Itamar Franco

Itamar Franco
Oficiálny portrét, 1992
33. Prezident Brazílie
V úrade 29. december 1992 – 31. december 1994
Viceprezident	Žiaden
Fernando Collor de Mello Fernando Henrique Cardoso
21. Viceprezident Brazílie
V úrade 15. marec 1990 – 29. december 1992
Prezident	Fernando Collor de Mello
José Sarney Marco Maciel
Senátor za Minas Gerais
V úrade 1. február 2011 – 2. júl 2011
Hélio Costa Zezé Perrella
V úrade 1. február 1975 – 15. marec 1990
José Augusto Matta Machado
Guvernér Minas Gerais
V úrade 1. január 1999 – 31. december 2002
Eduardo Azerdo Aécio Neves
Biografické údaje
Rodné meno	Itamar Augusto Cautiero Franco
Narodenie	28. jún 1930 Brazilské teritoriálne vody, Atlantický oceán
Úmrtie	2. júl 2011 (81 rokov) São Paulo, São Paulo, Brazília
Politická strana	PTB (1955 – 1964) MDB (1964 – 1980) PMDB (1980 – 1986) PL (1986 – 1989) PRN (1989 – 1992) PMDB (1992 – 2009) PPS (2009 – 2011)
Alma mater	Escola de Engenharia de Juiz de Fora
Profesia	Stavebný inžinier
Rodina
Manželka	Anna Elisa Surerus (o. 1968; r. 1978)
Deti	2 dcéry
Odkazy
	Itamar Franco (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Itamar Augusto Cautiero Franco (* 28. jún 1930 – † 2. júl 2011) bol brazílsky politik, ktorý pôsobil ako 33. prezident Brazílie od 29. decembra 1992 do 31. decembra 1994. Predtým bol 21. viceprezidentom Brazílie od roku 1990 až do rezignácie prezidenta Fernanda Collora de Mella. Počas svojej dlhej politickej kariéry Franco pôsobil aj ako senátor, starosta, veľvyslanec a guvernér. V čase svojej smrti bol senátorom za Minas Gerais.

Raný život a rodinné zázemie

Franco sa narodil predčasne na mori na palube lode medzi Salvadorom a Rio de Janeiro. Z otcovej strany bol čiastočne nemeckého pôvodu, kým z matkinej strany bol talianskeho pôvodu, pričom obaja jej rodičia emigrovali do Brazílie z Talianska. Jeho matka sa volala „Itália“, čo v portugalčine znamená „Taliansko“. Francov otec zomrel ešte pred jeho narodením.

Jeho rodina pochádzala z Juiz de Fora, Minas Gerais, kde vyrastal a stal sa stavebným inžinierom v roku 1955 na miestnej inžinierskej škole.

Kariéra

Pred viceprezidentúrou

Franco, ktorý vstúpil do politiky v polovici 50. rokov 20. storočia, najskôr pôsobil ako radca a zástupca starostu Juiz de Fora, potom tam bol zvolený za starostu (1967 – 1971; 1973 – 1974). V roku 1974 odstúpil z funkcie starostu a úspešne kandidoval do federálneho senátu, kde zastupoval Minas Gerais. Čoskoro sa stal vedúcim predstaviteľom Brazílskeho demokratického hnutia (Movimento Democrático Brasileiro, MDB), oficiálnej opozície voči vojenskému režimu, ktorý v Brazílii vládol v rokoch 1964 až 1985.

Po opätovnom zvolení za senátora v roku 1982 bol porazený pri pokuse o zvolenie za guvernéra Minas Gerais v roku 1986 ako kandidát Liberálnej strany (PL). Počas svojho pôsobenia bol jednou z kľúčových postáv (vtedy neúspešnej) iniciatívy za okamžité obnovenie priamych volieb prezidenta. Počas svojho senátneho obdobia pôsobil Franco ako vodca PL v tejto komore.

Ako člen národného ústavodarného zhromaždenia, ktoré začalo 1. februára 1987, Franco hlasoval za prerušenie vzťahov medzi Brazíliou a krajinami, ktoré rozvíjajú politiku rasovej diskriminácie (ako vtedy v prípade Južnej Afriky), za 50 % zvýšenie príplatkov za nadčasy po štyridsaťhodinovom pracovnom týždni, legalizáciu interrupcií, nepretržitú šesťhodinovú výpovednú dobu úmernú dĺžke služby, jednotu odborov, suverenitu ľudu, znárodnenie podložia a znárodnenie finančného systému.

Viceprezident Brazílie (1990 – 1992)

V roku 1989 Franco opustil PL a pripojil sa k malej PRN (Strana národnej obnovy), aby bol vybraný za viceprezidenta prezidentského kandidáta Fernanda Collora de Mella. Hlavným dôvodom výberu Franca bolo to, že zastupoval jeden z najväčších štátov (na rozdiel od Collora, ktorý pochádzal z malého štátu Alagoas), a publicita, ktorú získal počas svojej výzvy na obžalobu prezidenta Josého Sarneyho za údajnú korupciu.

Collor a Franco vyhrali veľmi tesné voľby proti mužovi, ktorý sa neskôr stal prezidentom (2003 – 2010), Luizovi Ináciovi Lulovi da Silvovi.

Po nástupe do úradu sa Franco rozišiel s Collorom a niekoľkokrát sa mu vyhrážal rezignáciou, pretože nesúhlasil s niektorými prezidentovými politikami, najmä pokiaľ ide o privatizáciu, a otvorene vyjadril svoj nesúhlas.

