Preskočiť na obsah

Židia v Česku

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Židia v Česku patria k aškenázskej židovskej populácii. Prví židia sa na územie dnešného Česka usídlili asi v 10. storočí. Táto minorita bola neustále pod tlakom politickej moci, kresťanov či hospodárskej konkurencie, ktorý nezriedka prerástol v pogrom či vyháňanie židov. Situácia sa začala zlepšovať až v dobe osvietenstva, ale v dôsledku rastúceho nacionalizmu nakoniec došlo k tragédii holocaustu, ktorú neprežilo na 80 tisíc českých, moravských a sliezskych židov. V dôsledku komunistickej politiky sa počet židov ešte znížil a ani po obnovení demokracie nepredstavuje židovská menšina viac než zlomok pôvodného počtu.

Podľa American Jewish Year Book žilo roku 2010 v Česku 3 900 Židov.[1] Podľa predbežných výsledkov zo sčítania ľudu roku 2011 sa k židovskému vyznaniu prihlásilo 1 132 obyvateľov.[2] Federácia židovských obcí (FŽO) však uvádza, že registruje okolo 3 000 svojich členov, a celkový počet Židov v Česku odhaduje na 15 – 20 tisíc.[3]

V súčasnosti sa v Česku nachádza 10 židovských obcí (z toho 7 v Čechách a 3 na Morave) zoskupených pod Federáciu židovských obcí. Bohoslužby sa konajú v štyroch synagógach v Prahe (Španielskej, Jeruzalemskej, Staronovej a Vysokej synagóge) a v niektorých ďalších mestách.

Přemyslovská doba

[upraviť | upraviť zdroj]

Počiatky židovského osídlenia

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá písomná zmienka o židovskom osídlení v českých krajinách pochádza z 10. storočia, kedy územím českého kniežatstva prechádzal kupec a diplomat Ibrahim ibn Jakub (asi roku 965). Dôveryhodnosť skorších zmienok je nejasná, a nie sú preto všeobecne prijímané.[4] V tomto období Židia hrali kľúčovú úlohu v zahraničnom obchode vznikajúceho českého kniežatstva – Židia importovali do Prahy zlato (ťažilo sa v Sudáne a prevážalo sa cez Španielsko), kde ho vymieňali za kone, kožušiny, a zvlášť za slovanských otrokov.[5] Prvé židovské komunity vznikli v Prahe ako obchodné osady v pražskom podhradí na Újezde a na Vyšehrade. Tieto osady mali istú mieru autonómie, právna ochrana Židov však bola dosiaľ značne neistá. Počas prvej križiackej výpravy bolo židovské obyvateľstvo roku 1096 vydané napospas drancovaniu, pred ktorým množstvo Židov utieklo do Poľska či Uhorska.[6] Židovské osady pod Vyšehradom a na Újezde zanikli a židovská štvrť sa presunula na územie dnešného Josefova.

Statuta Iudaeorum potvrdená Karolom IV.

Uzavretie do giet a Statuta Judaeorum

[upraviť | upraviť zdroj]

Po križiackych masakrách si židia uvedomili, že iba obchodné zmluvy im bezpečnosť nezaistia, a tak hľadali ochranu u samotného panovníka.[7] Postavenie židov sa stalo ešte viac neisté po Treťom (1179) a Štvrtom lateránskom koncile (1215), ktoré nariadili segregáciu židov od kresťanského obyvateľstva, židom prikázali nosiť zvláštne označenie (väčšinou žlté koliesko alebo žltý klobúk) a zároveň obmedzili ich možnosti obživy, takže mimo geto mohli prevádzkovať de facto len obchod a finančníctvo. Napätie medzi židovským a kresťanským obyvateľstvom podnecované cirkevným antijudaizmom sa stále zvyšovalo, dochádzalo k prepadom židov, až nakoniec pápež Inocent IV. vydal dve buly, ktoré zakazovali akékoľvek násilnosti voči židom.[8]

Nepokojom sa snažili predchádzať aj českí králi, ktorí však vzniknutú situáciu využili vo svoj prospech. Prvé privilégia vydal židom Václav I. (obsah však zostáva neznámy) a Přemysl Otakar II., ktorý ich vydal niekedy medzi rokmi 1254 – 1262 pod názvom Statuta Iudaeorum. Židia sa tak dostali do zvláštneho postavenia servi camerae regiae (služobníkov kráľovskej komory), kedy sa stali kráľovským majetkom, a akýkoľvek útok na židov bol teda považovaný za útok na majetok kráľovskej komory a podľa toho bol tiež trestaný. Za kráľovskú ochranu museli však židia náležite platiť dane a ochotne poskytovať panovníkovi pôžičky.[9]

Významné komunity a osobnosti

[upraviť | upraviť zdroj]
Staronová synagóga, jedna z najstarších stredoeurópskych synagóg

