Košickí mučeníci

Košickí mučeníci je spoločné označenie Marka Križina, Štefana Pongráca a Melichara Grodeckeho, ktorí boli umučení 7. septembra 1619 v Košiciach počas povstania Gabriela Betlena. Boli obeťami bojov medzi protestantmi a katolíkmi v období vojen s Osmanskou ríšou. Pápež Ján Pavol II. ich 2. júla 1995 počas svojej návštevy v Košiciach vyhlásil za svätých.

Historické pozadie udalosti

V 16. a 17. storočí bola stredná Európa zmietaná politickými a náboženskými zápasmi, ktoré ešte zhoršovali turecké výboje a plienenie. Táto situácia znemožnila normálny život niekoľkým generáciám a vyžiadala si množstvo ľudských životov.

Hlavným politickým problémom bol boj uhorskej a sedmohradskej šľachty proti Habsburgovcom. Na čele tohto odboja sa vystriedali viaceré kniežatá: Ján Zápoľský (1487 – 1540), Štefan Bočkaj (1557 – 1606), Gabriel Betlen (1580 – 1629), Juraj I. Rákoci (1593 – 1648) a Imrich Tököli (1657 – 1705).

Kvôli osobným ambíciám sa neváhali spojiť s Osmanmi, ktorí v tomto období priamo ohrozovali strednú Európu. V bitke pri Moháči v auguste 1526, v ktorej sa mladý kráľ Ľudovít II. snažil zastaviť postup tureckého sultána Sulejmana I., zahynuli aj významní cirkevní hodnostári: dvaja arcibiskupi a piati biskupi, vrátane uhorského prímasa Ladislava Salkaia.

Turci po bitke vytvorili pri Budíne líniu, z ktorej sa pripravovali na ďalší postup. Do zajatia vtedy odvliekli vyše 100 000 ľudí. Na porážku Ľudovíta II. čakal pri Segedíne Ján Zápoľský, ktorý hneď po potvrdení kráľovej smrti vzniesol nároky na uhorský trón. Naklonil si však len časť šľachty. Väčšina sa priklonila na stranu habsburského arcivojvodu Ferdinanda I. Zápoľský nechcel ustúpiť, čo vyústilo do vojny o moc. Tú ukončila Zápoľského porážka pri Košiciach. Po bitke ušiel do Poľska a požiadal Turkov o pomoc. Spojenectvo spečatili na Moháčskom poli v roku 1529, kde Zápoľský zložil sultánovi vazalský sľub. 160-ročné sedmohradské spojenectvo s Turkami ukončila až bitka pri Viedni v roku 1683. Cisárske vojská pod vedením poľského kráľa Jána Sobieskeho v rozhodujúcej bitke porazili Turkov a ich sedmohradského spojenca Imricha Tökölyho.

Náboženský konflikt

V tomto období západným kresťanstvom otriasala kríza, znásobená vnútornými bojmi a trieštením. Vonkajším podnetom bolo verejné vystúpenie bývalého augustiniánskeho mnícha Martina Luthera v roku 1517. Postavil sa v ňom proti cirkvi, jej hierarchii a disciplíne. Do Uhorska prišla reformácia už v roku 1520 s nemeckými obchodníkmi a študentmi banských miest. Prinášali do krajiny aj protikatolícku literatúru a doviedli prvých kazateľov. Uhorská šľachta sa k protestantizmu spočiatku stavala odmietavo. Na snemoch v rokoch 1523 a 1525 žiadali ostré opatrenia proti novátorom a zachovanie jednoty potrebnej na boj s Turkami. Uznesenia ostali len na papieri, pretože protestanti mali ochrancov aj na kráľovskom dvore – kráľovnú Máriu Habsburskú a neskôr Maximiliána II., ktorý v roku 1564 zakázal uhorským biskupom uverejniť uznesenie Tridentského koncilu.

