Alan Alda

	Alan Alda
	americký herec, režisér a scenárista
Rod. meno	Alphonso Joseph D'Abruzzo
Narodenie	28. január 1936 (88 rokov); New York, New York, USA
Odkazy
Webstránka	alanalda.com
Commons	Alan Alda
	Biografický portál

Alan Alda, vlastným menom Alphonso Joseph D'Abruzzo, (* 28. január 1936, New York, New York, USA) je americký herec, režisér a scenárista, ktorý sa do širokého povedomia televíznych divákov na celom svete zapísal svojou rolou chirurga Benjamina Frenklina „Hawkeyho“ Piercea v seriáli M*A*S*H.

Životopis

Jeho otec Robert Alda bol herec a kabaretný umelec talianskeho pôvodu a matka bývalá revuálna tanečnica a miss Manhattanu Joan Brownová. V roku 1943 dostal jeho otec od štúdia Warner Bros. dlhodobú zmluvu a i s rodinou sa odsťahoval do Hollywoodu, kde natočil svoj prvý film Rapsódia v modrom (Rhapsody in Blue; 1945). Film mal úspech a z Roberta Aldu urobil cez noc hviezdu.

V roku 1952 sa zapísal na Forthamovu univerzitu, kde si ako hlavný odbor zvolil anglický jazyk. V treťom ročníku využil možnosti a odišiel študovať do Európy na parížsku Sorbonnu. V tom istom čase jeho otec prijal rolu v televíznom seriáli o špiónovi za druhej svetovej vojny, ktorý bol natáčaný v Amsterdame. Pri občasných návštevách svojho otca v Amsterdame sa v tomto seriáli objavil po jeho boku. V tej dobe sa naplno prejavila psychická porucha a alkoholizmus jeho matky, ktorá musela byť hospitalizovaná na psychiatrii. Po roku strávenom v Európe sa s matkou vrátil späť domov do Ameriky. Jeho otec, ktorý sa už ďalej nedokázal vyrovnávať s manželkinou psychickou poruchou, požiadal o rozvod a zostal v Európe, kde sa v Taliansku oženil a mal syna Anthonyho. Alan sa v poslednom ročníku na vysokej škole na jednom koncerte stretol s klarinetistkou Arlene Weissovou. 15. marca 1957 sa vzali.

Kariéra

Novomanželia sa presťahovali do centra na Manhattane, kde sa mohol naplno venovať herectvu. V roku 1958 sa im narodila prvá dcéra. V tej istej dobe získal grant Fordovej nadácie na vystupovanie v Clevelandskom divadelnom dome.
V roku 1961 zažiaril prvýkrát na Broadwayi, keď bol obsadený do vedľajšej úlohy dobrosrdečného, ale prostoduchého farmárovho syna v hre Purlie Victorious. Hviezdami predstavenie boli Ossie Davis a Ruby Dee a z hry sa stal obrovský hit. Svojim výkonom si vydobyl povesť vychádzajúcej hviezdy broadwayskej scény. Vo filmovej verzii z roku 1963 s názvom Gone are the Days režiséra Nicholasa Webstera debutoval pred filmovou kamerou. Kúpil dom na okraji New Jersey. Na Broadwayi sa stal trhákom hier Fair Game for Lovers, provokatívnej komédie s rasovou problematikou, The Owl and the Pussycat a úspešného muzikálu The Apple Tree. Za svoj výkon v tomto muzikáli bol prvýkrát v kariére nominovaný na prestížnu divadelnú cenu Tony.
Objavil sa aj v populárnych televíznych programoch ako The Phil Silvers Show (1958), Naked City (1962), The Nurses (1963), Route 66 (1963), The Trials of O'Brien (1965), Coronet Blue (1967) a What 'My Line. V roku 1968 sa dostal do širšieho povedomia filmového publika vďaka hlavnej úlohe vo filme podľa autobiografického bestselleru Georgea Plimptona Paper Lion. Ani tento, ani ďalšie filmy, v ktorých sa objavil, neboli úspešné.

