Nemecké cisárstvo (1871 – 1918)
| Nemecká ríša Deutsches Reich
| |||||||
| Hymna: Heil dir im Siegerkranz | |||||||
| Motto: Gott mit uns (Boh s nami) | |||||||
Geografia
| |||||||
Rozloha
|
540 858 km² (v roku 1910)
| ||||||
| Obyvateľstvo | |||||||
Počet obyvateľov
|
1871: 41 058 792
1890: 49 428 470 1910: 64 925 993 | ||||||
| Štátny útvar | |||||||
.svg)
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
Nemecké cisárstvo (skrátene Nemecko, oficiálne Nemecká ríša, nem. Deutsches Reich[1][2][3][4] niekedy aj Imperiálne Nemecko[5]) bol nemecký národný štát,[6] ktorý existoval od zjednotenia Nemecka v roku 1871 až do abdikácie cisára Viliama II. v roku 1918. Cisárstvo bolo založené vo Versailles pri Paríži počas prusko-francúzskej vojny 1. januára 1871, keď sa nemecké južné štáty s výnimkou Rakúska pripojili k Severonemeckému spolku a vstúpila do platnosti nová ústava, ktorá zmenila názov spolkového štátu na Nemeckú ríšu a zaviedla titul nemeckého cisára pre Viliama I., pruského kráľa z dynastie Hohenzollernovcov.[7] Hlavným mestom zostal Berlín a pruský ministerský predseda Otto von Bismarck sa stal kancelárom, predsedom vlády.
Nemecká ríša sa skladala z 26 štátov, z ktorých väčšine vládli kráľovské rody. Zahŕňala štyri kráľovstvá, šesť veľkovojvodstiev, päť vojvodstiev (šesť pred rokom 1876), sedem kniežatstiev, tri slobodné hanzovné mestá a jedno cisárske územie. Aj keď Prusko bolo jedným z niekoľkých kráľovstiev v ríši, obsahovalo asi dve tretiny nemeckej populácie a územia. Pruská dominancia bola taktiež zaručená ústavne.[8] Medzi rokmi 1867 až 1878/9 bola funkcia Otto von Bismarcka ako prvého a dodnes najdlhšie vládnuceho kancelára poznamenaná relatívnym liberalizmom, ale neskôr sa stala konzervatívnejšia. Obdobie, keď bol vo funkcii, sa vyznačovalo rozsiahlymi reformami a kultúrnym bojom. V neskorších rokoch jeho úradovanie a cez jeho osobnú opozíciu sa Nemecko zapojilo do kolonializmu. Získalo mnoho zo zostávajúceho územia, ktoré pri delení Afriky nebolo ešte nárokované, a zvládlo vybudovať tretiu najväčšiu koloniálnu ríšu tej doby, po britskej a francúzskej.[9] Ako koloniálny štát sa občas stretávalo s inými európskymi mocnosťami, hlavne s Britskou ríšou. Nemecko sa stalo mocnosťou a pýšilo sa rýchlo sa rozvíjajúcou železničnou sieťou, najsilnejšou armádou na svete a rýchlo rastúcou priemyselnou základňou.[10] Za menej než desať rokov sa jeho námorníctvo stalo druhým najväčším za britským kráľovským námorníctvom. Po odstavení Bismarcka Viliamom II. v roku 1890 sa cisárstvo pustilo do Weltpolitiky – nového agresívneho kurzu, ktorý nakoniec prispel k vypuknutiu prvej svetovej vojny. Okrem toho Bismarckovi nástupcovia neboli schopní udržať súbor meniacich sa a prekrývajúcich sa spojenectiev ich predchodcu, ktorá bránila Nemecku v diplomatickej izolácii. Toto obdobie bolo poznamenané rôznymi faktormi ovlyvňujúcimi cisárové rozhodnutia, ktoré boli verejnosťou často vnímaná ako protichodná alebo nepredvídateľná. V roku 1879 Nemecká ríša s Rakúsko-Uhorskom vytvorila dvojspolok, na ktorý v roku 1882 nadviazal trojspolok s Talianskom. Tak isto si udržala silné diplomatické väzby s Osmanskou ríšou. Keď prišla v roku 1914 veľká kríza, Taliansko alianciu opustilo a Osmanská ríša sa formálne stala spojencom Nemecka.
