Abdülhamid I.
Abdülhamid I. عبد الحميد الاول | |
27. sultán Osmanskej ríše | |
Panovanie | |
---|---|
Dynastia | Osmanská dynastia |
Panovanie | 21. január 1774 – 7. apríl 1789 |
Predchodca | Mustafa III. |
Nástupca | Selim III. |
Biografické údaje | |
Narodenie | 20. marec 1725 Istanbul, Osmanská ríša |
Úmrtie | 7. apríl 1789 (64 rokov) Istanbul, Osmanská ríša |
Rodina | |
Manželka |
Ayşe Kadın, Ruhşah Kadın, Hümaşah Kadın, Sineperver Sultán, Binnaz Kadın, Mehtabe Kadın, Mutebere Kadın, Şebsefa Kadın, Nakşidil Sultan |
Potomstvo | |
Otec | Ahmed III. |
Matka | Şermi Kadın |
Odkazy | |
Abdülhamid I. (multimediálne súbory na commons) | |
Abdülhamid I. (osm. tur. عبد الحميد اول, `Abdü’l-Ḥamīd-i evvel, mod. tur. Birinci Abdülhamit; * 20. marec 1725, Istanbul, Osmanská ríša – † 7. apríl 1789, tamže) bol sultán Osmanskej ríše v rokoch 1774 až 1789.
Mladosť
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil sa 20. marca 1725 v Konštantínopole. Bol mladším synom sultána Ahmeda III. (vládol 1703-1730) a jeho konkubíny Şermi Kadın.[1] Ahmed III. abdikoval v prospech jeho synovca Mahmuda I., ktorého nástupcom bol jeho brat Osman III., a Osmanov nástupca bol Ahmedov starší syn Mustafa III. Ako potenciálny nástupca trón bol Abdülhamid spolu so svojimi bratrancami a staršími bratmi uväznený, ako bolo zvykom. Počas tohto obdobia získal vzdelanie od svojej matky Rabie Şermi, ktorá ho učila históriu a kaligrafiu.
Vláda
[upraviť | upraviť zdroj]Nástup na trón
[upraviť | upraviť zdroj]V deň Mustafovej smrti 21. januára 1774 nastúpil Abdülhamid na trón. Nasledujúci deň sa konal pohrebný sprievod Mustafu III. Nový sultán poslal veľkovezírovi a Serdar-ı Ekrem Muhsinzade Mehmedovi Pašovi list na front, v ktorom ich informoval, aby pokračovali vo svojej práci.
Vláda
[upraviť | upraviť zdroj]Abdülhamidové dlhé uväznenie ho nechalo ľahostajným k štátnym záležitostiam a k poddaným. Napriek tomu bol svojou povahou veľmi náboženský a pacifistický. Pri jeho nástupe na trón bol finančný stav štátnej pokladnice taký, že zvyčajne nebolo možné zaplatiť odmeny janičiarským spolkom.
Abdülhamid sa teda snažil reformovať ozbrojené sily ríše. Vymenoval janičiarský zbor a pokúsil sa ho zreformovať, tak ako aj námorníctvo. Založil nový delostrelecký zbor.
Abdülhamid sa pokúsil posilniť osmanskú vládu nad Sýriou, Egyptom a Irakom.[2] Mierne úspechy proti povstaniam v Sýrii a v Morei však nemohli kompenzovať stratu krymského polostrova, ktorý sa v roku 1774 stal nominálne nezávislým, avšak v skutočnosti ho teraz ovládalo Rusko.
Rusko opakovane využívalo svoju pozíciu ochrancu východných kresťanov, aby napádalo Osmanskú ríšu. Nakoniec Osmani vyhlásili Rusku vojnu v roku 1787. Rakúsko sa čoskoro pripojilo k Rusku. V tejto vojne nakoniec vyhralo Rusko. Hovorí sa, že táto smutná porážka Abdülhamida zlomila, keďže zomrel o štyri mesiace neskôr.