V tom čase (teda v 2. polovici 13. storočia) boli židia usadení už na niekoľkých miestach v českých krajinách, najmä vo významných obchodných centrách (Praha, Brno, Olomouc, Jihlava, Znojmo, Litoměřice, Příbram)[10] a v Prahe bola tiež vybudovaná dvojloďová gotická Staronová synagóga, na ktorej boli badateľné francúzske a porýnske vplyvy.[11] Vo väčších mestách židovské osídlenie tvorilo 100 – 200 ľudí, v menších mestách však maximálne dve rodiny.[12]

Hlavné centrum židovskej vzdelanosti sa nachádzalo práve v Porýní a Španielsku, a české krajiny tak boli bokom od hlavných stredísk židovského osídlenia. Do českých krajín prichádzali vzdelanci z francúzskych a porýnskych ješiv len občas, aby tu vyučovali ďalších žiakov. Medzi najvýznamnejších učencov, ktorí v českých krajinách pobývali patria hlavne Jicchak ha-Lavan, Petachja ben Jakob či Jicchak ben Moše.[13]

V hebrejskej literatúre písanej na území českých krajín sú doložené české glosy (napr. v najstaršom dochovanom hebrejskom rukopise v českých krajinách, tzv. Chebskej biblii), ktoré naznačujú možnosť, že sa vtedy židia mohli dorozumievať po česky (pozri lešon Kenaan). Náhrobné nápisy svedčia o tom, že židia dokonca niekedy používali české mena.[14] Bežná však bola zrejme okrem dialektov hebrejčiny aj nemčina.[15]

Doba luxemburská a husitská

[upraviť | upraviť zdroj]

Nástup Luxemburgov na český trón priniesol židom v českých krajinách väčšiu stabilitu. Aj keď Karol IV. dovolil ríšskym mestám usporiadať protižidovské pogromy,[16] v samotnej Korune českej židov chránil, takže masívna vlna židovských pogromov, ktorá v západnej Európe vyčíňala na prelome 40. a 50. rokov 14. storočia a bola spojená so šírením morovej nákazy, sa českým krajinám až na ojedinelé výnimky vyhla (pogromy sa odohrali v Znojme roku 1338, vo Vroclave roku 1349 a v Chebe roku 1350). Dôvody Karolovej ochrany boli predovšetkým ekonomické, takže aj keď boli ochránení pred fyzickým napadnutím, bolo rušenie kresťanských dlhov u židov pomerne bežné.[17] Židia sa nezriedka stávali aj obeťami kriminality a naďalej trvali obmedzenia z predchádzajúcich storočí.[18]

Starý židovský cintorín v Kolíne, založený roku 1418

Za vlády Václava IV., na začiatku jeho vlády žilo v Prahe asi 750 židov, ktorí mali cintorín na Novom Meste, sa situácia zhoršila. Aj keď Václav bol niekedy nazývaný „filosemitom“, skutočnosť bola taká, že roku 1385 zrušil všetky dlhy u židovských veriteľov, z ktorých mnohých navyše nechal zatknúť. Roku 1389 sa na veľkú noc v neprítomnosti kráľa odohral v Prahe veľký pogrom, ktorý opísal v svojej elégii pražský rabín a básnik Avigdor Kara a ktorého vinníci zostali nepotrestaní.[19]

Voči husitstvu cítili niektorí židia najprv sympatie a husitská revolúcia skutočne najprv oslabila feudálne spoločenské väzby a uvoľnila niektoré obmedzenia týkajúce sa židov. Skoro však židia vytriezveli – husiti rozpútali na začiatku 20. rokov 15. storočia niekoľko pogromov a v ďalších desiatich rokoch boli židia vyhnaní z niektorých miest, lebo platnosť Statuta Iudaeorum v tom čase nikto nezaručoval. Po skončení husitských vojen sa situácia stala o niečo stabilnejšia, napriek tomu si však židia v žiadnom prípade nemohli byť istí pred vyháňaním z miest (najmä kvôli konkurencii kresťanským remeselníkom), ani pred pogromami,[20] ktoré vypukali hlavne v dobách anómie (napr. roku 1448 pri dobytí Prahy Jiřím z Poděbrad či pri pražskom prevrate roku 1483).[21]

Doba jagelovská

[upraviť | upraviť zdroj]
Židia sa v 1. polovici 16. storočia nachádzali na bojisku medzi kráľom, mestami a šľachtou. Najznesiteľnejšie podmienky poskytovala židom šľachta, napríklad v Mikulove

