Dejiny Poľska

Mapa Poľska, Tobias Mayer, 1757

Dejiny Poľska zahŕňajú históriu súčasného Poľska, ktorá sa začala formovať príchodom prvých Slovanov na územie južne od Baltského mora. Územie Poľska sa počas storočí svojej existencie výrazne menilo. Svoju maximálnu rozlohu dosiahlo po vládnutí dynastií Piastovcov a Jagelovcov v Republike oboch národov. V tom čase predstavovalo Poľsko pre kresťanov i židov útočisko – Kališský štatút z roku 1264 im garantoval osobnú a náboženskú slobodu. Pre Slovensko malo významný dopad zapojenie sa poľského panovníka Jána III. Sobieskeho do bitky pri Viedni.

Deleniu Poľska medzi Ruskú ríšu, Prusko a Rakúsko-Uhorsko v 18. storočí predchádzalo storočie úpadku, ale aj pokusov o reformy – 3. mája 1791 tu vznikla prvá európska písaná ústava založená na princípoch delenia moci medzi zákonodárnu a výkonnú zložku. Nasledovali neúspešné povstavnia, z ktorých najvýznamnejšie sa odohrali v rokoch 1794, 1831 a 1863.

Po prvej svetovej vojne vznikla Druhá poľská republika, nezávislý poľský štát, ktorý zanikol v septembri 1939 po invázii Nacistického Nemecka zo západu a Sovietskeho zväzu z východu. Na poľskom území nacisti založili koncentračné tábory, sovieti masakrovali v Katyni. Armija Krajowa sa počas Varšavského povstania pokúsila oslobodiť hlavné mesto.

Po druhej svetovej vojne sa Poľsko stalo súčasťou Východného bloku ako Poľská ľudová republika a jeho územie sa opäť zmenilo. V rokoch 1956 a 1970 sa v Poľsku odohrali veľké demonštrácie robotníkov. V roku 1978 bol za pápeža zvolený Ján Pavol II., ktorý rok na to navštívil Poľsko. V auguste 1980 vznikli prvé uznané nezávislé odbory, Solidarita, ktorá zvíťazila vo voľbách 4. júna 1989. Tento vývoj odštartoval proces demokratizácie a hospodárskych reforiem, ktoré umožnili tretej poľskej republike vstúpiť v roku 1999 do NATO a následne v roku 2004 do Európskej únie.

Prehistória

Prvé stopy prítomnosti človeka druhu Homo neanderthalensis na území Poľska sa datujú do obdobia 200 000 rokov pred Kr. Prechod od paleolitickej k neolitickej kultúre nastal na poľských územiach medzi rokmi 8000 a 4500 pred Kr. Neolitické obdobie je epochou, v ktorej sa definitívne upevnila prevaha poľnohospodárstva a zberu nad zberom a lovom. V rokoch 4500 – 2500 pred Kr. sa v týchto poľnohospodárskych spoločenstvách objavili keramické kultúry z podunajských oblastí. V nasledovnom období, ktoré trvalo do roku 2000 pred Kr., sa objavila maľovaná a nemaľovaná keramika. V treťom období (do roku 1800 pred Kr.) sa v poľských krajinách objavilo niekoľko ďalších keramických kultúr a objavujú sa počiatky chovu koní.

Začiatok doby bronzovej na území dnešného Poľska sa datuje do obdobia 1800 – 700 rokov pred Kr. a spája sa s únětickou kultúrou, popri ktorej existovali primitívnejšie kultúry. Okolo roku 1600 pred Kr. sa únětická kultúra transformovala na pastiersku predlužickú kultúru, ktorá bola prekrytá cca. o 300 rokov neskôr vysoko rozvinutou lužickou kultúroua, s ktorou sa spája schopnosť taviť železo.

Piastovci (963 – 1386)

Hlavný článok: Piastovci

Poľsko expandovalo za prvých dvoch panovníkov. Tmavoružová oblasť predstavuje Poľsko na konci vlády Meška I. (992), zatiaľ čo svetloružová oblasť predstavuje územia, ktoré pribudli počas vlády Boleslava I. (zomrel 1025). Tmavoružová oblasť na severozápade bola stratená v tom istom období.

Okolo 9. storočia sa v poľských krajinách začali formovať silné politické jednotky. Najväčší význam nadobudli dve z nich: kniežatstvo Visla v okolí Krakova a Polania v okolí Gniezna a Poznane. Vislanské kniežatstvo sa pravdepodobne v druhej polovici storočia dostalo pod Veľkú Moravu a neskôr, v rokoch 936 – 945, pod českú korunu. S Veľkomoravskou ríšou môže súvisieť aj krst viselského kniežaťa, ktorý sa spomína v prameňoch.

Mešek I.

Okolo rokov 930 – 940 začali na severe vladári rýchlo pripájať okolité teritóriá. Prvý historický panovník z dynastie Piastovcov, Mešek I., ktorého vláda sa začala niekedy pred rokom 963 a trvala až do jeho smrti v roku 992, konvertoval na kresťanstvo v roku 966 po svadbe s českou princeznou Doubravkou Přemyslovnou. Táto udalosť je známa ako „krst Poľska" a jej dátum sa často používa ako symbolický začiatok poľskej štátnosti. Mešek I. dokončil zjednotenie lechitských kmeňových území, ktoré malo zásadný význam pre existenciu nového štátu. Po vzniku Poľska sa na jeho čele vystriedalo niekoľko panovníkov, ktorí obrátili obyvateľstvo na kresťanstvo, vytvorili silné kráľovstvo a rozvíjali osobitnú poľskú kultúru, ktorá sa začlenila do širšieho európskeho kontextu.

Boleslav I. Chrabrý

Štát dosiahol najväčší územný rozsah za Boleslava I. Chrabrého, syna prvého poľského panovníka. Ten obsadil Hornú Lužicu, Lužicu, Moravu, Slovensko a vrátil Poľsku územie Západného Bugu.

Boleslavovi Chrabrému sa v roku 1000 podarilo v Poľsku založiť samostatnú cirkevnú metropoliu s hlavným mestom Gnieznom. Údajný korunovačný akt, ktorý v tom roku vykonal Oto III., bol v roku 1025 potvrdený pápežom. Krátko nato zomrel. K rozpadu kráľovstva prvých Piastovcov došlo v roku 1031 počas vlády Boleslavovho syna Meška II., takmer všetky územia pripojené Boleslavom boli stratené a dynastia prišla o korunovačné insígnie. Zničenie dovŕšil vpád českého kniežaťa Břetislava v roku 1038 a ľudové povstanie.

Za vlády Kazimíra I. Obnoviteľa sa začalo obdobie národnej obnovy, ktoré bolo zavŕšené korunováciou jeho syna Boleslava II. Smelého v roku 1076. Boleslav za svoju korunováciu vďačil podpore pápeža Gregora VII. v jeho spore s cisárom. Konflikt s cirkvou však viedol ku kráľovmu vyhnanstvu a nástupu jeho brata Vladislava I. Hermana, ktorý bol nútený robiť ústupky šľachte. Po dlhom súperení medzi jeho synmi Zbigniewom a Boleslavom III. Krivoústym sa vlády ujal druhý z nich. Po jeho smrti rozdelil štát medzi svojich synov. Za začiatok rozdelenia štátu sa považuje rok 1138.

