Sparta alebo Lakedaimón
Λακεδαίμων
cca 900 pred Kr. – 192 pred Kr. Achájsky spolok 
Štátny znak
znak
Geografia
Mapa štátu
Sparta
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie
Sparťani, Heilóti
Dórština
starogrécky polyteizmus
Štátny útvar
Vznik
cca 900 pred Kr.
Zánik
Predchádzajúce štáty:
Nástupnícke štáty:
Achájsky spolok Achájsky spolok

Sparta alebo Lakedaimón (starogr. Σπάρτη – Sparté) bol prominentný mestský štát v starovekom Grécku. Nachádzala sa pri rieke Eurotas v starovekom regióne Lakónia na Peloponézskom polostrove. Sparta vznikla ako politická entita v 10. storočí pred Kr., keď si útočiaci Dórovia podmanili lokálne obyvateľstvo. Okolo roku 650 pred Kr. sa stala Sparta vojenskou mocnosťou v Grécku.

Vďaka svojej vojenskej sile, bola hlavným vodcom jednotiek Grékov počas Grécko-Perzskej vojny. Medzi rokmi 434 a 404 pred Kr. bola Sparta úhlavným nepriateľom Atén počas Peloponézskej vojny, ktorú vyhrala, ale prišla počas bojov o mnoho vojakov. Spartská prehra s ďalším gréckym mestským štátom Tébami v Bitke pri Leuktre v roku 371 pred Kr., ukončila spartskú nadvládu v Grécku. Ale Sparta si ponechala svoju politickú nezávislosť až do obdobia, keď Rímska ríša ovládla Grécko v roku 146 pred Kr.

Sparta bola unikátna v starovekom Grécku pre svoj sociálny systém a ústavu, pretože sa zameriavala len na vojenský výcvik. Občania sa delili na Sparťanov (Spartiatai), ktorí mali plné práva, Perioikov, ktorí boli slobodní, ale nemali volebné právo a na Helótov, ktorí nemali žiadne práva a boli len otrokmi. Sparťania mali jedných z najlepších starovekých bojovníkov - falangov. Spartské ženy mali väčšie práva ako iné ženy v starovekom svete.[1]

V dobe najväčšieho rozkvetu Sparty, okolo roku 500 pred Kr., mala Sparta nad 40 000 obyvateľov, čo ju robilo jedným z najväčších mestských štátov Grécka.

Geografia

upraviť

Sparta sa nachádza v regióne Lakónia na juhovýchode Peloponézskeho polostrova. Sparta bola vybudovaná pri rieke Eurotas, hlavnej rieke Lakónii, ktorá zabezpečila Sparte pitnú vodu. Údolie rieky Eurotas tvorí prírodnú pevnosť ohraničenú na západe horou Taygetos (2 047 m) a na východe horou Parnon (1 935 m). Na severe je Lakónia oddelená od Arkádie horským masívom, ktorý dosahuje výšku 1 000 m n. m.

 
rieka Eurotas

Mytológia

upraviť

Lakedaimón bol mýtický kráľ Lakónie. Bol to syn boha Dia, ktorý si zobral za manželku Spartu, dcéru Euróta. Z ich manželstva sa narodili synovia Amyklas a Himeros a dcéry Eurydika (nie je totožná s Orfeovou manželkou), Asiné a Kleodiké.[2] Oblasť pomenoval po sebe a mesto po svojej manželke. Verí sa, že postavil svätostánok Charitkám, ktorý sa nachádzal medzi Spartou a dedinou Amyklai.

Archeológia

upraviť

Až do začiatku 20. storočia bola jedna z najdôležitejších budov objavených v Sparte divadlo, ktoré ale bolo ale zväčša pod zemou. Jediné, čo nebolo pod zemou, boli oporné časti múrov. Ďalší dôležitý pozostatok Sparty bola tzv. hrobka Leonida, čo bolo štvorcová budova postavená z obrovského bloku kameňa, do ktorého boli vytesané dve komory. Ďalej sa našiel most vedúci cez rieku Eurotas, zrúcanina kruhovej štruktúry, pozostatky rímskych opevnení, niekoľko murovaných budov a chodníková mozaika.

