár dorazil s vojskom a utáboril sa v svätopeterskom nádvorí. Prišiel si vynútiť potvrdenie privilégií od pápeža Paschala. Gelasius bol kedysi medzi 16 kardinálmi zajatý cisárom s pápežom Paschalom. Pápež tej noci utiekol z Lateránu k Rimanovi Bulgaminimu, ktorý býval na tiberskom nábreží (dnes kostol sv. Kataríny dei Funari). Na druhý deň, zo soboty na nedeľu nastúpil so svojimi priateľmi na dve loďky a plavili sa cez búrku po rieke Tiber. Z brehu ich prenasledovali Nemci a ostreľovali otrávenými šípmi a hrozili, že zapália lode ak im pápeža nevydajú. Pápež sa predsa len doplavil do mesta Ardei - malej pevnosti za hradbami patriace kláštoru sv. Pavla, tam sa im podarilo vystúpiť na breh. Dorazili na noc do Terraciny a 5.marca boli v bezpečí v pápežovom rodnom meste Gaetano. Keď sa o úteku pápeža dozvedeli biskupi a arcibiskupi, opáti a juhotalianski páni , šli nového pápeža pozdraviť. Tu bol 9. marca 1119 vysvätený za kňaza, a o deň neskôr za biskupa. Cisár poslal za ním posla, aby vyjednal potvrdenie privilégií o Paschalovej investitúre. Pápež mu však odkázal, že je ochotný jednať o spore medzi Cirkvou a cisárom na sneme, ktorý by zvolal v decembri do Milána alebo Kremony. Odpoveď rozčúlila despotického cisára a ten zvolal svojich stúpencov do chrámu sv. Petra. Vylíčil im ako sa cíti byť urazený a vymenoval za protipápeža Morica Burdina - arcibiskupa z Bragy. Keď svätili v Gaetane za pápeža, svätili cisárski biskupi vo svätopeterskom chráme aj Burdina ako Gregora VIII. Pápež mal však väčšiu podporu, než protipápež, no napriek tomu sa ku Gregorovi VIII. pridali traja rímski kňazi.

Burdinus sa usadil v svätopeterskom chráme, a cisár sa vydal do južného Talianska pokoriť pápežových stúpencov. Dopočul sa ale, že proti nemu sa chystajú Normani, preto cúvol , nechal Burdina v Ríme a odišiel do Lombardie. Gelasius exkomunikoval v meste Kapua 7. apríla 1119 Burdina aj cisára a chystal sa do Ríma. Prišiel tam prezlečený za chudobného pútnika, a skryl sa v dome Stefana Ocdonea pri brehu rieky Tiber. Počas oktávy na sv. Petra a Pavla 1119 Gelasius doprevádzaný Stefanom Normanom sa 21. júna odvážil vstúpiť do mesta, a do chrámu sv. Praxedy odslúžiť sv. omšu, na pozvanie kardinála Desideria. Počas sv. omše prišli do kostola rozzúrení Franfipaniovci a hádzali kamene k oltáru. Pápež odišiel od oltára, vysadol na koňa a ušiel s krucifixom (klerikáli majú len kríž) do kostola sv. Pavla. V kostole zatiaľ došlo ku krvavým stretom, s obeťami na oboch stranách. Stefan Norman - Frangipanov strýko vyzval všetkých na ukončenie bojov nakoľko pápež je už aj tak preč, a okrem toho sú všetci Rimania a príbuzní. Censius a Lev Frangipanovci, synovia Donny Belly, Stefanovej sestry si dali povedať a odišli zo znesväteného chrámu. Všetci hľadali pápeža, priatelia i nepriatelia. Našli ho skrčeného v brázde na poli pri kostole sv. Pavla. Niekoľko dedinčanov nariekalo nad ním. Na druhý deň zhromaždil svojich verných priateľov a povedal: "Keď nemôžeme v tomto meste žiť, poďme do iného. Utečme zo Sodomy, z tohoto krvavého Babylonu. Príde doba, verte mi, kedy sa všetci, alebo komu Boh dá, vrátime, a nastanú lepšie časy". A pápež odišiel do Francúzska. Ustanovil Petra z Portu svojím vikárom, kardinála Huga legárom v Beneveru, Petra potvrdil za prefekta. Stefano Norman bol vymenovaný za praporčíka rímskej Cirkvi. So šiestimi kardinálmi odplával 2. septembra 1119 do Pisy. Tam posvätil dóm na arcibiskupstvo. 10. septembra vysvätil kostol sv. Vavrinca a Syra v Janove a 23. septembra pristál v Marseille. Francúzske kniežatá a biskupi ho privítali v Maguelone, Montpellieri a Avignone. Divili sa že nie „mohamedáni, ale kresťania prenasledujú pápeža v jeho vlasti ako divú zver“. Na nový rok 1120 prebýval pápež vo Valencii, odtiaľ odišiel do Vienne, kde usporiadal synodu. 14. januára ho vítali v Lyone. Koncom januára sa nechal odviesť do kláštora v Cluny. Tam prijal všetky sviatosti, rozlúčil sa s priateľmi. 29.januára 1119 zomrel, a bol pochovaný v opátskom chráme. Pontifikát trval rok a 5 dní.

