Vilnius

	Vilnius
	Hlavné mesto
Vlajka	Erb
	Motto: „Unitas, Justitia, Spes“; („Jednota, Spravodlivosť, Nádej“)
Štát	Litva
Rieka	Vilnia, Neris
Nadmorská výška	112 m n. m.
Súradnice	54°41′00″S 25°17′00″V / 54,68333°S 25,28333°V
Rozloha	401 km² (40 100 ha)
Obyvateľstvo	592 389 (2021)
Hustota	1 477,28 obyv./km²
Prvá písomná zmienka	1323
Primátor	Remigijus Šimašius
Telefónna prevoľba	(+370) 5
	Pozícia mesta v Litve
	Mapa Litvy s metropolitnou oblasťou
	Poloha mesta v Európe
	Wikimedia Commons: Category:Vilnius
	Webová stránka: http://www.vilnius.lt/
	OpenStreetMap: mapa
	Geografický portál

Súradnice: 54°41′00″S 25°17′00″V / 54,68333°S 25,28333°V

Vilnius (historický slovenský názov Vilno; po litovsky Vilnius, po poľsky Wilno, po bielorusky Вільня, po rusky Вильнюс, Вильна), v rokoch 1945 – 1991 známy pod ruským menom Viľňus (Viľno,Viľna), je najväčšie a zároveň hlavné mesto Litvy.

Poloha

Vilnius leží v juhovýchodnej Litve (54° 41″ severnej šírky a 25° 17″ východnej dĺžky) na sútoku riek Vilnia a Neris. Aj keď dnes leží blízko litovských hraníc, kedysi bol Vilnius nielen kultúrnym, ale aj geografickým centrom Litovského veľkovojvodstva a tiež významným mestom v rámci poľsko-litovskej únie.

Starodávny Vilnius sa nachádzal v doline rieky Neris vedľa Horného hradu stojaceho na kopci a Dolného hradu, ktorý sa dnes nezachoval. Medzi týmito dvoma hradmi tu môžeme dnes nájsť časť Staré mesto s množstvom poprepletaných ulíc. Centrum starého mesta je od roku 1994 zapísané do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. S rozlohou 3,6 km² sa radí medzi najväčšie centrá mesta v Európe. JSJS

Podnebie

Podnebie Vilniusu je prechodové medzi kontinentálnym a prímorským. Priemerná ročná teplota je +6,1 °C, januárová priemerná teplota je −4,9 °C a júlová +17,0 °C. Priemerné ročné zrážky dosahujú 661 mm. Vo Vilniuse bývajú extrémne horúce letá, keď teplota presahuje 30 °C.

Demografia

Národnostné zloženie

**Národnostné zloženie (2021)**^[1]
Litovci	373 511	67,1%
Poliaci	85 438	15,4%
Rusi	53 886	9,7%
Ostatní/nezistené	43 655	7,8%

V súčasnosti tvoria takmer dve tretiny obyvateľstva príslušníci litovskej národnosti. Podľa posledných údajov je to 67,1% obyvateľstva mesta. Litovský živel však prevládol až po skončení druhej svetovej vojny. Dovtedy boli Litovci v tomto meste iba malou minoritou. V medzivojnovom období, keď mesto patrilo Poľsku, tvorili iba 0,8 % obyvateľov mesta. Aj v čase cárskeho Ruska Litovci tvorili iba 2 % obyvateľov hlavného mesta. V meste dominovali obyvatelia poľského a židovského pôvodu. Vilnius patril popri Krakove a Varšave k ohniskám poľského národného života a kultúry. Pred rokom 1939 žilo v meste až 65,9 % obyvateľov poľskej národnosti (aj v časoch cárskeho Ruska to bolo 53,67 %). Z toho vyplýva, že poľský živel mal v meste presilu aj v čase intenzívnej rusifikácie. Okrem nich tu žilo okolo 28 % obyvateľov židovského pôvodu (v časoch cárskeho Ruska to bolo až 41,45 %). Žiaľ počas vojny bola väčšina z nich zlikvidovaná a po vojne boli Poľskí rodáci z Vilna, podobne ako z Ľvova nehumánne deportovaní sovietskou vládou za oklieštené hranice. Počet Rusov bol pred rokom 1939 veľmi nízky. Tvorili iba 3,8 % obyvateľov. Ich podiel sa zvýšil až po pripojení mesta k Sovietskemu zväzu. Teraz predstavuje okolo 14 % obyvateľov mesta.

Náboženské zloženie

V súčasnosti sa väčšina litovského a poľského obyvateľstva hlási k rímskokatolíckemu náboženstvu, o čom svedčí aj množstvo rímskokatolíckych chrámov v meste. Obyvatelia ruskej, bieloruskej a ukrajinskej národnosti sa hlásia k pravoslávnemu náboženstvu. V meste sa nachádzajú aj prekrásne pravoslávne chrámy. Okrem nich tu žijú aj židovské a protestantské minority.

Dejiny

Litovská povesť o založení Vilniusu hovorí, že mesto bolo založené potom, ako sa vládnucemu kniežaťu Gediminasovi vyjavil veštecký sen o železnom vlkovi, ktorý stojí na kopci. Keď požiadal kňaza o vysvetlenie, dozvedel sa, že musí postaviť hrad a veľké mesto na vrchole kopca.