Po roku 1850 sa nemecké štáty rýchlo industrializovali, obzvlášť vďaka dostatku uhlia, železa (oceľ), chemickému priemyslu a železnicou. V roku 1871 v Nemecku žilo 41 miliónov obyvateľov a do roku 1913 sa tento počet zvýšil na 68 miliónov. Štáty, ktoré boli v roku 1815 prevažne vidiecke, boli teraz v zjednotenom Nemecku prevažne urbanizované.[11] Počas 47 rokov svojej existencie bola Nemecká ríša priemyselným, technologickým a vedeckým gigantom, ktorý získal vo vede viac Nobelových cien než ktorákoľvek iná krajina.[12] V rokoch 1901 až 1918 získalo Nemecko 4 Nobelove ceny za medicínu, 6 za fyziku, 7 za chémiu a 3 ceny za literatúru. V roku 1900 bolo Nemecko najväčšou ekonomikou v Európe, keď prekonalo Spojené kráľovstvo, a druhou najväčšou na svete za Spojenými štátmi.[13]
Počas prvej svetovej vojny zlyhali nemecké plány na rýchle obsadenie Paríža do jesene roku 1914. Vojna na západnom fronte sa stala patovou situáciou a spojenecká námorná blokáda spôsobila vážny nedostatok potravín. Cisárske Nemecko však dosiahlo úspech na východnom fronte a po Brestlitovskom mieri okupovalo veľké množstvo územia na východe. Nemecké vyhlásenie neobmedzenej ponorkovej vojny na začiatku roku 1917 prispelo k zapojení Spojených štátov do vojny. Vrchné velenie armády na čele s Paulom von Hindenburgom a Erichom Ludendorffom stále viac ovládalo štát, ale v roku 1918 začala po neúspešnej jarnej ofenzíve nemecká armáda ustupovať, spojenci Rakúsko-Uhorsko a Osmanská ríša sa zrútili a Bulharsko sa vzdalo. Ríša padla počas revolúcie v novembri 1918, keď panovník odstúpil. Povojnová federálna republika čelila povojnovým reparáciam vo výške takmer 270 miliárd dolárov.[14] čo viedlo k vzostupu Adolfa Hitlera a nacizmu.[15]
Charakteristika
[upraviť | upraviť zdroj].svg)
Nemecké cisárstvo zahŕňalo 25 spolkových krajín (medzi nimi aj tri hanzové mestá Hamburg, Brémy a Lübeck). Aj cez hospodársku krízu po roku 1873 sa cisárstvo v priebehu svojej existencie (hlavne v 90. rokoch 19. storočí) menilo z poľnohospodárskej krajiny na priemyselnú. Rozvíjal sa taktiež obchod aj bankovníctvo. S rozvojom hospodárstva rástol aj počet obyvateľov, vnútorná migrácia a urbanizácia. Zatiaľ čo význam strednej triedy rástol, remeslá a šľachta upadali, hoci si šľachta doposiaľ zachovala svoju dominantnú rolu vo vojsku, diplomacii a civilnej správe.[16]
Vnútorný a zahraničný politický vývoj určoval predovšetkým prvý a najdlhšie úradujúci ríšsky kancelár Otto von Bismarck, ktorého vládu možno rozdeliť na liberálnu fázu, ovplyvnenú vnútropolitickými reformami a kultúrnym bojom, a na skôr konzervatívne období. Do doby jeho vlády spadá taktiež rozvoj nemeckého kolonializmu, z čoho pramenili konflikty s inými koloniálnymi veľmocami, hlavne s Veľkou Britániou.
Éra po Bismarckovi býva často označovaná ako viliamovske obdobie, pretože nový cisár Viliam II. uplatňoval po Bismarckovom prepustení v roku 1888 značný vplyv na politiku. Mohutné zbrojenie a militarizmus malo za následok izoláciu a bolo nakoniec jednou z príčin prvej svetovej vojny.