Po moháčskej bitke šľachta zaberala opustené cirkevné majetky, aby tak uhradila vojnové výdavky. Spolu s vonkajšou anarchiou postupovala aj vnútorná. Duchovenstvo malo veľké medzery v teologickom vzdelaní i v duchovnom živote. Pozvaní kazatelia a odpadnutí kňazi spočiatku zachovávali katolícke obrady. Prechodnú úlohu zohrali aj kompromisné miestne vierovyznania ako Confessio Pentapolitana (vierovyznanie 5 miest: Košíc, Levoče, Prešova, Bardejova a Sabinova) z roku 1549, Confessio Heptapolitana (vierovyznanie 7 stredoslovenských miest) z roku 1559 a Confessio Scepusiana (vierovyznanie farárov 24 spišských miest) z roku 1569. Rozlišovanie katolíkov a protestantov na Slovensku zaviedol až arcibiskup Mikuláš Oláh (1553 – 1568), ktorý uplatnil rozhodnutia Tridentského koncilu. Zavŕšením bola Žilinská synoda v roku 1610, na ktorej protestanti vytvorili samostatnú cirkevnú organizáciu na území Horného Uhorska (terajšieho Slovenska).

Od polovice 16. storočia do cirkevného života v Uhorsku zasahoval aj druhý protestantský prúd – kalvinizmus, ktorý sa zo Švajčiarska rozšíril do stredného Uhorska a Sedmohradska. V Košiciach mal istý čas významné postavenie.

Pod tlakom reformačného hnutia sa začala cirkev reformovať aj z vnútra pomocou cirkevne schválených inštitúcií, ale aj všeobecného cirkevného snemu, ktorý sa konal v rokoch 1545 – 1563 v Tridente. Najvýznamnejšími reformátormi tohto obdobia boli svätci Ján z Kríža, Terézia Ávilská, Ignác z Loyoly, Filip Neri, Karol Boromejský, František Saleský a Vincent de Paul.

V Uhorsku začal systematickú obnovu arcibiskup Mikuláš Oláh. Ostrihomským arcibiskupom a uhorským prímasom bol v rokoch 1553 – 1568. Počas pôsobenia v Belgicku (ako tajomník Márie Habsburskej) sa zoznámil s Erazmom Rotterdamským. Oláh bol humanistický vzdelanec, ktorý spájal svoje vzdelanie a rozhľad s horlivosťou duchovného pastiera. Usiloval sa pozdvihnúť úroveň kňazov a usporiadať cirkevnú organizáciu. Zvolal preto krajinské synody do Kláštora pod Znievom (1558) a do Trnavy (1564). V roku 1554 založil v Trnave gymnázium a roku 1558 seminár na výchovu kňazov. V roku 1561 povolal do Trnavy jezuitov a poveril ich vedením školy. Tí sa v meste zdržali len 6 rokov. Po roku 1586 sa usadili v Kláštore pod Znievom, odkiaľ pod tlakom protestantských zemepánov premiestnili svoje kolégium v roku 1598 do Šale nad Váhom.

Nástupcom arcibiskupa Oláha sa stal Anton Vrančič (1568 – 1573), ktorý pre vysoký vek nepokračoval v diele svojho predchodcu. Po jeho smrti zostal ostrihomský arcibiskupský stolec prázdny 23 rokov. V cirkevnej obnove pokračoval až arcibiskup František Forgáč (1607 – 1615). Zakladal jezuitské domy a rádu pomohol aj s príchodom na východné Slovensko. Jezuitskú rehoľu chcel znova usídliť v Trnave. To sa mu podarilo až na konci života v roku 1615.

Za Forgáčovho arcibiskupstva vypuklo v rokoch 1604 – 1606 povstanie šľachty vedené sedmohradským veľmožom Štefanom Bočkajom. Bočkaj bol pôvodne cisárov prívrženec, pôsobil aj na dvore v Prahe. Po návrate do Sedmohradska začal organizovať povstanie proti cisárovi spolu s Turkami a protestantskými šľachticmi. Bolo to v čase pätnásťročnej vojny Habsburgovcov s Turkami. Cisárske vojská po víťazstve pri Temešvári získali listinu, ktorá prezradila pripravované povstanie. Cisárov generál Belgioso žiadal Bočkaja o vysvetlenie. Ten sa však stretnutiu vyhol, a keď mu generál zhabal majetky zahájil povstanie.