Hospodárstvo a spoločnosť

Základom moci poľských kniežat bola vojvodská družina – skupina bojovníkov obklopujúcich knieža a jemu blízkych. Knieža a jeho družina získavali príjmy z vojnových výprav a z dávok vyberaných od vidieckeho obyvateľstva. Centrami moci boli hradiská. Po dobytí boli na mieste starých hradísk vybudované nové opevnené sídla. Najdôležitejšími hradiskami z celkového počtu asi 60 – 80 boli Gniezno, Poznaň, Krakov, Kruszwica, Ostrów Lednicki, Płock, Vroclav, Opole, Głogów a Niemcza. Tieto osady boli obklopené sídlami, v ktorých sa rozvíjali remeslá a obchod. V okolí hradov sa nachádzali osady obývané služobníctvom.

Knieža vlastnil všetku pôdu v krajine. Niektoré práva mohol postúpiť jednotlivcom alebo inštitúciám. Kniežacie právo (ius ducale) dávalo do rúk panovníka množstvo privilégií, od monopolov na využívanie lesov alebo nerastných surovín (regales) až po celý rad povinností a služieb poskytovaných skupinami alebo jednotlivcami. Obyvateľstvo bolo rozdelené do niekoľkých kategórií, ktoré upravovali povahu a množstvo služieb panovníkovi. Nie je jasné, kedy sa kniežacie právo sformovalo; pravdepodobne sa tak stalo koncom 12. storočia.

Po kríze v 30. rokoch 11. storočia sa tento vojenský systém rozpadol. Začal sa formovať rytiersky štát, ktorý už nevyživoval knieža, ale bol odmeňovaný dotáciami. Časom sa sformovalo samostatné rytierske právo (ius militare), ktoré upravovalo povinnosti a výsady bojovníkov, podobne ako pre iné skupiny. Ku koncu tohto obdobia si mocnejší magnáti vytvorili aj vlastnú klientelu rytierov, ktorí boli odmeňovaní po kniežati. Celé obyvateľstvo však bolo stále povinné brániť krajinu.

V priebehu dejín získal veľkú moc v štáte vojvoda (palatín), ktorý pôvodne spravoval dvor panovníka, časom sa stal druhou osobou v štáte. Na čele provincií stáli náčelníci (principes terrae), odhaduje sa, že ich bolo asi šesť, často sa stávali členmi vojvodskej rodiny. Úrad náčelníkov zanikol, keď sa krajina rozdelila na dištrikty. Hradný obvod spravoval župan (comes), ktorý vykonával súdnu, vojenskú a daňovú moc. Pohraničné oblasti dostali štatút marky; známe sú marky Głogovská a Gdanská.

Kultúra a náboženský život

Benediktínsky kláštor v Tynci

Prvou pamiatkou písomného typu je listina Dagome iudex, ktorou Mešek I. podriadil svoj štát ochrane Petrovho stolca. S prítomnosťou Bruna z Querfurtu sa spájajú prvé literárne diela: Druhý život, Umučenie svätého Adalberta a Život piatich bratov mučeníkov. Zároveň vznikajú aj prvé letopisy písané v poľských krajinách a týkajúce sa Poľska, z ktorých najbohatší je Rocznik kapitulny krakowski dawny.

Hneď po krste Meška I. bolo v Poznani zriadené misijné biskupstvo na čele s prvým poľským biskupom Jordánom. Poľsko sa stalo aj centrom misijnej činnosti. Najvýznamnejšími misionármi boli Vojtech Pražský a Bruno z Querfurtu. Spolu s nimi prišli do Poľska benediktíni, ktorí zakladali prvé pustovne a vykonávali christianizačnú činnosť.

V rokoch 1031 – 1032 vypukla v Poľsku tzv. pohanská reakcia, ktorá s následným českým vpádom takmer úplne zničila cirkevnú organizáciu v Poľsku. Mimoriadne akútna bola strata relikvií svätého Vojtecha. Po nástupe Kazimíra I. bolo v roku 1046 zriadené biskupstvo v Krakove, ktorý nadlho zostal hlavným mestom poľskej cirkevnej provincie. Boleslavovi sa podarilo dokončiť dielo svojho otca v roku 1075 – 1076, keď zriadil nové biskupstvá, čo pokračovalo aj za vlády Boleslava III. V rokoch 1130 až 1136 prebiehal konflikt s magdeburským arcibiskupom Norbertom, ktorý si nárokoval zvrchovanosť nad poľskou cirkvou, ale jeho snahy boli nakoniec neúspešné.

Rozpad (1138 – 1320)

V roku 1138 rozdelil Boleslav I. Krivoústy krajinu medzi svojich synov. Najstarší Vladislav II. dostal Sliezsko, Lubušsko a seniorátnu provinciu, ako aj titul seniora. Boleslav IV. Kučeravý získal Mazovsko a Kujavsko, Mešek Veľkopoľsko, Henrich Sandomerský sandomiersku zem a Kazimír II. Spravodlivý, ktorý sa narodil až po otcovej smrti, lęczyckú zem.

Najvyššiu moc mal vykonávať senior, ktorý bol zodpovedný za zahraničnú politiku a súdil bratov. Boleslav sa tak chcel vyhnúť bojom medzi synmi po svojej smrti, ale svoj cieľ nedosiahol. Už v roku 1146 bratia Vladislava vyhnali. Po ňom sa moci ujal Boleslav a po jeho smrti Mešek. Ten bol čoskoro vyhnaný a moc prevzal Kazimír. Nakoniec sa princíp seniorátu ukončil v roku 1180 na zjazde v Łęczyci, kde Kazimír zaručil dedičstvo krakovskej zeme svojim synom.

Bitka pri Legnici

V Poľsku vzniklo niekoľko konkurenčných kniežatstiev. O zjednotenie sa pokúsili Henrich I. Bradatý aj Henrich II. Pobožný, sliezski vojvodovia. Obsadili Veľkopoľsko, Krakovskú zem a Lubušsko. Mongolský vpád v roku 1241 a porážka pri Legnici, kde Henrich II. Pobožný zahynul, však spôsobili rozpad miestnej monarchie.