Počas vlády Jagelovcov sa situácia zlepšila len málo. Kráľovská moc bola oslabená a panovník len ťažko získaval späť svoje regály, vrátane právomoci nad židmi. Od židov preto často rôzne poplatky požadovali mesto aj kráľ. Navyše zákaz lichvy, ktorý až dosiaľ pre kresťanov platil, sa stále častejšie porušoval, takže záujem o židovské pôžičky klesal. Židia sa snažili zaistiť si obživu aj v remeslách, kde sa však stali konkurenciou kresťanským remeselníkom, takže napätie medzi kresťanmi a židmi stúpalo, židia boli opäť vyháňaní z miest.[22]

V priebehu 15. storočia a za vlády Jagelovcov došlo k zásadnej premene židovského osídlenia v českých krajinách. Kým predtým žili židia prevažne v kráľovských mestách, začali sa v tomto období presúvať na vidiek a do poddanských miest pod právomoc (najmä moravskej) šľachty, ktorá podnikavým židovským rodinám ochotne poskytovala zamestnanie aj ochranu a ktorá tak mohla účinnejšie hospodársky súťažiť s mestami.[23]

Doba habsburská

[upraviť | upraviť zdroj]

Vláda Ferdinanda I.

[upraviť | upraviť zdroj]

S nástupom Ferdinanda I. Habsburského na český trón roku 1526 sa situácia pre židov začala vyvíjať sľubne. Roku 1527 im Ferdinand potvrdil ich privilégia a v nasledujúcich 15 rokoch sa počet pražských židov zdvojnásobil.[24] Šľachta židov chránila, ale v mestách židia predstavovali nebezpečnú konkurenciu remeselníckym cechom, ktoré sa kvôli svojmu konzervatizmu len ťažko vyrovnávali s rozvojom zahraničného obchodu a technologického pokroku.[25] Židov ale žiadne cechové pravidlá nezväzovali, a tak mohli svoju činnosť pomerne ľahko prispôsobovať meniacim sa podmienkam. Mešťania sa preto neustále snažili vymôcť si u kráľa vypovedanie židov.[26]

K vyháňaniu skutočne dochádzalo. Najprv šlo len o jednotlivé mestá (roku 1522 vyhnali židov z Opavy, 1535 z Hlubčic),[27] roku 1541 bolo proti židom vznesené obvinenie, že spôsobili požiar Malej Strany a Hradčan a že sú vyzvedači Turkov, a boli vypovedaní z českých krajín.[28] Lenže na Morave a v Sliezsku šľachta nemala záujem vyháňať židov, a tak vypovedací edikt nerešpektovala. Vyhnanci z Čiech sa teda usadzovali najmä v týchto oblastiach.[29]

Po porážke stavovského povstania roku 1547 sa však významne zmenil pomer síl medzi kráľom, šľachtou a mestami – moc miest bola zlomená,[30] takže si nemohli dovoliť protestovať proti Ferdinandovmu rozhodnutiu z roku 1545, ktorým povoľoval židom návrat do Čiech, ale roku 1557 mešťania obvinili židov z vývozu striebra a dosiahli ďalšie vypovedanie z Čiech, ku ktorému však kvôli byrokratickým prieťahom fakticky nedošlo.[31]

Maiselova synagóga postavená dvorským židom Rudolfa II.

Obdobie dvorských židov (rudolfínske obdobie a tridsaťročná vojna)

[upraviť | upraviť zdroj]

Za vlády Maxmiliána II. sa situácia o niečo zlepšila, lebo roku 1567 im potvrdil ich privilégia,[32] ale skutočný rozvoj židovského spoločenstva nastal za vlády jeho syna Rudolfa II., ktorý na sťažnosti mešťanov proti židom nereagoval, čo židom prinieslo po dlhej dobe vytúženú stabilitu pomerov. Rudolf II. využíval služby dvorského žida Mordechaja Maisla, ktorý financoval mnohé stavby v židovskom gete (Židovská radnica, Vysoká synagóga, Maiselova synagóga). Podobne sa rozvíjali aj ďalšie židovské obce v českých krajinách.[33]

Svoj zlatý vek židia zažívali nielen po stránke materiálnej, ale aj duchovnej. V českých krajinách pôsobili mnohí učenci, napr. Maharal, Jom Tov Lipmann Heller, historiograf David Gans, alebo kabalista Ješaja Horowitz.[34] V Prahe bola navyše od roku 1527 v prevádzke hebrejská tlačiareň rodiny Gersonidov.[35]

Počas tridsaťročnej vojny sa židia postavili na stranu Habsburgovcov, pretože postojom stavov si nemohli byť istí. Habsburgovia zas od židov potrebovali obrovské sumy na vedenie vojny, za čo im poskytli relatívne bezpečie a zrušenie niektorých obmedzení (predovšetkým boli zväčšene slobody v oblasti remesiel a voľnosť usídľovania v celej krajine). Vysoké pôžičky spôsobovali chudobnutie židov, navyše riskantné machinácie s peniazmi (aféra dlhej mince) viedli k pádu židovského obchodníka Jakuba Baševiho z Treuenburka. Židia rovnako ako ostatné obyvateľstvo znášali obťaže vojny a v Prahe sa napríklad roku 1648 zúčastnili na obrane mesta proti Švédom.[36]