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]Vznik cisárstva
[upraviť | upraviť zdroj]Nezhody medzi Francúzskom a Nemeckom ohľadne možného nástupníctva nemeckého kandidáta na španielsky kráľovský trón prerástli v roku 1870 v prusko-francúzsku vojnu. Na stranu Pruska sa pridali všetky ostatné nemecké štáty, a potom Prusi vpadli do Francúzska. Po niekoľkých týždňoch bojov francúzska armáda, vedená cisárom Napoleonom III., kapitulovala v Sedane. Po páde obliehaného Paríža v januári 1871 bolo Francúzsko nútené prijať mier: Nemecku muselo odstúpiť územia Alsaska a Lotrinska, čím bolo ale zasiate semienko ďalších budúcich konfliktov medzi oboma krajinami.
.jpg)
Ešte počas obliehania Paríža sa nemeckí princovia zhromaždili v Zrkadlovej sále Versailleského paláca a 18. januára 1871 tu prehlásili pruského kráľa Viliama I. „nemeckým cisárom“. Tým bola založená Nemecká ríša, pozostávajúca z 25 štátov. Otto von Bismarck bol ustanovený ríšskym kancelárom.
Ríšska ústava z roku 1871 zdôrazňovala monarchistickú povahu štátu. Budúcnosť Nemecka mala byť teda rozhodujúcim spôsobom závislá na osobe cisára. Silné postavenie bolo priradené Prusku, na ktoré v novom štáte pripadali dve tretiny rozlohy a obyvateľstva.
Bismarckova domáca politika bola charakterizovaná jeho bojom proti nepriateľom pruského protestantského štátu. V tzv. kultúrnom boji (Kulturkampf) sa viac-menej bezúspešne snažil obmedziť vplyv katolícke cirkvi a jej politického krídla, strany Centrum. Po atentáte socialistov na cisára Vilhelma v roku 1878 využil ríšsky kancelár súhlasu verejnosti k postaveniu sociálnej demokracie a jej tlače mimo zákon. Súčasne sa ale snažil pôsobiť proti radikalizácii pracovníkov zavedením sociálneho a nemocenského poistenia.
Zahranično-politicky bolo Bismarckovou prioritou zachovanie rovnováhy veľmocí. Nemecko sa po víťazstve nad Francúzskom stalo najsilnejším štátom na kontinente, čo ale vzbudilo obavy svojich susedov. Aby zabránil spojeniu ostatných mocností proti Nemecku, vybudoval Bismarck svoju obratnú diplomaciu spojenecký systém, ktorého cieľom bolo udržať Francúzsko, túžiace po revanši za stratu Alsaska a Lotrinska, v izolácii. V roku 1873 bola zjednaná dohoda medzi Nemeckom, Ruskom a Rakúsko-Uhorskom. Šesť rokov nato vytvoril Bismarck dvojspolok s Rakúsko-Uhorskom pre prípad útoku Ruska, ktoré nebolo spokojné s výsledkami berlínskeho kongresu. Pripojením Talianska k tomuto spojenectvu vznikol v roku 1882 trojspolok.
Bismarck sa veľmi dlho zdráhal pristúpiť na požiadavky korunného princa Viliama II., ktorý chcel z Nemecka urobiť svetovú veľmoc nadobudnutím vlastných kolónií. Ríšsky kancelár tak chcel predísť zbytočnému vyhroteniu napätia medzi európskymi veľmocami a zachovať bezpečnosť Nemecka. Keď sa však v rokoch 1880 až 1885 javila zahraničná situácia priaznivejšia, Bismarck v tejto záležitosti ustúpil.
V roku 1888 zomrel cisár Viliam I. Jeho smrteľne chorý syn Fridrich III. vládol iba 99 dní. Po ňom nastúpil na trón jeho 29 ročný ambiciózny syn, Viliam II. Politické a osobné rozpory medzi Bismarckom a novým cisárom, ktorý chcel byť „svojim vlastným kancelárom“ zapríčinili v roku 1890 Bismarckov pád.
Po Bismarckovej rezignácii Viliam II. prehlásil, že bude pokračovať v zahraničnej politike bývalého kancelára. Aj keď zmluva s Ruskom nebola obnovená, vzniklo medzi Ruskom a Francúzskom spojenectvo, ktoré bolo otvorene namierené proti trojspolku. Jeho súdržnosť navyše oslabovali vzájomné rozpory medzi Rakúskom a Talianskom. Nemecká koloniálna expanzia vo východnej Ázii (Kiautschou), a v Tichomorí (Mariány, Karolíny, Samoa) priviedla krajinu do diplomatického stretu s Veľkou Britániou, Ruskom, Japonskom a USA.
