Marek (evanjelista)

	Svätý Marek
	; Andrea Mantegna, Evanjelista Marek, 1450, tempera na plátne, Städelsches Kunstinstitut, Frankfurt nad Mohanom
Biografické údaje
Narodenie	1. storočie
Úmrtie	1. storočie
Uctievanie
Atribúty	lev, kniha evanjelia
Patronát	stavbárov, sklenárov, košikárov, notárov, pisárov; ochranca pred búrkou, krupobitím, patrón dobrého počasia a dobrej úrody, Benátok
Cirkev	rímskokatolícka cirkev, východné cirkvi
Sviatok	25. apríl
Odkazy
	Marek; (multimediálne súbory na commons)
	Biografický portál

Svätý Marek (lat. Marcus) (* 1. storočie, Jeruzalem – † asi 74, Alexandria) bol kresťanský biskup, mučeník, autor druhého (podľa novovekej hypotézy časovo prvého) evanjelia.

Pôvod a účinkovanie

Napriek tomu, že jeho meno Marcus (t.j. narodený v marci, príp. zasvätený rímskemu bohovi Marsovi) evokuje latinský pôvod, všeobecne sa traduje, že bol helenisticky vzdelaným kresťanom židovského pôvodu. Okrem tohto mena sa stretávame aj s hebrejským pomenovaním Ján, ktorým je označený v Skutkoch apoštolov.

Z obdobia jeho mladosti nepoznáme veľa; viac informácií máme z obdobia jeho účinkovania v zrelom veku, najmä po smrti Ježiša Krista. V súvislosti s verejným Ježišovým účinkovaním sa s postavou Marka stretávame, i keď iba okrajovo, pri zatknutí Ježiša Krista v Getsemanskej záhrade. Marek sa vo svojom evanjeliu ako jediný zmieňuje o celkom bezvýznamnej udalosti. Keď skupina vojakov odvádzala Ježiša, zo zvedavosti sa vyšiel pozrieť a šiel za sprievodom nejaký „mladík, ktorý mal telo zavinuté iba kusom plátna“. Vojaci ho chytili, on sa im však vyšmykol a utiekol.

„	51 Šiel za ním akýsi mladík s plachtou, prehodenou na holom tele. Chytili ho, 52 on však plachtu pustil a utiekol nahý.	“
– (Mk 14,51-52)

Biblisti predpokladajú, že iba priamy účastník tejto udalosti mohol o nej písať.

Marek bol podľa tradície synom Márie (podľa iných zdrojov sa volala Hannah), u ktorej sa schádzali Ježišovi učeníci (o.i. v jej dome sa konala Posledná večera Ježiša Krista s jeho apoštolmi a uchýlil sa tu svätý Peter po svojom úteku z jeruzalemského väzenia).

„	12 S tým vedomím prišiel k domu Márie, matky Jána, ktorý sa volal Marek. Tu bolo mnoho zhromaždených, ktorí sa modlili.	“
– (Sk 12,12)

Po Ježišovom ukrižovaní sa vydal na apoštolské cesty. Prvou bola cesta do Aquilei, počas ktorej začal písať svoje evanjelium a súčasne tu bol vysvätený za biskupa. Vzápätí sa stal druhom svätého Petra (podľa Zlatej legendy, diela historika Iacopa da Varazze z rokov 1255 - 1266, od Petra prijal krst), ktorého spolu s Barnabášom sprevádzal na misijnej ceste do Antiochie a na Cyprus.

Peter Marka spomína v záverečnej časti svojho Prvého listu, keď k pozdravu cirkvám pripája i Markov pozdrav (nazýva ho tu svojím synom):

„	13 Pozdravuje vás cirkev v Babylone, vyvolená spolu s vami a môj syn Marek.	“
– (1 Pt 5,13)

Starokresťanskí spisovatelia Papias (zomr. okolo roku 130), svätý Irenej (zomr. 202) a Klement Alexandrijský (zomr. 211 - 216) označujú Marka nielen za Petrovho žiaka a pomocníka, ale aj za jeho „tlmočníka“, ktorý napísal svoje evanjelium podľa Petrovho kázania.