Počas svojho pôsobenia vydal Gelasius mnoho aktov, týkajúcich sa riadenia Cirkvi. Medzi nimi bolo i dovolenie zo 7. novembra 1118 kňazovi Norbertovi, aby smel slobodne kázať ako ľudový misionár. Svoje buly ukončoval Gelasius slovami "Ja, Gelasius, biskup katolíckej Cirkvi, znamením (signum) svojej ruky: Boh na svojom svätom mieste."

Pozri aj

Zoznam kardinálov vymenovaných Gelázom II.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Gelasius II.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Gelasius II. na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Referencie

↑ https://cardinals.fiu.edu/bios1088.htm#Gaeta
↑ ALBERTI, Páter. Dějiny papežů. II.. vyd. Přerov : Přerov, 1934. S. 102-105.

Predchodca:
Paschal II.

Pápež
Gelasius II.
(zoznam)

Nástupca:
Kalixt II.

[1] ttps://cardinals.fiu.edu/bios1088.htm#Gaeta

[2] ALBERTI, Páter. Dějiny papežů. II.. vyd. Přerov : Přerov, 1934. S. 102-105.

[1]

[2]

z d u Rímski pápeži
1. – 4. storočie	Peter Linus Kletus Kliment I. Evarist Alexander I. Sixtus I. Telesfor Hyginus Pius I. Anicet Soter Eleutér Viktor I. Zeferinus Kalixt I. Urban I. Poncián Anter Fabián Kornel Lucius I. Štefan I. Sixtus II. Dionýz Félix I. Eutychián Kajus Marcelín Marcel I. Eusébius Melchiades Silvester I. Markus Július I. Libérius Damazus I. Siricius Anastáz I.
5. – 8. storočie	Inocent I. Zosimus Bonifác I. Celestín I. Sixtus III. Lev I. Hilarius Simplicius Félix III. Geláz I. Anastáz II. Symachus Hormizdas Ján I. Félix IV. Bonifác II. Ján II. Agapet I. Silverius Vigilius Pelagius I. Ján III. Benedikt I. Pelagius II. Gregor I. Sabinián Bonifác III. Bonifác IV. Adeodat I. Bonifác V. Honorius I. Severín Ján IV. Teodor I. Martin I. Eugen I. Vitalian Adeodat II. Donus Agato Lev II. Benedikt II. Ján V. Konon Sergius I. Ján VI. Ján VII. Sisin Konštantín I. Gregor II. Gregor III. Zachariáš Štefan II. Pavol I. Štefan III. Hadrián I. Lev III.
9. – 12. storočie	Štefan IV. Paschal I. Eugen II. Valentín Gregor IV. Sergius II. Lev IV. Benedikt III. Mikuláš Hadrián II. Ján VIII. Marinus I. Hadrián III. Štefan V. Formozus Bonifác IV. Štefan VI. Roman Teodor II. Ján IX. Benedikt IV. Lev V. Sergius III. Anastáz III. Lando Ján X. Lev VI. Štefan VII. Ján XI. Lev VII. Štefan VIII. Marinus II. Agapet II. Ján XII. Benedikt V. Lev VIII. Ján XIII. Benedikt VI. Benedikt VII. Ján XIV. Ján XV. Gregor V. Silvester II. Ján XVII. Ján XVIII. Sergius IV. Benedikt VIII. Ján XIX. Benedikt IX. Silvester III. Gregor VI. Klement II. Damazus II. Lev IX. Viktor II. Štefan IX. Mikuláš II. Alexander II. Gregor VII. Viktor III. Urban II. Paschal II. Gelasius II. Kalixt II. Honorius II. Inocent II. Celestín II. Lucius II. Eugen III. Anastáz IV. Hadrián IV. Alexander III. Lucius III. Urban III. Gregor VIII. Klement III. Celestín III. Inocent III.
13. – 16. storočie	Honorius III. Gregor IX. Celestín IV. Inocent IV. Alexander IV. Urban IV. Klement IV. Gregor X. Inocent V. Hadrián V. Ján XXI. Mikuláš III. Martin IV. Honorius IV. Mikuláš IV. Celestín V. Bonifác VIII. Benedikt XI. Klement V. Ján XXII. Benedikt XII. Klement VI. Inocent VI. Urban V. Gregor XI. Urban VI. Bonifác IX. Inocent VII. Gregor XII. Martin V. Eugen IV. Mikuláš V. Kalixt III. Pius II. Pavol II. Sixtus IV. Inocent VIII. Alexander VI. Pius III. Július II. Lev X. Hadrián VI. Klement VII. Pavol III. Július III. Marcel II. Pavol IV. Pius IV. Pius V. Gregor XIII. Sixtus V. Urban VII. Gregor XIV. Inocent IX. Klement VIII.
17. – 21. storočie	Lev XI. Pavol V. Gregor XV. Urban VIII. Inocent X. Alexander VII. Klement IX. Klement X. Inocent XI. Alexander VIII. Inocent XII. Klement XI. Inocent XIII. Benedikt XIII. Klement XII. Benedikt XIV. Klement XIII. Klement XIV. Pius VI. Pius VII. Lev XII. Pius VIII. Gregor XVI. Pius IX. Lev XIII. Pius X. Benedikt XV. Pius XI. Pius XII. Ján XXIII. Pavol VI. Ján Pavol I. Ján Pavol II. Benedikt XVI. František