Obdobie „úradného antisemitizmu“

[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení vojny už židovské pôžičky neboli toľko potrebné, navyše židmi získané privilégia boli tŕňom v oku českému zemskému snemu. Hospodársku situáciu navyše zhoršoval prúd utečencov z Haliče, kde najskôr zúrili pogromy Bohdana Chmelnického a potom švédsko-ruské vojny.[37] Český zemský snem preto roku 1650 opäť zrušil židovské výsady a od Leopolda I. si roku 1681 vymohol vypovedanie židov z tých miest, kde nebývali pred rokom 1657, čo síce v podstate znamenalo uznanie statu quo, zároveň však toto opatrenie bránilo rozširovaniu židovského osídlenia.[38]

Nepriaznivé podmienky v Čechách viedli niektorých židov k presúvaniu do periférnych oblastí, napr. do Rakúskeho Sliezska; židovský cintorín v Těšíne

Na Morave bola situácia o niečo priaznivejšia. Na rozdiel od Viedne, odkiaľ boli židia roku 1670 pre údajnú spoluprácu s Turkami vyhnaní. Títo utečenci posilnili moravské židovské komunity, ktoré teraz začali vznikať aj na severovýchode tejto krajiny.[39] Priaznivejšie podmienky však poskytovalo židom najmä Tešínske kniežatstvo.[40]

Situácia sa však ešte viac zhoršila za Karola VI., ktorý vydal roku 1726 translokačný reskript, ktorý nariaďoval opätovné uzavrenie židov do giet, a familiantský zákon, stanovujúci numerus clausus (maximálny počet židovských rodín v krajine, dôsledkom bolo, že ženiť sa legálne mohli len prvorodení synovia).[41] Ale ešte horším opatrením boli židia postihnutí výnosom Márie Terézie, ktorá ich roku 1744 kvôli údajnej spolupráci s protivníkom pri vojne s Pruskom a pruskej okupácii Prahy vypovedala z Čiech a o rok neskôr aj z Moravy a Sliezska.[42]

Ale po odchode židov z Prahy mesto zaznamenalo obrovský hospodársky pokles, a tak bolo od ďalšieho vyháňania upustené, takže ostatných židov v Čechách, na Morave a v Sliezsku sa vyhostenie prakticky nedotklo. Oficiálne bol židom povolený návrat roku 1748 za tzv. tolerančnú daň.[43] O desať rokov neskôr cisárovná navyše ešte zaťažila židov stredovekou povinnosťou nosiť zvláštne označenie.[44]

Obdobie osvietenstva

[upraviť | upraviť zdroj]

Obrat nastal, keď sa vlády ujal Jozef II., ktorý roku 1781 zrušil nevoľníctvo a označovanie židov, umožnil židom prístup k univerzitnému vzdelaniu. Všetky opatrenia však mali za cieľ nie poskytnúť židom slobodu, ale začleniť ich do služieb štátu, takže cisár rovnako nariadil obmedzenie právomocí židovskej samosprávy, nariadil židom prijať nemecké mená a priezviská (aby bol uľahčený styk židov s úradníkmi, pre ktorých boli hebrejské mena nezrozumiteľné), rovnako numerus clausus zostal naďalej v platnosti, rovnako ako tolerančná daň.[45] Opatrenia ohľadne židov potom pre Kráľovstvo české roku 1797 zhrnul Systemálny patent.[46]

Reformy v judaizme sa prejavili aj v maurskom slohu synagóg, ktorého vrcholom sa v českých krajinách stala pražská Španielska synagóga (1868)

Tieto zmeny mnoho židov podnietili k asimilácii, t. j. k splynutiu s kresťanským okolím, čím sa snažili získať rovnaké postavenie ako kresťania.[47] V rovnakej dobe začali do českých krajín prenikať z nemeckých krajín myšlienky haskaly, ktorá reagovala na asimilacionizmus a snažila sa vyzdvihnúť hodnotu židovstva, byť za cenu odloženia mnohých tradičných zvykov. Výsledkom stretu medzi haskalou a tradičným judaizmom potom bol vznik reformného judaizmu, ktorý sa snažil prispôsobiť judaizmus požiadavkám modernej doby, bez toho aby však boli dotknuté základy židovskej viery.[48]

Asimilácia alebo sionizmus?