Prvá písomná zmienka o meste je v liste veľkokniežaťa Gediminasa z roku 1323, ktorý adresoval do Lübecku, Brém, Magdeburgu, Kolína a iných miest a v ktorom vysvetľuje, že sa mieni dať pokrstiť a že Litovské veľkokniežatstvo je voči kresťanom veľmi tolerantné. Pozýva rytierov, obchodníkov, lekárov, mlynárov, kováčov a iných remeselníkov aby sa prisťahovali do Litvy. Sľubuje mnohoročné daňové úľavy a obchod bez cla.

Mestské práva získal Vilnius v roku 1387. Mestu ich udelil Vladislav II. Jagelo, poľský kráľ a litovské knieža. Najväčší rozkvet zažil za vlády Žigmunda II. Augusta, ktorý sem v roku 1544 presťahoval kráľovský dvor. Za vlády jeho nástupcu Štefana Bátoriho tu vznikla jezuitská univerzita, jedno z najvýznamnejších centier vzdelanosti poľsko-litovského štátu a celej východnej Európy.

Úpadok Vilniusu možno pozorovať po rusko-poľskej vojne (1654 – 1667). Väčšinu obyvateľov tvorili Poliaci, Židia, po roku 1795 sa sem sťahujú aj Rusi.

Po treťom delení Poľska v roku 1795 bol Vilnius anektovaný Ruskom a stal sa hlavným mestom gubernie. V roku 1812 mesto dobyl Napoleon počas svojho ťaženia na Moskvu. Jeho armáda vstúpila do Vilniusu a mesto sa stalo hrobom tisícov zranených francúzskych vojakov.

Počas I. svetovej vojny bol Vilnius okupovaný Nemeckom (1915 – 1918). Od roku 1919 bol prehlásený za hlavné mesto krátko existujúcej Sovietskej socialistickej republiky Litvy a Bieloruska. 1. januára 1919 bol Vilnius obsadený poľskými jednotkami, ktoré vytvorili miestni obyvatelia. Boľševické vojská postupujúce od východu ho neskôr obsadili, ale 19. apríla 1919 ho Poliaci dobyli späť. 14. júla mesto znova obsadili Rusi. Po porážke ruských vojsk pri Varšave Sovieti odovzdali Vilnius novovzniknutej Litve.

Po prvej svetovej vojne, keď Vilnius striedavo patril boľševikom i Poľsku, mesto s okolím dokonca vyhlásili za separátny štát. Dňa 9. októbra 1922, keď Vilnius obsadila litovsko-bieloruská divízia poľskej armády, mesto a okolie bolo vyhlásené za samostatný štát Strednú Litvu, a jeho parlament 20. februára 1922 odhlasoval pripojenie k Poľsku. Vilnius sa stal hlavným mestom vilniuskeho vojvodstva.

Litva napriek tomu poľskú zvrchovanosť nad bývalou Strednou Litvou nikdy neuznala a Vilnius oficiálne považovala za svoje hlavné mesto (obe krajiny kvôli tomu nadviazali diplomatické styky až v roku 1938).

Počas poľskej vlády prešiel Vilnius rýchlym rozvojom. Znovu otvorili univerzitu Štefana Bátoriho a podstatne sa zlepšila infraštruktúra mesta. V roku 1931 mal Vilnius 195 000 obyvateľov a bol piatym najväčším mestom v Poľsku.

V roku 1939 – 19. septembra pripadol Vilnius na základe paktu Ribbentrop-Molotov do sféry ZSSR a keď roku 1940 Litvu okupovali sovietske vojská, Vilnius sa stal hlavným mestom novej zväzovej republiky. Desaťtisíce obyvateľov deportovali na Sibír, nastal ekonomický úpadok.

Podľa ruských plánov sa mal Vilnius stať hlavným mestom Bieloruska. Na litovsko-ruských rozhovoroch v Moskve 10. októbra 1939 bolo ale dohodnuté odovzdanie mesta a okolia Litve výmenou za jej súhlas so zriadením ruských vojenských základní na litovskom území. V júni 1940 bola Litva okupovaná Sovietskym zväzom a Vilnius sa stal hlavným mestom Litovskej sovietskej socialistickej republiky. Sovietska tajná polícia NKVD vtedy zatkla cca 35 000 – 40 000 obyvateľov mesta a poslala ich do gulagov.

V júni 1941 mesto obsadili Nemci a rozsiahlymi masakrami takmer vyhladili židovské obyvateľstvo. Neúspešné židovské povstanie z 1. septembra 1943 viedlo ku konečnej deštrukcii tunajšieho geta.

Po opätovnom ovládnutí Litvy Moskvou vojakmi poľskej odbojovej Armii Krajowej (Zemskej armády) počas Operácie Ostrá brána v júli roku 1944, bolo tunajšie poľské obyvateľstvo násilne vysídlené do Poľska a sťahovalo sa sem litovský a ruský živel.

