Mercury-Atlas 6
Znak misie | |||||
---|---|---|---|---|---|
Údaje o misii | |||||
Názov misie: | Mercury-Atlas 6 | ||||
COSPAR ID: | 1962-003A | ||||
Kozmická loď: | Mercury (výr. č. 13) | ||||
Nosná raketa: | Atlas LV-3B 109-D | ||||
Volací znak: | Friendship 7 | ||||
Posádka: | 1 | ||||
Kozmodróm (rampa): | Cape Canaveral (LC-14) | ||||
Štart: | 20. február 1962, 14:47:39,002 UTC | ||||
Pristátie: | 20. február 1962, 19:43:02 UTC severná oblasť Atlantického oceánu; 300 km východne od ostrova Grand Turk 21°25′36″S 68°36′30″Z / 21,42667°S 68,60833°Z | ||||
Trvanie: | 4 hodiny, 55 minút, 23 sekúnd | ||||
Počet obehov: | 3 | ||||
Apogeum: | 260,98 km | ||||
Perigeum: | 160,98 km | ||||
Doba obehu: | 88,48 minút | ||||
Inklinácia: | 32,54° | ||||
Vzdialenosť: | 121 794 km | ||||
Max. rýchlosť: | 28 234 km/h | ||||
Max. zrýchlenie: | 7,7 g (76 m/s²) | ||||
Hmotnosť: | 1 224,7 kg (kozmická loď pri štarte) | ||||
Fotografia posádky | |||||
John Herschel Glenn, Jr. | |||||
Navigácia | |||||
| |||||
Mercury-Atlas 6 (alebo podľa lode Friendship 7) bol prvý americký pilotovaný orbitálny kozmický let. Zároveň išlo o tretí kozmický let s ľudskou posádkou v rámci programu Mercury. Štart letu sa uskutočnil 20. februára 1962 a vyniesol na obežnú dráhu prvého Američana, ktorým sa stal John Glenn. Pri predchádzajúcich pilotovaných letoch programu totiž kozmické lode leteli len po balistických dráhach. Program letu pôvodne počítal s fotografovaním v infračervenej a ultrafialovej oblasti spektra. Astronaut mal tiež zaznamenať viacero pozorovaní voľným okom. Glenn mal tiež pozorovať počasie žltým filtrom a zjesť väčšiu dávku potravín. Z tohto plánu sa však nakoniec nesplnilo takmer nič. Väčšinu času musel Glenn stráviť tým, že sa plne sústredil na manuálne stabilizovanie polohy kabíny. Hlavným výsledkom misie tak bolo overenie novej kozmickej lode na obežnej dráhe.
Posádka
[upraviť | upraviť zdroj]- John Glenn (1), pilot
(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)
Záložná posádka
[upraviť | upraviť zdroj]- Scott Carpenter, pilot
Prípravy na let
[upraviť | upraviť zdroj]Dňa 29. novembra 1961, po úspešnom orbitálnom lete Mercury-Atlas 5 so šimpanzom Enosom na palube, NASA informovala verejnosť, že na prvý americký pilotovaný orbitálny kozmický let Mercury-Atlas 6 poletí astronaut John Glenn a jeho náhradníkom bude Scott Carpenter. NASA tiež oznámila, že pilotom ďalšej misie Mercury-Atlas 7 bude Deke Slayton a jeho náhradníkom Walter Schirra. Kozmická loď Mercury (výr. č. 13) prišla na Cape Canaveral ešte 27. augusta 1961. Nosná raketa Atlas LV-3B bola dodaná na kozmodróm večer 30. novembra. NASA pôvodne plánovala vypustiť na obežnú dráhu prvého astronauta v rovnakom roku ako Sovietsky zväz. Štart bol pôvodne naplánovaný na 19. decembra 1961, ale 7. decembra došlo k odkladu kvôli problémom s chladiacim a orientačným systémom kozmickej lode Mercury (výr. č. 13), ktorú Glennove deti s pomocou slovníkov pomenovali Friendship 7 (Priateľstvo 7). Glenn sa s náhradníkom Carpenterom už medzitým presunuli do ubytovacích priestorov pre astronautov v hangári S na Cape Canaveral. Každý víkend John odchádzal domov do Arlingtonu vo Virgínii za manželkou Annie a ich dvoma deťmi, synom Johnom Davidom a dcérou