Bočkaj dosiahol prekvapivé úspechy. V krátkom čase si podmanil Košice a východné Slovensko. S pomocou Turkov obsadil takmer celé Slovensko. Jeho vojská podnikali vpády aj na Moravu. Bočkajovi prívrženci odnímali katolíkom kostoly a jezuitov vyhnali z celého obsadeného územia. Časť z nich odišla na šarišské panstvo Makovica Ladislava Rákociho, kde mohli pôsobiť. Odtiaľ založili kláštor a kolégium v Humennom.

Povstalecké vojská plienili dobyté územia spolu s Turkami. Jeho spojenci ho obvinili z dávania prednosti osobným cieľom. Pod tlakom moravských stavov uzavrel s cisárom Viedenský mier, v ktorom cisár uznal Bočkajovi vládu nad Sedmohradskom a troma priľahlými stolicami. Cisár uznal aj privilégiá uhorskej šľachty, jej právo obsadzovať úrady bez ohľadu na náboženskú príslušnosť, potvrdil náboženskú slobodu pre šľachtu, duchovenstvo a kráľovské mestá. Podľa dohody nesmeli mať jezuiti v Uhorsku žiadny majetok.

Nový arcibiskup Peter Pázmaň (1616 – 1637) pokračoval v spolupráci s jezuitmi. S jeho pomocou otvorili jezuiti v roku 1616 kolégium. V roku 1619 mala škola vyše 800 žiakov (približne 100 z popredných šľachtických rodín). Rok 1619 priniesol počas povstania sedmohradského kniežaťa Gabriela Betlena jezuitom nové prenasledovanie. Počas tohto povstania zahynuli v Košiciach traja katolícki kňazi.

Marek Križin

V literatúre je známy aj pod menom Križevčanin (chorvátsky tvar mena), Crisinus (po latinsky) alebo Kórósi (po maďarsky).

Jeho meno sa odvádza od chorvátskeho mesta Križevci (severovýchodne od Záhrebu) kde sa narodil v roku 1588 alebo 1589. Jeho otec bol dôstojník. Okrem krstného mena Marek mal aj meno Štefan. Prežil pokojné detstvo v dobrej rodine.

V tom období bolo Chorvátsko najkatolíckejším kútom Uhorska. Marek bol bystré dieťa, preto sa mu rodičia snažili poskytnúť čo najlepšie vzdelanie. V roku 1600 poslali syna do Viedne na jezuitské gymnázium. Stredoškolské štúdium ukončil v roku 1607. Rodičia chceli mať z neho dôstojníka, on si však vybral povolanie kňaza. V štúdiu pokračoval na jezuitskej univerzite v Štajerskom Hradci, kde študoval filozofiu. Hneď po príchode vstúpil do Mariánskej kongregácie. V roku 1610 získal titul magistra filozofie. Po odporúčaní rakúskeho provinciála jezuitov P. Juraja Rummera pokračoval od roku 1611 v štúdiu teológie v Ríme na Nemecko-uhorskom kolégiu (Collegium Germanicium-Hungaricium založil v roku 1522 zakladateľ jezuitskej rehole sv. Ignác z Loyoly). V septembri 1615 ho vysvätili za kňaza. Krátko nato zložil doktorské skúšky.

Cestou do horného Uhorska sa zastavil v Chorvátsku, kde ohnivými kázňami povzbudzoval miestnych obyvateľov. V roku 1616 prišiel do Trnavy, kde mu arcibiskup zveril funkciu profesora a riaditeľa kapitulskej školy, a tiež ostrihomského kanonika. O dva roky sa stal komárňanským archidiakonom a správcom bývalého benediktínskeho opátstva v Krásnej nad Hornádom. Popri spravovaní majetku vykonával aj duchovnú službu v opátstve, ale aj v neďalekých Košiciach. 4. apríla 1619 požiadal o uvoľnenie z funkcie správcu opátstva, keďže spravovanie majetku mu bolo cudzie. V júli 1619 odišiel s jezuitským misionárom Štefanom Pongrácom do Humenného, kde sa zúčastnil duchovných cvičení pod vedením jezuitského kazateľa P. Dobokaya.