Monarchia sliezskych Henrichov

V 13. storočí sa zjednocovacie tendencie zintenzívnili. Rozdelený štát medzinárodne strácal – časť územia obsadili Brandenburgovci a križiaci, opakovali sa tatárske vpády. V roku 1295 sa veľkopoľské knieža Přemysl II. korunoval za poľského kráľa, ale krátko nato bol zavraždený. O poľskú korunu mali záujem aj českí panovníci z dynastie Přemyslovcov. V roku 1300 sa český kráľ Václav II. korunoval za poľského kráľa, čím prinútil knieža Vladislava I. utiecť z krajiny. Vrátil sa v roku 1304 a Václav II. zomrel o rok neskôr. Po ňom sa českej a poľskej koruny ujal jeho syn Václav III., ale v roku 1306 bol zavraždený. Po jeho smrti Česi opustili Poľsko a vládu v Krakove prevzal Vladislav I. Vládol aj v gdanskom Pomoransku, ktoré v roku 1308 napadli Brandenburgovci. O pomoc požiadal križiakov, ale tí po vyhnaní útočníkov začlenili Pomoransko do svojho štátu. V roku 1311 musel potlačiť povstanie radcu Alberta. V roku 1320 bol korunovaný v Krakove.

Vladislavovo kráľovstvo pokrývalo len časť poľských krajín. Mimo hraníc sa nachádzali sliezske kniežatstvá, ktoré sa postupne stali závislými od Českého kráľovstva, nepodarilo sa mu pripojiť Západné Pomoransko, stratené v 12. storočí, a mazovské kniežatstvá na rusínskych územiach od čias Leška Bieleho, ktoré zostali nezávislé.

Poslední Piastovci 1320 – 1386

Kazimír III.

Dňa 20. januára 1320 bol v Krakove korunovaný Vladislav. Tento dátum sa považuje za okamih, keď bolo obnovené zjednotené Poľské kráľovstvo. V tomto období bolo Poľsko najprv vo vojne s rádom nemeckých rytierov a Luxemburgovcami. V dôsledku konania kráľa Kazimíra Veľkého a jeho poradcov sa Luxemburgovci v roku 1335 vzdali svojich práv na titul poľského kráľa výmenou za 20 000 kôp pražských grošov. Piastovci vládnuci v Krakove tak boli medzinárodným spoločenstvom uznaní za poľských panovníkov. V nasledujúcich rokoch sa ukončili spor s križiakmi (Kališská dohoda z roku 1343) a následne podniknúť expanziu na Haličsko-volynskú Rus. Po smrti Kazimíra Veľkého v roku 1370 poľský trón prevzal Ľudovít I. z rodu Anjou. Obdobie jeho vlády bolo zároveň začiatkom nadvlády šľachty v politickom živote krajiny, obdarenej prvým generálnym privilégiom v roku 1374 v Košiciach. Keď v roku 1382 zomrel aj Ľudovít, Poľsko zažilo najdlhšie interregnum vo svojich dejinách. Napokon sa 16. októbra 1384 stala poľskou kráľovnou Ľudovítova dcéra Hedviga I. z Anjou. V roku 1386 sa vydala za litovské knieža Vladislava II., ktorý bol 4. marca 1386 korunovaný za poľského panovníka.

Jagelovci (1386 – 1572)

Hlavný článok: Jagelovci

V roku 1386 litovský veľkoknieža Vladislav II. konvertoval na katolícku vieru a oženil sa s poľskou kráľovnou Hedvigou I. Tento akt mu umožnil, aby sa sám stal poľským kráľom a vládol ako Vladislav II. Jagelovský až do svojej smrti v roku 1434. Týmto sobášom vznikla personálna poľsko-litovská únia, v ktorej vládla dynastia Jagelovcov. Prvou zo série formálnych „únií" bola Krewská únia z roku 1385, ktorou sa dohodli na vyššie spomenutom sobáši. Poľsko-litovské partnerstvo prinieslo rozsiahle územia Rusi kontrolované Litovským veľkokniežatstvom do sféry vplyvu Poľska a ukázalo sa ako výhodné pre občanov oboch krajín, ktorí nasledujúce štyri storočia koexistovali a spolupracovali v jednom z najväčších politických celkov v Európe. Keď kráľovná Hedviga v roku 1399 zomrela, Poľské kráľovstvo pripadlo výlučne jej manželovi.

V oblasti Baltského mora pokračoval boj Poľska s križiakmi, ktorý vyvrcholil bitkou pri Grunwalde (1410), veľkým víťazstvom, na ktoré Poliaci a Litovci nedokázali nadviazať rozhodujúcim úderom proti hlavnému sídlu križiackeho rádu na hrade Malbork. Horodská únia z roku 1413 ďalej definovala vyvíjajúce sa vzťahy medzi Poľským kráľovstvom a Litovským veľkokniežatstvom.

Výsady szlachty sa stále rozširovali a v roku 1425 bolo sformulované pravidlo Neminem captivabimus, ktoré chránilo šľachticov pred svojvoľným kráľovským zatýkaním.

Vladislav III. a Kazimír IV.

Kazimír IV.

Vládu mladého Vladislava III. (1434 – 1444), ktorý nastúpil po svojom otcovi Vladislavovi II. a vládol ako poľský a uhorský kráľ, prerušila jeho smrť v bitke pri Varne proti vojskám Osmanskej ríše. Táto udalosť viedla k trojročnému interregnu, ktoré sa skončilo nástupom Vladislavovho brata Kazimíra IV. v roku 1447.

Kritické udalosti tohto obdobia sa udiali počas dlhej vlády Kazimíra IV. trvajúcej do roku 1492. V roku 1454 bolo Kráľovské Prusko pripojené k Poľsku a nasledovala trinásťročná vojna so Štátom rádu nemeckých rytierov v rokoch 1454 – 1466. V roku 1466 bol uzavretý prelomový Toruňský mier. Táto zmluva rozdelila Prusko a vytvorila Východné Prusko, budúce Pruské vojvodstvo, samostatný útvar, ktorý fungoval ako poľské léno pod správou križiakov. Poľsko tiež čelilo Osmanskej ríši a krymským Tatárom na juhu a na východe pomáhalo Litve v boji proti Moskovskému veľkokniežatstvu. Krajina sa vyvíjala ako feudálny štát so zameraním na poľnohospodárstvo a čoraz dominantnejšou pozemkovou šľachtou. Krakov, kráľovské hlavné mesto, sa menil na významné akademické a kultúrne centrum a v roku 1473 tu začala fungovať prvá tlačiareň. S rastúcim významom šlachty (szlachta, stredná a nižšia) sa vyvinula aj kráľovská rada a do roku 1493 sa stala dvojkomorovým generálnym Sejmom (parlamentom), ktorý už nezastupoval výlučne najvyšších hodnostárov kráľovstva.

Zákon Nihil novi, ktorý Sejm prijal v roku 1505, preniesol väčšinu zákonodarnej moci z panovníka na Sejm. Táto udalosť znamenala začiatok obdobia známeho ako „zlaté slobody", keď v štáte v zásade vládla „slobodná a rovná" poľská šľachta. V 16. storočí viedol masívny rozvoj ľudových agrárnych podnikov prevádzkovaných šľachtou k čoraz krutejším podmienkam pre roľníkov – poddaných, ktorí na nich pracovali. Politický monopol šľachty tiež brzdil rozvoj miest, z ktorých niektoré v neskorej jagelovskej ére prekvitali, a obmedzoval práva mešťanov, čím fakticky brzdil vznik strednej triedy.