Carolyn Ann. John Glenn a Scott Carpenter trénovali v simulátore, trávili veľa času nad letovým plánom a udržiavali sa vo fyzickej kondícii. Obaja boli dobrými kamarátmi. Carpenter bol medzi sedmičkou astronautov tak trocha outsiderom a jediným bližším človekom mu bol Glenn. Jednu vec však Carpenter na Glennovi nemal rád, a to vášeň pre beh. Glenn bol zvyknutý na každodenný intenzívny beh a Carpenter, ktorý nemal beh príliš v obľube, sa zo srandy sťažoval, že ho unavuje držať s Johnom tempo. Zatiaľ čo kabíny Alana Sheparda a Gusa Grissoma vyzdobil nápisom s menom lode technik s papierovou šablónou a farbou v spreji, Glenn oslovil Ceceliu „Cece“ Bibby, mladú výtvarníčku, ktorá bol zamestnankyňou firmy Chrysler, jedného z dodávateľov NASA. Bibby sa tak stala jedinou ženou, ktorá vstupovala do „Bielej miestnosti“ na vrchole obslužnej veže a jej krasopisný nápis „Friendship 7“ sa stal notoricky známy. Bibby potom ešte po dohode s ostatnými astronautmi ako žartík pridala obrázok sporo odetej ženy na vnútornú stranu krytu periskopu.[1][2][3]
Ďalší pokus o štart bol naplánovaný na 16. januára 1962, ale 3. januára bol zrušený kvôli problémom s nádržou na pohonné látky nosnej rakety Atlas. Dňa 23. januára Glenn absolvoval predletovú lekársku prehliadku, ale štart sa musel odložiť kvôli ďalšiemu technickému problému ešte predtým, než si šiel obliecť skafander. O štyri dni neskôr, 27. januára, Glenn podstúpil lekársku prehliadku pred štartom, obliekol si skafander a nasledujúcich päť hodín strávil v kabíne Friendship 7, kým došlo k zrušeniu štartu kvôli nízkej oblačnosti nad Cape Canaveral. Počas pokusu o štart 27. januára sa odohrala ešte jedna nepríjemnosť. Pred Johnovým domom v Arlingtone vo Virgínii sa objavil viceprezident USA Lyndon B. Johnson a chcel vstúpiť dovnútra spolu s kamerami, aby mohol pred televíznymi divákmi „podporiť“ Glennovu ženu Annie, ktorá ale trpela veľmi vážnou koktavosťou. Okrem toho bola vystresovaná z neustálych odkladov štartu Johnovho letu. Neodbytné žiadosti Johnsona a televíznych štábov rezolútne odmietla. Keď sa po vystúpení z kabíny John dozvedel o celej situácii, podporil svoju ženu v jej rozhodnutí a vyvolal tak menšiu roztržku s niektorými politikmi. Ďalší pokus o štart sa mal uskutočniť 1. februára, ale 30. januára musel byť zrušený, pretože sa zistilo, že pri pokuse o štart 27. januára došlo k úniku paliva do tepelnej izolácie rakety, čo spôsobilo pozastavenie ďalších pokusov. Prepracovanie izolácie rakety Atlas trvalo do 12. februára a počasie predpovedané na 13. február vyzeralo pochmúrne, a tak ďalší pokus o štart bol stanovený na 14. februára, ale aj v ten deň došlo k odkladu kvôli zlému počasiu. Nepriaznivé meteorologické podmienky znemožnili štart aj 15., 16. a 18. februára. V tom čase si už médiá aj Sovieti kládli otázku, či sa Glenn po toľkých odkladoch štartu ešte dokáže sústrediť a či by ho radšej nemal nahradiť Carpenter.[1][2][3]
Priebeh letu