V roku 1972 prijal ponuku televíznej spoločnosti CBS na natočenie drámy z väzenského prostredia podľa námetu Trumana Capota s názvom The Glass House. Počas natáčania v štátnej väznici v Utahu ho navštívil televízny producent Gene Reynolds, ktorý práve hľadal predstaviteľa pre hlavnú rolu kapitána Piercea do pilotnej epizódy televízneho seriálu M*A*S*H podľa filmového hitu Roberta Altmana z roku 1970. Aj keď sa Alanovi scenár, ktorý vzišiel z pera známeho rozhlasového, televízneho a divadelného autora Larryho Gelbarta, veľmi páčil, spočiatku váhal či sa má upísať takému projektu a ešte len 24 hodín pred začiatkom skúšok na seriál ponuku prijal. Seriál mal premiéru 17. septembra 1972 a nezaznamenal žiadny výrazný úspech. Časopis Time ho dokonca označil za jedno z najväčších sklamaní televíznej sezóny 1972 – 1973. Ku koncu druhej sezóny už mal svojich verných divákov a stal štvrtým najsledovanejším televíznym seriálom. Stal sa trhákom a z Aldu urobil hviezdu.

Časom sa stále viac zapájal do samotného natáčania. Už v prvej sezóne seriálu sa objavil ako autor scenára epizódy Boj o jégrovky (The Long John Flap; 1973). V sérii druhej sa prvýkrát ocitol za televíznou kamerou, keď režíroval epizódu Pošta (Mail Call; 1974). Obe tieto profesie skúšal aj mimo seriál M*A*S*H. Po odchode Larryho Gelbarta v roku 1976 sa jeho tvorivý podiel na seriáli ešte rozšíril – stal sa autorom i režisérom tretiny epizód. V priebehu jedenástich rokov napísal celkom 23 epizód a 36 ich režíroval. Za svoju prácu na seriáli v rokoch 1972 – 1983 nominovaný a získal celkom 25 nominácií na cenu Emmy, pričom päťkrát si cennú sošku odniesol domov. Na konci sedemdesiatych rokov sa stal jediným človekom v histórii televízie, ktorý získal túto cenu ako herec, režisér i scenárista. Od hollywoodskeho združenia zahraničnej tlače (Foreign Press Association) dostal za M*A*S*H šesť Zlatých glóbusov ako najlepší komediálny herec, od kritikov najprísnejších sedem Cien divákov (People 'Choice Awards) a trikrát získal cenu pre režiséra Director 's Guild Award.

V roku 1978, krátko pred štartom siedmej sezóny seriálu M*A*S*H, dokončil po šesťročnej pauze svoj prvý hraný film Na budúci rok v rovnakom čase (Same Time, Next Year). Bol to prepis rovnomennej úspešnej broadwayskej divadelnej hry Bernarda Sladea. Tu si zahral hlavnú rolu neverného účtovníka George Petersa, ktorý sa roku 1951 v malom prímorskom hotelíku zoznámi s vydatou ženou a nasledujúcich dvadsaťpäť rokov s ňou prežíval každoročne jeden milenecký deň. Jeho filmovou partnerkou tu bola Ellen Burstynová. Ešte toho istého roku sa objavil po boku Jane Fonda vo filmovej adaptácii štyroch jednoaktoviek dramatika Neila Simona s názvom Apartmán v Kalifornii (California Suite). Príbehy o piatich manželských pároch, ktoré sa v týždni udeľovania Oscarov náhodne stretnú v jednom z hotelov v Beverly Hills, rovnako ako netradičná mimomanželská romanca, zaznamenali u divákov obrovský úspech. Dohromady získali oba filmy 7 nominácií na Oscara a herečka Maggie Smithová si za svoj výkon vo filme Apartmán v Kalifornii zlatú sošku odniesla domov.

K nasledujúcemu filmu The Seduction of Joe Tynan z roku 1979 o o mladom idealistickom senátorovi, ktorý podľahol skorumpovanému politickému systému, napísal aj scenár. Role jeho filmovej partnerky sa tu ujala Meryl Streepová. V roku 1980 napísal, režíroval a stvárnil hlavnú úlohu v komédii o priateľstve a citových problémoch troch manželských párov, ktoré spolu trávia dovolenku, v priebehu štyroch ročných období. Film sa volal The Four Seasons a vedľa neho sa vo filme objavili Carol Burnettová, Rita Moreno a dve z jeho troch dcér. Film sa stal jednou z finančne najúspešnejších snímok roku a upevnil tak jeho povesť jednej z najtalentovanejších a najvýnosnejších hollywoodskych hviezd.