Poľsko za Žigmunda I. a Žigmunda II.

Mikuláš Kopernik sformuloval heliocentrický model slnečnej sústavy, podľa ktorého je stredom Slnko a nie Zem.

V 16. storočí protestantské reformačné hnutia hlboko prenikli do poľského kresťanstva a následná reformácia v Poľsku zahŕňala množstvo rôznych denominácií. Politika náboženskej tolerancie, ktorá sa v Poľsku rozvinula, bola v tom čase v Európe takmer ojedinelá a mnohí ľudia, ktorí utekali z regiónov zmietaných náboženskými spormi, našli útočisko v Poľsku. Za vlády kráľa Žigmunda I. Starého (1506 – 1548) a kráľa Žigmunda II. Augusta (1548 – 1572) sa intenzívne rozvíjala kultúra a veda (zlatý vek renesancie v Poľsku), ktorej najznámejším predstaviteľom je astronóm Mikuláš Kopernik (1473 – 1543). Jan Kochanowski (1530 – 1584) bol básnikom a poprednou umeleckou osobnosťou tohto obdobia. V roku 1525, počas vlády Žigmunda I., došlo k sekularizácii Rádu nemeckých rytierov a vojvoda Albrecht vykonal pred poľským kráľom akt pocty (takzvaná „pruská pocta") za svoje léno, Pruské vojvodstvo. Mazovsko bolo plne pripojené k poľskej korune v roku 1529.

Vláda Žigmunda II. ukončila obdobie panovania Jagelovcov, ale dala vzniknúť Lublinskej únii (1569), ktorá bola konečným naplnením únie s Litvou. Táto dohoda previedla Ukrajinu z Litovského veľkokniežatstva pod Poľsko a premenila poľsko-litovské štátne zriadenie na skutočnú úniu, ktorá sa zachovala aj po smrti bezdetného Žigmunda II., ktorého aktívna účasť umožnila dokončenie tohto procesu.

Livónsko na krajnom severovýchode bolo v roku 1561 pripojené k Poľsku a to vstúpilo do livonskej vojny proti Ruskému cárstvu. Na náboženskom fronte bola v roku 1563 vydaná protestantská Biblia z Brestu. Jezuiti, ktorí prišli v roku 1564, mali výrazne ovplyvniť dejiny Poľska.

Republika oboch národov (1569 – 1795)

Hlavný článok: Republika oboch národov

Poľsko a Litva počas vlády Vladislava II.

Štát zložený z Koruny poľského kráľovstva a Litovského veľkokniežatstva existoval v rokoch 1569 až 1795 v rámci Lublinskej únie. Rozprestieral sa na území dnešného Poľska, Litvy, Bieloruska a Lotyšska a čiastočne aj Ukrajiny, Estónska, Slovenska, Ruska a Moldavska. V roku 1618 dosiahlo najväčší územný rozsah 990 000 km². Vtedy bolo väčšie ako vtedajšie Rusko a dvakrát väčšie ako Francúzsko. Počet obyvateľov sa pohyboval od 6,5 milióna v roku 1569 do 14 miliónov v roku 1772. Vládnucim systémom bola šľachtická demokracia a hlavou štátu bol volený kráľ.

Rzeczpospolita mala až do polovice 17. storočia vysoké postavenie na medzinárodnej scéne. Vojny so susedmi, kozácke povstania a pokles dopytu po obilí, ktoré sa vyvážalo vo veľkom množstve, viedli k hospodárskej kríze. Po nej nasledovala aj kríza politická, ktorá vyústila do anarchie a rozpadu mocenských inštitúcií. V 18. storočí sa Rzeczpospolita dostala do obežnej dráhy ruského vplyvu a následne bola zlikvidovaná tromi deleniami v rokoch 1772, 1793 a 1795.

Roky 1572 – 1697

Moc republiky v zenite. Zlatá sloboda. Voľby 1573. Jan Matejko

Dňa 7. júla 1572 zomrel posledný predstaviteľ dynastie Jagelovcov v mužskej línii, Žigmund August, bez dediča. V tejto situácii stála republika pred prvými skutočne slobodnými voľbami (ústavy z rokov 1530 a 1538 síce zaručovali slobodné voľby, ale nešpecifikovali, ako majú prebiehať). Popri legislatívnych problémoch sa objavili aj konflikty medzi šľachtou. Na zvolanom Sejme sa vďaka Stanisławovi Karnkowskému, kujavskému biskupovi, dohodlo, že interrexom sa stane Jakub Uchański, prímas Poľska a gniezdenský arcibiskup. Na tom istom Sejme bol prijatý aj zákon o Varšavskej konfederácii. Išlo o dokument, ktorý zabezpečoval rovnosť protestantskej šľachty s katolíckou šľachtou. Zaručoval úplnú náboženskú toleranciu v Poľsko-litovskej únii. Volebný snem (5. apríla – 20. mája 1573) sa konal v obci Kamień pri Varšave. Kandidátmi boli francúzsky vojvoda Henrich III. d' Anjou, arcivojvoda Ernest Habsburský, švédsky kráľ Ján a ruský cár Ivan IV. Hrozný. Poľská šľachta viritim zvolila Henricha III., ktorý sa tak stal prvým poľským zvoleným kráľom.

Kráľovské voľby od začiatku zvyšovali zahraničný vplyv v Spoločnosti národov, pretože zahraničné mocnosti sa snažili manipulovať poľskou šľachtou, aby dosadila kandidátov, ktorí by boli priazniví ich záujmom. Nasledovala vláda Štefana Báthoriho z Uhorska (1576 – 1586). Bol asertívny vojensky aj na domácej pôde a v poľskej historickej tradícii je považovaný za vzácny prípad úspešného voleného kráľa. Zriadenie právneho Korunného tribunálu v roku 1578 znamenalo presun mnohých odvolacích prípadov z kráľovskej do šľachtickej jurisdikcie[35].

Žigmund III. Vasa

Žigmund III. Vasa sa tešil dlhej vláde, ale jeho kroky proti náboženským menšinám, expanzionistické myšlienky a angažovanie sa v dynastických záležitostiach Švédska, destabilizovali Spoločenstvo. V roku 1587 sa v Spoločnosti začalo obdobie vlády švédskeho rodu Vasa. Prví dvaja králi z novej dynastie, Žigmund III. (1587 – 1632) a Vladislav IV. (1632 – 1648), sa opakovane pokúšali o intrigy o nástup na švédsky trón, čo bolo neustálym zdrojom rozptyľovania domácich záležitostí. V tom čase katolícka cirkev začala ideologickú protiofenzívu a protireformácia si znamenala mnoho konvertitov z poľských a litovských protestantských kruhov. V roku 1596 Brestská únia rozdelila východných kresťanov Spoločnosti a vytvorila uniatskú cirkev východného obradu, ktorá však podliehala autorite pápeža. Zebrzydovské povstanie proti Žigmundovi III. sa odohralo v rokoch 1606 – 1608.

