Preskočiť na obsah

Henri Verneuil

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Henri Verneuil
francúzsky režisér, scenárista a producent
Režisér Henri Verneuil na Piazza della Minerva v Ríme pri natáčaní filmu Le Clan des Siciliens (Sicílsky klan), rok 1968.
Režisér Henri Verneuil na Piazza della Minerva v Ríme pri natáčaní filmu Le Clan des Siciliens (Sicílsky klan), rok 1968.
Rod. menoAchod Malakian
PseudonymHenri V.
Štát pôsob.Francúzsko Francúzsko
Narodenie15. október 1920
Tekirdağ, Turecko
Úmrtie11. január 2002 (81 rokov)
Bagnolet, Francúzsko
Národnosťfrancúzska, arménska
Známy vďakaSicílsky klan (film, 1969), Korisť (film, 1971), Strach nad mestom (film, 1975), I ako Ikaros (film, 1979)
Profesiarežisér, scenárista
Aktívne roky1950 – 1995
ManželkaFrançoise Bonnot, Véronique Sedro (1990 – 2002)
DetiGaya Verneuil, Sevan Malakian, Patrick Malakian, Sophie Malakian
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Henri Verneuil
Arménska známka z roku 2020 s portrétom Henriho Verneuila.
Ulica Henri Verneuila v Paríži.

Henri Verneuil (armén. Աշոտ Մալաքյան) (* 15. október 1920, Tekirdağ, Turecko – † 11. január 2002, Bagnolet, Francúzsko) bol francúzsky filmový režisér, scenárista a producent arménskeho pôvodu.[1][2] V druhej polovici dvadsiateho storočia patril medzi najpopulárnejších francúzskych režisérov.[3]

Henri Verneuil na chodníku slávy.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Mladý Henri Verneuil, ktorý v roku 1924 so svojou rodinou emigroval z Turecka do Francúzska – Marseille, aby utiekol pred masakrami spáchanými Turkami. Vyštudoval námornú školu umeleckých remesiel v Aix-en-Provence ako inžinier a na čas sa stal filmovým novinárom. V roku 1949 sa presťahoval do Paríža, režíroval niekoľko krátkych filmov a stal sa asistentom réžie vo filme Roberta Vernaya Véronique (1949).

Sčasti Fernandelovi vďačí Henri Verneuil za svoj filmový debut. Fernandel sa s týmto mladým režisérom spriatelil počas krátkeho filmu o Marseille. Fernandel ho potom uvalil na inscenáciu La Table crevée (1951), ako aj filmov Le Fruit defense (1952), ktoré interpretoval. Do konca päťdesiatych rokov zostane Fernandel jeho stálym hercom. Spolupracovali na siedmich filmoch, najznámejší z nich je práve posledný La Vache et le prisonnier (1959). Jeho obľubou bolo predvádzať tých istých hercov vo filmoch, päťkrát režíroval herečku Françoise Arnoulovú. V roku 1956 dostal cenu „Populist Prize“ za réžiu filmu Des gens sans importance v hlavnej úlohe s Jeanom Gabinom, s ktorým sa pri natáčaní aj spriatelil. Stretnutie s Gabinom, ktoré rovnako ako tie predchádzajúce ovplyvnilo výber hercov do filmov. Henri Verneuil a Jean Gabin tak po Fernandelovi a Françoise Arnoulovej nakrútili ďalšie tri filmy – Prezident (1961), Opica v zime (1962) a Melódia podzemia (1963) – thriller, ku ktorému napísal dialógy Michel Audiard. Vo filme Opica v zime (1962) režisér inscenuje aj Jeana-Paula Belmonda, s ktorým nasledujúci rok režíruje jeden zo svojich najväčších úspechov 100 000 dolárov na slnku, thriller ktorý očarí milióny divákov.[4] Henri Verneuil, ktorý získal medzinárodnú slávu od svojej nominácie na cenu kritikov v New Yorku za film Melódia podzemia, režíroval amerických hercov ako napr.: Anthony Quinn vo filme 25. hodina (1967) a Zbrane pre San Sebastian (1968) a Henry Fonda, Yul Bruner a Dirk Bogarde vo filme Had (1973). S úspechom jeho filmov rastú aj rozpočty na jeho nasledujúce filmové projekty, pričom v popredí hrá významná osobnosť kinematografie. Vo Francúzsku režisér opäť inscenuje Jeana-Paula Belmonda v trilery Strach nad mestom (1975), ktorý je o policajtovi pátrajúcom po stopách istého vraha Minosa. V 80. rokoch sa jeho inscenácie rozčlenili o filmy ako Tisíc miliárd dolárov (1982) či Zdochlinári (1984). V roku 1991 Henri Verneuil zmenil svoj štýl réžie. Stáva sa intímnejším. Znovu sa spojil so svojimi spomienkami na arménskych imigrantov a najprv napísal knihu Mayrig, ktorú potom uviedol do kín v dvoch častiach Mayrig (1991) a 588, rue Paradis (1992), v oboch filmoch je citlivosť a nostalgia všadeprítomná.

V spolupráci s Christianom-Marcelom Russom je autorom vlastnej autobiografie s názvom V... comme Verneuil, názvom nenápadne odkazuje na film I... comme Icare.

V piatok (11. januára 2002) Henri Verneuil zomrel na zlyhanie srdca v klinike Bagnolet vo veku osemdesiatjeden rokov.[5]

Ocenenia

[upraviť | upraviť zdroj]
  • V roku 1954 získal cenu za najlepší film Baránok s piatimi nohami
  • V roku 1964 získal Veľkú cenu za film 100 000 dolárov na slnku
  • V roku 1980 získal cenu za najlepší scenár, pôvodný alebo adaptovaný za film I ako Ikaros
  • V roku 1996 získal Čestného Césara za celoživotné dielo.

Filmografia

[upraviť | upraviť zdroj]

Režisér

[upraviť | upraviť zdroj]

Scenárista

[upraviť | upraviť zdroj]

Producent

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Henri VERNEUIL [online]. notreCinema.com, [cit. 2023-07-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. ↑ CINEFICHES : Cinéma, DVD, [online]. www.cinefiches.com, [cit. 2023-07-09]. Dostupné online.
  3. ↑ TRAVERS, James. Biography and filmography of Henri Verneuil [online]. frenchfilms.org, 2002-01-01, [cit. 2023-07-09]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. ↑ Box office Henri VERNEUIL - BOX OFFICE STORY [online]. www.boxofficestory.com, [cit. 2023-07-09]. Dostupné online.
  5. ↑ Henri Verneuil est mort [online]. L'Obs, 2002-01-17, [cit. 2023-07-09]. Dostupné online. (po francúzsky)

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Henri_Verneuil&oldid=7864176“