Zostávajúce archeologické bohatstvo pozostávalo z nápisov, sôch a iných objektov zozbieraných v miestnom múzeu. Múzeum bolo postavené v roku 1872 a rozšírené bolo roku 1907. V rokoch 18921893 bola z časti odkrytá okrúhla stavba žiakmi z Americkej školy v Aténach. Odvtedy bolo zistené, že polkruhový oporný múr gréckeho pôvodu bol čiastočne obnovený počas rímskej nadvlády.

V roku 1904 začala Britská škola v Aténach dôkladné skúmanie Lakónie a v nasledujúcom roku boli vykonané archeologické vykopávky v mestách Thalamae, Geronthrae a v Angelona v blízkosti Monemvasia. Roku 1906 začali výkopy v Sparte.

Zriadenie

upraviť

Politické inštitúcie

upraviť

Sparta sa označuje za štát s tzv. zmiešanou ústavou. Boli v nej prvky monarchistickej (králi), aristokratickej (geróchia) a demokratickej ústavy (efori, ľudové zhromaždenie).

  • králi (gr. basilides). V Sparte vládli dvaja králi vždy z dvoch rodov – Ágidovcov a Eurypontovcov. Prednosť pri obsadzovaní trónu mal vždy syn, ktorý sa narodil počas doby, keď jeho otec zastával funkciu kráľa (nemusel to teda byť najstarší syn). Ak bol nastupujúci kráľ nedospelý, vládol miesto neho regent (obyčajne najstarší mužský príbuzný). Hlavnou funkciou kráľov bolo vrchné velenie nad spartským vojskom, v dobe mieru mali predovšetkým náboženskú funkciu – starosť o štátny kult. Význam ich postavenia sa prejavoval v ich prednostnom práve na vojnovú korisť, na podiel z náboženských obetí a dvojitými porciami pri spoločnom stravovaní.
  • Gerúzia (z gr. gerón – starec) – bol poradný orgán kráľov, mal 28 členov + dvaja králi. Gerúzia pripravovala návrhy pre ľudové zhromaždenie. Jej členmi boli muži starší ako 60 rokov, mali doživotnú funkciu.[3]
  • efori – boli každoročne volení úradníci, ktorých hlavnou funkciou bol dozor nad životom v Sparte. Kontrolovali výcvik a výchovu mládeže, sprevádzali kráľov pri vojenských výpravách. Ak sa králi nesprávali primerane postaveniu a porušovali tzv. Lykurgovu ústavu, mohli ich dať odsúdiť aj na smrť. V 4. a 3. storočí strhli efori na seba všetku moc, ich vláda sa označovala ako tyranská.[3]
  • apella (ľudové zhromaždenie; gr. apella) – na ňom sa schádzali všetci Sparťania, ktorí dosiahli vek aspoň 30 rokov. Ľudové zhromaždenie schvaľovalo (bez diskusie) návrhy, ktoré predložila na rokovanie gerúzia.[3]

Sociálne rozvrstvenie

upraviť
  • Sparťania – jediní plnoprávni občania, občianske práva nadobúdali po dovŕšení 30 rokov. V 8. storočí pred Kristom ich bolo asi 10 000, postupne ich počet klesal (v čase grécko-perzských vojen ich bolo asi 8 000, v čase peloponézskej vojny asi 6 000, v 4. storočí pred Kristom počet plnoprávnych občanov klesol asi na 800). Mali nárok na prídel pôdy (kléros) aj s otrokmi (heilóti).
  • perioikovia (bývajúci okolo) – osobne slobodní, ale neplnoprávni občania, povinní platiť dane a zúčastniť sa na vojenských výpravách. Pochádzali väčšinou z radov cudzincov, živili sa obyčajne remeslom a obchodom (boli málo rozvinuté).
  • heilóti – boli to otroci, ktorí patrili štátu a spolu s pôdou ich prideľovali jednotlivým Sparťanom, ktorým museli pravidelne prispievať na výživu z dopestovaných plodín. Pochádzali väčšinou z radov zotročeného messénskeho obyvateľstva.

Sparťania sa delili na tri fýly, bývali v piatich roztrúsených dedinách (óby), teda nevytvorili tradičný mestský štát (gr. polis).