V snahe získať nadvládu vo východnej Európe viedlo Spoločenstvo v rokoch 1605 až 1618 vojny s Ruskom v dôsledku ruského obdobia nepokojov. Séria konfliktov sa označuje ako Poľsko-ruská vojna (1605 – 1618). Výsledkom týchto snáh bolo rozšírenie východných území Spoločenstva, ale cieľ obsadiť ruský trón pre poľskú vládnucu dynastiu sa nepodarilo dosiahnuť. Švédsko sa usilovalo o nadvládu v Pobaltí počas poľsko-švédskych vojen v rokoch 1617 – 1629 a Osmanská ríša tlačila z juhu v bitkách pri Cecore v roku 1620 a Chotyni v roku 1621. Poľnohospodárska expanzia a poddanská politika na poľskej Ukrajine viedli k sérii kozáckych povstaní. Spoločenstvo, ktoré bolo spojencom Habsburskej monarchie, sa priamo nezúčastnilo na tridsaťročnej vojne. Vláda Vladislava IV. bola prevažne pokojná, ruský vpád v podobe smolenskej vojny v rokoch 1632 – 1634 bol úspešne odrazený. V roku 1635 bola obnovená hierarchia pravoslávnej cirkvi, ktorá bola v Poľsku po Brestlitovskej únii zakázaná.

Obdobie vojen

Ján II. Kazimír

Počas vlády Jána II Kazimíra (1648 – 1668), tretieho a posledného kráľa jeho dynastie, šľachtická demokracia upadla v dôsledku zahraničných vpádov a domácich nepokojov. Kozácke Chmeľnického povstanie v rokoch 1648 – 1657 zachvátilo juhovýchodné oblasti poľskej koruny. Prvé liberum veto (parlamentný prostriedok, ktorý umožňoval ktorémukoľvek poslancovi Sejmu okamžite rozpustiť prebiehajúce zasadanie) uplatnil poslanec v roku 1652. Táto prax nakoniec kriticky oslabila poľskú centrálnu vládu. V Perejaslavskej dohode (1654) sa ukrajinskí povstalci vyhlásili za poddaných ruského cára. Druhá severná vojna zúrila v jadre poľských krajín v rokoch 1655 – 1660. Jej súčasťou bol brutálny a ničivý vpád do Poľska označovaný ako švédska potopa. Vojna sa skončila v roku 1660 Oliwskou dohodou, v dôsledku ktorej Poľsko stratilo časť svojich severných území. V roku 1657 bola Brombersgkou zmluvou ustanovená nezávislosť Pruského vojvodstva. Vojskám Spoločnosti národov sa darilo v rusko-poľskej vojne (1654 – 1667), ale jej výsledkom bolo trvalé rozdelenie Ukrajiny medzi Poľsko a Rusko, ako bolo dohodnuté v Andrusovskom prímerí (1667). Ku koncu vojny destabilizovalo a oslabilo krajinu Lubomirského povstanie, veľké magnátske povstanie proti kráľovi. Veľké nájazdy Krymských Tatárov za účelom získania otrokov mali tiež veľmi škodlivé účinky na poľskú ekonomiku. V roku 1661 boli vydané prvé poľské noviny Merkuriusz Polski.

V roku 1668 sa Ján II Kazimír, zarmútený nedávnou smrťou svojej manželky a frustrovaný katastrofálnymi politickými neúspechmi svojej vlády, vzdal trónu a utiekol do Francúzska.

Ján III. Sobieski

Kráľ Ján III. Sobieski so svojím synom Jakubom, ktorého sa snažil presadiť za svojho nástupcu. Sobieski viedol Spoločenstvo k jeho posledným veľkým vojenským víťazstvám.

V roku 1669 bol na miesto Jána II Kazimíra zvolený nový poľský kráľ Michał Korybut Wiśniowiecki. Počas jeho vlády vypukla poľsko-turecká vojna (1672 – 1676), ktorá trvala do roku 1673 a pokračovala aj za jeho nástupcu Jána III. Sobieskeho (1674 – 1696). Sobieski mal v úmysle pokračovať v expanzii na Pobaltí (s týmto cieľom podpísal v roku 1675 tajnú Jaworskú zmluvu s Francúzskom), ale namiesto toho bol nútený viesť zdĺhavé vojny s Osmanskou ríšou. Tým Sobieski nakrátko oživil vojenskú silu Spoločenstva. V bitke pri Chotyni v roku 1673 porazil expandujúcich moslimov a v bitke pri Viedni v roku 1683 rozhodujúcim spôsobom pomohol oslobodiť Viedeň od tureckého náporu. Sobieskeho vláda znamenala posledný vrchol v dejinách Spoločnosti národov. V prvej polovici 18. storočia prestalo byť Poľsko aktívnym hráčom v medzinárodnej politike. Zmluva o večnom mieri (1686) s Ruskom bola poslednou dohodou o hraniciach medzi oboma krajinami pred prvým delením Poľska v roku 1772.

Spoločenstvo, ktoré bolo až do roku 1720 vystavené takmer neustálym vojnovým konfliktom, utrpelo obrovské straty na obyvateľstve a obrovské škody na svojom hospodárstve a sociálnej štruktúre. Šľachta sa dostala pod kontrolu hŕstky znepriatelených magnátskych rodov so zavedenými územnými doménami. Mestské obyvateľstvo a infraštruktúra upadali spolu s väčšinou roľníckych hospodárstiev, ktorých obyvatelia boli vystavení čoraz extrémnejším formám poddanstva. Rozvoj vedy, kultúry a vzdelanosti sa zastavil alebo ustúpil do úzadia.

Roky 1697 – 1795

Po smrti Jána III. Sobieskeho bol zvolený saský kandidát Fridrich August a francúzsky vojvoda François di Conti. Hoci druhý menovaný získal viac hlasov, August, ktorý sa tešil podpore susedných mocností, prišiel do Poľska rýchlejšie, čím sa otázka naklonila v jeho prospech. Po jeho korunovácii 15. septembra 1697 sa Poľsko a Sasko spojili personálnou úniou. August II., ktorý v prvých rokoch svojej vlády usiloval sa o zjednotenie Saska a Poľska, uznal korunováciu Fridricha I. za pruského kráľa takmer okamžite; samotné Poľsko tak urobilo až v roku 1764. August mal v pláne posilniť svoju moc v Poľsku podmanením krajín, ktoré republika stratila. S týmto cieľom uzavrel súkromné spojenectvo s cárom Petrom I., s ktorým sa predtým zapojil do tretej severnej vojny (1700 – 1721). Spoločenstvo sa stalo hlavným dejiskom operácií, hoci samo sa až do roku 1704 na vojne nezúčastňovalo. V roku 1704 August stratil poľský trón v prospech Stanislava Leščinského, ktorý bol zvolený na nátlak Švédov a v roku 1706 na nátlak Švédov abdikoval. Stratil aj Sasko, ktoré obsadili švédske vojská. Porážka Švédov pri Poltave 8. augusta 1708 zvrátila situáciu a August sa o rok neskôr vrátil na trón. V roku 1715 však Tarnogródska konfederácia zosadila Augusta, ktorého opäť zachránil vpád ruských vojsk. Pod kuratelou cárskej armády situáciu zvrátili uznesenia Varšavskej konfederácie a Tichého snemu z roku 1717.