Na ochranu nemeckých zámorských kolónií a obchodu začal v roku 1898 admirál Tirpitz program výstavby nemeckého vojnového loďstva (Kriegsmarine). To však predstavovalo priamu hrozbu britskej námornej hegemóniu, čo vo svojom dôsledku zamedzilo akejkoľvek možnosti dohody medzi Nemeckom a Veľkou Britániou. Tá v roku 1904 uzavrela „srdečnú dohodu“ (Entente cordiale) s Francúzskom. Keď sa k nim tri roky potom pripojilo aj Rusko, ocitlo sa Nemecko v úplnej medzinárodnej izolácii.
Prvá svetová vojna
[upraviť | upraviť zdroj]
_Opfer_des_1_Weltkrieges3.jpg)
Imperialistická mocenská politika a rozhodné sledovanie národných záujmov viedlo v roku 1914 k vypuknutiu prvej svetovej vojny. Jej príčinou bola nemecko-francúzska nenávisť, obťažné spolužitie národov v mnohonárodnostnom Rakúsko-Uhorsku, ruská agresívna politika na Balkáne a unáhlené stanovovanie ultimát a vykonávanie mobilizácií (v dôsledku mylného presvedčenia, že eventuálna vojna bude krátka). Po boku Nemecka bojovalo Rakúsko-Uhorsko, Bulharsko a Osmanská ríša proti Francúzsku, Veľkej Británii, Rusku, Taliansku a mnoho ďalším menším štátom (Belgicko, Srbsko atď.). Boje zasiahli okrem európskeho kontinentu tiež aj Blízky východ a nemecké kolónie v zámorí.
Na západe bojovalo Nemecko vo vyčerpávajúcej zákopovej a opotrebovávacej vojne s mnohými krvavými bitkami (bitka o Verdun). Po rýchlom postupe Belgickom boli nemecké armády v septembri 1914 zastavené v bitke na Marne východne od Paríža. Na východe sa aj cez počiatočný nástup Rusov podarilo nemeckým vojskám, ktorím velili Paul von Hindenburg a Erich Ludendorff, obkľúčiť a zničiť veľké časti ruských armád, ktoré prenikli do Východného Pruska. Nemci a Rakúšania potom dosiahli mnoho menších úspechov, ktoré privodili zrútenie Ruska v roku 1917. Britská námorná blokáda v Severnom mori mala ničivý efekt na nemecké vojnové hospodárstvo a zásobovanie civilného obyvateľstva. Vstup USA do vojny v apríli 1917, nasledujúci po nemeckom vyhlásení neobmedzenej ponorkovej vojny, značí rozhodujúci bod obratu vo vývoji vojny v neprospech Nemecka.
Na konci októbra 1918 nemeckí námorníci v Kieli odmietli vyplávať na svoju poslednú bojovú misiu vo vojne, ktorá bola vtedy už očividne prehraná. Vzbura sa počas niekoľko málo dní rozšírila po celom Nemecku. Cisár Viliam II. bol 4. novembra prinútený abdikovať, a potom sa odobral do exilu v Holandsku. V ten istý deň bol v Reichstagu vyhlásený vznik nemeckej republiky. Dňa 11. novembra 1918 bolo v Compiègne podpísané prímerie, čím sa prvá svetová vojna skončila.
Zánik cisárstva
[upraviť | upraviť zdroj]Novembrová revolúcia v roku 1918 urobila z Nemecka parlamentnú demokraciu. V januári 1919 bolo zvolené národné zhromaždenie, ktoré sa však nezišlo v tedy nepokojnom Berlíne, ale v meste Weimar. V auguste toho istého roku tu bola schválená tzv. weimarská ústava.