Od polovice 20. storočia sa tak demografický ráz Vilniusu zásadne zmenil. Po vyhlásení samostatnosti roku 1990 sa Vilnius stal dejiskom dramatických udalostí v januári 1991, keď sovietske vojská zaútočili na budovu rozhlasu a televízie a televíznu vežu, pričom zahynulo 13 civilov a boli stovky ranených. ZSSR uznal nezávislosť Litvy v septembri 1991. V nasledujúcich rokoch nastal búrlivý rozvoj mesta.

Paneriai

Paneriai je mestská časť Vilniusu, ktorá je od hlavného mesta vzdialená 10 kilometrov na severozápad. Leží na hlavnom ťahu do Varšavy. V minulosti sa stalo smutne známym miestom, pretože tu nemeckí vojaci počas druhej svetovej vojny zabili približne 100 000 ľudí, prevažne židovskej národnosti, ale aj Poliakov a Rusov. Tento masaker do dejín vošiel pod názvom Panerianský masaker. Jeho obetiam tu postavili pomník.

Pamätihodnosti mesta

Katedrála

Litovci Vilnius nazývajú aj „mestom baroka“, pretože sa tu nachádza obrovské množstvo stavieb z tohoto obdobia.

Najznámejšou pamätihodnosťou tohto mesta sú zvyšky Horného hradu tzv. „Gediminasov hrad“ (14. – 15. storočie), Stará zbrojnica (15. storočie), Gediminasovo námestie zo začiatku 16. storočia so sochou zakladateľa mesta – veľkého kniežaťa Gedimina (1316 – 1341) – na úpätí Hradnej hory a symbol mesta – Gediminasova veža s námestím.

Neoddeliteľnou súčasťou Vilniusu sú kostoly a chrámy, ktoré dotvárajú kolorit mesta. V žiadnom inom meste východnej Európy nie je na nijakom námestí toľko chrámov ako vo Vilniuse.

Katedrálne námestie s pozostatkami mestských hradieb zo 16. storočia tiež ponúka návštevníkom svoje zaujímavé zákutia, medzi inými aj vežu Aušros.

Ďalšie pamiatky mesta:

Vilniuska univerzita (1579)
Zvonica a Kostol sv. Jána (16. storočie)
Mestská radnica (1786 – 1799)
Biskupský palác (1825 – 1832)
Katedrálny chrám a Verkiaiský palác (1251)
Hora troch krížov
Prezidentský palác (1387)
Hradná ulica (Piles)
Hrad Raudondvaris
Cintorín Antalkanis

Doprava

Vilnius je východiskovým bodom diaľnic Vilnius – Kaunas – Klaipėda a Vilnius – Panevėžys. Z medzinárodného letiska lietajú linky do všetkých významných európskych miest a vilniuska železničná stanica je takisto významným dopravným uzlom. Rieka Neris je splavná, ale neexistuje žiadna pravidelná lodná doprava.

Mestská hromadná doprava je v súčasnosti zaisťovaná autobusmi a trolejbusmi. Do budúcnosti je plánovaný systém mestskej železnice.

Panoramatická fotografia mesta Vilnius

Slávni rodáci

Michał Andriolli (1836 – 1893), maliar
Bernard Berenson (1865 –1950) historik umenia, umelecký kritik a zberateľ
Teodor Bujnicki (1907 – 1944), básnik
Jan Karol Chodkiewicz (1560 – 1621), politik a hajtman
Icchak Cukierman (1915 – 1981), jeden z vodcov povstania vo varšavskom gete
Elijah ben Solomon Gaon mi Vilna (1720 – 1797), židovský učenec a kabalista
Antoni Gorecki (1787 – 1861), spisovateľ
Jascha Heifetz (1901 – 1987), huslista
Stanisław Jasiukiewicz (1921 – 1973), herec
Mieczysław Karłowicz (1876 – 1909), hudobný skladateľ
Kazimierz Kontrym (1776 – 1836), spisovateľ a politik
Czesław Miłosz (1911 – 2004), básnik, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru
Maurycy Orgelbrand (1826 – 1904) a Samuel Orgelbrand (1810 – 1868)
Bohdan Paczyński (1940 – 2007), poľský astronóm
Jerzy Passendorfer (1923 – 2003), filmový režisér
Artūras Paulauskas (b. 1953), politik
Emilia Plater (1806 – 1831), revolucionárka, kapitánka poľského vojska
Kazimierz Plater (1915 – 2004), šachový majster
Ada Rusowicz (1944 – 1991), speváčka
Bolesław Bohusz-Siestrzeńcewicz (1869 – 1940), generál
Piotr Skarga (1536 – 1612), teológ, spisovateľ a prvý rektor Vilniuskej univerzity
Irena Sławińska (1913 – 2004), historik a teatrológ
Jędrzej Śniadecki (1768 – 1838), chemik, biológ a filozof
Józef Świętorzecki (1876 – 1936), generál
Władysław Syrokomla (1823 – 1862), básnik, spisovateľ a prekladateľ
Zygmunt Vogel (1764 – 1826), maliar
Antoni Wiwulski (1877 – 1919), sochár a architekt
Tomasz Zan (1796 – 1855), poľský básnik