 
Antické ruiny Sparty dnes

Sparta existovala už v mykénskom období, podľa tradície v nej vládol kráľ Menelaos, ktorého manželku Helenu uniesol trójsky princ Paris, čo vyvolalo trójsku vojnu. Menelaovým bratom bol Agamemnon, vládca Mykén a vodca Achájskych Grékov pri Tróji.

Spartský štát sformovali Dóri, ktorí prišli do Grécka na prelome 12./11. storočia. Tradícia pripisovala vytvorenie spartskej ústavy bájnemu Lykurgovi, ale ústava sa sformovala až po dobytí susednej Messénie (juhozápadná časť Peloponézu), keď si Sparťania podmanili tamojšie obyvateľstvo a urobili si z neho otrokov.[4]

V 6. storočí bol založený peloponézsky spolok, v 5. storočí sa zúčastnila na grécko-perzských vojnách a v peloponézskych vojnách porazila roku 404 pred Kr. Atény. Nakoniec bola Sparta roku 371 pred Kr. porazená Tébami a potom upadala.

Výchova a škola

upraviť

Pozri aj: Pedagogika v Starovekom Grécku

V Sparte riadil výchovu budúcich občanov štát. Narodenie bolo už spomenuté skôr. Rozdiel od Atén bol tiež v tom, že v Aténach malé batoľatá zavinovali do plienok, zatiaľ čo v Sparte pestúnky novorodeňatá nezavinovali. Už od najútlejšieho veku bola výchova veľmi tvrdá. Ako informuje Ploutarchos vo svojej knihe:

Lakonské pestúnky, si navykli akémusi staraniu o deti, ktoré bolo spojené s umením, takže nemluvňatá odchovávali bez plienok a dopriali tak voľnosti údom a celej postave, dohliadali na to, aby sa ich zverenci uspokojovali s malým množstvom potravy a neboli vyberaví, aby sa nebáli tmy a samoty, ani aby nepoznali nespôsobnú mrzutosť a plačlivosť.

Preto mnohé aristokratické rodiny hľadali pestúnky pre svoje deti práve v Sparte.

Od 7. roku boli chlapci rodičom odoberaní a vychovávaní v prísnej kázni[5] spoločne pod štátnym dozorom v družinách (aelegia), rozdelených podľa veku. Každá družina bola vedená 20-ročným mužom, ktorého musela bezpodmienečne poslúchať a za neposlušnosť boli chlapci bičovaní remencami. Učili sa skromnosti v jedle a pití, v odeve a bývaní. Obliekali sa jediným hrubým kusom odevu, chodili prostovlasí a bosí. Cvičili sa v behu, skoku do diaľky, zápolení, vrhaní oštepom a diskom, učili sa písať, čítať, hudbe, spevu a tancu a memorovali homérske básne a štátne zákony. Ploutarchos o spartskej výchove píše

Vedami sa zaoberali len z nutnosti. Celé ostatné vychovanie potom smerovalo len k úplnej poslušnosti, vytrvaniu v náročných podmienkach a k víťazstvu v boji. Preto i v pokročilejšom veku ich cvičenie dosť prepínali, dohola ich strihali a zvykali ich, aby chodili bosí a hrali sa obyčajne nahí.

Od 12. roku sa ich výchova stávala tvrdšou. Stravu mali ešte chudobnejšiu, ale mohli si ju prilepšovať krádežami. Tým sa v nich mala cvičiť múdrosť a obratnosť: kto sa nedal chytiť bol pochválený, kto bol pri krádeži pristihnutý, bol prísne potrestaný.[5] Od dvanástich rokov sa tiež začala viac prejavovať náklonnosť starších mužov.

V tomto veku sa už povoľovalo, aby medzi deťmi a dospelými vznikli milostné (pederastia), ak nie telesné vzťahy, ktoré sú, ako sa zdá, nutným sprievodným javom v živote spoločne žijúcich mladých mužov, izolovaných od ostatných ľudí. Zákon i verejná mienka ich dovoľovali, ale zároveň im kládli isté medze, ktoré možno určiť len obťažne. Medzi milencom a chlapcom, ktorého dospelý svojou voľbou vyznamenal, sa vytvorila tesná vzájomná náklonnosť. Milenec mu bol zároveň ochrancom aj vzorom a tieto zvláštne citové putá, s ktorými sa stretávame aj u iných dórskych národov, viedla k súpereniu, ktoré ďalej prispievalo k rozvinutiu bojovníckych cností.”