Vo francúzskom Versailles medzitým prebiehala mierová konferencia, jej výsledkom bola Versaillská zmluva podpísaná 28. júna 1919. Nemecko sa v nej muselo vzdať Alsaska a Lotrinska, územie okolo miest Eupen a Malmedy, Severného Šlezvicka, Hlučínska a mesta Memel. Obnovené Poľsko dostalo Poznaňsko, Západné Prusko a časť Horného Sliezska. Všetky nemecké kolónie boli odovzdané víťazným spojencom. Porýnie bolo demilitarizované a priemyselne významné Sársko bolo na ďalších 15 rokov zverené do správy Spoločnosti národov. Nemecko a jeho spojenci prijali plnú zodpovednosť za rozpútanie vojny a boli nútení zaviazať sa k plateniu vojnových reparácií.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ German constitution of 1871 [online]. German Wikisource, 16 March 2011, [cit. 2011-04-02]. Dostupné online. (po nemecky)
- ↑ Herbert Tuttle wrote in September 1881 that the term "Reich" does not literally connote an empire as has been commonly assumed by English-speaking people. The term "Kaiserreich" literally denotes an empire – particularly a hereditary empire led by an emperor, although "Reich" has been used in German to denote the Roman Empire because it had a weak hereditary tradition. In the case of the German Empire, the official name was Deutsches Reich, which is properly translated as "German Empire" because the official position of head of state in the constitution of the German Empire was officially a "presidency" of a confederation of German states led by the King of Prussia who would assume "the title of German Emperor" as referring to the German people, but was not emperor of Germany as in an emperor of a state. — "The German Empire." Harper's New Monthly Magazine. vol. 63, issue 376, pp. 591–603; here p. 593.
- ↑ World Book, Inc. The World Book dictionary, Volume 1. World Book, Inc., 2003. p. 572. States that Deutsches Reich translates as "German Realm" and was a former official name of Germany.
- ↑ Joseph Whitaker. Whitaker's almanack, 1991. J Whitaker & Sons, 1990. Pp. 765. Refers to the term Deutsches Reich being translated into English as "German Realm", up to and including the Nazi period.
- ↑ See, for example, Roger Chickering, Imperial Germany and the Great War, 1914–1918. 3rd ed. Cambridge: Cambridge University Press, 2014; Cornelius Torp and Sven Oliver Müller, eds., Imperial Germany Revisited: Continuing Debates & New Perspectives. Oxford: Berghahn, 2011; James Retallack, ed., Imperial Germany 1871–1918. Oxford: Oxford University Press, 2008; Isabel V. Hull, Absolute Destruction: Military Culture and the Practices of War in Imperial Germany. Ithaca: Cornell University Press, 2005.
- ↑ Kitchen 2011, s. 108.
- ↑ Michael Kotulla: Deutsches Verfassungsrecht 1806–1918. Eine Dokumentensammlung nebst Einführungen. 1. Band: Gesamtdeutschland, Anhaltische Staaten und Baden. Springer, Berlin 2006, pp. 231, 246
- ↑ HAFFNER, Sebastian. The Rise and Fall of Prussia. [s.l.] : Plunkett Lake Press. 136 s. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Diese deutschen Wörter kennt man noch in der Südsee, von Matthias Heine "Einst hatten die Deutschen das drittgrößte Kolonialreich[...]"
- ↑ Paul Kennedy, The Rise and Fall of the Great Powers: Economic Change and Military Conflict from 1500 to 2000 (1987)
- ↑ J. H. Clapham, The Economic Development of France and Germany 1815–1914 (1936)
- ↑ Nobel Prizes by Country – Evolution of National Science Nobel Prize Shares in the 20th Century, by Citizenship (Juergen Schmidhuber, 2010) [online]. Idsia.ch, [cit. 2012-12-02]. Dostupné online.
- ↑ Azar Gat. War in Human Civilization. [s.l.] : Oxford University Press, 2008. Dostupné online. ISBN 978-0-19-923663-3. S. 517.
- ↑ BLAKEMORE, Erin. Germany's World War I Debt Was So Crushing It Took 92 Years to Pay Off [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ How Did Hitler Happen? [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ F.-W. Henning: Die Industrialisierung in Deutschland 1800 bis 1914. Schöningh, Paderborn 1973. S. 203 ff.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nemecké cisárstvo (1871 – 1918)
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- SKŘIVAN, A. 2002. Der Untergang des alten Großmächtekonzerts – zur Außenpolitik Deutschlands und Österreich-Ungarns am Vorabend des Ersten Weltkrieges. Prague Papers on the History of International Relations. 2002, roč. 6, s. 75-89. ISBN 80-7308-042-7.
- STELLNER, F. 1999. Na německém císařském dvoře (1871-1918). Historický obzor, 1999, 10 (7/8), s. 146-152. ISSN 1210-6097.