Melichar Grodecký

Tento jezuitský kňaz sa narodil v roku 1584 v sliezskom Tešíne ako Melchior Grodziecki. Jeho predkovia pochádzali z poľského Grodzieva. Z rodiny Grodzieckych pochádzalo viacero cirkevných hodnostárov. Melicharov strýko Ján bol od roku 1582 biskupom v Olomouci a založil jezuitské kolégium v Brne. Biskupov mladší brat Václav bol prepoštom. Ďalší príbuzný P. Stanislav Grodziecki bol rektorom krakovského kolégia Spoločnosti Ježišovej. Melicharovým príbuzným bol aj blahoslavený Ján Sarkander, umučený v Olomouci 17. marca 1620.

Rodina poskytla Melicharovi kresťanskú výchovu. Okolo roku 1595 odišiel študovať na jezuitské kolégium vo Viedni. 23. mája 1603 vstúpil do jezuitského noviciátu v Brne. 22. mája 1605 zložil rehoľný sľub.

Istý čas pobýval v Brne, kde vyučoval v nižších triedach tamojšieho kolégia. Neskôr odišiel študovať rétoriku do Neuhausenu. Od roku 1608 študoval v Prahe filozofiu. v rokoch 1610 – 11 učil na gymnáziu v Štajerskom Hradci. V roku 1612 sa vracia do Prahy študovať teológiu.

Venoval sa aj hudbe. Už po dvoch rokoch teológie ho v pražskom sirotinci vysvätili za kňaza. 30-ročný novokňaz sa stal riaditeľom výchovného ústavu sv. Václava (ubytovňa pre chudobných študentov), súčasne bol duchovným správcom pražskej farnosti Kopaniny.

Po vypuknutí 30-ročnej vojny museli jezuiti opustiť Prahu. Páter Melichar prišiel v júni 1618 na východné Slovensko a 16. júna 1619 zložil do rúk P. Dobokaya slávnostné rehoľné sľuby. Začiatkom roka 1619 prichádza do Košíc ako kňaz cisárskych vojsk.

Štefan Pongrác

Narodil sa v roku 1583 v obci Alvinc pri meste Alba Julia v Sedmohradsku. Pochádzal zo starej uhorskej šľachtickej rodiny. V detstve obľuboval vojenské hry.

Študoval na jezuitskom kolégiu v Kluži, kde sa rozhodol pre rehoľné povolanie. Rodičia od neho očakávali vojenskú alebo politickú kariéru. Napokon ustúpili, a tak mohol 8. júla 1602 vstúpiť do Spoločnosti Ježišovej. Noviciát robil v Brne, kde 11. júla zložil prvé rehoľné sľuby. Po štúdiu filozofie vyučoval v Prahe na gymnáziu. V Ľubľane študoval filozofiu, rétoriku v Celovci (Klagenfurt). Teológii sa venoval v Štajerskom Hradci. Po ukončení štúdia v roku 1615 bol vysvätený za kňaza. Odchádza do Humenného kde sa stal riaditeľom školy a maďarským kazateľom.

Medzitým žiada cisársky kapitán Košíc (s hodnosťou generála) Ondrej Dóczy jezuitov, aby založili stálu misiu v meste. V meste v tom čase pôsobil kalvínsky kazateľ Alvinczy. Po Pongrácovom príchode nedáva Alvinczy protestantizmu v meste veľa nádejí. Po duchovných cvičeniach v Humennom odchádza Pongrác do Šariša ku kráľovskému radcovi Žigmundovi Péchymu, ktorý bol ťažko chorý. Tu sa dozvedel o Rákociho pochode na Košice, kam sa okamžite vrátil.

Košice

Košice boli metropolou východného Uhorska. Boli významné hospodársky i politicky. Pod správu Košíc patrili desiatky miest, obcí, hradov, ale aj východné stolice. Finančne silné mesto požičiavalo nielen šľachticom, ale aj panovníkovi. Hospodársko-spoločenský význam mesta zvyšovali aj silné cechy, ktoré organizovali remeselnú výrobu celého kraja. V meste sídlil aj cisársky kapitán, ktorý mal vojensko-politickú i súdnu moc.