[upraviť | upraviť zdroj]V utorok 20. februára 1962 o 02:20 miestneho času Glenna prebudil lekár William K. Douglas. „Okay, mariňák, vstávaj a žiar,“ povedal Douglas. „Dnes je ten deň.“ Tak ako všetci ostatní, aj on dúfal, že v tento deň už John Glenn konečne odštartuje. Neustále odklady už všetkým liezli na nervy. Po sprche a rannej hygiene si Glenn obliekol biely župan a spolu s Dr. Douglasom, astronautom Dekom Slaytonom a manažérom operácií na Cape Canaveral a vedúcim divízie predletových operácií Merrittom Prestonom sa usadil k raňajkám, ku ktorým si dal dve vajíčka, filet mignon, toast so želé, pomarančový džús a šálku Postumu, náhradu kávy bez kofeínu. O 03:05 podstúpil poslednú lekársku prehliadku pred štartom. Potom si obliekol skafander, opustil hangár S a o 05:01 odišiel v špeciálne upravenom prívese na štartovací komplex 14. Ešte pred odjazdom na štartovaciu rampu Glenn zavolal svojej žene Annie, ktorá bola vtedy doma v Arlingtone vo Virgínii s ich dvoma deťmi, a podľa ich starého zvyku ju ubezpečil: „Neboj sa,“ povedal John. „Nezabudni, idem len do obchodu na rohu po balíček žuvačiek.“ Túto frázu John používal vždy, keď ho čakala nejaká nebezpečná úloha, či už počas druhej svetovej vojny v Tichomorí, počas kórejskej vojny alebo keď mal pilotovať nové neodskúšané lietadlo. Ako vždy aj teraz mu Annie odpovedala: „Nebuď dlho preč...“ O 06:03 Glenn nastúpil do kabíny kozmickej lode Friendship 7.[4] Po malých problémoch s poklopom kabíny sa odpočítavanie postupne blížilo k nule. Niekoľko sekúnd pred štartom Scott Carpenter z bunkra riadenia štartu, odkiaľ mal na starosti komunikáciu s kabínou, ohlásil: „Godspeed, John Glenn...“ Misia Mercury-Atlas 6 nakoniec úspešne odštartovala 20. februára 1962 o 09:47:39,002 miestneho času (14:47:39,002 svetového času) pomocou nosnej rakety Atlas LV-3B zo štartovacieho komplexu 14 na Základni vzdušných síl Cape Canaveral. Kozmická loď Friendship 7 bola úspešne navedená na obežnú dráhu a Glenn vtedy ohlásil: „Nula G a cítim sa dobre!“ Autopilot otáčal jeho kabínu a John mohol niekoľko minút sledovať už nepotrebný nosič Atlas, ktorý sa pomaly vzďaľoval. Ako nečakané rozveselenie vyletela po chvíli z jedného z vakov s vybavením plyšová myš, čo bol žartík Alana Sheparda. Vyskúšal aj manuálne riadenie lode, pričom zistil, že indikátory polohy nesúhlasia so skutočnou polohou kozmickej lode v priestore. Nad Indickým oceánom Glenn pozoroval svoj prvý západ slnka z obežnej dráhy, ktorý opísal ako „nádherný“. Obloha vo vesmíre bola podľa neho veľmi čierna s tenkým pásom modrej farby pozdĺž horizontu. Povedal, že slnko zapadlo rýchlo, ale nie tak rýchlo, ako očakával. Päť alebo šesť minút sa intenzita svetla pomaly znižovala. Žiarivé oranžové a modré vrstvy sa rozprestierali 45 až 60° po oboch stranách Slnka a postupne sa zužovali smerom k horizontu. Glenn monitoroval systémy kozmickej lode a po vletení do orbitálnej noci otvoril priezor svojej prilby a osviežil sa niekoľkými dúškami jablkového džúsu. Krátko pred vletením do osvetlenej časti obežnej dráhy pozoroval drobné svetielkujúce prachové častice okolo kabíny. Pomenoval ich „svetlušky“. Žiariace body sa pohybovali súbežne s kabínou a zmizli po východe slnka. Glenn vôbec nevedel, odkiaľ tieto svietiace častice pochádzali, rovnako aj riadiace stredisko. Neskôr sa ukázalo, že išlo o zamrznuté pary z výparníka na trupe lodi.[3][5][6]
