Günther Rall
| Günther Rall | |
 | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Štát | Nacistické Nemecko Západné Nemecko |
| Narodenie | 10. marec 1918 Gaggenau, Nemecká ríša (dnešné Nemecko) |
| Úmrtie | 4. október 2009 (91 rokov) Bad Reichenhall, Nemecko |
| Zostrely | |
| Potvrdené zostrely | 275 |
| Vyznamenania | |
| Čestný pohár za zvláštne úspechy v leteckej vojne Železný kríž II. a I. triedy Zlatý odznak za zranenie Nemecký zlatý kríž Manžetná páska Kréta Rytiersky kríž Železného kríža s dubovou ratolesťou a mečmi Zlatá frontová letecká spona dvojnásobné menovanie vo Wehrmachtbericht „Čestný člen“ Spoločnosti pre experimentálnych skúšobných pilotov (SETP) Legion of Merit Veľký Spolkový kríž za zásluhy s hviezdou | |
| Odkazy | |
 Günther Rall | |
Günther Rall (* 10. marec 1918, Gaggenau – † 4. október 2009, Bad Reichenhall) bol nemecký stíhací pilot, ktorý sa so svojimi 275 zostrelmi stal tretím najúspešnejším stíhacím esom Luftwaffe počas druhej svetovej vojny.
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Günther Rall sa narodil 10. marca 1918 v Gaggenau, malom meste v pohorí Schwarzwald. Keď mal tri roky, sa jeho otec, ktorý bol obchodník, odsťahoval aj s celou rodinou do Stuttgartu. Tu získal mladý Günther základné vzdelanie a vyštudoval aj strednú školu. Potom bol na základe všeobecnej brannej povinnosti odvelený do armády. Všeobecná branná povinnosť platila v celom Nemecku až do roku 1936. Rall bol najprv pridelený k 8. pešiemu pluku, avšak čoskoro bol vybraný do dôstojníckeho kurzu. Vzhľadom k svojim schopnostiam, ktorými vynikal medzi svojimi kolegami, získal súhlas nadriadených a bol povýšený do dôstojníckej hodnosti. U pozemného vojska slúžil až do roku 1938. V auguste 1938 sa rozhodol pre kariéru v Luftwaffe. Bol vybraný ako kandidát na pilota stíhacieho letectva a počas jedného roka absolvoval v Neubibergu neďaleko Mníchova celý výcvikový program. Po dokončení pokročilého výcviku v roku 1939 bol prevelený k Stíhacej eskadre 52 (Jagdgeschwader 52, JG 52).
Prvého bojového nasadenia sa zúčastnil na jar roku 1940 nad Francúzskom. Dňa 12. mája 1940 dosiahol svoj prvý zostrel, keď zostrelil Curtiss H75-C1 patriaci Stíhacej skupine II/5 La Fayette (Groupe de Chasse II/5 La Fayette). Toto vzdušné víťazstvo však Günthera stálo závažné poškodenie jeho vlastného Messerschmittu Bf 109E.
V lete 1940, počas bitky o Britániu, utrpela Jagdgeschwader 52 vážne straty. Počas dvoch týždňov jednotka stratila svojho veliteľa a prišla o technické a pomocné zázemie. Zabití boli taktiež traja ďalší vyšší dôstojníci. Nevyhnutne museli nasledovať personálne posuny, ktoré zasiahli aj Günthera Ralla. Dňa 25. júla 1940 nahradil poručíka Lothara Ehrlicha zostreleného nad kanálom La Manche na pozícii veliteľa 8. letky skupiny. Koncom roku 1940 bola JG 52 premiestnená na balkánsky front, kde bola poverená úlohou chrániť ťažobné polia v rumunskej Ploješti. Kvôli povinnosti držať hotovosť na zemi nedochádzalo v tom čase k obzvlášť intenzívnemu bojovému lietaniu. Až keď na východnom fronte začali vojenské operácie, bolo vrchné veliteľstvo nacistickej Luftwaffe nútené aktivovať túto jednotku a presunúť ju do južnej časti sovietsko-nemeckého frontu. Letka, ktorej Rall velil, bola presunutá na polostrov Krym. Odtiaľto operovala a zúčastňovala sa leteckých operácií nad riekou Don. Rall sa vtedy mohol pýšiť zostrelením 35 nepriateľských lietadiel. Dňa 28. novembra 1941, keď nad Rostovom dosiahol ďalšie víťazstvá, urobil základnú chybu – nevenoval pozornosť priestoru za sebou. Medzitým sa ďalší sovietsky stíhač, strážiaci na čísle práve zostreleného kolegu, dostal Rallovi za chvost a vypálil na jeho Bf 109 dlhú dávku. Rall tento incident neskôr popísali v rozhovore:
