Marcus Valerius Martialis
| Marcus Valerius Martialis | |
 rímsky básnik | |
| Narodenie | 1. apríl 38-40 Augusta Bilbilis, Hispánia |
|---|---|
| Úmrtie | 102-103 Augusta Bilbilis, Hispánia |
| Odkazy | |
| Commons |  Marcus Valerius Martialis |
Marcus Valerius Martialis, označovaný tiež iba ako Martialis, bol rímsky básnik pochádzajúci z Hispánie, známy predovšetkým zbierkou epigramov, vydávaných za vlády cisárov Domiciána, Nervu a Trajána. Martialis mal zásadný podiel na vznik moderného epigramu. Jeho krátke, vtipné básne vysmievajúce sa z dobového života a nerestí nám poskytujú plastický obraz o živote v Ríme v 1. storočí.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Martialov životopis možno pomerne spoľahlivo rekonštruovať na základe autobiografických detailov uvádzaných v jeho diele. V knihe X, zloženej v rokoch 95 – 8, spomína oslavu svojich 57. narodenín[1], z čoho možno odvodiť, že sa narodil 1. marca v rozmedzí rokov 38 – 40, za vlády Caligulu alebo Claudia. Jeho rodiskom bolo hispánske mesto Augusta Bilbilis (dnes Calatayud). Mená svojich rodičov uvádza ako Fronto a Flaccilla. Podľa mena možno súdiť, že Martialis patril k rímskym občanom, aj keď sám o sebe hovorí ako o potomkovi iberských Keltov[2]. O svojej hispánskej domovine sa vyjadruje v dobrom – spomína mladosť strávenú v dostatku a v spoločnosti priateľov.
Po ukončení vzdelania prišiel roku 64 Martialis do Ríma. Oporu našiel u rodiny svojich významných krajanov, Annaeov, z ktorej pochádzal filozof Seneca aj básnik Lucanus. Tí ho uviedli do prostredia Neronovho cisárovho dvora, ale po Pisonovom sprisahaní (65) a jeho krvavom potlačení sa Martialis z verejného života stiahol a venoval sa básnickej činnosti. Je možné, že v tejto dobe musel Martialis viesť život právnika, hoci mu vyhovoval viac nezávislý život umelca. V starobe sa Martialis vysmieval zo svojich mladíckych literárnych počinov, ktorých úroveň považoval za veľmi nízku[3].
Zlom v Martialovej literárnej kariére priniesol rok 80, kedy na príkaz cisára Tita zložil a vydal zbierku epigramov pri príležitosti otvorenia nového amfiteátru – Kolosea. Dielu mu zaručilo úspech tak u publika ako i na cisárskom dvore. Titus a neskôr Domicián mu poskytli radu pôct vrátane povýšenia do jazdeckého stavu. Martialis sa v jednom zo svojich epigramov chváli, že bol dokonca pozvaný cisárom na večeru a že svojim menom vymohol občianstvo niekoľkým svojim priateľom. Napriek tomu sa Martialovi nepodarilo zabezpečiť si trvalú podporu na dvore alebo u svojich patrónov a jeho živnosť zostala až do konca jeho života neistá. V cisárskych kruhoch sa epigramatik spoznal s niekoľkými ďalšími významnými literátmi – Siliom Italicom, Quintilianom, Iuvenalom a Plíniom Mladším. Pretože sa ani slovkom nezmieňuje o inom významnom básnikovi pôsobiacom v cisárovi, Papiniovi Statiovi, a ten sa na oplátku nezmieňuje o Martialovi, s ktorým sa musel stretnúť, usudzuje sa, že medzi dvoma cisárovými chránencami usilujúcimi sa o získanie jeho priazne vládla veľká rivalita.
Martialis v posledných rokoch svojho života vlastnil malý statok neďaleko Nomenta v Sabinsku[4] a dom na Kvirinále v Ríme. Napriek nárokom, ktoré naňho život v metropole kládol, sa nedokázal vzdialiť na dlhšiu dobu z hluku a ruchu svojho milovaného Ríma. Iba krátko pred smrťou sa odhodlal vymeniť svoje skromné pomery v Ríme za život v Hispánii[5]. Aj toto prostredie ho ale sklamalo: Martialis v svojich posledných veršoch narieka nad provinčnosťou svojho domova, ktorý nemožno porovnať s búrlivým životom v Ríme. Zomiera roku 104 v svojom rodnom meste Bilbilis.