[upraviť | upraviť zdroj]

Zmeny v židovstve pokračovali aj v 19. storočí. Veľký vplyv zohral rozvíjajúci sa nacionalizmus a židia sa tak rozdelili medzi dve myšlienkové hnutia. Priaznivci asimilácie (v nastávajúcej dobe sekularizácie spoločnosti už nebol nutnou podmienkou krst) uprednostňovali zblíženie sa s nemeckou či českou kultúrou, takže sa z nich stávali Nemci či Česi „izraelského vyznania“ (resp. „mojžišského“). Naproti tomu sionisti zdôrazňovali národnú a kultúrnu identitu židov.[49]

Oba prúdy vytvárali svoje vlastné spolky (sionistické, česko-židovské či nemecko-židovské), čo bolo umožnené ďalšou liberalizáciou – po revolúcii roku 1848 židia získali slobodu pohybu, usídľovania a sobášov, zároveň bola ukončená platnosť numeru clausu a židia už naďalej nemuseli platiť tolerančnú daň. Roku 1867 boli tieto zmeny potvrdené ústavou, ktorá židom priznala rovnaké práva ako ostatným obyvateľom krajiny.[50] Židia sa tak mohli sťahovať do predtým zakázaných miest, počet židovských obcí stúpal, takže roku 1890 musel byť vydaný zákon, ktorý vzniku a fungovaniu židovských obcí dával poriadok.[51]

Rozmach nacionalizmu však neviedol len k sionizmu, ale tiež k antisemitizmu, ktorý bol na rozdiel od náboženského antijudaizmu motivovaný práve myšlienkou národa a národného boja – židovský národ sa stal konkurentom ostatným národom. Nacionálna propaganda viedla často k nenávisti voči ostatným národom a nevraživosť voči židovskému národu sa prejavila roku 1899 pri hilsneriáde, pri ktorej sa vynorilo dosiaľ nepreukázané obvinenie občana židovského vyznania z rituálnej vraždy. Naďalej sa stupňovali nálady proti Židom ako celku.[52] Antisemitizmus bol tiež prejavom sťažovania sa na úspešných židovských podnikateľov, ktorí stáli pri zrode mnohých významných továrni, zároveň však boli verbálne útoky na židov prostriedkom politického boja a k získaniu hlasu voličov.[53]

Česko-Slovensko

[upraviť | upraviť zdroj]
Frýdecká textilka postavená židovským podnikateľom; ak keď židia v tomto meste tvorili len 2 % miestneho obyvateľstva, vlastnili viac ako polovicu miestnych tovární

Prvá republika

[upraviť | upraviť zdroj]

Vznik Československej republiky židia prijali rozpačito, niektorí nový štát uvítali, iní však boli dosť opatrní. Nakoniec však pozitívny prístup prevážil a židia sa aktívne zapojili do politického aj hospodárskeho života republiky.[54] V snahe oslabiť nemeckú národnosť bolo židom umožnené prihlásiť sa k „židovskej národnosti“[55] a židia dokonca založili Židovskú stranu, ktorá vo voľbách v roku 1929 a 1935 získala v parlamente niekoľko kresiel.[56] Rovnako vzniklo aj mnoho židovských športových (napr. Makabi) a sionistických spolkov.[57]

Vedľa sionistov však rozvíjali svoju činnosť tiež asimilanti, ktorí boli reprezentovaní najmä Zväzom Čechov-židov. Práve z okruhu asimilantov vzišlo mnoho česky aj nemecky píšucich spisovateľov a básnikov, ako Karel Poláček, Jiří Langer, Egon Hostovský, Jiří Orten, Franz Kafka, Max Brod, Egon Erwin Kisch, alebo maliar Robert Guttmann a sochár Otto Gutfreund, skladatelia Hans Krása a Pavel Haas, brat slávnejšieho herca Huga Haasa.[58]

Ekonomický vplyv si židia zachovali, stáli pri zrode a rozvoji mnohých podnikov, ktoré fungujú dodnes (Avia, ČKD, Slezan, Solo Sušice, Moser a i.).[59] Veľká hospodárska kríza tak židovských podnikateľov citeľne zasiahla, navyše znovu prispela k vzostupu protižidovských nálad.

KT Terezín bol pre väčšinu židov len prestupnou stanicou pri ceste do vyhladzovacích táborov

Predzvesti tragédie a holokaust

[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem hospodárskej krízy sa židovského spoločenstva dotklo aj dianie v Nemecku, kde roku 1933 vzniklo Nacistické Nemecko, ktoré o päť rokov neskôr zabralo zvrchované územie Rakúska. Mnohí židia z týchto krajín hľadali útočisko v Česko-Slovensku. Len málo česko-slovenských židov vzalo tieto varovné signály vážne a opustilo krajinu.[60] Už za druhej republiky boli prijaté niektoré protižidovské opatrenia.

