Preskočiť na obsah

Miroslav Lajčák

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Miroslav Lajčák
Miroslav Lajčák
13. minister zahraničných vecí Slovenska
V úrade
4. apríl 2012 – 21. marec 2020
Predchodca Mikuláš Dzurinda Richard Sulík
(ad interim) 		Nástupca
11. minister zahraničných vecí Slovenska
V úrade
26. január 2009 – 8. júl 2010
Predchodca Ján Kubiš Mikuláš Dzurinda Nástupca
6. vysoký predstaviteľ pre Bosnu a Hercegovinu
V úrade
30. jún 2007 – 26. marec 2009
Predchodca Christian Schwarz-Schilling Valentin Inzko Nástupca
Bývalý veľvyslanec Slovenska v Japonsku
V úrade
1994 – 1998
Predchodca Ján Dömök Mikuláš Sedlák Nástupca
Biografické údaje
Narodenie20. marec 1963 (61 rokov)
Poprad, Česko-Slovensko
Politická stranaKSČ (1983 – ?)
SMER-SD (nestraník)[1]
Alma materUniverzita Komenského v Bratislave
Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov
Rodina
Manželka
Odkazy
Spolupracuj na CommonsMiroslav Lajčák
(multimediálne súbory)

JUDr. Miroslav Lajčák (* 20. marec 1963, Poprad) je slovenský diplomat rusínskeho[2] pôvodu. V rokoch 2006 – 2009 zastával funkciu vysokého predstaviteľa pre Bosnu a Hercegovinu. Od 4. apríla 2012 zastával v druhej a tretej vláde Roberta Fica, ako aj v prvej vláde Petra Pellegriniho funkciu ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky.

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Lajčák študoval jeden rok právo na Univerzite Komenského v Bratislave, neskôr vyštudoval medzinárodné vzťahy a diplomaciu na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov.

Politická činnosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1983 bol členom KSČ.[3] V roku 1988 začal pracovať na česko-slovenskom ministerstve zahraničia. Medzi rokmi 1991 a 1993 pracoval na veľvyslanectve v Moskve, najprv na česko-slovenskom a neskôr slovenskom. Medzi rokmi 1993 a 1994 bol šéfom kabinetu slovenského ministerstva zahraničia.

V rokoch 1994 a 1998 bol slovenským veľvyslancom v Japonsku. Jeho predchodcom bol Ján Dömök, vymenil ho Mikuláš Sedlák.[4]

Medzi rokmi 2001 a 2005 podobnú funkciu zastával i vo vtedajšej Juhoslávii (Srbsku a Čiernej Hore od roku 2003), Albánsku a Severnom Macedónsku.

Od 30. júna 2007 vystriedal vo funkcii vysokého predstaviteľa pre Bosnu a Hercegovinu Christiana Schwarz-Schillinga.

16. decembra 2007 mu najväčší bosniansko-srbský denník Nezavisne novine udelil ocenenie Osobnosť roka.[5] O takmer dva týždne neskôr, 28. decembra, mu titul Osobnosť roka udelil aj denník bosnianskych Moslimov Dnevni Avaz.[6]

26. januára 2009 ho prezident Ivan Gašparovič vymenoval za nového ministra zahraničných vecí SR namiesto Jána Kubiša. Miroslav Lajčák zároveň naďalej pôsobil vo funkcii vysokého predstaviteľa pre Bosnu a Hercegovinu.[7] Vo funkcii vysokého predstaviteľa ho vystriedal v marci 2009 Valentin Inzko.

Vláda Petra Pellegriniho, vrátane Miroslava Lajčáka, podala po februárových voľbách 20. marca 2020 demisiu.[8]

V roku 2016 sa uchádzal o funkciu generálneho tajomníka OSN. Pri dvoch hlasovaniach bol síce na druhom mieste, ale nakoniec v hlasovaní Bezpečnostnej rady 5. októbra zvíťazil bývalý portugalský premiér a komisár pre utečencov António Guterres. Lajčákovi mali uškodiť vyjadrenie premiéra Fica, ktorý za svojho ministra loboval v Kremli, ako aj fakt, že sa mu nepodarilo získať podporu okolitých krajín, dokonca ani členov V4.[9]

Predseda 72. zasadnutia Valného zhromaždenia OSN

[upraviť | upraviť zdroj]

31. mája 2017 bol zvolený za predsedu 72. zasadnutia Valného zhromaždenia OSN.[10] Funkciu bude vykonávať od 12. septembra po dobu jedného roka.

Podľa zvyklostí nebude dostávať plat od OSN, ale od domovskej krajiny. Lajčákov plat bol navýšený tak, aby sa vyrovnal platu slovenských diplomatov v zahraničí a zároveň sa stal najlepšie plateným ministrom slovenskej vlády. Funkciu v OSN bude vykonávať súbežne s ministerskou funkciou slovenskej vlády.[11]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ https://osobnost.aktuality.sk/miroslav-lajcak/
  2. ↑ Міністер загранічных діл СР – наш Русин. InfoРУСИН (Prešov: Rusínska obroda), február 2009, roč. VI, č. 4, s. 3. Dostupné online [cit. 2018-01-29].
  3. ↑ BENEDIKOVIČOVÁ, Mária. Lajčák začínal kariéru v KSČ, no v životopise to nemá a nechce o tom hovoriť. Denník N (Bratislava: N Press), 2016-06-09. Dostupné online [cit. 2018-01-29]. ISSN 1339-844X.
  4. ↑ Bývalí veľvyslanci [online]. mzv.sk, 2006-09-12, rev. 2017-08-22, [cit. 2020-03-14]. Dostupné online. Archivované 2022-03-01 z originálu.
  5. ↑ TASR. Lajčák je v Bosne Osobnosť roka. SME (Bratislava: Petit Press), 2007-12-16. Dostupné online [cit. 2018-01-29]. ISSN 1335-4418.
  6. ↑ SITA. Slovenský správca Bosny opäť Osobnosťou roka. SME (Bratislava: Petit Press), 2007-12-29. Dostupné online [cit. 2018-01-29]. ISSN 1335-4418.
  7. ↑ KOVÁČOVÁ, Martina. Lajčák bude zatiaľ ministrom na pol plynu. Je vo vláde i v Bosne. SME (Bratislava: Petit Press), 2009-01-26. Dostupné online [cit. 2018-01-29]. ISSN 1335-4418.
  8. ↑ Pravda. Pellegriniho vláda končí, podala demisiu. Pravda (Bratislava: Perex), 2020-03-20. Dostupné online [cit. 2020-03-21]. ISSN 1336-197X.
  9. ↑ TÓDA, Mirek. Lajčák prehral v súboji o post šéfa OSN, vybrali Portugalčana Guterresa. Denník N (Bratislava: N Press), 2016-10-05. Dostupné online [cit. 2018-01-29]. ISSN 1339-844X.
  10. ↑ SITA. Lajčáka zvolili za predsedu Valného zhromaždenia OSN [online]. sme.sk, 31.05.2017, [cit. 2017-06-02]. Dostupné online.
  11. ↑ MIKUŠOVIČ, Dušan. Vláda Lajčákovi pridala k platu tisíce eur, kým bude šéfovať Valnému zhromaždeniu OSN [online]. N Press, 2017-07-25, [cit. 2017-07-29]. Dostupné online.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]


Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Miroslav_Lajčák&oldid=7762181“