Hugo Portisch

Hugo Portisch (2009)

Hugo Portisch (* 19. Február 1927 v Bratislave, Česko-Slovensko ; † 1. apríla 2021 vo Viedni) bol rakúsky novinár. Vďaka spôsobu, akým zrozumiteľným spôsobom vedel vysvetliť zložité politické a ekonomické vzťahy, sa stal jedným z najvýznamnejších novinárov v Rakúsku.

Život

Hugo Portisch sa narodil do rakúskej rodiny Emila a Hedi Portischových, ktorí sa zosobášili v roku 1920, v Bratislave, v ktorej sa v tom čase hovorilo nemecky, maďarsky a slovensky.

Jeho otec Emil (1887–1985) pochádzal z dolnorakúskeho St. Pöltenu. Po tom, čo sa vrátil z vojnového zajatia v roku 1920 do Bratislavy sa stal redaktorom a v roku 1924 šéfredaktorom tunajších nemeckých liberálno- demokraticky zameraných novín Pressburger Zeitung, ktoré vychádzali už od roku 1764. Po tom, čo židovskí majitelia boli vyvlastnení, a napriek tomu, že noviny pokračovali už ako podporovatelia národného socializmu, zostal Portischov otec bez práce. V roku 1927 sa narodil jeho druhý syn Hugo a noviny zanikli v roku 1929. Hugo Portisch navštevoval Nemeckú ľudovú evanjelickú školu (pred rokom 1928 Evanjelický internát, neskôr aj konzervatórium) na rohu Tolstého ulici a ulici Mateja Bela v Bratislave. Jeho otec vydal v roku 1933 dvojzväzkovú knihu o histórii Bratislavy.

V marci 1939 nemeckí fašisti obsadili Česko-Slovensko a na Slovensku vznikol režim Jozefa Tisa. Počas druhej svetovej vojny jeho otec, aj keď bratislavské nemecké „vedenie etnického spoločenstva“ bolo proti tomu, pracoval v novej Slovenskej tlačovej kancelárii. Portisch navštevoval nemecké gymnázium, ktoré od leta 1939 už nemalo židovských študentov. Aby nemusel byť povolaný na vojenský výcvik alebo do Waffen-SS v roku 1944 sa prihlásil do dobrovoľných hasičských zborov. Rodičia Huga Portischa nakoniec začiatkom roku 1945 opustili Bratislavu a vrátili sa do St. Pöltenu, zatiaľ čo syn zostal do konca vojny v Bratislave. Hugo Portisch, podľa vlastných vyjadrení, získal stredoškolský diplom po nedokončenom stredoškolskom štúdiu, ktoré skončilo bez formálnej maturitnej skúšky dňa 4. apríla 1945, iba pár hodín predtým, ako do mesta napochodovala Červená armáda. Portisch ľutoval, že sa nenaučil po slovensky.

Potom Portisch odišiel do St. Pölten, kde jeho strýko vlastnil farmu v časti Oberwagram, v ktorej až do svojej smrti žili jeho starí rodičia, a kde vtedy boli aj jeho rodičia. Ešte pred koncom vojny dostal rozkaz (nem. Marschbefel) ísť do Prahy avšak priebeh vojny ho predbehol.

Zámer vrátiť sa do Bratislavy sa ukázal pre Huga Portischa aj jeho rodičov ako nerealizovateľný. Aj keď bol otec Portisch demokrat, noví česko-slovenskí vládcovia nemali pre neho ani pre ďalších Nemcov pochopenie ani zamestnanie. Hugo potom vyštudoval históriu, nemčinu, angličtinu a žurnalistiku na viedenskej univerzite a absolvoval v roku 1951 dizertačnú prácu Tlač a verejná mienka v Spojených štátoch amerických pred a počas občianskej vojny v rokoch 1861–1865.

Portisch sa oženil s Gertraude Portischovou, autorku kníh pre deti, ktoré vydala pod svojim dievčenským menom Traudi Reich. Pár žil vo Viedni a v letnom dome v Toskánsku. Ich syn Edgar žil a pracoval na Madagaskare, kde v roku 2012 zomrel na komplikácie spôsobené tropickou chorobou. Gertraude Portischová zomrela 23. januára 2018, vo veku 98 rokov.

Starší brat Huga Portischa (Emil Portisch jun., narodený v roku 1921) pracoval tiež ako novinár.

Po krátkej chorobe zomrel Hugo Portisch 1. apríla 2021 v súkromnej nemocnici Rudolfinerhaus vo Viedni. Portisch bol pochovaný v čestnom hrobe na Viedenskom ústrednom cintoríne (skupina 33G, hrob číslo 14).

