Povstanie Gabriela Betlena

Povstanie Gabriela Betlena (iné názvy: Betlenovo povstanie; staršie: povstanie Gabriela Bethlena, povstanie Gabriela Betléna, Bethlenovo povstanie, Betlénovo povstanie) bolo druhé zo šiestich protihabsburských stavovských povstaní. Prebiehalo v rokoch 1619 – 1626. Viedol ho Gabriel Betlen.

Betlen sedmohradským kniežaťom

Po smrti Gabriela Bátoriho sa sedmohradským kniežaťom v roku 1613 stal Gabriel Betlen za pomoci Turkov. Viedeň mu už od začiatku nedôverovala a snažila sa o vyvolávanie nepokojov a sprisahaní. Na jeho územie poslala aj niekoľko výprav, ktoré nedosiahli väčší úspech. V roku 1615 uznal Viedenský dvor dohodou podpísanou v Trnave Betlena za knieža Sedmohradska a vrátil mu majetky. Betlen mal za to Habsburgovcom pomáhať proti Turkom. Dohoda však bola len taktikou oboch strán na získanie času. Viedeň obnovila s Turkami mier a spojila sa tiež s Jurajom Drugetom.

Vypuknutie povstania

Betlen využil ako prvý situáciu, v ktorej sa ocitli Habsburgovci, a posilnený vypuknutím českého stavovského povstania vystúpil v lete 1619 vojensky proti Viedni. Do boja postavil 18 000 vojakov naverbovaných väčšinou z hajdúchov a sedmohradských Sikulov. Spojil sa s niektorými významnými uhorskými protestantskými magnátmi a v auguste vpadol na východné Slovensko. Porazil Drugetove vojsko a začiatkom septembra 1619 obsadil Košice. Jeho prívrženci ho tam zvolili za hlavu Uhorska, ochrancu nekatolíckeho náboženstva a vydali manifest Sťažnosti Uhorska (lat. Querela Hungariae), v ktorom osvetľujú príčiny a program povstania. Betlenova už takmer tridsaťtisícová armáda postupovala cez Spiš, Liptov a juhoslovenské stolice smerom na západ a po pár týždňoch zaujala Fiľakovo, Levice, stredoslovenské banské mestá, Nové Zámky, Trnavu a dokonca aj hlavné mesto Kráľovského Uhorska Bratislavu. Na Bratislavskom hrade odovzdal Betlenovi palatín Žigmund Forgáč kráľovskú korunu. Betlen sa potom s vojskom spojil s českými a moravskými stavmi pod vedením J. M. Thurna a postupoval spolu s nimi na Viedeň. Na východné Slovensko však vpadol Juraj Druget s jeho osemtisícovým vojskom poľských žoldnierov a Betlena donútil k ústupu od Viedne.

Prímerie a vyhlásenie Betlena za kráľa

Poľsko stálo v konflikte na strane Habsburgovcov a diplomaticky sa snažilo o diskreditáciu Betlena u Porty za jeho nedávne protiturecké paktovanie. Betlen si však naďalej udržal väčšinu územia Slovenska a na čas mal v rukách aj časť Zadunajska s mestom Šopron. Na sneme v Bratislave v januári 1620 žiadala šľachta skôr potvrdenie svojich výsad a pridelenie zhabaných majetkov katolíkov, než ďalšie pokračovanie boja proti Habsburgovcom. Dohodu Betlena s českými stavmi o náboženskej slobode a vyhnaní jezuitov s Pázmaňom von z Kráľovského Uhorska snem schválil. Neochota uhorských stavov pokračovať v povstaní a nedostatočná podpora Turkov však prinútila Betlena k uzavretiu osemmesačného prímeria s Ferdinandom II. Betlen neprijal ani návrh na udelenie kráľovského titulu a dal sa zvoliť len za „knieža“ a správcu Uhorska. K tomuto kroku prispeli aj tajné rokovania s cisárskym dvorom, ktorého zástupcovia mu sľúbili územné a politické výhody. Cisárska armáda sa potom mohla zamerať na boje v Čechách proti stavovskému povstaniu. Betlenovi sa znovu podarilo získať darmi priazeň a dôveru Porty a oslabiť diplomatický vplyv Poľska. 25. augusta 1620 na sneme svojich prívržencov v Banskej Bystrici sa po súhlase z osmanskej strany dal zvoliť za kráľa Uhorska, no nezavŕšil voľbu korunováciou. Snem sa zaoberal aj náboženskými otázkami, potvrdil uznesenia žilinskej a spišskopodhradskej synody a obmedzil počet katolíckych biskupstiev na tri (v Nitre, Rábe a v Jágri). Majetky katolíckej cirkvi pripadli Betlenovi a z nich získal nové finančné zdroje na platenie vojska, s ktorým mohol rozvinúť nové boje. Viedenský dvor totiž sľuby nedodržal.

