Sibír
O iných významoch výrazu Sibír pozri Sibír (rozlišovacia stránka).Sibír (rus. Сиби́рь-Sibir; slovo Sibír je v slovenčine, ruštine aj češtine ženského rodu; staršie: Sibíria[1][2]; zastarano: Sibírsko[2], Sibir[2], Sibéria[3][4]) je rozsiahle územie v ázijskej časti Ruskej federácie ležiace medzi Uralom a Verchojanským pohorím. Zaberá väčšinu rozlohy Ruskej federácie (približne 10 mil. km²). V širšom zmysle sa však k Sibíri niekedy počíta aj územie medzi Verchojanským pohorím a Tichým oceánom.
Sibírsky federálny okruh
Geografické vyznačenie Sibíri
Sibír podľa najširšej alebo staršej definície
Zo západu je ohraničený horskou hradbou Uralu, zo severu oceánom, z juhu kazašskými stepami a mongolskou hranicou a z východu horskými hrebeňmi odvádzajúcimi toky do Tichého oceánu. Geologicky patrí značná časť Sibíri k starej platforme nazývanej Sibírsky štít. Ide o jednu z najstarších konsolidovaných častí zemskej kôry, tvorenú horninami predkambrického veku.
Oblasť je známa svojim silným kontinentálnym podnebím a veľkým nerastným bohatstvom. Je veľmi riedko osídlená a mnohé oblasti sú dostupné iba letecky. Výnimku tvoria oblasti, ktoré sa nachádzajú v blízkosti Transsibírskej magistrály, mohutného riečneho toku alebo Severného ľadového oceána (v letnom období).
Dejiny osídlenia
upraviť
Územie Sibíri je osídlené už od stredného paleolitu. Spracovanie bronzu bolo známe afanasievskej kultúre už v 3. tisícročí pred Kr. V 6. storočí vznikol v predhoriach Altaja Turkický kaganát. Za Bajkalom vytvorili v 9. storočí štátny útvar Ujguri. V 13. storočí ovládli značnú časť Sibíri Mongoli. V tomto období sa v Tajnej kronike Mongolov, ktorú na priamy príkaz Džingischána písal od roku 1206 Tatár Šigi-Chutuchu spomína Sibír, čo je v literatúre prvá zmienka o Sibíri. Je tu spomínaný severný lesný národ Šibir. Obrovská Mongolská ríša sa postupne rozčlenila na Džagatajský ulus a Zlatú hordu.
Po rozpade Zlatej hordy v 15. storočí vznikol na západnej časti územia Sibírsky chanát. Kusé správy o tomto území sa objavujú v ruských prameňoch od 11. storočia. Prvé výpravy za Ural sa uskutočnili v 15. storočí. Avšak až po vzniku silného a centralizovaného ruského štátneho útvaru sa začal systematický prienik Rusov na Sibír. V roku 1581 si najala rodina Stroganovovcov kozácky oddiel vedený atamanom Timofejevičom, ktorý prekročil Ural a napadol Sibírsky chanát. Hlavným stimulom bolo získavanie kožušín. Postupne sa zakladali opevnené osady a začal tu silnieť ruský vplyv.
V 17. storočí prebrala iniciatívu v prenikaní na východ ruská štátna správa. V roku 1632 bol založený Jakutsk, bolo podrobené územie Jakutov a do polovice 17. storočia aj západné Buriatsko. Ovládnutie územia za Bajkalom a v povodí Amuru bolo dokončené v 60. rokoch 17. storočia. Za vojakmi a obchodníkmi s kožušinami sem prenikali aj roľníci z centrálneho Ruska a okolo opevnených osád sa začínajú rozvíjať mestá. V 18. storočí sa ruská expanzia obrátila aj na juh Sibíri a miesto obchodu s kožušinami sa začalo hľadať zlato, striebro a meď. Od 17. storočia začali osídľovať územie aj vyhnanci a to napríklad aj za nedovolené šnupanie tabaku, veštenie, žobranie, alebo mlátenie koňa. Odhaduje sa, že len v 19. storočí ich bolo okolo milióna. V druhej polovici 19. storočia tu boli priaznivejšie podmienky pre podnikanie ako v západnom Rusku a vzniklo tu veľa podnikov a kultúrnych inštitúcií. Z vojensko-strategických dôvodov sa začala v roku 1891 stavba Transsibírskej magistrály, ktorá uľahčila obchod a príchod nových kolonistov. V 20. storočí začala rozsiahla kolonizácia, ktorá sa sústreďovala do priemyselných centier a v okolí Transsibírskej magistrály.
.JPG)
Počas ruskej občianskej vojny kontrolovali niekoľko mesiacov okolie Transsibírskej magistrály Česko-slovenské légie. Ovládnutie Sibíri sovietskou mocou bolo ukončené obsadením Vladivostoku 25. októbra 1920. Počas existencie Sovietskeho zväzu tu bolo vybudovaných veľa priemyselných závodov využívajúcich bohaté zásoby nerastných surovín, v odľahlých oblastiach pracovali v pracovných táboroch zvaných gulagy milióny trestancov. Na väčšine územia sa zachovala pôvodná kultúra domorodého obyvateľstva. Napriek tomu, že socialistický režim previedol kolektivizáciu, dodnes sa tu zachovalo 26 malých národov rozdelených do šiestich veľkých jazykových skupín, ktoré sa sčasti vrátili k pôvodnému spôsobu života. V roku 1974 začala stavba Bajkalsko-amurskej železničnej magistrály, ktorá sprístupnila odľahlé oblasti Sibíri.