Vzostup Ruska do pozície nového mocnára v Európe znepokojoval ostatných európskych hráčov, ktorí sa na čele s Britániou snažili zablokovať ruský postup v Spoločnosti. Navrhovali, aby August podpísal zmluvu zaručujúcu nedotknuteľnosť Poľska, ale odchod ruskej armády v roku 1719 tieto plány zmaril. Mier so Švédskom v Nystadte v roku 1721 nepriniesol Spoločnosti oboch národov žiadne výhody. Toruňské nepokoje v roku 1724 vážne poškodili obraz Poľska, odsúdenie 11 protestantských mešťanov na smrť malo ohlas v celej Európe, Poľsko bolo vykreslené ako netolerantná a barbarská krajina. Pokusy pruského kráľa Fridricha II. využiť udalosti v Toruni ako zámienku na obsadenie kráľovského Pruska zastavila až smrť Petra Veľkého. To však viedlo k tomu, že sa začali uzatvárať zmluvy medzi susednými štátmi na ochranu práv disidentov.

Posledné roky vlády Augusta II. boli naplnené úsilím zaručiť poľský trón jeho synovi Fridrichovi Augustovi a určovali vonkajšiu aj vnútornú politiku kráľa, ktorý sa v podstate snažil získať čo najširšiu podporu za cenu ústupkov. Pnutie narastalo a čoskoro vypukla vojna o poľské následníctvo.

V prvých rokoch vlády Augusta II. vypukla na Litve občianska vojna medzi Sapiehmi a ďalšími litovskými rodmi, pričom rozhodujúcim bodom bola bitka pri Olkienikách v roku 1700, v ktorej Sapiehovia utrpeli porážku. Nepokoje v Litve však pokračovali a v samotnej krajine sa prejavili separatistické tendencie, pričom v rokoch 1698 a 1726 sa konali zhromaždenia, ktoré zrovnoprávnili litovské a poľské zákonodarstvo. V rokoch 1702 – 1703 vypukli povstania na Ukrajine.

Delenia Poľska (1772 – 1795)

Hlavný článok: Delenia Poľska

Rozdelené Poľsko (1795 – 1914)

1795 – 1831

Poľsko v období delenia po Viedenskom kongrese

Kapitola poľských dejín zahŕňajúca obdobie od tretieho delenia Poľska do pádu novembrového povstania. Po páde poľského štátu (1795) bol poľský štát rozdelený na 3 štáty: Rakúsko, Pruské kráľovstvo a Rusko. Rozdelenie štátu spôsobilo vlnu emigrácie, ktorej hlavným smerom boli územia dnešného Talianska, ako aj Sasko a Francúzsko. V januári 1797 tam vznikli jednotky poľskej armády s názvom Poľské légie v Taliansku. Ich veliteľom bol generál Jan Henryk Dąbrowski. Légie sa zúčastnili na bojoch o Rím a v júli 1797 mali vlastnú pieseň s názvom Pieseň poľských légií vo Vlašsku, ktorej 4 strofy sa v roku 1926 stali poľskou hymnou. Po tom, ako francúzska armáda porazila 3 krajiny a oslobodila časť poľských území, vzniklo v roku 1807 Varšavské kniežatstvo. V roku 1809 bolo rozšírené o časť rakúskeho záboru. Na francúzskej invázii do Ruska (1811 – 1812) sa zúčastnila približne stotisícová poľská armáda. Po Napoleonovej porážke a vyhnanstve na ostrove Svätá Helena sa Varšavské kniežatstvo dostalo pod ruskú správu. Po Viedenskom kongrese (1815) sa jeho názov zmenil na Poľské kráľovstvo (Kongresové Poľsko), pričom ruský cár bol poľským kráľom. Dňa 29. novembra 1830 vypuklo v Poľskom kráľovstve novembrové povstanie, ktoré sa 25. januára 1831 po detronizácii cára Mikuláša I. zmenilo na poľsko-ruskú vojnu. Vojna sa skončila víťazstvom Ruska. Poľské kráľovstvo stratilo väčšinu atribútov nezávislosti a de facto sa stalo súčasťou Ruského impéria.

1831-1914

Táto kapitola poľských dejín zahŕňajúca obdobie od pádu novembrového povstania do vypuknutia prvej svetovej vojny. Počas týchto 83 rokov sa v dejinách Poľska odohralo niekoľko významných udalostí, predovšetkým udalosti z roku 1846 (Krakovské povstanie, sedliacke povstanie v Haliči, povstanie vo Veľkopoľsku), Jar národov, januárové povstanie a revolúcia z roku 1905, ktoré spolu s vývojom poľského politického myslenia a formovaním politických smerov, zoskupení a napokon politických strán a organizácií a ozbrojených zväzov či polovojenských organizácií, ako aj s úsilím o vybudovanie modernej spoločnosti v sociálnom a hospodárskom zmysle, tvorili dejiny tohto obdobia.

Prvá svetové vojna (1914 – 1918)

Dejiny Poľska v rokoch 1914 – 1918 zahŕňajú krátky časový úsek, ale udalosti tohto päťročného obdobia mali rozhodujúci vplyv na situáciu Poľska v medzinárodnom i domácom meradle. V roku 1914 vypukla prvá svetová vojna, na ktorej sa podieľali deliace mocnosti: Rakúsko-Uhorsko, Nemecko a Rusko. Viedla k prebudeniu pocitu národnej identity Poliakov a jej priebeh a výsledky (predovšetkým rozpad všetkých troch deliacich mocností) umožnili obnoviť nezávislý poľský štát.

Toto obdobie je vymedzené dvoma dátumami. Na 3. augusta 1914 pripadol Piłsudského prejav k vojakom v krakovskej štvrti Oleandry a na 11. novembera 1918 odovzdanie moci Piłsudskému regentskou radou. V priebehu tohto obdobia, ako sa posúvali fronty a menil sa osud jednotlivých deliacich sa mocností, sa formovali poľské koncepcie týkajúce sa spôsobov a prostriedkov znovuzískania nezávislosti, koncepcie deliacich sa mocností, ako aj koncepcie západnej Európy a Spojených štátov, ktoré mali vyriešiť poľskú otázku. V dôsledku vopred ťažko predvídateľného priebehu vojny sa všetky zainteresované strany museli predbiehať vo vyhláseniach a čoskoro aj v činoch, ktoré tvorili základ pre vytvorenie poľskej armády a jadra štátneho organizmu. To všetko spolu znamenalo, že keď sa 11. novembra 1918 skončila prvá svetová vojna, Poľsko vzniklo ako medzinárodne uznaný štát s pripravenými politickými a administratívnymi kádrami, ako aj vojenskou, výkonnou a súdnou mocou.