Náboženský nepokoj zasiahol Košice veľmi skoro. Už v roku 1525 tu Lutherovo učenie rozširoval dvorný kňaz kráľovnej Márie. V roku 1553 košický richtár Ján Lippai s ozbrojencami napadol dominikánsky kláštor. Vyrabovali kostol a vyhnali rehoľníkov. Po dobytí Jágru (Eger) Osmanmi v októbri 1596 presídlili tamojšiu kapitulu do Košíc, čo načas oživilo katolícky život v meste. V roku 1601 prišli do Košíc dvaja jezuitskí kňazi Jakub Némethy a Peter Pázmaň. Kázali po maďarsky, nemecky i slovensky. V roku 1602 predstavení odvolali Pázmaňa a poslali ho do Radošiny na západe Slovenska.

V roku 1603 nastal v Košiciach boj o dóm sv. Alžbety. Jágerský biskup Štefan Szuhay dal kapitule v Košiciach príkaz, aby v meste zariadila bohoslužby za matku cisára Rudolfa II. Keďže kapitula bola primalá, biskup Szuhay požiadal richtára Jána Bocatiusa, aby odovzdal bývalý katolícky kostol do rúk kapituly. Prevod sa mal uskutočniť prostredníctvom biskupa Mikuláša Migazziho, jeho výzva však ostala nepovšimnutá. Na príkaz panovníka Rudolfa II. hlavný kapitán Košíc Barbian Belgioios zabezpečil odovzdanie dómu sv. Alžbety a kaplnky sv. Michala jágerskej kapitule (7. január 1604).

Magistrát mesta sa cítil dotknutý. 8. januára biskup Szuhay posvätil kostol a požiadal jezuitského provinciála o vyslanie ďalších kňazov. K žiadosti sa pridal aj arciknieža Matej; listom z 1. februára 1604 žiada provinciála o vyslanie jezuitov do Košíc. Provinciál Carillo sa do Košíc vrátil 22. februára s P. Matejom Kaldejom a s jedným z jeho spolubratov. Neskôr do mesta prišiel P. Ján Urbani a P. Ján Zehender. Mestská rada sa nevedela zmieriť s rastúcim vplyvom jezuitov. Richtár Bocatius sa snažil dosiahnuť zmenu v prospech protestantov u cisára, bezúspešne.

Mestská rada sa preto obrátila o pomoc na sedmohradského vojvodu Štefana Bočkaja. Košické posolstvo mu prišlo vhod. Na jeseň 1604 sa jeho vojsko pohlo ku Košiciam. Po krátkom vyjednávaní vtiahol do mesta 11. novembra, kde ho slávnostne ako osloboditeľa privítala mestská rada na čele s richtárom. Jezuiti predtým opustili mesto. Štefan Bočkaj v Košiciach 29. decembra 1616 zomrel. Na cisárov príkaz sa mesta vo februári 1607 zmocnil novohradský župan Ondrej Dóczy. Až v roku 1618 prichádza do Košíc jezuitský kňaz.

Betlenovo povstanie

Hlavný článok: Povstanie Gabriela Betlena

Gabriel Betlen patril medzi sedmohradské kniežatá, ktoré sa usilovali čo najviac vyťažiť z momentálnej politickej situácie. Už v mladom veku robil spojku medzi Osmanmi a Štefanom Bočkajom. Po Žitavskom mieri v roku 1606 nemali Turci chuť na väčšie boje s Habsburgovcami. Betlen sa zaradil medzi cisárových verných, dokonca mu po vypuknutí 30-ročnej vojny sľúbil pomoc. Napriek tomu sa spojil s českými stavmi a nemeckými kniežatami, ku ktorým sa pripojilo Dánsko a Švédsko. Cisár Ferdinand II. bol v ťažkej situácii a Gabriel Betlen ju chcel využiť. Po výzve českých stavov zahájil povstanie a vyrazil na západ.

Jeden prúd Betlenovho vojska pod vedením Juraja Rákociho smeroval na Košice. K mestu pritiahol 2. septembra. Cisársky kapitán Ondrej Dóczy dal zatvoriť mestské brány. Bethlen mal však spojencov v Alvinczym a mestských pánoch, z ktorých viacerí vedeli o príprave povstania. Preto vyvolávali proticisárske a protikatolícke nálady. Ján Zmeškal v meste šíril zvesti, že kapitán Dóczy s katolíckym zemplínskym županom Jurajom Drugetom pripravujú vojenský prevrat a nanútenie katolíckej viery obyvateľom.