Na konci roka 1982 oznámil, že jedenásta sezóna seriálu M*A*S*H bude posledná. 28. februára roku 1983 bol odvysielaný posledný diel s názvom Dovidenia, zbohom a amen (Goodbye, Farewell and Amen). Režisérom a spoluautorom tejto epizódy sa stal on sám. Záverečný film videlo zhruba sto dvadsať päť miliónov Američanov a sledovanosť dosiahla 77%, čo znamená, že ho sledovalo sedemdesiat sedem zo sto Američanov, ktorí v tej chvíli mali zapnutý televízor. Dvojhodinová záverečná epizóda sa tak stala jednou z najsledovanejších v histórii americkej televízie. Po 11 rokoch v úlohe Hawkeyeho Pierca sa rozhodol presadiť aj v postavách odlišného typu. Prvým dielom sa stal televízny seriál Štyri ročné obdobia, napísaný podľa jeho úspešného filmu. Seriál však skončil neúspechom.

Autorské filmy z roku 1986 Sweet Liberty, ktorý si berie na paškál showbusiness, kde po jeho boku hrali Michelle Pfeiffer, Bob Hoskins, Michael Caine i film Nový život (A New Life) z roku 1988, v ktorom mu bola partnerkou Ann-Margret, prepadli u divákov i kritiky. Odmietal ponuky na obnovenie seriálu M*A*S*H, aby sa pokúšal vymaniť zo svojho imidžu fajn chlapíka.

Prvú príležitosť k tejto zmene mu dal Woody Allen v roku 1989, keď ho obsadil do malej role egocentrického televízneho producenta Lestera vo svojej tragikomédii Zločiny a poklesky (Crimes and Misdemeaners). Film uspel u kritiky aj u divákov a za svoj výkon bol prestížnou skupinou newyorských filmových kritikov a organizácií newyorských filmových profesionálov National Board of Review označený za najlepšieho herca vo vedľajšej úlohe roka. K týmto oceneniam pridal ešte nomináciu na cenu BAFTA.

Do deväťdesiatych rokov vstúpil ďalším autorským filmom, komédiou Betsy 's Wedding v roku 1990. V roku 1992 vytvoril vo filme Whispers in the Dark vraždiaceho psychiatra.

V roku 1992 sa po dvadsiatich šiestich rokoch znovu objavil na Broadwayi ako hviezda novej hry dramatika Neila Simona Jake 's Women a za svoj výkon bol druhýkrát v kariére nominovaný na prestížnu divadelnú cenu Tony. V roku 1996 si rolu zopakoval v rovnomennej televíznej adaptácii. V roku 1998 bola v produkcii herca Seana Conneryho na Broadwayi uvedená hra francúzskej dramatičky Yasmine Rezy Art v ktorej traja nerozluční kamaráti debatujú o súčasnom umení nad minimalistickým obrazom tvoreným bielymi prúžkami na bielom pozadí, ktorý jeden z nich práve kúpil. Vedľa neho v úlohe Marca sa v predstavení objavil Victor Garber ako Serge a Alfred Molina ako Yvan.

Na striebornom plátne pokračovala jeho spolupráca s Woody Allenom vo filmoch Manhattan Murder Mystery v roku 1993 a v muzikáli Everyone Says I Love You v roku 1996 po boku Daryl Hanah. Ďalej hral v roku 1997 v politickej satire režiséra Michaela Moora Kanadská slanina, v akčnej dráme Vražda v bielom dome (Murder at 1600) s Wesleym Snipesom v hlavnej úlohe, a vo filme režiséra Costu-GavrasaMesto šialencov (Mad City, 1997) po boku Dustina Hoffmana a Johna Travoltu, či v roku 1998 v romantickej komédii Objekt mojej túžby (The Object of My Affection, 1998).