Druhá poľská republika (1918 – 1939)

Hlavný článok: Druhá poľská republika

Druhá poľská republika

Ľudový názov pre poľský štát v rokoch 1918 až 1939 bol II. Rzeczpospolita. Úradným jazykom druhej republiky bola poľština a menou poľský zlotý. Druhá republika bola zvrchovanou demokratickou republikou s parlamentno-kabinetným systémom s viacerými politickými stranami. Tento systém bol vážne modifikovaný májovým prevratom z 12. – 15. mája 1926, keď sa zmenil na prezidentsko-autoritatívny systém. Za jej formálny začiatok sa považuje 11. november 1918, keď Józef Piłsudski prevzal vojenskú moc vo Varšave. Za jej koniec možno považovať odovzdanie moci prezidentom Ignacym Mościckim poľskej exilovej vláde, ktoré sa uskutočnilo 25. septembra 1939, alebo prekročenie hraníc krajiny vládou republiky 17. septembra 1939.

Poľské dejiny medzivojnových rokov zahŕňajú obdobie od znovuzískania nezávislosti Poľska do útoku Tretej ríše 1. septembra 1939. Po skončení prvej svetovej vojny získal poľský štát nezávislosť v dôsledku toho, že Nemecko a Rusko opustili poľské územia. Na opustených územiach boli zriadené centrá miestnej samosprávy, ktoré po získaní nezávislosti odovzdali moc ústrednej vláde. Dňa 11. novembra Poliaci prevzali kontrolu nad Varšavou a o tri dni neskôr západné krajiny uznali poľský štát. Oficiálne sa novovzniknutý poľský štát nazýval Druhá poľská republika.

Druhá svetová vojna (1939 – 1945)

1. septembra 1939 nemecká bojová loď Schleswig-Holstein ostreľuje poľské vojenské stanovište na Westerplatte.

Septembrová kampaň

Dňa 23. augusta 1939 bola v Moskve podpísaná zmluva o neútočení medzi Nemeckom a ZSSR (tzv. pakt Ribbentrop-Molotov). Obsahovala tajný dodatkový protokol, ktorý stanovil rozdelenie východnej Európy vrátane poľského územia na nemeckú a sovietsku sféru vplyvu. Nemecko vykonalo 31. augusta operáciu pod falošnou vlajkou, v ktorej vojaci prepadli vysielač v Gliwiciach. Táto operácia bola na základe podmienok paktu casus belli na začatie Nemeckej invázie Poľska 1. septembra 1939. Dňa 17. septembra 1939 nasledovala agresia zo strany Sovietskeho zväzu.

Útok Nemecka a ZSSR z oboch strán a nedostatok reálnej vojenskej pomoci zo strany západných krajín spôsobili, že Poľsko septembrovú kampaň po 35 dňoch bojov prehralo. Štátne orgány emigrovali do Rumunska a plánovali sa dostať do Francúzska a vytvoriť tam centrum moci v exile.

Exilová vláda

Po odstúpení prezidenta Poľskej republiky Ignacyho Moścického sa rekonštrukciou najdôležitejších štruktúr poľského štátu vo Francúzsku (s akceptáciou a podporou tejto krajiny) zaoberali politici, ktorí boli pred rokom 1939 väčšinou v opozícii voči vládnucemu sanačnému táboru. Novú vládu Poľskej republiky v exile vytvorili členovia viacerých politických strán. Dňa 29. septembra 1939 sa Władysław Raczkiewicz stal prezidentom Poľskej republiky a 30. septembra vymenoval generála Władysława Sikorského za predsedu vlády. 7. novembra 1939 ho poveril aj funkciou hlavného veliteľa. Dňa 9. decembra bola zriadená aj Národná rada Poľskej republiky, ktorá pôsobila ako exilový parlament.

Okupácia a represie

Mapa okupovaného Poľska

Rozdelenie poľského územia medzi Tretiu ríšu a ZSSR sa uskutočnilo na základe nemecko-sovietskej zmluvy o hraniciach a priateľstve, podpísanej 28. septembra 1939. V tomto dokumente oba štáty vyhlásili koniec poľského štátu, čím porušili pravidlá medzinárodného práva a predvojnové dohody s Druhou poľskou republikou. Územie Poľska bolo rozdelené pozdĺž línie vymedzujúcej sféry vplyvu oboch okupantov, vytýčenej pozdĺž línie rieky San-Bug-Narew-Pisa. V dodatočnom protokole sa Gestapo a NKVD, ako aj ďalšie bezpečnostné služby zaviazali spolupracovať v boji proti poľskému hnutiu odporu a organizáciám nezávislosti.

Územia, ktoré boli pod nemeckou okupáciou, boli rozdelené na dve časti: severné a západné krajiny boli začlenené do Tretej ríše a zo zvyšku bola vytvorený Generálny gouvernement. Poľské územia obsadené ZSSR boli začlenené do sovietskeho štátu - oblasť Vilniusu však pripadla Litve, a potom v auguste 1940 začlenená do ZSSR.

Obyvateľstvo žijúce v oblastiach obsadených Sovietmi sa stalo terčom masových deportácií na východ, predovšetkým v prvej polovici roka 1940 a v polovici roka 1941. Represie postihli vojenských a policajných dôstojníkov, inteligenciu, administratívnych úradníkov, statkárov, komunistov, duchovenstvo atď. Deportovaných bolo približne 1,5 milióna ľudí. Osud približne 15 000 poľských dôstojníkov zavraždených v Katyni a na iných miestach sa stal symbolom stalinského teroru.

Neslávne známa vrátnica v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau, kde nacistický režim zavraždil najmenej 1,1 milióna ľudí.

Na Nemcami okupovaných územiach bolo zavedené stanné právo a boli vyňaté zo zákona. Obyvateľstvo z Generálneho gubernátu bolo masovo posielané do Nemecka ako lacná pracovná sila, zatiaľ čo obyvateľstvo z oblastí začlenených do Ríše bolo vysídlené do Generálneho gubernátu (operácia Tannenberg). V rokoch 1939 až 1941 bolo zo začlenených území vysídlených približne 700 000 až 800 000 ľudí a približne 740 000 ľudí bolo poslaných do Ríše. Zastrelenie 106 rukojemníkov vo Waweri 26. decembra 1939 sa stalo koncom ilúzií o povahe nemeckej okupácie. Cieľom Nemcov bola likvidácia poľskej inteligencie, s ktorou začali hneď po skončení bojov (Intelligenzaktion, AB-Aktion). Druhou kategóriou obetí boli pacienti psychiatrických liečební a invalidi. Židovské obyvateľstvo bolo takmer okamžite symbolicky segregované a od roku 1940 väznené v getách. Proces masového vyvražďovania Židov sa začal v roku 1942 a najväčšími vyhladzovacími tábormi boli koncentračné tábory Auschwitz a Treblinka, ktoré sa nachádzali na poľskom území.