Po vzniku Protektorátu Čechy a Morava v marci 1939 boli Židia postupne systematicky vyraďovaní z hospodárskeho aj spoločenského života. Všetky židovské záležitosti mala na starosti Ústredňa pre židovské vysťahovalectvo, ktorá sa najprv snažila Židov donútiť, aby emigrovali do zahraničia, potom však zmenila stratégiu a začala pripravovať realizáciu tzv. „konečného riešenia židovskej otázky“. Ústredňa donútila pražskú židovskú náboženskú obec poslušne vykonávať nacistické nariadenia a podieľať sa na deportáciách Židov m. i. do koncentračného tábora Terezín, ktoré začali na jeseň 1941 a na začiatku roku 1943 bolo na slobode už len na 3 tisíc Židov.[61]

Z Terezína boli Židia deportovaní na Nemcami okupované územia Sovietskeho zväzu či Poľska. Terezín mal však medzi ostatnými koncentračnými tábormi zvláštne postavenie, pretože okrem svojej funkcie pri vyhladzovaní Židov zohral rolu tiež pri nacistickej propagande, keď nacisti upravenými ulicami Terezína previedli niekoľko delegácií Červeného kríža.[62]

Pri vzniku Protektorátu Čechy a Morava žilo na tomto území cez 120 tisíc Židov. Asi 30 tisíc Židom sa podarilo emigrovať, ale drvivá väčšina ostatných bola deportovaná. Počet českých židovských obetí holokaustu nie je presne známy, zavraždených však bolo minimálne 80 tisíc Židov.[63] Mnoho židov sa počas vojny aktívne zapojilo do odboja a tvorili nezanedbateľnú časť zahraničnej československej armády. V niektorých jednotkách zahraničného zboru v ZSSR tvorili židia až 70 %.[64]

Mená českých židovských obetí holokaustu v Pinkasovej synagóge

Povojnové a komunistické Česko-Slovensko

[upraviť | upraviť zdroj]

Židia, ktorí vyčíňanie nacistov prežili a vrátili sa, neboli vždy práve vítaní, obzvlášť nie tými, ktorí už s ich návratom nepočítali a teraz sa obávali reštitúcií.[65] Ale reštitúcia tovární predtým vlastnených židmi bola v čase znárodňovania prakticky nemožná.[66] Židia, ktorí sa hlásili k nemeckej národnosti, boli po vojne prenasledovaní ako Nemci.[67] Mnohí židia ani nemali chuť ďalej v Európe zotrvávať a odišli do mandátnej Palestíny.[68] Tí, ktorí zostali, si často zo strachu nechali zmeniť meno.

Komunistický režim začal veľmi skoro voči židom vystupovať nepriateľsky a znovu vyvolával antisemitské predsudky. Na vlne ľudového antisemitizmu participoval aj proces s Rudolfom Slánským a tzv. „spikleneckým centrom“, v ktorom zo 14 obvinených bolo 11 označených ako „židovského pôvodu“, ako zdôraznilo Rudé právo. Z jedenástich popravených potom bolo osem židovského pôvodu. Podobne ako aj u iných vyznaní, bola aj židom obmedzená ich náboženská sloboda.[69] V päťdesiatych rokoch boli rovnako zinscenované procesy, ktorých obeťou boli ľudia, ktorí sa angažovali v pomoci Izraelu v roku 1948 a neskôr (Eduard Goldstücker).[70] Tiež diplomatické styky s Izraelom, ktorý koncom 40. rokov Česko-Slovensko podporovalo, boli roku 1967 po šesťdennej vojne prerušené.[71]

Po kratučkom uvoľnení v období Pražskej jari mnohí židia emigrovali hneď po sovietskej okupácii, ostatných potom čakala nová vlna perzekúcií – v rámci operácií Štátnej bezpečnosti v 70. a 80. rokoch nazvaných Asanácia a Pavúk bola mnohým Židom „ponúknutá“ možnosť vysťahovania sa z ČSSR, čo väčšina využila. AJ cez perzekúciu zo strany štátnych orgánov sa však podarilo udržať náboženský život v židovských obciach.[72]

Súčasnosť

[upraviť | upraviť zdroj]
Smíchovská synagóga, sídlo Archívu židovského múzea v Prahe

Zamatová revolúcia a zmena spoločenského zriadenia v roku 1989 sa pozitívne odrazila aj na živote židovských komunít v Čechách, na Morave a v Sliezsku. Roku 1991 bola predtým komunistami ovládaná Rada židovských náboženských obcí premenená na Federáciu židovských obcí v ČR (FŽO), ktorá v súčasnosti združuje desať židovských obcí na území Česka.[73] Rozvoj židovského náboženského života signalizoval aj nárast židovských komunít (okrem tradičných i o konzervatívnych a reformný) a kultúrnych akcií so židovskou tematikou. Zároveň sa znížil vekový priemer členov židovských obcí a rada z nich bola obohatená o navrátených sa členov zo zahraničia alebo o potomkov asimilovaných Židov z prvej povojnovej generácie. Dnes žije v Česku asi 4000 osôb židovského vyznania.[1]

Židovské komunity môžu opäť slobodne vykonávať náboženské a kultúrne aktivity, medzi ktorými je zahrnutá aj prezentácia izraelskej kultúry v Česku, za komunistického režimu de facto bojkotovaná. Medzi tieto činnosti patrí tiež publikačná aktivita, FŽO podporuje nakladateľstvo Sefer a mesačník Roš chodeš.