S Petrom sa Marek dostal aj do Ríma, kde bol svedkom mučeníckeho skonu svätých Petra a Pavla.

Vyvrcholením Markovej pozemskej púte bola misia v egyptskej Alexandrii. Podľa tradície tu založil kresťanskú obec a stal sa prvým alexandrijským biskupom. Jeho kázne však boli tŕňom v oku miestnej oligarchie. Počas jednej z omší vtrhli drábi do chrámu a Marka zatkli. Spútali ho a uvrhli do väzenia. Počas nasledujúcej noci sa mu údajne zjavil sám Ježiš. Ďalší deň ho povrazmi spútaného vláčili ulicami mesta až vypustil dušu. Ani Markova smrť však jeho nepriateľom nestačila. Chceli zneuctiť jeho telo a chystali sa ho spáliť. V ich úmysle im zabránila prudká búrka, ktorá sa strhla a ktorá prinútila jeho katov ukryť sa pred dažďom. Túto chvíľu využili statoční kresťania a nedbajúc na nečas vzali Markovo telo a ukryli ho. Dôstojne ho pochovali v jemu zasvätenom kostole v Alexandrii. Od tých čias svätcove ostatky odpočívali práve tu.

Prenesenie svätcových ostatkov do Benátok

Tak ako bol Marek veľmi populárnym a obľúbeným kazateľom za svojho života, o to viac sa vzácnejšími stali jeho ostatky. Po celé generácie boli prameňom svätosti, vážnosti, zároveň poskytovali ochranu pred pohromami, chorobami a nebezpečím všetkého druhu. Čím významnejší bol tento svätec počas svojho života, tým viac vzrástla vážnosť lokality, kde bol pochovaný.

Na Alexandriu sa preto upriamovala pozornosť všetkých významných kresťanských náboženských obcí. Medzi ne patrili aj Benátky, mladá mestská republika na severnom pobreží Jadranského mora. Ich hospodárska prosperita a vážnosť rástli a s tým súvisela aj túžba mestského patriciátu o získanie štatútu nezávislej cirkevnej provincie. Benátky boli totiž od počiatku svojej existencie v područí aquilejského patriarchátu.

Vymanenie sa spod moci Aquilei mohlo Benátkam zabezpečiť iba získanie relikvie niektorého z významných kresťanských svätcov. Voľba padla na svätého Marka a bolo rozhodnuté získať svätcove ostatky z miesta jeho posledného odpočinku. O tom, prečo si Benátčania vyvolili svätého Marka hovorí legenda, podľa ktorej počas svojho života vykonal Marek jednu zo svojich misijných ciest aj do oblasti dnešného severovýchodného Talianska. Dostal sa aj do Benátok, respektíve miesta, ktoré sa nimi v budúcnosti malo stať. Pri jednej ceste svätec zablúdil na ostrovy lagúny a unavený sa uložil k spánku. Vo sne sa mu zjavil archanjel Gabriel a pozdravil ho slovami, ktoré sa neskôr stali jedným z nápisov sprevádzajúcich tohto svätca: PAX TIBI MARCE EVANGELISTA MEUS (Pokoj s tebou, evanjelista Marek). Hneď nato mu predpovedal, že práve tu bude raz miesto jeho posledného odpočinku a najväčšieho uctievania.