Deväťdesiate roky pre neho znamenali tiež úspešný návrat na televízne obrazovky. V roku 1993 si splnil jeden zo svojich snov, keď prijal ponuku americkej verejnoprávnej televízie moderovať televízny cyklus zaoberajúci sa vedou Vedecké hranice Ameriky (Scientific American Frontiers; 1990 – 2005). Ako moderátor vydržal plných dvanásť rokov, až do konca cyklu v roku 2005. V roku 1994 bol Americkou televíznou akadémiou za celoživotnú prácu uvedený do Siene slávy. V roku 1994 účinkoval v dráme venovanej obetiam choroby AIDS(And the Band Played On spoločnosti HBO a v ktorom sa objavila celá rada filmových hviezd (Richard Gere, Phil Collins, Steve Martin a i.). Pre spoločnosť HBO nakrútil tiež film White Mile (1994). Ako hosť sa v roku 1999 objavil v piatich epizódach populárneho amerického seriálu z lekárskeho prostredia Pohotovosť (ER).

Do nového tisícročia vstúpil s nomináciou na cenu televíznej akadémie Emmy za rolu v seriáli Pohotovosť a na filmovom plátne sa objavil po boku Mela Gibsona a Helen Huntovej vo filme Po čom ženy túžia (What Woman Want, 2000). V marci 2001 sa predstavil na javisku ako nositeľ Nobelovej ceny za prácu na kvantovej teórii Richard Feynman v hre Petera Parnella QED.

V roku 2004 sa objavil vo výpravnom filme Martina Scorseseho o živote leteckého priekopníka, režiséra a producenta Howarda Hughesa Letec (The Aviator; 2004). Za stvárnenie senátora Brewstera bol prvýkrát nominovaný na cenu Americkej filmovej akadémie Oscar. V roku 2004 sa pripojil k zostave seriálu Západné krídlo (The West Wing, 1999 – 2006), kde vytvoril postavu republikánskeho kandidáta na prezidenta Arnolda Vinicka. V seriáli vystupoval až do jeho konca v roku 2006. Za svoju rolu bol dvakrát (v rokoch 2005 a 2006) nominovaný na cenu Emmy a v roku 2006 svoju nomináciu premenil vo víťazstvo. V roku 2005 sa na Broadwai objavil v obnovenej verzii Pulitzerovou cenou ovenčenej divadelnej hre dramatika Davida Mameta z prostredia realitnej kancelárie Konkurenti (Glengarry Glen Ross). Hra bola nominovaná na šesť cien Tony a svoju tretiu nomináciu v kariére získal za svoj výkon v úlohe Shelleyho Leven aj Alan Alda. V roku 2005 sa zaradil po bok niekoľkých málo hercov, ktorí boli za svoje herecké výkony v jednom roku nominovaní na tri prestížne ceny – na filmového Oscara, televíznu Emmy a divadelnú Tony.
V roku 2005 sa na knižných pultoch objavili jeho memoáre s názvom Nikdy si nedávajte vypchať svojho psa (Never Have Your Dog Stuffed).

Pozri aj

M*A*S*H

Literatúra

ALDA, Alan: Nikdy si nedávejte vycpat svého psa. 1. vyd. Praha: Ikar, 2007. 272 s. ISBN 978-80-249-0907-3
PROKOPOVÁ, Alena: Alan Alda muž, který se nezdá. Cinema, 1996, roč. 6, č. 12, s 39–40. ISSN 1210-132X
PROCHÁZKA, Zdeněk: Být sentimentální se nevyplácí. Týden, 1996, roč. 3, č. 29, s 60–69. ISSN 1210-9940
KALTEROVÁ, Suzy: Velká kniha o seriálu M*A*S*H. 1. vyd. Praha: Talpress, 1995. 240 s. ISBN 80-85609-91-6
Alan Alda – víc než sympaťák (Biography: Alan Alda – More than Mr. Nice Guy) – televizní pořad z roku 1997

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Alan Alda

Externé odkazy

Alan Alda v Internet Movie Database (po anglicky)
Alan Alda v Česko-Slovenskej filmovej databáze
Alan Alda Archivované 2011-01-01 na Wayback Machine na TV.com
Alan Alda Fanpage Archivované 2002-10-10 na Wayback Machine

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Alan Alda na českej Wikipédii.