Boli rovnako zriadené inštitúcie, ktoré majú napomáhať poznávaniu dejín a kultúry židov v českých krajinách, medzi ktoré patria najmä Židovské múzeum v Prahe (súčasťou je aj Archív židovského múzea v Prahe) alebo Terezínska iniciatíva.

Od roku 2008 sú v českých mestách (Brno, Kolín, Neratovice, Olomouc, Ostrava, Praha, Teplice, Třeboň) ako zvláštna upomienka obetí holokaustu inštalované stolpersteine, česky zvané kamene zmiznutých.

Vzťah judaizmu s inými náboženstvami

[upraviť | upraviť zdroj]

Vzťah židov s inými náboženskými komunitami v Česku zhodnotil riaditeľ Židovského múzea v Prahe Leo Pavlát ako „vynikajúci“.[74] Uviedol, že niesu problémy ani s kresťanmi ani s moslimami.[74] Potom si trochu povzdychol a dodal: „Nedávno ale prebehlo jedno vyhrotené kázanie v mešite v Brne.“[74]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b The Virtual Jewish Library. The Jewish Population of the World (2010) [online]. [Cit. 2012-12-06]. Dostupné online.
  2. ↑ Český statistický úřad. Obyvatelstvo podle náboženské víry v krajích [online]. [Cit. 2012-12-06]. Dostupné online.
  3. ↑ Federace židovských obcí. Statistika [online]. [Cit. 2012-12-06]. Dostupné online.
  4. ↑ PĚKNÝ, Tomáš. Historie Židů v Čechách a na Moravě. 2. vyd. Praha : Sefer, 2001. [ďalej len Pěkný (2001)]. ISBN 80-85924-33-1. S. 11–13.
  5. ↑ ŽEMLIČKA, Josef. Čechy v době knížecí (1034-1198). 2. vyd. Praha : NLN, 1998. ISBN 80-7106-196-4. S. 40n.
  6. ↑ Žemlička (1998). Str. 210-218.
  7. ↑ BEN-SASON, Haim Hillel a kol. History of Jewish People. Cambridge, Massachussets : Harvard University Press, 1976. ISBN 0-674-39731-2. S. 418-420. (anglicky)
  8. ↑ Pěkný (2001). Str. 19-22.
  9. ↑ Pěkný (2001). Str. 23 – 25.
  10. ↑ Pěkný (2001). Str.
  11. ↑ KUTHAN, Jiří. Česká architektura v době posledních Přemyslovců. 1. vyd. Vimperk : TINA, 1994. ISBN 80-85618-14-1. S. 347 – 352.
  12. ↑ MEZNÍK, Jaroslav. Lucemburská Morava. 1. vyd. Praha : NLN, 1999. [ďalej len Mezník (1999)]. ISBN 80-7106-363-0. S. 153.
  13. ↑ Pěkný (2001). Str. 427 – 431.
  14. ↑ Pěkný (2001). Str. 482 – 487.
  15. ↑ Mezník (1999). Str. 154.
  16. ↑ GRAUS, František. Židovské pogromy ve 14. století - černá smrt. In Židovská menšina v dějinách. 1. vyd. Olomouc: Votobia, 1997. Str. 62 – 67.
  17. ↑ Pěkný (2001). Str. 28 – 38.
  18. ↑ Mezník (1999). Str. 361.
  19. ↑ ŠMAHEL, František. Husitské Čechy. Struktury, procesy, ideje. 1. vyd. Praha : NLN, 2001. [ďalej len Šmahel (2001)]. ISBN 80-7106-468-8. S. 413 – 420.
  20. ↑ Pěkný (2001). Str. 46 – 49.
  21. ↑ Šmahel (2001). Str. 420 – 425.
  22. ↑ Pěkný (2001). Str. 50 – 52.
  23. ↑ Pěkný (2001). Str. 52 – 61.
  24. ↑ Pěkný. Str. 62.
  25. ↑ JANÁČEK, Josef. České dějiny I. Doba předbělohorská. Kniha I, díl I. 1. vyd. Praha : Academia, 1968. [ďalej len Janáček (1968)]. S. 70.
  26. ↑ Janáček (1968). Str. 178n.
  27. ↑ SPYRA, Janusz. Židé v rakouském Slezsku (1742-1918). Nástin dějin. In Židé ve Slezsku: studie k dějinám Židů ve Slezsku. 1. vyd. Český Těšín: Muzeum Těšínska, 2001. ISBN 80-902355-8-1. [ďalej len Spyra (2001)]. Str. 7.