Napriek jeho neúspechom bol považovaný za najláskavejšieho osmanského sultána. Osobne riadil hasičský zbor pri požiari v Istanbule v roku 1782. Ľudia ho obdivovali pre jeho náboženskú oddanosť a bol dokonca nazývaný Veli („svätý“). Taktiež načrtol reformnú politiku, dohliadal na vládu a spolupracoval so štátnikmi.
Osobný život
[upraviť | upraviť zdroj]Bol skromným a náboženským sultánom.[3] Je známe, že Abdülhamid I. mal rád svoje deti, zaujímal sa o rodinný život, strávil letné mesiace v Karaağaçi, Beşiktaşi so svojimi manželkami, dcérami a synmi.
Architektúra
[upraviť | upraviť zdroj]Medzi dielami, ktoré boli v Istanbule vybudované za vlády Abdülhamida I., bol napríklad Hamidiye İrem. Fontána, ktorá komplex dopĺňala, bola presunutá do Sogukcesrne.
Smrť
[upraviť | upraviť zdroj]Abdülhamid zomrel 7. apríla 1789 ako šesťdesiatštyri ročný v Istanbule. Bol pochovaný v Bahcekapi, hrobke, ktorú si postavil pre seba.
Arabské kone choval s veľkou vášňou. Jedno plemeno bolo pomenované „Küheylan Abdülhamid“, podľa neho.
Rodina
[upraviť | upraviť zdroj]Konkubíny
Abdülhamid mal deväť konkubín:
- Ayşe Kadın
- Ruhşah Kadın
- Hümaşah Kadın
- Sineperver Sultán
- Binnaz Kadın
- Mehtabe Kadın
- Mutebere Kadın
- Şebsefa Kadın
- Nakşidil Sultán
Synovia
Abdülhamid mal desať synov:
- Mustafa IV. (vládol 1807 - 1808), s Sineperver
- Mahmud II. (vládol 1808 - 1839), s Nakşidil
- Şehzade Sultan Abdullah (* 10. január 1776 – † 10. január 1776)
- Şehzade Sultan Mehmed (* 22. august 1776 – † 3. február 1781), s Hümaşah
- Şehzade Sultan Ahmed (* 12. december 1776 – † 18. december 1778), s Sineperver
- Şehzade Sultan Abdurrahman (* 31. júl 1777 – † 2. august 1777)
- Şehzade Sultan Süleyman (* 13. marec 1779 – † 19. január 1786), s Mutebere
- Şehzade Sultan Abdülaziz (* 19. august 1779 – † 19. august 1779), s Ruhşah
- Şehzade Sultan Mehmed Nusret (* 20. september 1782 – † 23. október 1785), s Şebsafa
- Şehzade Sultan Seyfullah Murad (* 22. október 1783 – † 21. január 1786), s Nakşidil
Dcéry
Abdülhamid mal dvanásť dcér:
- Hatice Sultán
- Ayşe Sultán
- Esma Sultán
- Rabia Sultán
- Aynişah Sultán
- Melikşah Sultán
- Rabia Sultán
- Fatma Sultán
- Alemşah Sultán
- Saliha Sultán
- Emine Sultán
- Hibetullah Sultán
Adoptívna dcéra:
Abdülhamid si adoptoval dcéru, keď bol ešte princ:
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ HALIL, İNALCIK. Osmanlı Padişahı. Ankara Üniversitesi SBF Dergisi, 1958, roč. 13, čís. 4, s. 1. Dostupné online [cit. 2020-03-13]. ISSN 0378-2921. DOI: 10.1501/sbfder_0000000427.
- ↑ The new encyclopaedia Britannica.. Chicago, Ill. : [s.n.]. (15th ed.) Dostupné online. ISBN 978-1-59339-837-8.
- ↑ SAKAOĞLU, Saim. Our Rector from Paris. Journal of Turkish Studies, 2011, roč. Volume 6 Issue 3, čís. 6, s. 5–7. Dostupné online [cit. 2020-03-13]. ISSN 1308-2140. DOI: 10.7827/turkishstudies.2681.
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]- Abdülhamid I. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 1999. 696 s. ISBN 80-224-0554-X. Zväzok 1. (A – Belk), s. 20.