Novinárska kariéra

Začínal v roku 1947 ako redakčný elév viedenskej redakcie časopisu St. Pöltner Pressverein. V roku 1948 pracoval ako redaktorský kandidát vo Wiener Tageszeitung, ktorého odbor zahraničnej politiky prevzal v roku 1950. V roku 1950 bol vybraným jedným z desiatich rakúskych novinárov, ktorí na náklady Spojených štátov mohli absolvovať polročný žurnalistický kurz „School of Journalism“ na Missourskej univerzite, a pracoval tam ako stážista v New York Times a Washington Post.

1953 Portisch sa stal zástupcom vedúceho rakúskej informačnej služby (nem. Informationsdiensts) so sídlom na generálnom konzuláte v New Yorku. Sprevádzať napríklad kancelára Juliusa Raaba (ktorý neovládal angličtinu) na jeho návšteve USA, prvej Raabovej zámorskej cesty.

V roku 1954 ho Hans Dichand vyzval, aby začal pracovať pre časopis Neuer Kurier, ktorý mal pôsobiť ako nástupca amerických okupačných novín Wiener Kurier. V roku 1958 ho majiteľ Ludwig Polsterer ako Dichandov nástupcu menoval šéfredaktorom. Počas svojho pôsobenia na Kuriérovi pracoval aj pre bavorskú televíziu. V roku 1964 bol hlavným iniciátorom tzv.. rozhlasového referenda (nem. Rundfunkvolksbegehren). Išlo v ňom o to, že rakúsky štátny rozhlas sa nemá miešať do každodennej straníckej politiky. Bolo to vôbec prvé rakúske referendum. Napriek tomu, že namiesto požadovaných 200 000 podpisov bolo 12. októbra 1964 predložených 832 353.

Nový generálny riaditeľ ORF Gerd Bacher v roku 1967 priviedol Portisch do rakúskeho rozhlasu, kde pôsobil ako hlavný komentátor. Dlhé roky bol zahraničným korešpondentom spoločnosti ORF v Londýne. Okrem týchto aktivít písal knihy o svojich cestách po svete, napríklad Ako som videl Čínu, Ako som videl Sibír a ďalšie, z ktorých sa niektoré stali bestsellermi.

V roku 1991 bol navrhnutý ako nástupca odchádzajúceho federálneho prezidenta Kurta Waldheima, ktorý nechcel kandidovať znova kvôli utajovaniu svojich aktivít v druhej svetovej vojne. Pre pošramotený obraz Rakúska v zahraničí chceli zvoliť do tohto úradu známeho a kompetentného muža. Konkurenčné strany SPÖ a ÖVP by boli dokonca pripravené spoločne podporiť Huga Portischa v kandidatúre. Portisch to s vďakou odmietol s odvolaním sa na protokolárne obmedzenia spojené s úradom. V tejto súvislosti inicioval prejav Franza Vranitzkého, ktorý pred Národnou radou 8. júla 1991 zmenil dovtedajšiu teóriou o tom že Rakúsko bolo obeťou ale naopak boli oficiálne Rakúšania spolupáchatelia nacistických činov.

Portisch sa predstavil aj ako filmový herec. V roku 1980 si rakúskom televíznom filme Maria Theresia zahral postavu reportéra.

Dokumentaristika

Hugo Portisch sa stal známym vďaka svojim knihám a televíznym dokumentárnym programom. Filmy ako Mier cez strach (1969) a Nemecká konfrontácia (1974) boli veľkým úspechom. Mimoriadne úspešné boli knihy a televízne seriály Österreich I (1989) a Österreich II (1981–1995) o Rakúsku, v ktorých zrozumiteľne priblížil dejiny prvej a druhej rakúskej republiky. V rokoch 2014/2015 boli niektoré z týchto filmov opätovne vydané a okomentované Portischom. DVD Österreich I dosiahlo platinový status (10 000 predaných ks) a DVD Österreich II sa predalo viac ako 5 000 kusov.

Pri príležitosti 50 výročia Rakúska v roku 2005 produkoval pre ORF dokumentárny cyklus Druhá republika - neuveriteľný príbeh (Die Zweite Republik – eine unglaubliche Geschichte), v ktorom sú zobrazené a vysvetlené nezverejnené dokumenty iných štátov, najmä z Ruska.

Hugo Portisch bol tiež uznávaným špecialistom na huby. Spolu s manželkou vydali knihu o zbieraní húb a vystupovali vo filme ORF v dokumentárom cykle Universum Tajomný život húb .

Na jeseň 2021 plánuje ORF III vysielať dvojdielny dokumentárny film s názvom Hugo Portisch - Rusko a my, ktorý vychádza z rovnomennej knihy vydanej v septembri 2020. Réžia: Kurt Mayer. Dokumentácia má v dvoch častiach po 50 minútach poskytnúť aktuálny opis súčasného Ruska so zvláštnym zreteľom na jeho históriu.

Kritika

Hugo Portisch formoval najmä so svojimi dokumentárnymi filmami Österreich I a Österreich II kolektívne historické povedomie o Rakúsku. Súčasní historici však kritizujú jeho stvárnenie denacifikácie a „sebaodstránenie parlamentu“ Dollfußov parlament bol od 15. marca 1933 odstraňovaný, čo Portisch komentoval ako „demokrati sa nevedeli dohodnúť“. Portisch na túto kritiku reagoval vyhlásením, že je novinárom a nie historikom.