Po 15. roku spali chlapci len na holom rákosí, ktoré si museli natrhať na brehoch rieky Eurót v ktorej sa otužovali kúpeľmi. Na dôkaz telesnej odolnosti boli vybraní jedinci každoročne na počiatku jari bičovaní pred oltárom Artemidy zvanej Orthia, čím malo byť dosiahnuté omladenie jarnej prírody (porovnateľné s veľkonočnou šibačkou). Pri tom nesmeli prejaviť bolesť, takže niekedy klesli aj mŕtvi k zemi. V tomto veku sa smeli občas zúčastniť spoločných hostín mužov a načúvať ich rozhovorom o veciach politických i otázkach etických, a tým obohacovali svoje vedomosti a cibrili svoj charakter. V prípade, že boli opýtaní, odpovedali stručne, tzv. "lakonicky”. Cieľom mravnej výchovy spartských chlapcov bolo vypestovať v nich hlavne úctu k starším a oddanosť štátu.

V 18. rokoch sa stali dospelými, prechádzali vojenským výcvikom a zúčastňovali sa tzv. krypterií. Tak bola označovaná služba mladých Sparťanov, ktorá pôvodne súvisela s ich "zasväcovaním” v mužov. Tento názov sa potom preniesol aj na označenie oddielu konajúceho túto službu. Princíp bol v tom, že vo dne sa chlapci ukrývali (gr. kryptein) a v noci sa vydávali na výpravy proti heilótom. Tzv. kryptoi boli tiež súčasťou spartskej armády. V 20 rokoch sa stávali vojakmi,[5] patrili k družine asi 15 mužov, ktorí vo vojne tvorili bojovú družinu, ktorá spala v spoločnom stane (syskenoi) a museli sa účastniť spoločného stravovania (syssítia), na ktoré museli pravidelne prispievať naturálnymi dávkami. Najskôr v 30 rokoch sa stávali plnoprávnymi občanmi a mohli si založiť vlastnú rodinu.

Dievčatá boli nechávané aj po 7. roku doma, zúčastnili sa však výchovy gymnastickej a tanečnej, a dokonca aj spolu s mládencami pretekali. Čo sa týka duševnej a telesnej výchovy dievčat, Sparta a jej osada Kýréne jej venovali značnú pozornosť. Mali pre to dôvody jednak branné (po odchode mužov do vojny pripadala ženám povinnosť chrániť mesto pred nepriateľom a heilótmi), a jednak eugenické (pri malom počte slobodného obyvateľstva sa bral zreteľ k úlohe rodičky zdravého pokolenia). Spartské dievčatá sa cvičili vo všetkých častiach päťboja, v rôznych druhoch skokov, v tanci, loptových hrách a súťažili aj s chlapcami pri slávnostiach, napr. gymnopaidiách a podobne ako chlapci, neoblečené.

Ploutarchos v svojom diele píše:

Lykurgos, odstránil rozmaznanosť, chúlostivosť a všetku ženskosť (celkom bežnú u mladých Atéňaniek) tým, že dievčatá privykal rovnako ako mladíkov, aby pri sprievodoch kráčali nahí a aby pri niektorých slávnostiach tancovali a spievali za prítomnosti a pred očami mladých mužov.[6] Takýmto spôsobom sa pripravovali manželské spojenia mladých ľudí, ktorí sa k sebe dobre hodili, a ktorí potom vo svojich deťoch dávali Sparte budúce statné deti. S dievčatami sa stretávame i pri celogréckych hrách. Každého piateho roku sa konal v Olympii pri slávnosti bohyne Héry, kedy bola jej socha obliekaná do nového peplu, ktorý utkalo šestnásť žien, na olympijskom štadióne preteky dievčat v behu. Pretekárska dráha bola o jednu šestinu štadiónu kratšia ako u mužov, t. j. asi o 160 m, a dievčatá boli rozdelené do troch vekových kategórií.

Referencie a bibliografia

upraviť
  1. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 426.
  2. Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 264.
  3. a b c Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 87.
  4. Ploutarchos, Bioi paralléloi, Lykourgos, 6 – 10.
  5. a b c Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 102.
  6. Ploutarchos, Bioi paralléloi, Lykourgos, 14.