Na konci prvého obletu Zeme zlyhala jedna z malých trysiek, ktoré zaisťovali polohu kabíny v priestore. Autopilot nebol schopný túto situáciu kompenzovať, a tak Glenn musel prejsť na manuálne riadenie polohy. Nepredstavovalo to pre neho problém a mohol aspoň dokázať, že človek je schopný dlhší čas riadiť svoju kozmickú loď. Na začiatku druhého obletu sa na konzole Dona Arabiana, operátora v riadiacom stredisku, rozsvietila kontrolka označená ako „Segment 51“, ktorá signalizovala odpojenie tepelného štítu. Tepelný štít bol s kabínou spojený látkovým valcom nazývaným „pristávací vak“ a pár minút pred pristátím na morskú hladinu sa mal uvoľniť a klesnúť dole. Slúžil na tlmenie nárazu na hladinu a následne fungoval ako morská kotva. Operátori sledovacích staníc sa Glenna postupne nenápadne pýtali, v akej polohe je na jeho palubnej doske spínač odhodenia pristávacieho vaku. Neskôr riadiace stredisko Glenna žiadalo, aby skúsil prepnúť spínač pristávacieho vaku do polohy „auto“. Glennovi došlo, o čo vlastne ide. Operátori na zemi sa domnievajú, že vak sa odistil zo svojej letovej pozície. Pokiaľ by sa po zapnutí do polohy „auto“ rozsvietila na palubnej doske zelená kontrolka, znamenalo by to, že tepelný štít nie je zaistený. Ak je však v systéme nejaký skrat, ale štít zatiaľ drží na svojom mieste, po prepnutí do polohy „auto“ sa môže stať čokoľvek, vrátane toho, že sa doteraz zabezpečený štít uvoľní. Glenn prepol páčkový spínač z prostrednej polohy do krajnej, ale našťastie sa nič nestalo a kontrolka zostala tmavá. Napriek tomu pretrvávali pochybnosti, prečo kontrolka na pulte operátora v riadiacom stredisku svieti. Glenn tak dostal inštrukcie, aby po zážihu brzdiacich rakiet nechal tieto rakety na svojom mieste. Tri laná, ktorými boli pripútané brzdiace rakety, obopínali tiež kryt a pridržiavali ho. Kým boli na kabíne tieto laná, držal tam aj tepelný štít. Pôvodný program však počítal s ich odhodením ešte mimo atmosféru. Nikto nevedel, aké nebezpečné môže byť, keď brzdiace rakety zostanú na kabíne pri prelete atmosférou.[3][5]
Počas druhého obletu sa teplota v Johnovom skafandri zvýšila na 41 °C a o chvíľu sa rozsvietilo signalizačné svetlo, ktoré ho varovalo pred nadmernou vlhkosťou v kabíne. Po zvyšok letu tak musel Glenn starostlivo vyvažovať chladenie skafandra a vlhkosť v kabíne. Keď kozmická loď Friendship 7 tretíkrát letela nad Austráliou, Glenn žartoval s astronautom Gordonom Cooperom, ktorý tu slúžil ako komunikátor (CAPCOM) na sledovacej stanici Muchea. Glenn požiadal Coopera, aby kontaktoval veliteľa námornej pechoty generála Shoupa s tým, že tri oblety Zeme sú dosť na to, aby mohol žiadať o letový príplatok k svojmu platu. Program letu pôvodne počítal s fotografovaním v infračervenej a ultrafialovej oblasti spektra. Astronaut mal tiež zaznamenať viacero pozorovaní voľným okom. Glenn mal aj pozorovať počasie žltým filtrom a zjesť väčšiu dávku potravín. Z tohto plánu sa však nakoniec nesplnilo takmer nič. Väčšinu času musel Glenn stráviť tým, že sa plne sústredil na manuálne stabilizovanie polohy kabíny. Najväčším nebezpečenstvom bol ale tepelný štít. Medzitým Carpenter zavolal Glennovej žene Annie, aby jej povedal o probléme s tepelným štítom a varoval ju, že John sa už možno nevráti. Krátko pred začiatkom brzdiaceho zážihu Glenn otočil kabínu do správnej polohy, čiže čelom do proti smeru letu, nos -34° dole a ostatné osi presne na 0°. O 19:20 UTC sa aktivovala prvá z rakiet a vzápätí aj ostatné dve. Brzdiaci účinok bol taký, že John ohlásil: „Mám dojem, že sa vraciam späť na Havaj.