V roku 827 na príkaz dóžu Guistiniana Participazia vyplávali z benátskeho prístavu dvaja obchodníci s desiatimi loďami na prísne tajnú misiu, ktorej cieľom bola Alexandria a úlohou za akúkoľvek cenu získať Markove ostatky. Misia bola naplánovaná pre Benátky vo veľmi vhodnom čase. Miestny alexandrijský kalif sa totiž chystal stavať nový palác a kvôli nedostatku stavebného materiálu prikázal zbúrať kostol, v ktorom bol pochovaný svätý Marek. Z obavy aby súčasne so zbúraním chrámu neboli zničené aj svätcove ostatky boli dvaja miestni mnísi za malú finančnú protislužbu ochotní ich prenechať benátskym obchodníkom. Podľa inej verzie Markovo telo obchodníci jednoducho ukradli. Nech bola skutočnosť akákoľvek, isté je, že sa svätcovo telo napokon dostalo na loď kotviacu v prístave. Pri prenášaní Markovho tela podľa legendy svätec vykonal svoj prvý zázrak. Aby Benátčania predišli odporu tunajšej kresťanskej obce vrúcne sa modlili, aby im svätý Marek pomohol. Vtedy sa strhla taká búrka, ktorá zahnala všetkých obyvateľov do svojich domovov. Telo sa napokon dostalo do Benátok (pred alexandrijskými colníkmi ho vraj ukryli do suda s rozkladajúcim sa bravčovým mäsom, ktorého sa colníci odmietli dotknúť).

Prijatie v Benátkach bolo vskutku veľkolepé. Aby Benátčania zakryli veľmi neseriózny spôsob získania relikvie vyhlásili, že svätcove ostatky v meste privítal archanjel Gabriel tými istými slovami, ktoré vyriekol pred časom. Týmto vyhlásením dostal čin obchodníkov punc legitimity.

Pri prenášaní ostatkov do Dóžovho paláca vraj na jednom mieste oťaželi, čo bolo pokladané za znamenie, že práve tu majú byť pochované. Onedlho sa tu začalo so stavbou chrámu, v ktorom mali byť ostatky dôstojne uložené. Novostavbu kostola však v roku 976 zničil požiar, no svätcove ostatky ostali neporušené iba vďaka tomu, že boli zamurované do jedného z pilierov. Na dlhý čas sa na ne zabudlo; až v roku 1094 pri vysvätení dnešnej baziliky sa akoby zázrakom otvoril pilier a objavilo sa rameno svätého Marka. Na tomto mieste dnes horí večný oheň a deň 25. júla sa slávi ako sviatok. Ostatky boli sedemsto rokov uložené v krypte baziliky, od roku 1811 však odpočívajú pod hlavným oltárom baziliky.

Lev svätého Marka

Najznámejším z atribútov svätého Marka je bezpochyby lev, kráľ púšte. Je to odkaz na skutočnosť, že Markovo evanjelium začína kázaním svätého Jána Krstiteľa na púšti a slovami: „3 Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ (Mk 1,3).

Markov lev býva zvyčajne okrídlený. Svoje krídla získal pravdepodobne z toho dôvodu, že prvotná cirkev niekedy zobrazovala evanjelistov ako okrídlené bytosti. Symbol okrídleného leva je zrejme najčastejším znázornením leva v kresťanskom umení.

Benátky, ktorých je Marek hlavným patrónom, sú týmto znakom vyzdobené takmer na každom kroku. Už viac ako tisíc rokov symbolizuje moc a slávu mesta. V okolí Námestia svätého Marka Markov lev zdobí takmer všetky stavby, má však rôznu podobu. Raz je to lev so zúrivým výrazom, inokedy so zdvihnutým mečom či s otvorenou knihou, v ktorej na otvorených stránkach môžeme čítať slová archanjela Gabriela: PAX TIBI MARCE EVANGELISTA MEUS.