Radní páni chceli robiť dojem neutrálnych zástancov spravodlivosti, preto vyjednávali s Rákocim i Dóczym. Do Rákociho tábora poslali mešťana Melichara Reinera. Rákoci žiadal vydanie Dóczyho ako pôvodcu neznášanlivosti v meste. Po návrate poslov zasadala mestská rada. Dóczy tam vyslal dvoch kastelánov a tajomníka Juraja Ormankózyho, ktorí odovzdali kapitánovo vyhlásenie. Zdôraznil v ňom, že Košičania nemajú právo ani dôvod vydať ho povstalcom. Rada mu sľúbila, že mu nehrozí nijaké nebezpečenstvo, a že sa všetko vyrieši pokojne a bez krviprelievania. Dóczy odmietol ďalej vyjednávať s povstalcami.

Vtedy sa mesto rozhodlo otvoriť brány, pričom si kládlo tieto podmienky:

1. zachovajú sa všetky mestské privilégiá

2. zaručí sa nedotknuteľnosť Spišskej komory

3. do mesta vstúpi len 200 pešiakov

4. zaručí sa bezpečnosť všetkých obyvateľov mesta a nedotknuteľnosť ich majetku (aj katolíkov), ich previnenia potrestá mesto

5. všetky kľúče mesta zostanú u richtára, kým nebude určený generál

6. delostrelectvo mesta zostane nedotknuté

Rákociho vojaci vstúpili do mesta 4. septembra. Hneď obkľúčili Levočský dom, v ktorom býval cisársky kapitán. Dóczyho zajali a odviedli v putách do Šarišského Potoka (Sárospatak). Vojaci postavili stráže aj ku Kráľovskému domu, ktorý bol sídlom katolíckej misie.

Mestská rada zverila potrestanie vinníkov bohatému mešťanovi Reinerovi. Alvinczy ho nabádal, aby toto mimoriadne splnomocnenie použil na pozabíjanie kňazov a katolíkov. Niektorí členovia rady s tým nesúhlasili, preto sa Alvinczy s Reinerom obrátili priamo na Rákociho.

Zajatcov v Kráľovskom dome zavreli do chladnej miestnosti, kde ich trápili hladom a smädom. Tu ich navštívil Rákociho zmocnenec, ktorý im ponúkol záchranu, ak sa zrieknu katolíckej viery. Zajatci to odmietli.

Neskôr prišli Rákociho vojaci. Vyrabovali kaplnku a žiadali výkupné.

Situácia vyvrcholila v noci zo 6. na 7. septembra. Po polnoci sa k zajatcom dostali ozbrojenci, ktorých viedol Ján Lajoš. Križina, Pongráca a Grodeckého bili, mučili a nakoniec zavraždili. Ich telá hodili do miestnej stoky (dnešná Hlavná ulica). Miestny kat nakoniec v noci tajne telá mŕtvych kňazov pochoval.

Na mieste, kde boli košickí mučeníci umučení, dnes stojí kostol Premonštrátov, postavený jezuitmi z úcty k mučeníkom.

Vyšetrovanie a naloženie s ostatkami

Prvú správu o umučení troch kňazov napísal do Ríma dva mesiace po ich smrti rektor humenského kolégia Dobokay. V novembri 1619 doplnil Dobokay správu o výpovede svedkov: domovníka Eperjessyho, vdovy Gadóczyovej a jej dcéry Alžbety.

V marci 1620 prišiel Gabriel Betlen do Košíc, kde sa stretol s uhorským palatínom Žigmundom Forgáčom. Pri tejto príležitosti sa konala veľká slávnosť, na ktorej bola prítomná i palatínova manželka Katarína. Počas zábavy požiadal Bethlen Katarínu o tanec. Tá súhlasila, ale len s podmienkou, že jej vydá telá zabitých kňazov. Na Bethlenov príkaz jej kat telá vydal. Katarína ich odviezla do Nižnej Šebastovej pri Prešove, kde ich uložili pod oltárom Panny Márie. Katarína si ponechala jeden Pongrácov prst ako relikviu. Neskôr ich Forgáčovci dali previesť do svojho sídla v Hertníku pri Bardejove, kde ich uložili v krypte nového kostola sv. Kataríny.