“ Astronaut Wally Schirra, ktorý slúžil ako CAPCOM v kalifornskom Point Arguello, zopakoval Glennovi: „Máme za to, že je možné nechať brzdiace rakety po vyhorení pripevnené ku kabíne, kým budeš minimálne nad Texasom. Nemal by s tým byť žiadny problém.“ „Rozumiem, chápem,“ stručne odvetil Glenn. Na rozdiel od nominálnej návratovej sekvencie John musel zatiahnuť periskop ručne a v správny moment stlačiť tlačidlo „0,05 g override“, ktorým „ignoroval“ hlásenie systému o preťažení 0,05 g, ktoré by za normálnych okolností bolo predzvesťou odhodenia rakiet. Kabína sa začala ponárať do hustých vrstiev atmosféry a za oknami bolo vidieť oranžovú žiaru. Odporúčanie Alana Sheparda z Cape Canaveral, aby rakety odhodil v momente, keď preťaženie dosiahne 1,5 g, už Glenn nezachytil. John opisoval svoje pocity počas záverečnej fázy letu na palubný magnetofón a neskôr napísal: „Cítil som, že sa na tupom konci kabíny za mojím chrbtom niečo uvoľnilo. Počul som poriadny úder. Zrazu som uvidel jeden z pásov, ktoré držali brzdiace rakety na mieste, ako veje okolo okna. V tom momente sa pás prepálil a odpadol. Okamžite som spozoroval horiace kúsky, ktoré lietali okolo okna. Niektoré z nich boli veľké 15 až 20 cm. Počul som, ako búchajú o zadnú stenu kabíny, než sa uvoľnili a preleteli okolo a ja som si pomyslel, že sa asi odtrháva tepelný štít. Toto bola ťažká chvíľa. Ale vedel som, že ak sa to skutočne deje, veľmi rýchlo bude po všetkom a ja s tým aj tak nemôžem nič robiť. Tak som robil ďalej to, čo bolo treba – udržiaval som kabínu pod kontrolou a čakal som.“ Glenn priznal, že každú chvíľu očakával, ako na chrbte ucíti žiaru a snažil sa sedieť v rámci možností čo najpokojnejšie, aby „zbytočne nevyžaroval teplo“.[5][7]
V riadiacom stredisku medzitým prežívali chvíle napätia. Nakoniec sa po dlhom čakaní a márnom volaní do prázdneho éteru v rádiu ozvalo praskanie statickej elektriny a o chvíľu Glennov hlas: „Počujem vás jasne a čisto! Ako ste na tom vy?“ Alan Shepard s úľavou odpovedal: „Počujeme ťa výborne! Ako sa cítiš?“ John odpovedal: „Môj stav je dobrý. Chlapče, to bol ale skutočný meteor!“ Kozmická loď Friendship 7 v poriadku pristála ešte v ten istý deň o 14:43:02 miestneho času (19:43:02 svetového času) pomocou padáku na hladine Atlantického oceánu. Miesto pristátia sa nachádzalo 300 km východne od ostrova Grand Turk a 64 km od plánovanej pristávacej oblasti. Dôvodom tejto odchýlky bola chyba plánovačov pri výpočtoch brzdiaceho manévru. Zabudli totiž pripočítať aj úbytok hmotnosti, ktorý spôsobila spotreba paliva, zásob vzduchu a vody. Vyšetrovanie potom ukázalo, že svietiaca kontrolka v riadiacom stredisku signalizujúca odpojenie tepelného štítu bola len falošný poplach. Na vine bola uvoľnená osička jedného malého otočného spínača, ktorý mal zafungovať v momente, keď sa štít tesne pred pristátím uvoľní. Kvôli tej osičke spínač vysielal signál, že štít je uvoľnený aj keď bol bezpečne v zaistenej polohe. Posádka torpédoborca USS Noa zahliadla kozmickú loď, keď klesala na padáku. Torpédoborec bol vo vzdialenosti asi 9,7 km, keď Glennovi signalizoval, že čoskoro bude