Vypuknutie nových bojov

Na rozdiel od predchádzajúceho roku sa vojensko-politická situácia zmenila. Betlenove vojská nedosahovali už také úspechy ako v prvej fáze povstania. V prvej polovici septembra 1620 sa zmocnili povstaleckí vojaci Nitry a 10. októbra odrazili útoky cisárskej armády na Bratislavu, museli však vyprázdniť Trnavu a ich vpád do Rakúska sa skončil neúspechom už pri Hainburgu. Cisársky dvor sa mohol po víťaznej bitke na Bielej hore (8. novembra 1620) zamerať na boje s povstalcami. Betlen začal pomaly strácať pozície na západnom Slovensku. Pričinila sa o to armáda generála Buquoya, ktorý predtým bojoval v Čechách. Začiatkom mája obsadila Bratislavu, Nitru a koncom mesiaca obliehala Nové Zámky. Začiatkom júna ďalšia časť cisárskej armády pod vedením Štefana Pálfiho a Petra Koháriho dobýjala stredné Slovensko a zaujala územie medzi Hronom a Ipľom s pevnosťami Fiľakovo a Sečany, a mestami Krupina a Brezno. Betlen bol vtedy v Košiciach a hneď ako sa dozvedel o postupe cisárskej armády, zhromaždil vojsko, s ktorým prišiel až po Rimavskú Sobotu. Vojsko Štefana Pálfiho sa stiahlo až k Zvolenu a v bitke pri Jalnej 2. a 3. júla 1621 utrpelo porážku. Betlen mal znovu otvorenú cestu na západné Slovensko, ktoré ovládal Buquoy obliehajúci v tom čase pevnosť Nové Zámky. 10. júla 1621 pritiahli povstalci k pevnosti a v bitke porazili cisársku armádu, sám Buquoy zahynul. Betlen sa tak znovu mohol zmocniť Trnavy a ku koncu roka aj Nitry. Povstalci sa dostali aj na územie Moravy.

Mikulovský mier

Betlen sa týmto počínaním snažil dosiahnuť prijateľné podmienky mieru s Viedňou. Skonfiškované majetky cirkvi, ktoré šľachta chcela získať však stále vlastnil Betlen. Z tohto dôvodu, ako aj pre jeho taktizovanie ho nespokojné stavy začali hromadne opúšťať. Ani ľudové masy ho veľmi nepodporovali. Turci, využívajúci povstania vo svoj prospech, mu umožnili naverbovať si pomocné jazdecké oddiely z krymských Tatárov a z ich vlastnej armády, ale inú pomoc mu neposkytli. Preto 11. októbra 1621 začal rokovania s cisárskym dvorom. Po dlhých a ťažkých rokovaniach podpísali 6. januára 1622 (iné zdroje uvádzajú 31. december 1621) obe strany v Mikulove mier. Podľa podmienok mieru sa Betlen vzdal zabratého územia spolu s uhorským kráľovským titulom. Namiesto toho dostal titul „ríšske knieža“, dve sliezske kniežatstvá Opole a Ratibor, doživotnú držbu siedmich hornouhorských (teda prevažne východoslovenských) stolíc a ročný príspevok 50 tisíc zlatých na vydržovanie pohraničných pevností. Mier prisľuboval uhorským stavom zachovávanie práv a privilégií, ktoré ustanovil snem v roku 1608.

Viedenský mier

Betlen nebol veľmi spokojný s dosiahnutými výsledkami mieru, a keď jeho plán vziať si za manželku dcéru cisára Ferdinanda II. stroskotal na neochote cisárskeho dvora uvedomujúceho si, že Betlen by tak získal správu nad Kráľovským Uhorskom, podnikol v ďalších rokoch nové výboje proti Habsburskej monarchii. Betlen však nedosiahol ani väčšie územné zisky, ani politické zisky najmä pre zmenšujúci sa počet jeho priaznivcov. Výprava v roku 1623 neúspešne obliehala cisárske vojsko nachádzajúce sa v opevnenom Hodoníne. Betlen znovu podpísal mier vo Viedni, v ktorom boli obnovené podmienky Mikulovského mieru, no príspevok na pohraničné pevnosti mu znížili na 30 000 zlatých a stratil obe sliezske kniežatstvá.

Bratislavský mier a Betlenova smrť

V roku 1626 sa Betlen spojil s nemeckými protestantskými kniežatami a dlhoročným nepriateľom Habsburgovcov – Francúzskom. Spojenci mu poskytli vojsko generála Mansfelda, s ktorým znovu vystúpil proti cisárovi. Aj na území Slovenska tak prebiehala časť tridsaťročnej vojny tzv. dánska vojna. Považie plienili cisárske vojská pod vedením Tillyho a Valdštejna. Stredné Slovensko, najmä okolie banských miest, pustošili Mansfeldove vojská a Betlenove turecko-tatárske oddiely. Cisár vyslal proti Betlenovi ešte armádu Albrechta z Valdštejna, ktorý obsadil Trnavu, Nitru a Nové Zámky, no pre zásobovacie ťažkosti postúpil len k Leviciam. Betlen čakal na posily za Ipľom, ale k stretu armád neprišlo. Valdštejnov pobyt s vojskom na západnom Slovensku odrezal Betlena od svojich západoeurópskych spojencov, a tak bol donútený uzavrieť ďalší mier v Bratislave. Betlen si podľa dohody udržal svoje sedmohradské majetky a do doživotnej držby dostal aj sedem východouhorských stolíc. Príspevok na pevnosti mu zrušili. Jeho náhla smrť v roku 1629 ukončila ďalšie snahy o ovládnutie územia Slovenska.

Pozri aj

Zdroje

CAMBEL, Samuel, ed. Dejiny Slovenska II : (1526-1848). 1. vyd. Bratislava: Veda, 1987.
TIBENSKÝ, Ján a kol. Slovensko I Dejiny. 2., preprac. a dopln. vyd. Bratislava : Obzor, 1978.