Svätý Marek v umení

Podobne ako ostatní evanjelisti aj svätý Marek sa teší veľkej popularite. Nepreberné množstvo umeleckých stvárnení (obrazov, sôch) je toho presvedčivým dôkazom. Umelci ho zobrazujú ako muža v strednom veku, s dlhým nosom, vysokým čelom a hustou bradou. Jeho najznámejším atribútom je lev, býva tiež zobrazovaný ako sedí pri pulpite a píše svoje evanjelium, vzácne má na hlave biskupskú mitru ako odkaz na jeho biskupský úrad v Alexandrii. Jeho podobizeň sa často vyskytuje v spoločnosti podobizní zvyšných troch evanjelistov.

Cyklus troch obrazov od Tintoretta s námetmi zázrakov svätého Marka zdobil od roku 1566 benátsku Scuola Grande di San Marco. Obľúbeným námetom boli Zázračné zachránenie otrokov.

Svätému Markovi je vo svete zasvätených množstvo kostolov i kaplniek. Jednoznačne najznámejšou sakrálnou stavbou nesúcou meno tohto svätca je benátska Bazilika svätého Marka, dominantná stavba rovnomenného námestia, postavená v byzantskom slohu. Na preslávených mozaikách baziliky je život svätého Marka predstavený v niekoľkých epizódach.

Najväčší počet kostolov zasvätených evanjelistovi Markovi nachádzame v Taliansku - napr. vo Florencii (Bazilika San Marco), v Miláno (Kostol San Marco), v Ríme (Bazilika San Marco). Z tridsiatych rokov 20. storočia pochádza pravoslávny Chrám svätého Marka v Belehrade, v mnohých ohľadoch historicky významná stavba pre srbský národ.

Napriek popularite tohto svätca je výskyt sakrálnych stavieb s Markovým patrocíniom v našich končinách pomerne zriedkavý. Na Slovensku ho nesie napr. grékokatolícky Chrám svätého apoštola a evanjelistu Marka v Porube pod Vihorlatom; z Česka sú známe Kostol svätého Marka v juhočeskej Soběslavi či Kostol svätého Marka v Litovli.

Pamiatka na svätého Marka našla odraz aj v ľudových tradíciách. V našich krajoch sa spájal sviatok apoštola Marka s procesiou do prírody a so svätením mladého (ozimného) obilia.

Pozri aj

Evanjelium podľa Marka

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Marek (evanjelista)

Zdroje

"Dňa 25. apríla : Svätý apoštol a evanjelista Marek." In: Andrej Josafát Gregor Truch: Život svätých : Duchovné čítanie pre slovenských gréckokatolíckych veriacich na každý deň kalendárneho roka. Preklad a úprava: Michal Čarný. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2003, s. 208-209. ISBN 80-7165-381-0
"Marek, apoštol a evanjelista : 25 apríl." In: Antonín Čížek: Synaxár : Životy svätých. Prešov : Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1998, s. 221. ISBN 80-967341-1-3
"25. apríl : Sv. MAREK, evanjelista." In: Daniel Dian - Viliam Judák: Každý deň so svätými : I. diel. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2006. s. 125. ISBN 80-7162-618-X
"25. apríla : Sv. Marek, evanjelista (1. stor.)." In: Rajmund Ondruš S.J.: Blízki Bohu i ľuďom : Životopisy svätých usporiadané podľa liturgického kalendára. Na Slovensku prvé vydanie. Bratislava : Vydavateľstvo Tatran, š. p., 1991 ako záujmová publikácia pre Spolok svätého Vojtecha. s. 151-153. ISBN 80-222-0277-0
V. Fiala, Benátky, literární toulky městem umělců, hudby a karnevalu, Paseka, Praha, Litomyšl, 2011, ISBN 978-80-7432-083-5
Sl. Ravik, O světcích a patronech, Levné knihy KMa, Praha, 2006, ISBN 80-7309-343-X
I. Rusina, M. Zervan, Životy svätých - ikonografia, Pallas, Bratislava 1994, ISBN 80-7095-019-6
J. Royt, Slovník biblické ikonografie, Univerzita Karlova a Nakladatelství Karolinum, Praha, 2007, ISBN 978-80-246-0963-8