pri ňom. O 17 minút neskôr ku kozmickej lodi Friendship 7 priplával USS Noa, ktorý kozmickú loď s Glennom vo vnútri vyzdvihol z vody. Glenna potom vzal vrtuľník a prepravil ho na lietadlovú loď USS Randolph. Nesporným faktom je, že najväčšiu zásluhu na úspechu prvého amerického orbitálneho kozmického letu mal samotný plukovník Glenn, ktorého hneď po pristátí povýšili. Stal sa národným hrdinom a v roku 1964 odišiel z NASA do politiky. Do vesmíru letel ešte raz, a to v roku 1998 ako člen posádky takmer 9-dňovej misie STS-95 raketoplánu Discovery. John Glenn sa pri tomto lete stal vo veku 77 rokov vtedy najstarším človekom, ktorý letel do vesmíru.[5][7][8]
Galéria
[upraviť | upraviť zdroj]-
Nosná raketa Atlas počas príprav na let Mercury-Atlas 6
-
John Glenn (vľavo), Dr. William K. Douglas (v strede) a technik Joseph W. Schmitt (vpravo) v hangári S počas predletových príprav
-
Glenn s vedúcim rampy Guenterom Wendtom po zrušení pokusu o štart 27. januára 1962
-
Glenn počas holenia ráno v deň štartu
-
Glenn raňajkuje s Dr. Douglasom a ďalšími hosťami
-
Glenn počas obliekania skafandra v spoločnosti astronauta Deka Slaytona a riaditeľa letových operácií Walta Williamsa
-
Glenn začína svoju cestu k štartovacej rampe
-
Glenn nastupuje do kabíny kozmickej lode Friendship 7
-
Štart misie Mercury-Atlas 6, 20. február 1962
-
Glenn v lodi Friendship 7 na obežnej dráhe
-
Fotografia z obežnej dráhy, ktorá bola vyhotovená Glennom počas letu
-
Riadiace stredisko Mercury (Mercury Control Center) na Cape Canaveral počas letu Mercury-Atlas 6
-
Kozmická loď Friendship 7 po pristátí v Atlantiku
-
Glenn čaká na palube torpédoborca USS Noa na odlet vrtuľníkom na lietadlovú loď USS Randolph
-
Prezident John F. Kennedy blahoželá Johnovi Glennovi po jeho historickom lete, 23. február 1962
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b Mercury-Atlas 6/John Glenn launch delays - collectSPACE: Messages [online]. collectspace.com, [cit. 2023-02-20]. Dostupné online.
- ↑ a b Space Cover 148: John Glenn launch scrub - collectSPACE: Messages [online]. collectspace.com, [cit. 2023-02-20]. Dostupné online.
- ↑ a b c d ŠAMÁREK, Ondřej. Sedm dní s Johnem Glennem – den druhý. Kosmonautix.cz (Jihlava: Dušan Majer), 2016-12-13. Dostupné online [cit. 2022-10-09].
- ↑ WADE, Mark. Mercury MA-6 [online]. astronautix.com, [cit. 2020-09-05]. Dostupné online.
- ↑ a b c d MEK - MA 6 [online]. mek.kosmo.cz, [cit. 2020-07-27]. Dostupné online.
- ↑ Burgess 2015, s. 99 – 100.
- ↑ a b ŠAMÁREK, Ondřej. Kritické momenty kosmonautiky 4. díl. Kosmonautix.cz (Jihlava: Dušan Majer), 2012-10-02. Dostupné online [cit. 2022-10-09].
- ↑ NASA Science MA-6 results [online]. science.ksc.nasa.gov, [cit. 2020-07-27]. Dostupné online. Archivované 2020-09-30 z originálu.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- BURGESS, Colin. Friendship 7 (The Epic Orbital Flight of John H. Glenn, Jr.). Chichester, Spojené kráľovstvo : Springer, 2015. 275 s. ISBN 978-3-319-15654-5.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mercury-Atlas 6
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Oficiálna stránka (po anglicky)
- Mercury-Atlas 6 na stránkach spacefacts.de (po anglicky)
- Mercury-Atlas 6 v Malej encyklopédii kozmonautiky (po česky)