Zničená Varšava, fotografia z januára 1945.

V roku 1943 sa začala likvidácia get a 18. januára vypuklo Varšavské povstanie, ktoré bolo krvavo potlačené. Rozsah nemeckého teroru sa zvyšoval. V mestách sa konali razie a streľby. Vojaci držaní v zajateckých táboroch na poľskom území masovo umierali. Celkovo počas druhej svetovej vojny zahynulo približne 6 miliónov poľských občanov, z toho 2,9 milióna Židov a 644 000 si vyžiadala za obeť samotná vojna. Z 18 miliónov obetí nacizmu zahynulo na poľskom území viac ako 11 miliónov ľudí, vrátane 5 miliónov Židov.

Hnutie odporu

Hlavný článok: Poľský podzemný štát

Ku koncu poľskej obrannej vojny (1939) začali vznikať prvé tajné organizácie, ktoré pokračovali v boji proti okupačným silám. Z pravidelných útvarov poľskej armády sa sformovala samostatná divízia poľskej armády. Dňa 27. septembra 1939 bola vo Varšave založená Poľská služba víťazstva, predchodca ozbrojenej formácie poľského podzemného štátu. Armija Krajowa sa počas Varšavského povstania pokúsila oslobodiť hlavné mesto ešte pred príchodom sovietov, nacisti však okrem povstalcov zabili aj asi 200 000 civilistov a zničili veľkú časť Varšavy. „Väčšina Poliakov je stále presvedčená, že Sovietska armáda sa zámerne zastavila na ľavom brehu rieky Visla... Je to nepodložené presvedčenie umocnené antikomunistickými a antisovietskymi náladami v povojnovom Poľsku."

Poľská ľudová republika (1947 – 1989)

Hlavný článok: Poľská ľudová republika

Tretia poľská republika (1989 –)

Systémová transformácia

Jednania komunistickej vlády a opozície zaokrúhlym stolom viedli k tomu, že Sejm súhlasil s voľbami do Národného zhromaždenia, ktoré boli stanovené na 4. júna a 18. júna. Voľby prebiehali len na 35 % kresiel v Sejme (dolná komora) a kreslá v Senáte, zvyšok si vyhradili komunisti.

Neúspech komunistov vo voľbách vyústil do politickej krízy. 19. augusta novozvolený prezident Jaruzelski požiadal novinára a aktivistu Solidarity Tadeusza Mazowieckého o zostavenie vlády. 12. septembra 1989 Sejm odhlasoval podporu premiérovi Mazowieckému a jeho kabinetu. Mazowiecki sa rozhodol ponechať ekonomickú reformu plne v rukách ekonomických liberálov na čele s novým podpredsedom vlády Leszekom Balcerowiczom. V decembri 1989 Sejm schválil jeho plán na rýchlu transformáciu poľskej ekonomiky z centrálne plánovanej na ekonomiku voľného trhu. Komunistická Poľská zjednotená robotnícka strana sa v januári 1990 sama rozpustila. Miestna samospráva, zrušená v roku 1950, bola opäť uzákonená v marci 1990.

V októbri 1990 bola ústava zmenená a doplnená tak, aby sa skrátilo funkčné obdobie prezidenta Jaruzelského. V novembri 1990 bola podpísaná nemecko-poľská hraničná zmluva so zjednoteným Nemeckom.

V novembri 1990 bol Lech Wałęsa zvolený za prezidenta na päťročné obdobie. V decembri sa stal prvým ľudovo zvoleným prezidentom Poľska. V októbri 1991 sa v Poľsku konali prvé slobodné parlamentné voľby.

Demokratická ústava, členstvo v NATO a Európskej únii

V roku 1993 Poľsko opustila bývalá sovietska Severná skupina síl, pozostatok minulej nadvlády.

V roku 1995 bol za prezidenta zvolený Aleksander Kwaśniewski zo Sociálnodemokratickej strany, ktorý v tejto funkcii zotrval nasledujúcich desať rokov (dve funkčné obdobia).

V roku 1997 bola dokončená a v referende schválená nová poľská ústava, ktorá nahradila Malú ústavu z roku 1992, pozmenenú verziu komunistickej ústavy.

Poľsko vstúpilo do NATO v roku 1999. Zložky poľských ozbrojených síl sa odvtedy zúčastnili na vojne v Iraku a vojne v Afganistane (2001 –2021). Poľsko vstúpilo do Európskej únie v rámci jej rozšírenia v roku 2004, avšak neprijalo euro ako svoju menu a zákonné platidlo, ale používa poľský zlotý.

V apríli 2010 zahynul poľský prezident Lech Kaczynski a desiatky najvyšších politických a vojenských predstaviteľov krajiny pri leteckej katastrofe v Smolensku.

Po zvolení konzervatívnej strany Právo a spravodlivosť v roku 2015 sa poľská vláda opakovane dostala do konfliktu s inštitúciami EÚ v otázke reformy súdnictva a Európska komisia a Európsky parlament ju obvinili z oslabovania demokratických noriem. Poľská vláda na čele so stranou Právo a spravodlivosť však tvrdila, že reformy sú nevyhnutné z dôvodu rozšírenej korupcie v poľskom súdnictve a pretrvávajúcej prítomnosti sudcov z komunistickej éry.

V októbri 2019 poľská vládnuca strana Právo a spravodlivosť (PiS) zvíťazila v parlamentných voľbách a udržala si väčšinu v dolnej komore parlamentu. Vláda premiéra Mateusza Morawieckého pokračovala v ďalšom volebnom období. V júli 2020 bol opätovne zvolený prezident Andrzej Duda, ktorého podporovala PiS.

Poľsko bolo jedným z najhorlivejších podporovateľov susednej Ukrajiny po ruskej invázii na Ukrajinu v roku 2022. Od novembra 2022 Poľsko prijalo viac ako 1,5 milióna ukrajinských utečencov od začiatku vojny.

V októbri 2023 získala vládnuca strana Právo a spravodlivosť (PiS) vo voľbách najväčší podiel hlasov, ale stratila väčšinu v parlamente. V decembri 2023 sa novým premiérom stal Donald Tusk, ktorý nahradil Morawieckého a viedol koalíciu troch parlamentných skupín. Vedúcou opozičnou stranou sa stala strana PiS.

Literatúra

• Sakowiczová, Iwona. Dejiny národov: Poľsko. Tragédia a heroizmus tvárou v tvár mocným susedom. Bratislava: Slovart, 2018. ISBN 978-80-556-3723-5.
• Szczur S., Historia Polski średniowiecze, Kraków: Wydawnictwo Literackie, 2002, ISBN 83-08-03273-7, OCLC 830373090.
• Wyrozumski, Jerzy (1987). Historia Polski do roku 1505 [History of Poland until 1505]. Warsaw: PWN. ISBN 83-01-03732-6.

Externé odkazy

• Animovaný územný vývoj Poľska (YouTube video)

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov History of Poland na anglickej Wikipédii a Historia Polski na poľskej Wikipédii.

Historický portál