Racionalizmus (talianska architektúra)
Racionalizmus (tal. il Racionalismo) bol smer talianskej architektúry 20. a 30. rokov 20. storočia; prakticky oficiálny sloh Mussoliniho Talianska.
Druhá svetová vojna a dôvody ktoré ju zapríčinili sa reflektovali i na architektúru. V Taliansku fašizmus prichádza na moc už v roku 1923 a v počiatku je považovaný za revolučne hnutie v umení ktoré vychádza z futurizmu, no predsa máme niekoľko výnimočných stavieb ktoré sa môžu oddeliť z kontextu fašistického hnutia.
Zakladateľmi smeru boli mladí absolventi techniky v Miláne, ktorí roku 1926 vytvorili Gruppo 7. Odvolávali sa na W. Gropia, termínom architettura razionalista, chceli poukázať na programovú vecnosť svojej architektúry. Roku 1928 bola usporiadaná prvá výstava projektov racionalistickej architektúry, roku 1929 vznikla prvá racionalistická stavba – apartmány Novocum od Guiseppeho Terragniho, inšpirované ruským konštruktivizmom. Neskôr v racionalizme narástali tendencie k monumentalite (Poštový palác v Neapoli, 1931), Typická je prísna symetria, pravidelné rozmiestnenie malých okien tvoriacích plošný ornament, vykrojenie kubickej hmoty z hlavného bloku stavby (vzniká akási kockatá jaskyňa), opakovanie rovnakých architektonických prvkov, (okien, oblukov atď.). Tieto znaky sa vo vyhranenej podobe prejavujú napr. V budove rektorátu rímskej univerzity (1935, architekt Piacentini), v budove Chemicko-farmaceutického inštitútu rímskej univerzity (1935, architekt Capponi), V pavilóne Taliansko na Svetovej výstave v Bruseli (1935, Adalberto Libera), na verejných stavbách G. Cancellotiho, v nemocnici E. Caniggia. V štýle racionalizmu boli budované taktiež vybavenie talianskych dialníc (Giorgo Calza Bini). Neskôr vznikol monumentálny Pallazo della civita Italiana v Ríme (1942, architekti Guerini, La Padula, Romano), viacposchodová kubická budova s fasádou tvorenou radou oblúkov na každom poschodí.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Брисел na srbskej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).
- Dudák, V. a kol.: Encyklopédie Světové architektúry II., Miloš Uhlíř - Baset, Praha 2000, s. 759-760
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- Savremena arhitektura, Udo Kulterman Novi Sad 1971 s.151 – 153