Segedín

	Segedín
	Szeged
	Segedín
Vlajka	Erb
Štát	Maďarsko
Región	Čongrádsko-čanádska župa
Rieka	Tisa, Maruša
Rozloha	280,84 km² (28 084 ha)
Obyvateľstvo	160 766 (1. január 2019)
Hustota	596 obyv./km²
Primátor	László Botka (MSZP)
Časové pásmo	SEČ (UTC+1)
- letný čas	SELČ (UTC+2)
PSČ	6720 – 6729
	Poloha mesta v rámci Maďarska
	Webová stránka: www.szegedváros.hu
	Geografický portál

Segedín^[1] (maď. Szeged) je s rozlohou 280,84 km² a 160 tisíc obyvateľmi tretím najväčším mestom Maďarska. Je hospodárskym a administratívnym centrom juhovýchodného Maďarska a sídlom Čongrádsko-čanádskej župy.

Segedínska univerzita je považovaná za najlepšiu vysokoškolskú inštitúciu v Maďarsku.^[2]

Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2001 tu žilo 93,5 % Maďarov, 0,7 % Rómov, 0,5 % Nemcov, 0,2 % Srbov, 0,2 % Rumunov, 0,1 % Chorvátov, 0,1 % Slovákov a 5,9 % iných národností. Slovenskú komunitu tu reprezentuje Spolok segedínskych Slovákov a volená Segedínska slovenská samospráva.^[3]

Poloha

Mesto je situované 165 km od Budapešti na juhu krajiny v tesnej blízkosti hraníc so Srbskom a Rumunskom. Leží južne od sútoku riek Tisa a Mureš vo Veľkej dunajskej kotline, pričom sa rozprestiera na oboch brehoch ohybu rieky Tisa.

Dejiny

Územie prvýkrát spomína už Ptolemaios v 2. polovici 2. storočia pod označením Partiscus ako významný riečny brod. Striedalo sa tu osídlenie Slovanov (Slovenov) Húnov, Gepidov, Avarov a Bulharov, až sa tu na konci 9. storočia usídlili Maďari, ktorí tu podľa kronikára Anonyma pri dnešnej obci Ópusztaszer držali prvé „národné zhromaždenie“. Ich vodca Arpád pridelil spravovanie okolitej krajiny náčelníkovi Ondovi.

Prvá písomná zmienka o meste je z roku 1183. Ide o listinu kráľa Bela III., kde sa spomína ako prístav lodí prepravujúcich po Dunaji soľ do Nitry.^[4] Mesto prosperovalo za vlády Anjuovcov a na slobodné kráľovské mesto bolo povýšené Žigmundom Luxemburským v roku 1498, kedy sa v súvislosti s tureckou hrozbou stalo pevnosťou a zhromaždiskom vojska. V rokoch 1543 až 1686 bolo súčasťou Osmanskej ríše, kedy tu bola zavedená tradícia pestovania papriky.^[5]

V roku 1719 sa opäť zaradilo medzi uhorské slobodné kráľovské mestá s privilégiami a novoudeleným mestským erbom. V roku 1728 sa tu odohral najväčší súdny proces s bosoráctvom v celom Uhorsku vôbec. Rada mesta dala spáliť 13 podozrivých na Bosoráckom ostrove (Boszorkánysziget).^[6] Segedín mal začiatkom 19. storočia ešte početné slovenské obyvateľstvo.

Počas Uhorskej revolúcie 1848 – 1849 mesto hralo významnú úlohu ako posledná bašta ustupujúcich revolucionárov, za čo bolo po potlačení povstania potrestané. S dorazením prvej železnice v roku 1854 sa prosperita vrátila. Do roku 1869 siahajú korene známej továrne na výrobu miestnej salámy – Pick Salámy. V roku 1879 došlo k veľkej povodni, ktorá zničila celé mesto. Panovník František Jozef I. Segedín navštívil a sľúbil jeho skorú obnovu. Tá sa uskutočnila za medzinárodnej pomoci skutočne veľkorysým spôsobom. Široké okružné triedy lemované najmódnejšími palácovými budovami rakúsko-uhorskej secesie kladú Segedín medzi najvýstavnejšie a najorganizovanejšie maďarské mestá.