Rôzne

Vďaka svojim dobrým kontaktom sa Portisch ako prvý v Rakúsku dozvedel už 14. apríla 1955, že rokovania o rakúskej štátnej zmluve boli v Moskve v ten deň úspešne ukončené. Ako zástupca šéfredaktora spolu so šéfredaktorom Kurieru pripravili špeciálne vydanie v ten istý večer! Keďže noviny nemali kolportérov, ktorí by boli k dispozícii večer, Dichand a Portisch predali noviny priamo vo Viedni na Kärntner Strasse. Niektoré z týchto zvláštnych čísel však museli rozdať, pretože niektorí okoloidúci im po rokoch neúspešných rokovaní o štátnej zmluve nechceli uveriť a mysleli si že ide iba o novinársku kačicu.

Ocenenia a vyznamenania

Odovzdávanie ceny Hugovi Portischovi (2019)

• 1968: Zlatá kamera (za týždenný komentár)
• 1983: Zlatá kamera (za dokumentáciu Österreich II)
• 1983: Donaulandova cena za literatúru faktu
• 1985: Cena kardinála Innitzera (cena za vedecky podloženú žurnalistiku)
• 1985: Štátna cena za žurnalistické úspechy v záujme intelektuálnej obrany štátu
• 1986: Cena mesta Viedeň za žurnalistiku
• 1989: Cena Jakoba Prandtauera za vedu a umenie z mesta St. Pölten

Po troch pravidelných oceneniach Romy ako najpopulárnejší komentátor (1990, 1992, 1993) mu bola v roku 2002 udelená aj Platinová Romy za celoživotné dielo.

• 1996: Čestné ocenenie rakúskeho knižného obchodu za toleranciu v myslení a konaní
• 2005: Novinár roka za celoživotné dielo
• 2010: Cena Concordia
• 2012: Medaila Júliusa Raaba
• 2014: Viacnásobné ocenenie ako novinár roka za celoživotné dielo
• 2015: Cena Viktora Frankla
• 2016: čestný občan St. Pölten (1. Apríla 2016)
• 2018: čestný občan mesta Viedeň (12. Apríla 2018)
• 2019: Veľké vyznamenanie vyznamenania zlatom za služby Rakúskej republike

Publikácie

Hugo Portisch číta z diela Die Olive & wir (2009)

• So sah ich die Sowjetunion, Afrika, Südamerika. Südwest-Verlag, München 1964, DNB 453823459. 
• So sah ich China. Kremayr & Scheriau, Wien 1965, DNB 453823440. 
• So sah ich Sibirien. Kremayr & Scheriau, Wien 1967, DNB 457835133. 
• Friede durch Angst. Augenzeuge in den Arsenalen des Atomkrieges. Molden Verlag, Wien 1970, DNB 457835087. 
• L’Arsenal atomique américain. Dans le secret des arsenaux de la guerre atomique. Librairie Arthème Fayard, Paris 1971, DNB 57811495X (französisch). 
• Die deutsche Konfrontation. Gegenwart und Zukunft der beiden deutschen Staaten. Molden Verlag, Wien 1974, ISBN  3-217-0053-4 (defekt). 
• [s.l.] : [s.n.]. ISBN 3-215-04519-2.
• [s.l.] : [s.n.]. ISBN 3-217-01237-2.
• [s.l.] : [s.n.]. ISBN 3-853-68880-2.
• [s.l.] : [s.n.]. ISBN 3-853-68907-8.
• [s.l.] : [s.n.]. ISBN 3-218-00422-5.
• Österreich II. Der lange Weg zur Freiheit. Band 2. Kremayr & Scheriau, Wien 1986, ISBN 3-218-00442-X. 
• Das audiovisuelle Gedächtnis der Nation. In: Schriftenreihe des Österreichischen Filmarchivs. Nr. 20. Wien 1988. 
• [s.l.] : [s.n.]. ISBN 3-218-00485-3.
• [s.l.] : [s.n.]. ISBN 3-218-00535-3.
• [s.l.] : [s.n.]. ISBN 3-218-00611-2.
• [s.l.] : [s.n.]. ISBN 978-3-902-40472-5.
• [s.l.] : [s.n.]. ISBN 978-3-711-00019-4.
• [s.l.] : [s.n.]. ISBN 978-3-711-00072-9.
• [s.l.] : [s.n.]. ISBN 978-3-7110-0127-6.
• [s.l.] : [s.n.]. ISBN 978-3-7110-0274-7.

Webové odkazy

• Oficiálna domovská stránka
• Životopist Archivované 2021-03-07 na Wayback Machine na webovej stránke ORF

Referencie

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Hugo Portisch na nemeckej Wikipédii.