V roku 1628 poveril arcibiskup Pázmaň veľkovaradínskeho biskupa Imricha Lóšiho (Lósy) úradným vyšetrením celého prípadu. 25. septembra 1628 poslali pápežovi z Viedne petičný list so žiadosťou o uznanie košických mučeníkov uhorskí magnáti: uhorský palatín gróf Mikuláš Esterházy, chorvátsky bán Žigmund Erdődy, gróf Krištof Bánffy, gróf Mikuláš Frangepán, gróf Mikuláš Forgách z Gýmeša, gróf Ján Pálffy, gróf Daniel Esterházy a Štefan Patachich.

Arcibiskup Peter Pázmaň dal ostatky mučeníkov previesť v roku 1635 do Trnavy. Grófka Katarína Forgáčová ich dala zabaliť do purpuru a uložila ich do cínovej rakvy. Ostatky umiestnili v kláštore klarisiek, kde bola predstavenou grófkina dcéra Mária.

V roku 1661 vikár Szegedi (poverený ostrihomským arcibiskupom Jurajom Lippaym) pokračoval vo vyšetrovaní. Výsledok bol aj s prosbopisom poslaný pápežovi Alexandrovi VII. V roku 1684 posiela do Ríma správu o mučeníkoch ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni-Pohronec. V Ríme tieto správy prijali s vážnosťou, ale neponáhľali sa s potvrdením mučeníctva. Situácia sa ešte viac skomplikovala po zrušení jezuitskej rehole v roku 1773.

Po zrušení kláštora klarisiek boli ostatky mučeníkov prevezené do uršulínskeho kostola sv. Anny v Trnave.

Záujem o mučeníkov oživili jezuiti, ktorí sa po obnove rehole vrátili do Trnavy v roku 1853. Postulátor P. Jozef Boero v roku 1855 predložil listy týkajúce sa kanonizácie svätcov. 15. januára 1905 ich pápež Pius X. vyhlásil za blahoslavených.

21. augusta 1905 sa uskutočnilo väčšie delenie ich ostatkov. Z poverenia ostrihomského arcibiskupa Klaudia Vasariho jeho vikár biskup dr. Medard Kohl otvoril rakvu s ostatkami mučeníkov. Po jednej kosti z ramena každého mučeníka vložili do relikviárov a odoslali do Ríma. 3. septembra 1905 sa v uršulínskom kostole sv. Anny konala pontifikálna sv. omša. Po nej biskup dr. Kohl znova otvoril rakvu a lebky P. Pongráca a P. Grodeckého s niekoľkými menšími kosťami odovzdal do opatery Spoločnosti Ježišovej v Trnave. Uložili ich v trnavskom jezuitskom kostole pod sklo na bočnom oltári Panny Márie. Menšie ostatky boli prevezené do Košíc, kde boli uložené v premonštrátskom kostole. 7. septembra 1919 ich preniesli do dómu sv. Alžbety. Časť ostatkov Melichara Grodeckého bola odoslaná do poľského Tešína, do novej kaplnky zasvätenej blahoslavenému Melicharovi. Lebku Marka Križina preniesli do ostrihomskej katedrály. Menšie ostatky odovzdali arcibiskupskému chrámu v Záhrebe. Časť z nich poslali aj do rodiska blahoslaveného – Križevca.

Za svätých boli vyhlásení pápežom Jánom Pavlom II. dňa 2. júla 1995 na košickom letisku.

K úcte k svätým košickým mučeníkom sú zasvätené kostoly v Košiciach či v Humennom. Ich sviatok podľa kalendára Rímskokatolíckej cirkvi pripadá na 7. septembra.

Zdroj

ONDRUŠ, Rajmund. Košickí mučeníci. Trnava : Dobrá kniha, 1994. ISBN 8071410519. S. 99.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Košickí mučeníci

Košický portál