V utorok 29. septembra 1992 bol Collor obvinený z korupcie a odvolaný kongresom. Podľa brazílskej ústavy sú právomoci odvolaného prezidenta pozastavené na 180 dní. Ako taký sa Franco stal úradujúcim prezidentom 2. októbra 1992. Collor odstúpil 29. decembra, keď bolo zrejmé, že ho senát odsúdi a odvolá, a vtedy sa Franco formálne ujal úradu prezidenta.

Napriek tomu, že bol Franco viceprezidentom takmer tri roky, keď sa stal úradujúcim prezidentom, prieskumy ukázali, že väčšina obyvateľstva nevedela, kto to bol.

Prezident Brazílie (1992 – 1994)

Domáca politika a prezidentský štýl

Franco v roku 1993

Franco prevzal moc, keď sa Brazília nachádzala uprostred ťažkej hospodárskej krízy, pričom inflácia v roku 1992 dosiahla 1 110 % a v roku 1993 raketovo vzrástla na takmer 2 400 %. Franco si vybral za svojho ministra financií Fernanda Henrique Cardosa, ktorý spustil „Plán Real“, ktorým stabilizoval ekonomiku a ukončil infláciu.

Počas jeho funkčného obdobia, v apríli 1993, sa v Brazílii uskutočnilo dlho ohlasované referendum o politickom systéme (zotrvanie republiky alebo obnovenie monarchie) a forme vlády (prezidentský alebo parlamentný systém). Republikánsky a prezidentský systém prevládol veľkou väčšinou. Franco vždy uprednostňoval parlamentnú vládu.

Jeho kabinetu sa pripisuje zásluha za obnovenie integrity a stability vo vláde, najmä po nepokojnom Collorovom období. Samotný prezident si zachoval povesť čestnosti a jeho osobný štýl bol vnímaný ako veľmi odlišný od Collorovho, ktorý skôr vykonával „imperiálnu a slávnostnú prezidentskú úlohu“. Na druhej strane, Francovo vlastné osobné správanie bolo niekedy označované ako temperamentné a výstredné.

Na konci funkčného obdobia sa Francovo hodnotenie spokojnosti vyšplhalo na takmer 80 – 90 percent. Až do mája 2016 zostal Franco posledným brazílskym prezidentom, ktorý nebol zvolený priamo.

Zahraničná politika

Napriek tomu, že je niekedy označovaný za „človeka s obmedzenými diplomatickými schopnosťami“, má Franco zásluhy za spustenie myšlienky zóny voľného obchodu pokrývajúcej celú Južnú Ameriku, ktorú ocenili takí lídri ako americký prezident Bill Clinton.

Taktiež počas jeho vlády Brazília ratifikovala dôležité pakty (napríklad Tlatelolckú zmluvu a štvorstrannú dohodu zahŕňajúcu Argentínu a Medzinárodnú agentúru pre atómovú energiu), ktoré Brazíliu nasmerovali na cestu nerozšírovania sa.

Po prezidentúre

Francovi bolo v roku 1994 zakázané kandidovať na celé funkčné obdobie. Kedykoľvek brazílsky viceprezident slúži časť prezidentského obdobia, počíta sa to ako celé funkčné obdobie, a v tom čase bolo brazílskym prezidentom zakázané okamžité opätovné zvolenie. Fernando Henrique Cardoso sa stal oficiálnym kandidátom na nástupcu Franca a bol zvolený za prezidenta koncom roku 1994. Franco sa však čoskoro stal tvrdým kritikom Cardosovej vlády a nesúhlasil s programom privatizácie. Neskôr pôsobil ako veľvyslanec v Portugalsku v Lisabone a potom ako veľvyslanec pri Organizácii amerických štátov vo Washingtone, DC, až do roku 1998.

Franco zvažoval prezidentskú kandidatúru v roku 1998, ale nakoniec ustúpil po tom, čo ústavné zmeny umožnili Cardosovi znovu kandidovať. V tom istom roku bol však zvolený za guvernéra Minas Gerais proti urádujucemu guvernérovi podporovanému Cardosom, a hneď po nástupe do úradu uzákonil moratórium na platby štátneho dlhu, čím zhoršil národnú hospodársku krízu. Itamar Franco pôsobil v kresle guvernéra až do roku 2003 (odmietol sa usilovať o znovuzvolenie a podporil víťazného kandidáta Aécia Nevesa). Potom bol veľvyslancom v Taliansku až do odchodu z funkcie v roku 2005. Počas prezidentských volieb v roku 2002 Franco podporil Luiza Inácia Lulu da Silvu, ktorý bol zvolený, aj keď on sám opäť odmietol kandidovať.

Osobný život

Franco sa rozviedol v roku 1978 a mal dve dcéry. Pred a počas jeho prezidentúry bol jeho osobný život predmetom obrovského záujmu verejnosti.

Je autorom asi 19 publikovaných prác, od diskusií o jadrovej energii až po poviedky.

Smrť

Po diagnostikovaní leukémie bol Franco 21. mája 2011 prijatý do nemocnice v São Paule. 28. júna, v deň jeho 81. narodenín, sa jeho stav zhoršil a dostal ťažký zápal pľúc, bol prevezený na JIS a umiestnený pod mechanickú ventiláciu. Zomrel v sobotu ráno 2. júla 2011 po mozgovej príhode. Prezidentka Dilma Rousseffová vyhlásila sedemdňový smútok. Potom, čo ležal v meste Juiz de Fora, jeho politickej základni, a v Belo Horizonte, hlavnom meste Minas Gerais, bolo jeho telo v pondelok 4. júla 2011 spopolnené v Contageme, v metropolitnej oblasti tohto mesta.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Itamar Franco