Martialis a jeho patróni
[upraviť | upraviť zdroj]V rímskej literatúre sa stretávame s básnikmi dvoch typov. K prvému patria umelci pochádzajúcich z najvyšších spoločenských vrstiev, ktorých ekonomické zázemie im umožňuje venovať sa literatúre takpovediac ako voľnočasovej aktivite. Skladajú verše buď popri verejnej činnosti, ktorá vyplýva z ich vysokého postavenia, alebo namiesto nej, ako únik pred povinnosťami verejných činiteľov. Martialis je predstaviteľom druhého typu rímskeho básnika – talentovaného ale chudobného umelca, ktorého jeho finančné okolnosti nútia vyhľadávať záštitu mocnejších a bohatších ako svojich patrónov. Martialova poézia je teda predovšetkým poéziou klientskou: je skladaná na objednávku a s cieľom získať finančnú odmenu. Práve preto sa neštíti, na rozdiel od veršov literárne činnej aristokracie, v ktorých cítiť počas republikánskeho zriadenia nezávislosť a počas cisárstva skrytú opozíciu, nezakryte svojich chlebodarcov chváliť a až nemiestne im lichotiť. Ani Martialis nijako nezakrýva pochlebovanie svojim ochrancom, predovšetkým samotnému cisárovi, ktorý je jeho najdôležitejším patrónom.
V Martialovej poézii možno často nájsť odkazy na povinnosti rímskeho klienta – ranný hold svojmu patrónovi, poslušná účasť na patrónových hostinách a samozrejme skladanie oslavných veršov. Spočiatku sa Martialis dostavuje k týmto svojim “povinnostiam” osobne, neskôr už len posiela krátke zbierky epigramov svojim platiacim patrónom zo svojho statku v Nomente.
Zo zmienok vo vlastnom diele i u ďalších Martialových súčasníkov vieme, že až do smrti žil v pomerne núdznych pomeroch a nedosiahol isté finančné zabezpečenie. Dokonca aj jeho cestu do Hispánie, kam mohol utekať práve pred vysokými životnými nákladmi v Ríme, mu musel uhradiť jeho priateľ, Plínius Mladší. Aj v domovskom prostredí bol Martialis závislý od priazne druhých, v tomto prípade od finančnej podpory akejsi ženy menom Marcella.
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Martialis zložil celkom 1561 epigramov (z toho 1235 epigramov v elegickom distichu). Jeho tvorba súhrnne označovaná ako Epigrammata (Epigramy) je rozdelená na:
- Liber spectaculorum (Kniha divov), obsahuje 30 epigramov zložených a vydaných na oslavu otvorenia Kolosea roku 80 (dochované dielo je doplneným vydaním z roku 81).
- vlastné Epigrammata (Epigramy), 12 kníh vydávaných v rokoch 86 až 103
- Xenia (Darčeky) a Apophoreta (Výslužky), dve knihy, pridávaného ako 13. a 14. kniha k Epigramom, obsahujú krátke veršované venovania, vhodné na pripojenie k darom rozdávaným na Saturnáliach alebo po hostinách, vyšli roku 84.
Od roku 86 vydával Martialis každoročne jednu knihu epigramov so železnou pravidelnosťou. Prvých 10. kníh vzniklo počas vlády cisára Domiciána, kniha XI za vlády Nervu roku 96. Po niekoľkoročnom pobyte v domovskej Hispánii krátko pred básnikovou smrťou bola vydaná posledná kniha.
Martialov ohlas
[upraviť | upraviť zdroj]Po Martialovej smrti kolísala jeho sláva zároveň s popularitou epigramu. Inšpiroval neskoroantických básnikov Ausonia, Claudia Claudiana a Sidonia Apollinara. V stredoveku sa oceňovali jeho verše s moralizujúcou tendenciou.
Novú vlnu obľúbenosti získala Martialovi Renesancia, ktorá objavila čaro urbánneho spôsobu života a jeho satiry. Mnoho humanistických talianskych básnikov písalo krátke básne podľa jeho vzoru a vysoko si ho vážil aj Boccaccio.
Martialis si udržal obľubu až do nástupu romantizmu.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Marcus Valerius Martialis
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Marcus Valerius Martialis