V roku 1994 prebehli v Rusku prvé voľby gubernátorov, čím sa čiastočne oslabil centralizmus Moskvy a aj na Sibíri vznikla vplyvná miestna moc.
Prírodné podmienky
upraviť
Podnebie je prevažne kontinentálne, na krajnom severe subarktické až arktické. V zime teploty dosahujú -60 °C, na juhu však prevažne neklesajú pod -30 °C. S príchodom jari však dochádza k prudkej zmene. Letá sú mierne a teplota občas presiahne aj 20 °C. Rozdiel medzi letnými a zimnými teplotami dosahuje až 68 °C. V oblasti Ojmiakonu sa nachádza severný pól chladu, teploty tu klesajú pod -60 °C.
Väčšina územia je pokrytá tajgou, tundrou a početnými mokraďami. Na západe sa nachádza Západosibírska nížina a Stredosibírska plošina, ostatné časti Sibíri sú hornaté. Z juhu na sever pretekajú Sibírou tri veľtoky – Ob, Jenisej a Lena. Veľká časť pôdy je pokrytá permafrostom, čo sťažuje ťažbu surovín. Najvyššou horou je Belucha, ležiaca na hornatom juhu pri hranici s Kazachstanom. V južnej časti Východnej Sibíri sa nachádza Bajkalské jazero s najväčšou svetovou zásobou sladkej vody. Kvôli početným mokradiam sa v niektorých oblastiach v lete vyskytuje obrovské množstvo problematického hmyzu.
Rieky a jazerá
upraviťObyvateľstvo
upraviť
Obyvatelia Sibíri tvoria veľké množstvo národností, hlavne prisťahovaní Rusi a Ukrajinci, ktorí žijú v priemyselných mestách na juhu. K pôvodným obyvateľom Sibíri patria napríklad Burjati, Čukčovia, Eveni, Evenkovia, Chantovia, Jakuti, Jukagirovia, Koriaci, Nanajci, Nenci, Nivchovia, Tuvinci a ďalší, ktorí majú svoje autonómne republiky a okruhy. Tieto národy žijú tradične z lovu, rybolovu a chovu sobov. Aj keď sa v tejto oblasti rozšírilo pravoslávne kresťansvo, množstvo kmeňov stále praktizuje tradičný šamanizmus a animizmus. V dnešnej dobe už väčšina pôvodných národov nežije tradičným spôsobom života a stále silnejšie sa u nich prejavuje asimilácia s Rusmi.
V ázijskej časti Ruska východne od Uralu žije celkovo 30 miliónov ľudí.[5]
Významné mestá
upraviťEkonomika
upraviť
V severnej časti Sibíri sa ťažia takmer všetky nerastné suroviny, významná je najmä ťažba dreva a lov. Väčšina surovín sa vyváža na juh do priemyselných oblastí na spracovanie, prípadne sa vyvážajú do európskej časti Ruska alebo cez Severný ľadový oceán a Tichý oceán na východ do Japonska, USA a Kanady. Mestá sú zásobované energiou prevažne z tepelných elektrární, veľký podiel má však aj produkcia veľkých vodných elektrární (Bratsk, Zeja, Černyševskij). Z ekonomického, ale aj environmentálneho hľadiska hrá kľúčovú úlohu ťažba ropy, avšak mnoho ropovodov vedúcich Sibírou je v dezolátnom stave, čo sa prejavuje veľkými stratami ropy pri preprave a s tým súvisiacim ťažkým poškodením životného prostredia okolo trasy ropovodu.
Doprava
upraviťVýznamnú úlohu v doprave má Transsibírska magistrála, postavená na začiatku 20. storočia (s niektorými nedávno otvorenými novými úsekmi). Tá spája takmer všetky priemyselné mestá (výnimkou sú Barnaul a Novokuzneck). Nezastupiteľnú úlohu má tiež letecká doprava, letiská sa nachádzajú vo všetkých väčších mestách. Na Bajkalskom jazere je tiež prevádzkovaná vodná plavba (do roku 1911 prevoz vlakov).
Referencie
upraviť- ↑ Sibír. In: Slovník slovenského jazyka (Peciar)
- ↑ a b c CZAMBEL, Samo. Slovenský pravopis (historicko-kritický nákres). [s.l.] : Tlačou Viktora Hornyánszkeho, nákladom vlastným, 1890. 272 s.
- ↑ Krajan. 16. 1. (?)1868. S. 1 [1]
- ↑ Slovenský jazyk. In: Slovenské pohľady na literatúru, umenie a život zv. 12. 1892. S. 115 [2]
- ↑ Ruské sčítanie ľudu v roku 2010 (rusky) "
Iné projekty
upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sibír
Zdroj
upraviťTento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sibiř na českej Wikipédii.