  28. ↑ Pěkný (2001). Str. 63 – 66.
  29. ↑ Spyra (2001). Str. 8.
  30. ↑ Janáček (1968). Str. 315 – 320.
  31. ↑ Pěkný (2001). Str. 66 – 67.
  32. ↑ Pěkný (2001). Str. 71.
  33. ↑ Pěkný (2001). Str. 72 – 77.
  34. ↑ Pěkný (2001). Str. 437 – 461.
  35. ↑ Pěkný (2001). Str. 436.
  36. ↑ Pěkný (2001). Str. 77 – 87.
  37. ↑ KUDĚLA, Jiří. Poznámky k dějinám židů v habsburské monarchii v 16. - 19. století. In Folia Historica Bohemica 16, Praha: Historický ústav, 1993. ISSN 0231-7494. [ďalej len Kuděla (1993)]. Str. 8.
  38. ↑ Pěkný (2001). Str. 89 – 90.
  39. ↑ Pěkný (2001). Str. 87.
  40. ↑ Spyra (2001). Str. 9.
  41. ↑ Pěkný (2001). Str. 95n.
  42. ↑ CERMANOVÁ, Iveta. Protižidovské bouře v Praze roku 1744. Židovský a křesťanský pohled. In Židovský ročenka 5767 (2006-2007), Praha: FŽO ČR, 2006. Str. 47 – 62.
  43. ↑ BĚLINA, Pavel; KAŠE, Jiří; KUČERA, Jan P. Velké dějiny zemí Koruny české X. 1740 – 1792. 1. vyd. Praha : Paseka, 2003. ISBN 80-7185-384-4.
  44. ↑ Pěkný (2001). Str. 102 – 106.
  45. ↑ Pěkný (2001). Str. 107 – 117.
  46. ↑ ADLER, Simon. Das Judenpatent von 1797. Ročenka Společnosti pro dějiny židů v Československé republice, 1933, roč. 5, s. 191 – 221.
  47. ↑ Kuděla (1993). Str. 13.
  48. ↑ Pěkný (2001). Str. 233 – 238.
  49. ↑ Pěkný (2001). Str. 238 – 243.
  50. ↑ Pěkný (2001). Str. 120 – 128.
  51. ↑ Pěkný (2001). Str. 338.
  52. ↑ Pěkný (2001). Str. 509 – 511.
  53. ↑ Kuděla (1993). Str. 16 – 18.
  54. ↑ Pěkný (2001). Str. 514 – 515.
  55. ↑ ČAPKOVÁ, Kateřina. Uznání židovské národnosti v Československu 1918 – 1938. In Český časopis historický, roč. 102, 2004, č. 1. Str. 77 – 103.
  56. ↑ Pěkný (2001). Str. 526n.
  57. ↑ Pěkný (2001). Str. 528 – 531.
  58. ↑ Pěkný (2001). Str. 518 – 519.
  59. ↑ Pěkný (2001). Str. 316n.
  60. ↑ Pěkný (2001). Str. 318.
  61. ↑ KREJČOVÁ, Helena, a kol. Židé v protektorátu: Hlášení Židovské náboženské obce v roce 1942. 1. vyd. Praha : Maxdorf & Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, 1997. ISBN 80-85270-67-6. S. 7 – 28.
  62. ↑ KÁRNÝ, Miroslav. „Konečné řešení“: Genocida českých židů v německé protektorátní politice. 1. vyd. Praha : Academia, 1991. Ďalej len Kárný (2001). ISBN 80-200-0389-4. S. 87 – 109.
  63. ↑ Kárný (1991). S. 110 – 115.
  64. ↑ Pěkný (2001). Str. 571 – 574.
  65. ↑ Pozri aj HANKOVÁ, Monika. Léta obnovy a zklamaných nadějí: zkušenosti židovské komunity v Čechách a na Moravě (1945-1948). Historický obzor, 2006, 17 (9/10), s. 209 – 228. ISSN 1210-6097.
  66. ↑ Pěkný (2001). Str. 371 – 374.
  67. ↑ JANDL, Hans. Fakta sudetoněmecko-českých dějin. 1. vyd. Wiesbaden : Bund der Vertriebenen, Landesverband Hessen, 2003.
  68. ↑ Pěkný (2001). Str. 349 – 353.
  69. ↑ Pěkný (2001). Str. 353 – 355.
  70. ↑ Pěkný (2001). Str. 542.
  71. ↑ Pěkný (2001). Str. 356.
  72. ↑ Pěkný (2001). Str. 355 – 357.
  73. ↑ Pěkný (2001). Str. 357.
  74. ↑ a b c Pavlát: Židé roku 2011 poslouchají Tóru on-line, 29. 12. 2011, ČT24
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Židé v Česku na českej Wikipédii.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Židia_v_Česku&oldid=7685295“