Po prvej svetovej vojne stratil Segedín veľkú časť svojho prirodzeného zázemia, keď rozsiahle územia na juhu boli pripojené k Rumunsku a Juhoslávii. V roku 1921 sa sem presťahovala univerzita z Kluža a v roku 1923 tu bolo premiestnené sídlo arcibiskupa z Temešváru.

Za druhej svetovej vojny bolo zavraždených okolo 6 000 obyvateľov. Po roku 1945 sa mesto stalo strediskom poľnohodpodárskeho a ľahkého priemyslu južného Maďarska. V roku 1965 boli v jeho blízkosti nájdené ropné ložiská. Výstavbou sídlisk (najväčšie Tarján na severovýchode) sa populácia zvyšovala do roku 1989, kedy mesto dosiahlo rekordných 189 tisíc obyvateľov. Následne obyvateľstva ubúdalo. Segedín je v súčasnosti atraktívnou turistickou destináciou s tradíciou Festivalu drámy, konaným od roku 1931 každé leto pod holým nebom na Katedrálnom námestí.

Zaujímavosti

Neoklasicistické Klauzálovo námestie

Klauzálovo námestie – neoklasicistické námestie s obľúbenou cukrárňou Virág
Katedrála – postavená v neorománskom štýle v rokoch 1913 – 1930, vysoká 91 metrov
Segedínske národné divadlo – neobaroková stavba z rokov 1883 – 1886
Mestská radnica – neorokoková stavba z rokov 1879 – 1883
Múzeum Františka Móra – oblastné múzeum v monumentálnej neoklasicistickej budove z roku 1896
Annine kúpele – kúpele so stredomorskou atmosférou v eklektickom komplexe z roku 1896
Reökov dom – typická ukážka segedínskej secesie z roku 1907
Grófov palác – ďalšia ukážka segedínskej secesie z rokov 1912 – 1913
Déryho dom – expozícia grafika Jánosa Kassa
Botanická záhrada

Doprava

Miestne letisko je upravené pre prijímanie menších a stredne veľkých lietadiel, ale pravidelné letecké linky tu nesmerujú. Železnica dorazila do mesta už v roku 1854 z Budapešti, vlaky smerujú aj na srbskú Suboticu a do Békešskej Čaby. Zo separovanej malej železničnej stanice v mestskej časti Újszeged na druhom brehu Tisy odchádzajú regionálne vlaky do východnej časti Čongrádskej župy.

Od roku 2005 je mesto spojené s Budapešťou diaľnicou M5 smerujúcej ďalej na Srbsko. Od roku 2015 je mesto spojené s Rumunskom odbočkou diaľnicou M43 smerom na Arad, tam je pripojená na dialnicu A1 smerom na Bukurešť. Cez rieku Tisu vedú na druhý breh dva mosty: Stredomestský most do centra mesta a Most sv.Bernarda po vonkajšom mestskom okruhu. Mestská hromadná doprava začala premávať v roku 1884 v podobe konskej dráhy, ktorá bola elektrifikovaná v roku 1908. Mestská sieť, na niektorých úsekoch stále jednokoľajná, pozostáva z troch frekventovaných liniek. V roku 1979 boli zavedené aj trolejbusy, ktorých sieť sa rozširovala v 80. aj 90. rokoch. Dnes je v obehu päť liniek.

V súčasnosti prebieha výstavba nových úsekov električkovej a trolejbusovej dopravy v meste, financovaná z fondov EU.^[7] Autobusová doprava začala v meste jazdiť od roku 1955 a je prevádzkovaná samostatným dopravným podnikom, spoločným s prímestskou autobusovou dopravou.