„Letel som medzi Taganrogom a Rostovom. V tých dňoch boli silné mrazy. Teplota klesala až na mínus 40. Popoludní som odštartoval na jednu z misií, ktorým sme hovorili Sweepy (lety, pri ktorých stíhači lietali nad určité územie a vyhľadávali vzdušné či pozemné ciele, na ktoré potom útočili), pri ktorých sme sa chceli vo vzduchu stretnúť s nejakými Rusmi. Keď sme štartovali, už sa stmievalo. Viedol som súboj s ruským pilotom a v plameňoch ho poslal k zemi. Bolo už úplné šero a viditeľnosť bola mizerná. Prestal som byť ostražitý a nejaký Rus sa mi dostal za chvost. Náboje z jeho zbraní zničili môj motor, a pretože to bolo už za frontovou líniou, otočil som sa a snažil sa dosiahnuť nemeckej línie. V tých miestach neprechádzala v tom čase frontová línia, no napriek tomu som neďaleko zazrel skupinu tankov. Letel som ďalej na západ a chystal som sa na núdzové pristátie. Všimol som si, že miesto, ktoré som si vybral pre pristátie, pretína v smere letu malý kaňon. Ešte ku všetkému som pristál príliš veľkou rýchlosťou... Lietadlo sa tvrdo dotklo zeme, ale okamžite znova odskočilo do vzduchu. Preskočil som malý kaňon a potlačil páku riadenia. Pristál som na brucho a na druhej strane havaroval. Posledné, na čo si pamätám, bola stena predo mnou, ktorá sa na mňa rútila, hrozný rámus a potom som omdlel. Zvyšok príbehu poznám z rozprávania pilota, ktorý so mnou letel na čísle. Krúžil nado mnou a čakal, čo sa bude diať. Pri havárii sa odtrhli krídla i motor. Vďaka bohu, pretože aspoň nevznikol požiar. Bezvládne som visel vo vraku, ale našťastie bol neďaleko nemecký tank. Posádka vyskočila von a vytiahla ma z kabíny. Bol som v bezvedomí a vôbec si nepamätám, ako som sa dostal von. Prebral som sa neskoro v noci vo vypálenej škole v Taganrogu. Bola to akási stanica prvej pomoci, kde nemali ani potrebné zdravotnícke vybavenie...“
Celá táto udalosť nezostala bez následkov. Rall utrpel ťažké zranenie chrbtice, ktorá bola poškodená na troch miestach. Následne bol rýchlo eskortovaný do Rumunska a neskôr do Viedne. Jeho hospitalizácia trvala deväť mesiacov.
Po uzdravení, za ktoré vďačil svojej mimoriadne silnej vôli a odhodlaniu k návratu, sa v auguste 1942 vrátil k aktívnemu bojovému lietaniu. Počas bojovej činnosti nad Kaukazom zostrelil celkovo 26 sovietskych lietadiel. Bol menovaný veliteľom 8. letky a po zostrelení 65. nepriateľského lietadla bol vyznamenaný Železným krížom. O sedem týždňov neskôr dosiahol jubilejné 100. víťazstvo. Ako uznanie za jeho bojové zásluhy a mimoriadnu odvahu ho Hitler osobne vyznamenal dubovými ratolesťami. Medzi aprílom 1943 a marcom 1944 Rall velil 3. letke JG 52. Zvláštny význam malo jeho stošestnáste víťazstvo, ktoré dosiahol 20. apríla 1943. Bolo to aj zároveň 500. víťazstvo celej skupiny, navyše ohlásené na deň Hitlerových narodenín. Ku svojmu prekvapeniu sa Rall stal stredobodom pozornosti nemeckých novinárov. Nikdy sa nestotožňoval s nacistickým režimom Tretej ríše. Plnil si však svoje povinnosti pilota a dôstojníka ako najlepšie mohol - bola vojna. Letné mesiace roku 1943 priniesli Rallovi ďalšie úspechy. V júli dosiahol celkovo 22 vzdušných víťazstiev a v auguste 33 víťazstiev. Dňa 29. augusta 1943 ohlásil ako tretí pilot Luftwaffe zostrelenie dvestého nepriateľského lietadla, a to v 555 bojových letoch. Za tento úspech získal 12. septembra 1943 ku svojmu Železnému krížu meče. Dňa 28. novembra 1943 zaznamenal svoje 250. vzdušné víťazstvo. Nasledovali gratulácie, kvety a slávnostné vence s ozdobenými číslicami. Pochopiteľne nebola by to patričná oslava, keby sa obišla bez hlučného večierku, na ktorom nesmeli chýbať novinári a slávnostné pripíjanie v kruhu kolegov.
V apríli 1944 sa major Rall vrátil z východného frontu a bol prevelený k obrane Ríše. Počas jedného z prvých letov nad západnou Európou bol 12. mája 1944 jeho Messerschmitt Bf 109G zostrelený Američanom, ktorý letel na stroji P-47 Thunderbolt. Začiatkom marca 1945 Rall prevzal velenie zvyšku jednotky JG 300. Celá Luftwaffe v tom čase už nebola významnou útočnou silou.
Günthera Ralla po vojne vypočúvala britská tajná služba. V roku 1956 vstúpil do obnoveného západonemeckého letectva. Lietal ešte na strojoch F-84 Thunderjet a F-104 Starfighter. Dosiahol generálsku hodnosť a stal sa inšpektorom letectva. Do dôchodku odišiel v roku 1975. Zomrel 4. októbra 2009 vo veku 91 rokov.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Günther Rall
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]- GOTOWAŁA, Jerzy; PRZEDPEŁSKI, Andrzej. 100 osobností světového letectví. 1. vyd. Praha : Rebo, 2006. 199 s. ISBN 80-7234-426-9.
